Voľby do Dolnej snemovne britského parlamentu 4. júla dopadli zhruba podľa očakávaní. Výsledky sú jasné, ale predsa je vhodné dodať k nim niektoré podrobnosti a zamyslieť sa nad súvislosťami, ktoré sú nesmierne zložité.
Podľa neoficiálnych výsledkov bola účasť na voľbách 59,9 %, čo bolo takmer o 7,5 % menej ako v roku 2019. Aj v polarizovanej a destabilizovanej britskej spoločnosti účasť na voľbách výrazne klesá. Bola druhá najnižšia po druhej svetovej vojne. Menej voličov (59,4 %) prišlo k urnám len v roku 2001, kedy tiež zvíťazili labouristi. Záujem o voľby teda aj v krajine politicko-mediálnej často označovanej za kolísku západnej demokracie dlhodobo klesá a zhruba dve pätiny voličov sa nich prestávajú zúčastňovať.
Zo 650 volebných obvodov je 543 v Anglicku, 57 v Škótsku, 32 vo Walese a 18 v Severnom Írsku. Z tohto dôvodu ani jedna zo strán nepostavila kandidátov vo všetkých obvodoch. Najviac ich mali konzervatívci (635), labouristi (631), liberálni demokrati (630) a Reform UK (Reformovať Spojené kráľovstvo, ktorá bola založená v roku 2018 ako nástupkyňa strany Brexit) 609.
Vodca labouristov Keir Starmer v predvolebnej kampani. Foto: Flickr
Rozdelenie kresiel v novej Dolnej snemovni
K 5. júlu o 20.00 boli k dispozícii predbežné údaje z 99,85 % spracovaných hlasov. Jednotlivé strany získali zo 649 oznámených miest tento počet kresiel:
– 411, 33,8 % hlasov (202 v roku 2019, viac ako dvojnásobne zlepšenie),
– konzervatívci 121, 23,7 % hlasov (365 v roku 2019, strata viac ako dvoch tretín kresiel),
– liberálni demokrati 71 (11 v roku 2019, viac ako šesťnásobné zlepšenie),
– Škótska národná strana 9 (48 v roku 2019, stratila viac ako štyri pätiny kresiel),
– Sinn Féin (severoírska strana) 7 (rovnako ako v roku 2019),
– Demokratická unionistická strana (severoírska strana) 5 (8 v roku 2019),
– Reform UK 5 (v roku 2019 bez kresla),
– Zelená strana Anglicka a Walesu 4 (1 kreslo v roku 2019),
– Plaid Cymru (Waleská strana) 4 (4 kreslá v roku 2019),
– Sociálnodemokratická a labouristická strana (severoírska) 2 (2 kreslá v roku 2019),
– Aliančná strana Severného Írska 1 (1 kreslo v roku 2019),
– Ulsterská unionistická strana (severoírska strana) 1 (v roku 2019 bez kresla),
– Tradičný unionistický hlas (nová severoírska strana) 1 (v roku 2019 bez kresla).
Šesť kresiel pripadlo nezávislým poslancom (medzi nimi by mal byť aj bývalý vodca labouristov, výrazne ľavicový Jeremy Corbyn).
Pozn.: celkový počet hlasov získaných v celom štáte, je v systéme britských volieb druhoradý a uviedli sme ho preto len ilustratívne v prípade dvoch najväčších strán.
O stratách a ziskoch vo voľbách
Výrazne víťazstvo labouristov, ktorí majú najviac kresiel v snemovni po druhej svetovej vojne, netreba komentovať. Výrazne si polepšili liberálni demokrati, ale ako predpovedali niektoré nereálne prognózy, predsa sa im len nepodarilo získať viac kresiel ako konzervatívcom, čo by bolo asi šokom. Malý úspech dosiahla aj Reform UK, ktorej prvé exit polly predpovedali dokonca i viac ako 10 kresiel. V súvislosti so stranou sa poukazuje na to, že jej symbol Nigel Farage na ôsmy pokus získal kreslo v snemovni (do roku 1993 konzervatívec, v rokoch 1999 – 2020 poslanec Európskeho parlamentu).
Hoci konzervatívci utrpeli zdrvujúcu (politicky potupnú) porážku, najhoršie predpovede (až pod 100 kresiel) pre nich sa nesplnili. Ich neúspech sa hodnotí ale veľmi nelichotivo ako debakel, ale aj masaker a pod.
Popri konzervatívcoch najviac, možno ešte výraznejšie, stratili škótski nacionalisti, ktorí sa po problémoch vo vedení strany rozdelili a odštiepila sa od nich strana Alba, ktorá pôsobí od februára 2021, ale nezískala ani kreslo. Kreslá v obvodoch, kde v roku 2019 zvíťazila Škótska národná strana, získali najviac labouristi (majú takmer dve tretiny kresiel v celom Škótsku) a niečo aj konzervatívci a liberálni demokrati.
Vo Walese všetky kreslá okrem štyroch pre Plaid Cymru získali labouristi. V Anglicku, Škótsku a Walese dosiahli labouristi jednoznačné víťazstvo.
Iná bola situácia v Severnom Írsku, kde všetky kreslá majú len severoírske strany. Tie sú však rozdelené na dve skupiny. Prvou je tá, ktorá je za spojenie Severného Írska s Írskou republikou. Druhá skupina je za zotrvanie vo zväzku s Veľkou Britániou a má mierne viac poslancov.
Zaujímavé je aj to, že stúplo relatívne zastúpenie strán mimo veľkej dvojky zhruba na 18 %. Je to najviac od čias druhej svetovej vojny, ale vzhľadom na počet kresiel pre teraz už vládnych labouristov to je len druhotný štatistický ukazovateľ.
Najmenej 9 členov vlády premiéra Rišiho Sunaka nezískalo znovu svoje kreslá, čo sa považuje za ďalší historicky „rekordný“ ukazovateľ porážky konzervatívcov. Za „najťažší“ neúspech sa považuje strata kresla „ministra z povolania“ Granta Shappsa, naposledy ministra obrany. O kreslo prišla aj rekordérka vo funkcii predsedníčky britskej vlády Liz Trussová. Traja ďalší predchádzajúci premiéri David Cameron, Theresa Mayová a Boris Johnson nekandidovali.
Ako o možných uchádzačoch na post nového vodcu konzervatívcov sa uvažuje najmä o niektorých členoch vlády, ktorí obhájili svoj mandát, ale to je už námet pre inú analýzu.
Kľúčové závery volieb
Odvoláme sa len stručne na The Guardian, ktorý za 5 kľúčových bodov volieb v roku 2024 označil:
1. Rekordné víťazstvo labouristov.
2. Hlasovanie bolo skôr protikonzervatívne ako prolabouristické.
3. Úder utŕžilo Hnutie za nezávislosť Škótska.
4. Krajne pravicová strana Reform UK Nigela Faragea získala kreslá.
5. Britská politika sa stala nestabilnejšou.
Zdôrazníme z toho najmä záver o tom, že voliči nevyberali labouristov len z viery v zlepšenie svojho stavu, ale skôr preto, že konzervatívci pokazili všetko, čo mohli. Potešujúce nie je ani konštatovanie o možnej pokračujúcej politickej nestabilite v kráľovstve.
Len trochu pre poriadok, ladies and gentlemans, časy najväčšej koloniálnej mocnosti sú dávno preč
Vážne podlamovanie globálnej pozície koloniálnej ríše, nad ktorou nezapadalo Slnko, sa začalo už po prvej svetovej vojne. V zložitých vzťahoch angloamerického sveta sa pozícia najsilnejšej svetovej veľmoci postupne začala presúvať k USA, ktoré Veľkú Britániu po druhej svetovej vojne úplne „zatienili“.
Po neúspechu v Suezskej kríze (britsko-francúzsko-izraelský vojenský útok na Egypt) na prelome októbra a novembra 1956 Veľká Británia definitívne stratila pozíciu svetovej veľmoci, ktorá má globálny vplyv. Arogantná britská politika to však nie je ochotná pripustiť a pokračuje v pohŕdavej povýšenosti voči kontinentálnej Európe (obzvlášť slovanskej) i svetu.
Aktuálne prejavuje prehnané nepriateľstvo najmä proti Rusku a Číne, pričom je otázne, koľko má na boj s nimi síl a prostriedkov. Ani v podmienkach zvláštnych vzťahov Londýna s Washingtonom táto politika už nijaký úžitok neprináša. Falošný, vypočítavý vzťah Veľkej Británie k Európskym spoločenstvám a potom k EÚ, ktorý viedol v januári 2020 k brexitu sa tiež nedá zaradiť medzi svetlé stránky dejín kráľovstva.
Pred labouristami teda vzniká problém, či budú schopní prekonať britskú nafúkanosť a budú sa starať v prvom rade o upokojenie pomerov doma a menej sa snažiť poučovať a nútiť štáty v Európe či aj inde vo svete podvoliť sa prekonanej anglosaskej vízii riešenia domácich i zahraničných problémov. Posledné labouristické vlády v rokoch 1997 – 2010 pod vedením Tonyho Blaira a Gordona Browna javili príliš veľký záujem o politické „dirigovanie“ v cudzine a zapájanie sa do rôznych konfliktov ďaleko za hranicami.
Rýchla zmena moci
Vzhľadom na menšie politické zemetrasenie, ktoré spôsobili voľby, je na dôkladnú analýzu výsledkov a ich následkov potrebný určitý čas. Niektoré britské pramene obrazne charakterizujú výsledky volieb ako „landslide“ (zosuv pôdy).
Porovnanie výsledkov volieb do Dolnej snemovne v roku 2019 a 2024 možno označiť aj za politickú hojdačku. Labouristi po zdrvujúcej porážke v roku 2019, keď získali po druhej svetovej vojne najnižší počet kresiel, dosiahli historické víťazstvo s najvyšším počtom kresiel. a naopak konzervatívci po jednom zo svojich najväčších volebných víťazstiev utrpeli najväčšiu porážku.
R. Sunak už v piatok opustil sídlo britského predsedu vlády na Downing Street 10, aby ohlásil svoju rezignáciu kráľovi Karolovi III. Po nasledujúcom prijatí u kráľa bol hneď vymenovaný za nového predsedu vlády vodca labouristov Keir Starmer, ktorý už aj oznámil kľúčových predstaviteľov svojho kabinetu. Jeho vytvorenie nebude zložité, lebo ide o jednofarebnú väčšinovú vládu. Labouristi sa okrem toho na zmenu a prevzatie moci pripravovali už dlhší čas. Po zverejnení komplexného zoznamu kabinetu a ďalších členov vlády sa bude dať podrobnejšie pozrieť na líniu novej britskej moci. Medzinárodne nepôjde asi o zvučné a známe mená, lebo takmer 15 rokov v opozícii má svoju daň.
Záver
Žiadna čarovná palička na riešenia takmer 15 rokov nakopených problémov neutešeného stavu britskej ekonomiky ani bezpečnosti neexistuje. Vo všeobecnosti sa väčšie zmeny očakávajú vo vnútornej politike, najmä v ekonomickej oblasti. Od príliš do stredu posunutých labouristov by však bolo prekvapením, keby išlo o radikálny obrat, najmä odklon od neoliberalizmu. A vo vonkajšej (zahraničnej) sa ťažkopádny, zastaralý britský krížnik s globálnou nostalgiou nechystá vôbec zmeniť kurz. Neveští to nič dobrého pre svet, ale nepomôže to ani upadajúcemu kráľovstvu.
Základný problém je, akože by to mohlo byť ináč, len v peniazoch a iba v nich, lebo „bohatá“ Veľká Británia trpí vážnymi finančnými problémami. A pre takú „rozšafnú“ politiku, ako robili konzervatívci, labouristom zdroje nebudú k dispozícii. Osudovým problémom bude, či sa zvýšia výdavky na sociálnu oblasť a zdravotníctvo a ako sa pri tom bude pokračovať aj vo zvyšovaní vojenských výdavkov a pomoci Ukrajine.
Celkom nakoniec, iste Veľká Británia je štát s veľkým potenciálom i bohatou históriou, ktorý má vo svete množstvo obdivovateľov. Aj pre Londýn však platí, že zo zašlej slávy sa nevyžije a na svet v roku 2024 sa treba pozerať inými očami ako pred desaťročiami či stáročiami. Stačí sa len zamyslieť nad tým, čo sa zbehlo od čias krízy v roku 2008 a zvážiť, ako sa v týchto pomeroch pohybovať už iba ako jeden z veľkých západných štátov. Ako sa hovorí, niekedy aj menej je viac.
