Profesor John Mearsheimer zavesil na svoju webovú stránku Substack najnovší článok Who caused the Ukrainian War? Predkladám čitateľom Slova podstatné tézy autora. Ladislav Hohoš.
J. Mearsheimer (M.) si je vedomý, že ide o hlboko spornú tému. Ukrajina bola v skutočnosti zničená; stratila podstatnú časť územia, ekonomika je v troskách, obrovské množstvo Ukrajincov utieklo z krajiny, boli státisíce obetí. Vzťahy medzi Ruskom a Európou, Ruskom a Ukrajinou, sú zo strategického hľadiska v dohľadnej dobe otrávené. Hrozba veľkej vojny v Európe nás bude sprevádzať dlho potom, ako sa vojna na Ukrajine zmení na zamrznutý konflikt.
Západ tvrdí, že voju zapríčinil V. Putin. Cieľom invázie bolo dobyť celú Ukrajinu a urobiť ju súčasťou Ruska. Po dosiahnutí tohto cieľa bude údajne Rusko chcieť vytvoriť impérium vo východnej Európe podobne ako ZSSR po druhej svetovej vojne. Putin ako imperialista vraj predstavuje hrozbu, s ktorou treba bojovať. Autor predkladá alternatívny argument, že vojnu vyprovokovali USA a ich spojenci. Uvedený názor je na Západe menšinový. M. nepopiera fakt, že vojnu začalo Rusko, keď napadlo Ukrajinu. Hlavnou príčinou konfliktu je však rozširovanie NATO a rozhodnutie začleniť Ukrajinu do aliancie. Keďže rozšírenie NATO považujú ruskí vodcovia za existenčnú hrozbu, preto 24.februára 2022 začali preventívnu vojnu (podľa ruskej terminológie „špeciálnu vojenskú operáciu“ – L. H.).
M. uvádza sedem hlavných dôvodov pre odmietnutie „konvenčnej múdrosti Západu“, že Putin je imperialista. Podľa jeho názoru Rusko odporuje snahám Západu urobiť z Ukrajiny západnú pevnosť na hraniciach Ruska.
Po prvé. Neexistujú žiadne dôkazy, že Putin chcel dobyť Ukrajinu a začleniť ju do Ruska. M. sa odvoláva sa na rôzne výroky prezidenta Putina, z ktorých však nevyplýva: ani že to považoval za žiadúci cieľ, tobôž za realistický cieľ, ani že by chcel sledovať tento cieľ.
Po druhé. Niet dôkazov, že by Putin pripravoval bábkovú vládu pre Ukrajinu, podporoval proruských politikov v Kyjeve alebo presadzoval opatrenia, ktoré by umožnili okupovať celú krajinu a prípadne ju integrovať do Ruska.
Po tretie, Putin ani zďaleka nemal dosť vojakov na dobytie Ukrajiny. Ruské invázne sily mali podľa generála Syrského 100 tisíc vojakov, podľa iných odhadov 190 tisíc. V roku 2022 Rusko stiahlo svojich vojakov z Charkovskej oblasti a západnej časti Chersonskej oblasti na lepšie zvládnuteľné obranné pozície. Invázna armáda teda nebola dimenzovaná na obsadenie celej Ukrajiny. (Poznámka L. H. Operáciu Dunaj v auguste 1968 vykonala 500-tisícová armáda.)
Po štvrté, niekoľko mesiacov pred začiatkom vojny sa Putin pokúsil nájsť diplomatické riešenie vznikajúcej krízy. USA vtedy o ruských požiadavkách odmietli rokovať.
Po piate, hneď po začiatku vojny Rusko oslovilo Ukrajinu, aby začalo rokovanie o ukončení vojny a vypracovalo modus vivendi medzi týmito dvoma krajinami. Ako gesto dobrej vôle 29. marca 2022 Putin stiahol jednotky z oblasti Kyjeva. Rokovania v Bielorusku sa skončili po štyroch dňoch, keď Ukrajinci na podnet USA a VB odišli.
Po šieste, s výnimkou Ukrajiny, neexistuje ani náznak dôkazu, že by Putin uvažoval o dobytí iných krajín vo východnej Európe. Ruská armáda nie je ani dostatočne veľká, aby podľa M. obsadila celú Ukrajinu, a už vôbec, aby sa pokúsila dobyť pobaltské štáty, Poľsko a Rumunsko. Samozrejme, tieto krajiny sú členmi NATO.
Po siedme, málokto na Západe tvrdil, že by Putin od prevzatia moci (2000) až do ukrajinskej krízy (2014) mal niekedy imperiálne ambície. Až keď začala vojna, mali západní lídri dôvod obviňovať Putina z toho, že vyvolal krízu. Západ si myslel, že mu to prejde ako predchádzajúce etapy rozširovania NATO (1999, 2004). Putin bol pozvaným hosťom na summite NATO v Bukurešti (2008), kedy aliancia oznámila, že Ukrajina a Gruzínsko sa raz stanú členmi. Nesúhlas Ruska nebrali na vedomie, lebo ruská armáda bola príliš slabá.
Podľa názoru M. rozširovanie NATO pred začiatkom vojny nebolo zamerané na zadržovanie Ruska. Bývalý americký veľvyslanec v Moskve Michael McFaul, ktorý je verným obhajcom Ukrajiny a ostrým kritikom Putina, výstižne poznamenáva, že ruské zabratie Krymu v roku 2014 nebolo plánované pred vypuknutím krízy; bol to impulzívny krok v reakcii na prevrat, ktorý zvrhol ukrajinského proruského vodcu. Stručne povedané, expanzia NATO nemala za cieľ vykryť ruskú hrozbu, pretože Západ si nemyslel, že taká existuje.
Až keď vo februári 2014 vypukla ukrajinská kríza, Spojené štáty a ich spojenci zrazu začali Putina opisovať ako nebezpečného vodcu s imperiálnymi ambíciami a Rusko ako vážnu vojenskú hrozbu, ktorú NATO muselo zadržať. Tento náhly posun v rétorike mal slúžiť jednému základnému účelu: umožniť Západu obviniť Putina z krízy a zbaviť Západ zodpovednosti. Nie je prekvapením, že toto zobrazenie Putina získalo oveľa väčšiu pozornosť po ruskej invázii na Ukrajinu 24. februára 2022.
Niektorí tvrdia, že rozhodnutie Moskvy napadnúť Ukrajinu nemá veľa spoločného so samotným Putinom a namiesto toho je súčasťou expanzívnej tradície, ktorá dávno predchádza Putinovi a je hlboko zakorenená v ruskej spoločnosti. Táto náklonnosť k agresii, o ktorej sa hovorí, že je poháňaná vnútornými silami a nie vonkajším ohrozením Ruska, časom dohnala prakticky všetkých ruských lídrov k násilnému správaniu sa voči svojim susedom. Nedá sa poprieť, že Putin pozná tento príbeh alebo že viedol Rusko do vojny, ale hovorí sa, že má málo voľnosti konania. Takmer každý iný ruský vodca by konal rovnako.
Tento argument má dva otázniky. Na prvý pohľad sa nedá falzifikovať, pretože dlhotrvajúca vlastnosť v ruskej spoločnosti, ktorá produkuje tento agresívny impulz, nebola nikdy identifikovaná. O Rusoch sa hovorí, že boli vždy agresívni – bez ohľadu na to, kto im velí – a vždy budú. Skoro ako keby to bolo v ich DNA. To isté sa kedysi tvrdilo o Nemcoch, ktorí boli v dvadsiatom storočí často zobrazovaní ako vrodení agresori. Argumenty tohto druhu sa v akademickom svete z dobrých dôvodov neberú vážne.
Okrem toho v rokoch 1991 až 2014, keď vypukla ukrajinská kríza, len málokto v Spojených štátoch alebo v západnej Európe charakterizoval Rusko ako prirodzene agresívne. Strach z ruskej agresie okrem Poľska a pobaltských štátov počas tých dvadsiatich štyroch rokov nebol vyjadrovaný ako obavy, ktoré by sa dali očakávať, ak by boli Rusi pripravení na agresiu. Zdá sa jasné, že náhle objavenie tejto argumentačnej línie bolo vhodnou výhovorkou na obviňovanie Ruska zo zapríčinenia ukrajinskej vojny.
Zdroj Who Caused the Ukraine War? – by John J. Mearsheimer (substack.com)
©John Mearsheimer Aug 05,2024
Digest Ladislav Hohoš (krátené)
Na úvodnej fotke John Mearsheimer, repro Youtube
Jedna odpoveď
Na úvod by som rád vyslovil poďakovanie (možno aj za iných) pánovi L. Hohošovi za veľmi dobrú a vydarenú systémovú pertraktáciu profesora Johna Mersheimera v článku „Kto zapríčinil vojnu na Ukrajine?“ (publ. 10.08.2024).
Keď to skúsim zjednodušiť a zhutniť (ale v rámcoch rešpektovania systematiky usporiadania objektívnych faktov), tak prezident RF Vladimír Putin (resp. „Kremeľ“ ako symbolické centrum štátnej moci) mal a má dosť starostí uriadiť tak veľkú, rozmanitú a zložitú krajinu ako je Rusko, a nepotreboval (a ani teraz nepotrebuje) nič viac. Ani na Ukrajine, ani v ostatnej Európe. (Kto tvrdí iné, nejde o seriózne a poctivé tvrdenie ale o úmyselnú cielenú demagógiu idúcu proti objektívnym faktom, alebo ich neznalosť. Každý má síce právo na svoj názor, ale účelovú zlomyseľnosť treba odhaľovať a odsudzovať ako neakceptovateľnú praktiku. Poctivé myslenie sa opiera o – všetky – objektívne fakty.).
Výnimku (z úvodnej úvahy) v záujmoch Kremľa (vždy) predstavoval Krym pre jeho vojensko-strategickú polohu pri Čiernom mori a vstupe do Stredozemného mora a fungovanie ako južná námorná cesta. Už od čias Kataríny veľkej (1782) si Rusko cení Krym ako dôležitú južnú morskú cestu pre obchodné i vojenské loďstvo. (Ktorý štát by si to necenil ?).
Prezident RF V. Putin sa už r. 2008 poučil, že „pozor“, tu nepôjde o novodobé „priateľské civilizované spolunažívanie“ po skončení tzv. Studenej vojny (rr. 1989-91), – ako sa pôvodne Rusi (dobromyseľne) nádejali – tu sa začína odvíjať (alebo diskrétne pokračuje) niečo iné, a nebezpečné. Vyberám a citujem z článku: „Po siedme. … Putin bol pozvaným hosťom na summite NATO v Bukurešti (2008), kedy aliancia oznámila, že Ukrajina a Gruzínsko sa raz stanú členmi. Nesúhlas Ruska nebrali na vedomie, lebo ruská armáda bola príliš slabá.“
Po niečom takom v Moskve museli nutne precitnúť a spamätať sa z príjemnej dobromyseľnej predstavy o mierovej priateľskej budúcnosti a položiť si otázku, či to (od Gorbačovských a Jeľcinovských čias) nebola len uspávacia ideológia. Pochopili, že nemajú na výber a musia si dávať (väčší) pozor na svojich novodobých „priateľov“ („partnerov“), s ktorými ich pomeril („pomieril“ nepraktický idealista) Gorbačov a ďalej po ňom naivne a zvláštnym štýlom po/utužoval Jeľcin. Začali sa dovtipovať (domýšľať) o čom sú v skutočnosti Západné civilizačné hodnoty (jedno hovoríme a druhé alebo inak robíme).
Keď potom v Kremli videli (k jari 2014), čo sa vie zorganizovať a udiať na Ukrajine (po výcvikových kempoch „skautov“), že tzv. Oranžová revolúcia mladej (fašizoidnej) chásky je nebezpečnou agresívnou realitou (prítomnou realitou), tak jediné logické riešenie – strategického a taktického „štátnického rozmeru“ – bolo nemeškajúc efektívne obsadiť Krym. Krvavé udalosti v Odese správnosť tohto riešenia len potom potvrdili.
Neúspešná snaha o tolerantnú miestnu koexistenciu Rusov a Ukrajincov v Doneckej a Luhanslej oblasti sa vyvinula a preklopila do konfrontačného zápasu. Stačilo, že jedna strana sa začala správať príliš militantne, presnejšie, že za ňu, v jej mene pricestovaní a nasadení „skauti“ „Zapadenci“ od Ľvova, pritvrdzovali a všetko sa (nutne) zvrhlo na elementárny holý fyzický boj a ostrú miestnu vojnu.
Už bolo zjavné, že sa to všetko nedeje len tak samo od seba. Fakty svedčili a potvrdzovali, že je tu diskrétne, ofenzívne a frontálne organizovaný (a financovaný) širokoplošný proces, urobiť z Ukrajiny silnú vojenskú proti-ruskú baštu (ďalší Limes Romanus). A proces je (bol) to nekompromisný a nemilosrdný. Tak kto sa v súčasnej Európe čomu sa chce čudovať, že si to Kremeľ od začiatku všímal a nutne musel všimnúť až usúdil, že je absolútne dôležité a nutné venovať tomu (procesu) vysoko vážnu pozornosť v kategórii existenčných štátnych a štátnických priorít. Nastal čas dať nabok (odložiť) politické pohodlie a uspávacie predvádzacie diplomatické tanečky európskeho štýlu, odpútavajúce pozornosť idealistickým krásorečnením a protokolom „politickej korektnosti“ (sveta poloprávd). Začalo ísť do tuhého, do tvrdej reality. Bolo treba sledovať triezvym zdravým a pragmatickým (štátnickým) rozumom „objektívnu realitu“, jej vývoj a trendy, a nie diplomatickú a mediálnu (povrchnú) „clonu“, ktorá (len) účelovo odvádza pozornosť a zahmlieva a zakrýva o čo v skutočnosti ide. Cez polopravdy nevidno celostný obraz.
To, že na Ukrajine ide o zástupnú vojnu, to sa (už) stalo dostatočne zjavným i pre Európanov, pobláznených falošným idealizmom, ktorý účelovo srší z médií a od európskych (a ako cez kopírak) i od mnohých našich domácich politických manekýnov. (Politickí manekýni sú tí v politike, ktorí nemajú dostatok vedomostí, praktických znalostí, ani originality vlastného rozumu, ochotne nakupujú rozumy inde a sú z nich len plytké rečnícke trepotálky. Vzdelaný a rozhľadený systémový rozum /u nich/ proste chýba, niet ho. Tento deficit sa potom zástupne nahrádza mohutnými a nebezpečnými rečami.). Európania by už konečne mali (realisticky) precitnúť a vymaniť sa zo zajatia ohlúpovania krásnymi a prázdnymi rečami. Nedá sa mať (1.) aj úspešnú konkurencie schopnú ekonomiku a (2.) aj sa otočiť chrbtom a v nepriazni ku krajine, ktorá do Európy dlhodobo dodávala v potrebnom množstve, štruktúre a za dobré ceny dôležité prírodné suroviny a oproti tomu ochotne nakupovala európske technológie, čo oboje (v užitočnom importe a vysoko rentabilnom exporte) pomáhalo prosperovať zase ekonomike celej Európskej únie. Tak kde sa podel (vytratil) zdravý rozum Európanov (už ho niet) ?!? Už Európania nevedia (zabudli) z čoho (reálne) žijú a čo „vlastné“ si treba strážiť a neposluhovať iným (prichádzajúcim v diaľky), ktorí síce vedú krásne reči (idealistické frázy o akejsi demokracii, pričom všade prevláda „oligarchická demokracia“, teda „politický oligarchopol“, nie skutočná občianska demokracia) ale v realite života ich zjavne manipulačne a nemilosrdne postrkávajú na okraj priepasti ?!? To bol cieľ, z trajektórie prosperity otočiť a zvrátiť vývoj na zdražujúcu inflačnú ekonomiku tratiacu svoju efektivitu a konkurencieschopnosť ? A kde je zdravý (ekonomický) rozum ?
Nešváry „politickej kolonializácie“ Európskej únie bolo badať už skôr, ale (až) s nástupom garnitúry Ursuly von der Leyen (11/2019) to prepuklo do otvorenej kampane politickej a ekonomickej sebadeštrukcie Európskej únie (Covid, ohrozovanie a cielené rozbitie/demontáž obchodno-ekonomickej spolupráce s Ruskom, podpora eskalácie konfliktu Ukrajina – Rusko, miesto jeho rozumného urovnania). Dosť na to, aby sa kvalita života v Európe (významne) de facto i strategicky zhoršila oproti tomu (kde by bola), keby bola zostala zachovaná pôvodná dlhodobo budovaná efektívna obchodno-ekonomická spolupráca EÚ a Ruska vo vzájomných exportoch a importoch tovarov, surovinových komodít a technológií za rentabilné a stabilizované ceny. Kto chce robiť politiku bez ekonomiky, toho treba hnať (ako škodnú) čo najďalej od politiky, lebo napácha nedozierne a ohromujúce škody.