V nedeľu 6. októbra2024, keď si Slovensko pripomenulo 80. výročie Karpatsko-duklianskej operácie, sa v stredoázijskom Kazachstane konalo celonárodné referendum. Občania rozhodovali o vybudovaní, resp. nevybudovaní jadrovej elektrárne vo svojej krajine.
Podľa podkladových materiálov, ktoré občanom Kazachstanu pred referendom distribuovala[1] štátna moc, sa k roku 2024 na celom svete (v 31 krajinách) využívalo 415 jadrových reaktorov na výrobu elektrickej energie. Najviac v USA (94), Francúzsku (56), Číne (56), v Ruskej federácii (36). Prvou atómovou elektrárňou bola Obninská atómová elektráreň v Sovietskom zväze (cca 100 km juhozápadne od Moskvy), spustená do prevádzky v roku 1954.
Kazašskí voliči sa ďalej dozvedeli, že svet eviduje tri zásadné havárie atómových elektrární – v roku 1979 v USA (Three Mile Island), v roku 1986 v Sovietskom zväze (Černobyl) a v roku 2011 (Fukušima).O udalostiach roku 1977 v Jaslovských Bohuniciach – ani slovo.[2]
Kazašské referendum – výsledky, dôsledky a trochu histórie
Diskusie, spory a niekedy aj výmeny emocionálnych názorov[3]… ohľadne mierového využitia atómu na výrobu elektrickej sa v Kazachstane vedú roky. Referendum, ktoré sa v krajine konalo v nedeľu 6. októbra 2024, však zjavne asi dá bodku za týmito diskusiami a Kazachstan vyrazí na cestu mierového využitia atómu. Čo je, podľa nášho názoru, dobre.
Nakoniec, Kazachstan má jedny z najväčších zásob uránu na svete. Reč je o 15 % zatiaľ známych svetových zásob tohto materiálu (viac dokázaných je zatiaľ len v priestore Austrálie).
Jeho podiel na svetovej ťažbe je cca 25 % a v roku 2025 chce vyťažiť okolo 25 tisíc ton uránu.[4] Lenže to, čo dostal Kazachstan do zeme „od Boha“, je niečo iné, než to, čo dokáže aj technologicky spracovať. Je to iná, ale extrémne dôležitá otázka. Tou je schopnosť vyťaženú surovinu technologicky spracovať (na palivo napr. do jadrovej elektrárne, alebo na iné využitie. Preto sa nedivme, že svetoví lídri derú koberce v Astane, aby sa ich krajiny prostredníctvom investícií dostali k možnosti leštiť toto zlaté vajce.
Je málo známe, že počas existencie Sovietskeho zväzu bola v Kazašskej sovietskej socialistickej republike funkčná jedna atómová elektráreň, s reaktorom typu BN-350[5] neďaleko mesta Aktau. Bol daný do využívania v roku 1973, pravda, vtedy sa Aktau volalo Ševčenko. (Inak premenovávanie miest je akousi kazašskou špecialitou. Napr.: Alma-Ata na Almaty, Semipalatinsk na Semey, Usť-Kamenogorsk na Oskemen, Celinograd na Akmolinsk, potom na Akmolu, potom na Astanu, potom na Nur-Sultan a potom späť na Astanu…)
Reaktor okrem toho, že bol využívaný na výrobu elektrickej energie, vyrábal teplo a v rámci technického riešenia zabezpečoval odsoľovanie vody z Kaspického mora pre Magnistauskú oblasť, ktorá nemá dodnes prírodné zdroje pitnej vody.
V 90. rokoch sa začal proces ukončenia využívania tohto reaktoru a v súčasnosti je areál BN-350 bez jadrového paliva.
Predpríprava
Téma budovania atómovej elektrárne bola v Kazachstane otvoená minimálne trikrát (ak nerátame rok 2024), ale vždy to ostalo na úrovni predbežných projektov. Všetko sa ale zmenilo v roku 2019, keď sa už začalo hovoriť o konkrétnej dislokácii možnej elektrárne: obec Uľken, Almatínska oblasť v blízkosti jazera Balchaš.
Dlhodobo pred konaním referenda to vyzeralo tak, že rozhodnutie o výstavbe jadrovej elektrárne už bolo prijaté. Prezident K.-Ž. Tokajev totiž niekoľkokrát v roku 2023, resp. 2024 opakovane hovoril o konci „epochy uhlia“, resp. o deficite elektrickej energie, čo môže riešiť jedine jadrová energetika. Autor tohto textu navštívil opakovane Karagandu, kde prijímali takéto hodnotenie negatívne. Lenže (zatiaľ) sa to nikdy nezmenilo na akcie typu „Vorkuta“, resp. „Kuzbas“ z roku 1993, ktorá v Sovietskom zväze zlomila väz vtedy nedotknuteľnému M. S. Gorbačovovi, ktorý nebol schopný reagovať na 18 požiadaviek baníkov. Ani po tom, čo prilbami tĺkli na moste pre úradom vlády (Garbatij most).Bolo to povedané po januári 2022, keď sa Kazachstan (v zásade celá Stredná Ázia) musel vysporiadať s blackoutom, keď sa smerovanie k výstavbe atómovej elektrárne stalo cieľom k „…zachráneniu národnej ekonomiky…“
Nakoniec 8. februára 2022 na rozšírenom zasadnutí vlády Kazachstanu prezident Kazachstanu povedal: „..bez atómovej energie stratíme celú ekonomiky, stratíme regionálne líderstvo…“[6] V roku 2019 prezident K.-Ž. Tokajev hovoril, že sa nebude prijímať žiadne rozhodnutie bez akceptácie názoru verejnosti, ale novembri 2021 sa jeho rétorika zmenila. Začal totiž hovoriť o deficite elektrickej energie v Kazachstane a o tom, že sa „…treba rozhodnúť…“
Toto referendum bolo vlastne aktom, ktorým prezident K.-Ž. Tokajev, pod pláštikom priamej demokracie, delegoval nepopulárne rozhodnutie na voličov, a tým si „vyčistil“, resp. si poistil politický priestor pred prípadným hnevom ľudu. Nakoniec „ľud rozhodol“, alebo: „Nie ja, ale vy – ľud – ste rozhodli.“
Na jeseň v roku 2023 špecialisti Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) opakovane potvrdili, že neexistujú faktory, ktoré by technicky bránili výstavbe jadrovej elektrárne blízko jazera Balchaš, samozrejme, pri dodržaní vysokých štandardov bezpečnosti a minimalizovaní korupčných riskov. Predpokladá sa realizácia stavby pod medzinárodnou kontrolou MAAE a WANO (Svetové združenie prevádzkovateľov jadrových elektrární – World Association of Nuclear Operators).
Výsledok
Pripomeňme si, že podľa Kazašského inštitútu strategických štúdií pri úrade prezidenta (KISI), čo bol jediný relevantný prieskum verejnej mienky, bolo rozloženie nálad a síl v spoločnosti zhruba tri týždne pred referendom nasledujúce: 53,1 % za výstavbu elektrárne; 32,5 % proti výstavbe; 14,4 % nerozhodnutých.[7]
Samotné hlasovanie sa skončilo o 20,00 miestneho času a už v noci bola vydaná informácia o účasti na referende. Za celú krajinu bola na úrovni 63,66 %.
Pri pohľade na jednotlivé administratívne celky Kazachstanu, ktorých je spolu dvadsať, však vidno „veľký rozptyl“. V Kyzylordinskej oblasti bola účasť 82,48 %, v Turkestanskej oblasti 75,31 % alebo v Aktjubinskej oblasti 75,11 %. Najnižšiu účasť na referende mali bývalé a súčasné hlavné mesto krajiny: Almaty 25,39 % a Astana 50,81 %. Ako vidno, (ne)zodpovedné voličské správanie vo veľkých mestách nie je len problém Slovenska.
V pondelok 7. októbra 2024 zverejnila Ústredná volebná komisia Kazachstanu predbežné výsledky referenda. Sú jasné a na 99 % sa zjavne nebudú meniť. V referendových zoznamoch bolo zapísaných 12 284 487 oprávnených, do referendových miestností sa dostavilo 7 820 204 občanov, čo je celková účasť už vyššie uvedených 63,66 %. Podľa kazašskej legislatívy je referendum platné, ak sa na ňom zúčastní 50 %+1 volič – teda toto referendum je platné.
Súhlas s vybudovaním atómovej elektrárne na území Kazachstanu vyslovilo celkom 5 561 937 zúčastnených, teda 71,12 % bolo za.[8]
Takže kazašská operácia pod kódovým heslom „Začíname stavať“ môže byť, so súhlasom verejnosti, spustená!
Kto bude stavať?
To je zrejme v tejto chvíli rozhodujúca otázka. Odpoveď na ňu zrejme určí, aké je a aké bude geopolitické počasie v Kazachstane a v širšom kontexte v celom regióne Strednej Ázie. (Len malá odbočka – 10. septembra 2024 podpísali Uzbekistan a Ruská federácia[9], presnejšie UZatom a Rosatom[10] Protokol o zahájení prác na budovaní budúcej jadrovej elektrárne malého výkonu v Uzbekistane s malým modulovým reaktorom (MMR).[11])
Astana už skôr deklarovala, že výstavba bude mať svoj fundament v troch oblastiach:
a) ekonomickej výhodnosti,
b) technologickej spoľahlivosti a
c) v ekologickej bezpečnosti.
Ešte v roku 2022 si v Astane spravili predbežný zoznam, kto by mohol byť dodávateľom takého zložitého technologického komplexu, akým atómová elektráreň bezpochyby je, na kľúč. Do zoznamu sa dostali čínska CNNC, ruský Rosatom, francúzska EDF, juhokórejská KHNP a US ponuka GE-Hitachi+NuScale. Vzhľadom na skutočnosť, že Astana je pripravená používať len preverené technológie (reaktor), ponuka americkej strany bola vyradená hneď v úvode. Na čo americká strana reagovala tak americky – keď oznámila, že ak by sa k zákazke dostal ruský Rosatom, tak sa potom Astana môže tešiť na sekundárne sankcie. Svet nezávislých a samostatných štátov podľa US strihu.
Takže, ponuka francúzskej EDF, ktorá položila na stôl reaktor EPR-1200 (European Pressurized Reactor), za ktorý loboval francúzsky prezident pri svojej ostatnej návšteve v Astane je problémová. Totiž, aj keď je reč o reaktore pokolenia 3+ doposiaľ nebol nikde inštalovaný, na rozdiel od EPR-1600. To minimalizuje šance ponuky z Paríža.
Vo svojom portfóliu má reaktory 3+ aj spoločnosť Rosatom, ktorá ponúka možnosť Kazachstanu vybudovať na kľúč buď reaktor VVER-1200, alebo VVER-1000, ktoré sa bežne využívajú mimo Ruskej federácie (vrátane Slovenska). Pôvodná ponuka Rosatomu sa spočiatku javila ako favorit, lenže problémom naďalej ostáva bezpečnostný systém riadenia, čo je priebežne riešené so spoluprácou so Siemensom, ktorý má medzinárodné certifikáty a nie je pod tupými sankciami.
Naviac je tu jedna nepriehladnuteľná výhoda Moskvy. Tou je fakt, že väčšinu odborníkov na jadrové elektrárne v Kazachstane – a nielen tam – odborne pripravovali sovietski, resp. ruskí odborníci a prešli praktickými stážami pri reaktoroch typu VVER. Reč je preto o odbornej kompatibilite a pripravenosti tímu.
Ak by sme mali naskočiť na vlak politickej konjunktúry, tak v súčasnosti je pre Kazachstan najvýhodnejšie sa orientovať na dodávateľa z Južnej Kórey (reaktor APR-1400 od kórejskej korporácie KHNP.) Lenže ekonomicky sa pre Kazachstan javí ako najlepšia ponuka Pekingu. Ide o reaktory tretej generácie HPR-1000 (Hualong One). Ide o najlacnejšiu ponuku pre Astanu – cena jedného energobloku ja zatiaľ na úrovni 2,8 mld. $. Ďalej čínska strana hovorí o päťročnom termíne výstavby komplexu. Ešte raz – len päť rokov!
Takže Astanu čaká ťažké a zodpovedné rozhodnutie, ktoré ovplyvní ekonomické a sociálne kapacity krajiny na dlhú dobu.
Vox populi, vox Dei
Napriek tomu, že v Kazachstane sa posledných tridsať rokov v kontexte so Semipalatinskom viac preferovali „antijadrové“ nálady, referendum ukázalo dve veci. Tou prvou je, aká je nálada v súčasnej kazachstanskej spoločnosti. A tou druhou je, že väčšina Kazachov a Kazachstancov chce žiť v krajine s rozvinutou ekonomikou, kde sa vyrieši deficit elektrickej energie, čiže energetická nezávislosť. Určite nie v krajine, kde ľudia doplácajú neúnosnými cenami na energie za ukrajinskú avantúru a kde sa premiér ani nemá chuť spýtať, či je dobrý nápad kontaminovať pre dobro Soulu okolie Jaslovských Bohuníc…
Snímky: www.election.gov.kz
Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ
Súvisiace články autora:
Kazašské referendum
Referendum o mierovom atóme
[1] Pozri: Часто задаваемые вопросы про АЭС (www.gov.kz)
[2] Havárie elektrárny Jaslovské Bohunice A1 – Wikipedie (wikipedia.org)
[3] Pozri napr.: Главреда «Уральской недели» будут судить за интервью с прохожими об АЭС в Казахстане (fergana.ru)
[4] Bližšie pozri: HNonline.sk – Kazachstan ťaží obrovské množstvo uránu
[5] Pozri: БН-350 – Википедия (wikipedia.org)
[6] Pozri: https://fergana.ru/news/125024/?ysclid=m1vs91muwh762897032
[7] Басты бет – ҚАЗАҚСТАН РЕСПУБЛИКАСЫНЫҢ ПРЕЗИДЕНТІ ЖАНЫНДАҒЫ ҚАЗАҚСТАННЫҢ СТРАТЕГИЯЛЫҚ ЗЕРТТЕУЛЕР ИНСТИТУТЫ (kisi.kz)
[8] ҚР Орталық референдум комиссиясы республикалық референдумда дауыс берудің алдын ала нәтижелерін жариялады (election.gov.kz)
[9] Pozn.: samotný kontrakt bol podpísaný 24. mája 2024 a predpokladá vybudovať v Džizakskej oblasti Uzbekistanu kapacitu 330MW (t.j. 6 adaptovaných MMR po 55 MW).
[10] Росатом и Узатом начали подготовительные работы на строительной площадке будущей малой АЭС в Узбекистане | Атомная энергия 2.0 (atomic-energy.ru)
[11] Малый модульный реактор — Википедия (wikipedia.org)
