Súčasná politika je zmesou neschopnosti, neochoty, nezáujmu riešiť problémy občanov, rozdeľovania spoločnosti a vyvolávania nenávisti. Morálka a odbornosť klesla na úplné dno a jedinou hodnotou nášho kapitalizmu s ne-ľudskou tvárou, ktorú väčšina uznáva, sú peniaze a majetok. Príčina je v politických stranách, či presnejšie v ich lídroch. Máme vládnu koalíciu ne-ochotných, mimochodom, podobne ako tú západnú, vojnychtivú a opozíciu neschopných politikov bažiacich len po moci. Preto sa stávame krajinou, ktorá sa borí v problémoch, tápe a nemá víziu ani na najbližšie roky, čím trpia namiesto politikov len občania Slovenska.
Nedá mi nestotožniť sa so závermi Najvyššieho kontrolného úradu SR v správe o kontrolnej činnosti za rok 2024 a s vyjadrením predsedu NKÚ SR Ľubomíra Andrassyho, ktorý uviedol: „Slovensko funguje bez jasne zadefinovaných strategických cieľov a smeruje k úpadku!“ Pravda, netýka sa to len súčasnej, ale i všetkých predchádzajúcich vlád, no reagovať a začať riešiť takéto vážne konštatovania by mala terajšia vládna koalícia vedená Smerom SSD. Žiaľ, nedeje sa – ako zvyčajne – nič. Dokedy budeme čakať a vyriešia to až budúce voľby? Ako iste vieme, nie. Zostáva to preto na nás, na voličoch, to my si musíme konečne vybrať strany a poslancov schopných a najmä ochotných riešiť problémy Slovenska. Je však otázne, či takých v najbližších rokoch vôbec nájdeme…
Takú nesúrodú, až biednu koalíciu Slovensko ešte nemalo
Koalícia je prakticky od predčasných volieb v roku 2023 v rozklade a nebyť skúseného štátnika Roberta Fica, ale i pudu sebazáchovy Hlasu SD a SNS, dávno by skončila. Zdá sa, že aj premiérovi Ficovi dochádza trpezlivosť s politickou neschopnosťou Andreja Danka a Šutaja Eštoka. Týmto pánom by som nedal riadiť ani auto (čo Danko aj potvrdil), nieto politickú stranu. Smer SSD sa snaží, no táto snaha je veľmi slabá a nevýrazná, čo potvrdzuje aj postupný, i keď mierny pokles jeho preferencií. Okrem premiéra nemá kto v Smere SSD ťahať. Róbert Kaliňák sa stará o zbrojársky biznis, nákupy zbraní a navyše sa mieša do vecí, ktoré nemá v kompetencii, ako je zdravotníctvo, školstvo, doprava, či infraštruktúra. Minister zahraničia Juraj Blanár je v tomto rezorte najslabší za posledné desaťročia a aj Richard Takáč je len slabým odvarom predchádzajúcich ministrov pôdohospodárstva. Svoju prácu si robí ako-tak nevýrazný minister spravodlivosti Boris Susko. Našťastie, stabilizujúcim prvkom vo Ficovej vláde je Ladislav Kamenický, minister financií. Zdá sa tak, že najlepším ministrom Smer-u je momentálne Jozef Ráž, minister dopravy, ktorý má jasné ciele a preukázateľné výsledky.
Takáto zostava môže síce vládnuť a konzervovať istý stav, no z hľadiska napredovania spoločnosti a riešenia pálčivých problémov ľudí práce neprinesie žiadnu pridanú hodnotu.
Hlas SD sa po odchode Petra Pellegriniho do prezidentského paláca potáca medzi progresivizmom, liberalizmom, až konzervativizmom a sociálnou demokraciou, z ktorej Hlasu zostali len tie sociálne otázky. Výsledkom je pokles preferencií na historické minimum, keď im májový prieskum Ipsosu nameral len 8,4 percenta a preskočila ho i Republika s 9,3 percentami. O objektívnosti prieskumu preferencií, ktorý si objednal Denník N, sa síce dá minimálne pochybovať, ale trendy poklesu vládnych strán sú jasné a vyplývajú z ich konania, či skôr nekonania.
Politika Hlasu SD by sa dala charakterizovať jediným slovom – vajatanie. Chce sa odlíšiť od Smeru SSD, avšak dosť nešťastným spôsobom. Bez konzultácií v koalícii navrhuje zmeniť jeden volebný obvod a voliť vo viacerých, no nemá jasné ani to, či v ôsmich podľa krajov, či v 75 podľa okresov, ani to, či zachovať pomerný, alebo prejsť na zmiešaný volebný systém. Najnovšie sa vyhraňuje voči pandemickej dohode, čím dochádza k ďalším názorovým stretom Hlasu SD so Smerom SSD a SNS. Vajatá aj v súvislosti s konsolidáciou verejných financií, transakčnou daňou, vojnou na Ukrajine a vzťahom k Rusku a Číne.
Personálne je Hlas SD slabý, keďže Šutaj Eštok má problémy na ministerstve vnútra a nevýrazný Richard Raši bol (našťastie) zvolený za predsedu NR SR len s odretými ušami. Svoje pozície si ako-tak držia Peter Kmec ako podpredseda vlády pre plán obnovy, Denisa Saková na ministerstve hospodárstva, Tomáš Drucker na školstve, a najnovšie i Kamil Šaško na zdravotníctve. Jediným ministrom s ťahom na bránu je Erik Tomáš na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny.
SNS sa stáva marginálnou stranou. Vo voľbách sa zachránila len vďaka Tarabovej strane Život Národná strana, Huliakovej Národnej koalícii, Radačovského Patriotom a Michelkovi, pôvodne kandidujúcom za stranu Vlasť. Už zakrátko sa však ukázalo, že takáto nesúrodá zmeska dlho nevydrží a tieto strany si budú hľadať vlastnú cestu na politické výslnie, aj keď absolútne nerealistickú. Tak sa i stalo a Andreja Danka nechávajú napospas osudu. S Dankom už nechce nik spolupracovať a tento zúfalec sa dokonca najnovšie snaží prevziať politickú moc v Matici slovenskej.
Dankove predstavy o dištancovaní sa od Smeru SSD a koalície, cez odmietanie konsolidácie a transakčnej dane a snahy kupovať si živnostníkov, športovcov a podnikateľov v cestovnom ruchu nevedú k ničomu a pripomínajú skôr politickú samovraždu ako snahu zachrániť sa. Zdá sa, že potácajúci sa Andrej Danko v politike po najbližších voľbách definitívne skončí, keď jej najnovšie agentúra Ipsos namerala len tri percentá. Navyše, zatiaľ sa pre najstaršiu politickú stranu SNS nerysuje ani žiaden spasiteľ.
Podobne ako SNS je na tom aj Národná koalícia, ktorá je schopná uspieť akurát tak v Očovej, no na Slovensku by ju nevolili už azda ani tie medvede. Migaľova strana, ktorá ešte len vzniká, možno ako Hlas rozumu, je tiež bez reálnej šance uspieť. Obe tieto strany sa nedostanú ani na tri percentá, ktoré by im zaistili aspoň finančné prežitie. Nuž, ale komu niet rady, tomu niet pomoci.
Iná situácia je u Tomáša Tarabu a Martiny Šimkovičovej, ktorí sa za istých okolností môžu presadiť a politicky prežiť, pravda, len ak ich zoberie na milosť národne orientovaný Robert Fico. Ak sa tak nestane, tak tiež skončili.
Vládnu koalíciu najviac vystihuje výraz – koalícia ne-ochotných. Snažiaci sa Smer SSD má len slabú a váhaú podporu v nevýraznom Hlase SD, ktorý namiesto jasných stanovísk len hryzká, no a SNS sa búri, dáva protinávrhy, aby ju v konečnej fáze Fico umravnil. Najväčším problémom sú koaliční rebeli, huliakovci, odídení zo SNS a migaľovci, vylúčení z Hlasu SD. Stabilitu a efektívnu spoluprácu v koalícii nemožno očakávať, a tak pôjde len o boj o prežitie. Tento stav už má a ešte len bude mať vážne negatívne dopady na riešenie problémov občanov, na ekonomickú a spoločenskú situáciu na Slovensku.
Podľa dlhodobého vývoja preferencií je jasné, že zostaviť budúcu vládu bude mimoriadne obtiažne. Občania budú znovu voliť len menšie zlo a možnou vládnou koalíciou bude buď Smer SSD, Hlas SD a Republika, pravda, ak sa KDH neumúdri, alebo nám bude vládnuť súčasná opozícia. To však nie je žiadna svetlá perspektíva, bolo by to, ako hovorí klasik, „nem dobre“.
Opozičné blúznenie o neprijateľných návrhoch zákonov
Frustrované opozičné strany od porážky v predčasných voľbách 2023 neponúkajú pre občanov vôbec nič, ak, pravda, nerátame sústavné rozoštvávanie občanov, vyvolávanie nenávisti na demonštráciách a neľútostný boj proti Ficovi, jeho vláde a koalícii.
Robert Kaliňák otvorene povedal: „PS, SaS, Slovensko (OĽaNO) a Demokrati sú koalíciou nenávisti.“ Nie som jeho sympatizant, ale výstižnejšie sa tento stav vyjadriť nedá.
Progresívci z PS sú po protivládnych demonštráciách v totálnom útlme. Ich jediným cieľom je aj podľa nedokvaseného politika Michala Šimečku porážka a zničenie Fica, víťazstvo vo voľbách a snaha dostať sa za akúkoľvek cenu k moci. V praktickej politike však neponúkajú nič, len štvavú kampaň voči súčasnej vláde. Nemajú program zlepšovania života na Slovensku, a tak len reagujú na témy, ktoré otvára Robert Fico a bezhlavo kritizujú kroky vlády. To by však na víťazstvo vo voľbách nemalo stačiť.
Podobne je na tom Slovensko, ktoré mentálne zostalo OĽaNO-om. Hnutie bez členov, bez štruktúr, bez hodnôt a programu, hnutie pouličných pozberancov na čele s psychopatickým lídrom Matovičom a skrachovanými, no najmä vyhoretými političkami, ako je bábkoherečka Veronika Remišová, či náboženská fanatička Anna Záborská. Igor Matovič sa vrátil, možno po oddychu na pokojnom mieste ku svojim osvedčeným dezinformačným atómovkám. Chodí po stopách Fica ako stopársky pes, no a za peniaze daňových poplatníkov (cca 30 miliónov získaných za voľby) si chodí po exotických krajinách, fotí sa, lepí si plagátiky a natáča urážlivé, vulgárne a nenávistné „videjká“. Jednoducho nič, čo by pomohlo občanom.
KDH je jedinou opozičnou stranou s akým-takým programom a aktuálnymi návrhmi riešenia problémov. Snaží sa presadiť svoje ciele a svojou umiernenosťou tlmí vášne v spoločnosti. To je však jediná ich zásluha, ktorú si voliči príliš nevšímajú, a tak sú percentá KDH stabilizované, no nemajú žiadne väčšie šance rásť, keďže ich voličský elektorát je obmedzený.
SaS je samostatnou kapitolou opozície. Dôkazom trápnych krokov Branislava Gröhlinga je jeho snaha radiť či dokonca riadiť opozičné strany. Začalo to vyhlásením SaS o tom, ako pripravuje pre opozíciu vládny program, ako by mala viesť protesty proti vláde, ako a kedy odvolávať Roberta Fica, vládu a jej ministrov. Je to celé chaotické, ba až smiešne, ak tak koná najmenšia opozičná strana, ktorá sa dokonca pohybuje v zóne ohrozenia, inak povedané, na hranici zvoliteľnosti.
Spájanie pravice je ako relácia Farma, nik nevie kedy, kto a s ktorou
Pamätáme si časy, keď pred voľbami, naposledy pred tými predčasnými v roku 2023, sa chceli opozičné strany spájať, aby neprepadli hlasy voličov menších strán. Vždy doteraz však zostalo len pri pekných rečiach, keďže každá strana hovorí inou rečou a spájanie odporúča tým iným. Tak to robil aj Igor Matovič, keď apeloval na spojenie pravicových a liberálnych strán s maďarskou Alianciou, či Demokratmi, no sám tak neurobil. Aj v týchto dňoch SaS znovu otvára túto tému napriek tomu, že predčasné voľby sú vo hviezdach a tie riadne budú až za viac ako dva a pol roka (október 2027). Ak si lídri SaS či Demokratov myslia, že 21 percent PS + 4 percentá Demokratov sa rovná 25, tak sa šeredne mýlia a spájanie môže mať aj negatívny efekt, čo vie aj „matematický génius“ Igor Matovič.
Najaktívnejšia je SaS, ktorá hovorí, či skôr sníva o spájaní PS a Demokratov, čo je v súčasnosti doslova hoax, ako potvrdili aj predstavitelia progresívcov. Generál s miniatúrnou armádou na úrovni radového vojačika, Branislav Gröhling, chce spájať iných, no SaS nie je schopná sa spojiť s nikým, okrem iného aj preto, že takú nevestu nik nechce. Pravda, klesajúce preferencie SaS ju možno donútia v záujme udržania v parlamente spojiť sa s kýmkoľvek, teda i s Demokratmi. S tými majú spoločnú DNA, ktorou je nenávisť, vojnové štvanie a extrémizmus.
Politický diletant a známy plagiátor Gröhling chce teraz presadiť zníženie vekovej hranice na účasť vo voľbách zo súčasných 18 na 16 rokov. Najnovšie s tým vyšli i poslankyne PS, len to modifikovali na voľby do orgánov územnej samosprávy. Opozičné strany PS, Slovensko či mimoparlamentní Demokrati by to radi podporili. Nových voličov tieto strany nezískajú medzi skúsenými, rozumnými a príčetnými občanmi Slovenska, ale len medzi mladistvými ľuďmi bez vyzretého vlastného názoru.
Rovnako SaS navrhuje do zákona vrátiť tzv. tretie strany ako subjekty, ktoré môžu za stanovených podmienok viesť volebnú kampaň. Ak to preložíme do slovenčiny, aby politické mimovládky a rôzne zoskupenia mohli verejne robiť kampaň v prospech kandidujúcich, v tomto čase opozičných strán. Podľa SaS v súčasnosti ide oneprimerané obmedzenie politického prejavu subjektov mimo politických strán a oni chcú dať priestor subjektom, ktoré sa rozhodnú ovplyvňovať verejnú debatu počas volebnej kampane mimo politických strán. Žiaden z týchto návrhov nemá šancu v parlamente prejsť, keďže ide o jednostranné zvýhodnenie súčasnej opozície, s cieľom ovládnutia volieb a uchopenia moci na Slovensku.
Namiesto záveru
Naša politická scéna pripomína časy divokého Západu, keď sme svedkami otvoreného boja medzi koalíciou a opozíciou. Vo vládnej koalícii rastie napätie, nervozita, no opozícia to nie je schopná využiť a predstaviť alternatívu vládnutia. Ocitáme sa v texte známej piesne: …„čo s ňou, s nervóznou vašou famíliou? Vždy, keď prídem k vám, tak sa vadíte, niet trochu kľudu v tom vašom byte … veď, čo je veľa, to je veľa…“
Smutné je, že v takomto „byte“ žijeme. Mali by sme si v ňom upratať, nie však nábytok, ale medziľudské vzťahy.
