Už koncom novembra 2023 prebleskla na verejnosť informácia, že Kirgizsko a Tadžikistan dosiahli dohodu pri riešení svojich pohraničných sporov, ktoré mali aj ľudské obete, najmä v priestore Ferganskej doliny, ale nielen tam.
Bol to výsledok rokovania pracovných skupín pod vedením predsedu Štátneho výboru národnej bezpečnosti (GKNB) Kirgizska, generálom Kačimbekom Tašijevom a jeho partnerom z Tadžikistanu, takisto predsedom Štátneho výboru národnej bezpečnosti Sajmuminom Jatimovom.

Podpis dokumentov dvomi predsedami GKNB. Foto: www.kun.kz
Inak generálov proťajšok z Tadžikistanu nie je uniformovaný, ale ide o skúseného diplomata (o.i. bol veľvyslancom Tadžikistanu v Belgicku, Holandsku, Luxemburgsku a ako stály predstaviteľ pri EÚ, NATO a UNESCO) a vysokoškolského pedagóga (profesor, člen AV Tadžikistanu, autor desiatky monografií), ktorý ma priestor a prednáša pre budúcich tadžických diplomatov v rámci kurzu International Relationship and Modern Diplomacy (v anglickom jazyku).[1] Domáci hovoria, že je to správny chlap na správnom mieste. Nakoniec je otcom 13-tich detí.
V zásade sa kusé koncoročné informácie zhodovali v tom, že dvojstranné rokovania pracovných skupín zavŕšili samotný akt delimitácie a demarkácie štátnej hranice krajín.
Aktívna fáza delimitácie spoločnej hranice Kirgizska a Tadžikistanu (972 kilometrov) sa začala podpisom (horeuvedených autorít) spoločného protokolu č. 44 dňa 2. októbra 2023 (bol v utajovanom režime), v ktorom sa signatári dohodli, že do konca decembra 2024 vec uzavrú. Vrátane sporných a zložitých 50 km, ktoré sa non-stop riešili v kirgizskom Batkene a tadžickom Isfare.
Napokon 4. decembra 2024 došlo k dohode a spoločnému vyhláseniu K. Tašijeva a S. Jatimova, ktorým informovali o plnom zavŕšení delimitácie štátnej hranice medzi Kirgizskom a Tadžikistanom. Mnohí pozorovatelia tento dátum označili, resp. vnímajú ako „… historický deň…“[2], ktorým došlo k dohode o tom, že pohraničné spory a problémy sú minulosťou.
Zložitosť štátnej hranice
Pripomeňme, že hranica medzi Kirgizskom a Tadžikistanom (ale všeobecne hranice v rámci Strednej Ázie a nielen tam) je výsledkom, časť hovorí chaotického, časť hovorí stalinsky cieleného procesu, vrátane enkláv a iných sporných tém, ktoré sú najmä vo Ferganskej doline prítomné.

Mapa kirgizsko-tadžických konfliktov v roku 2021. Foto: www.r.um.wikipedia.org
Pôvodné sovietske hranice ignorovali etnografickú a hospodársku realitu, čo prakticky tri desaťročia vyvolávalo pohraničné konflikty, ktorých základom bol prístup k zdrojom (voda + pasienky).
Celé to kulminovalo v roku 2022, kedy prišlo k ľudským obetiam a výrazným materiálnym škodám v Sogdijskej (Tadžikistan) a Batkenskej (Kirgizsko) oblasti. A ešte nezabudnime, že cez tieto oblasti prechádza jedna z hlavných trás narkobiznisu z Afganistanu.
Na margo hraníc na ruinách už neexistujúceho Sovietskeho zväzu treba povedať, že nielen v Strednej Ázii to trvalo dosť veľa rokov, aby sa nakoniec dohodli. Vie však niekto o tom, že by leninský konštrukt menom Ukrajina mal doriešenú tému napr. s Ruskou federáciou, alebo Bieloruskou republikou?
Má sa na mysli delimitácia a demarkácia s následnou registráciou podpísaných dokumentov v zodpovedajúcej štruktúre OSN. Ak nie, ide zo strany Kyjeva klasicky o šľapanie vody. Jednoducho nemožno narušiť to (hranicu), čo neexistuje (de jure).
Aby sme si rozumeli, ešte tu máme jednu tému – referendum. Jedno referendum (Krym) akože treba neuznávať, no výsledky iného, ktoré viedlo k podpisu Medzištátnej zmluvy o odstúpení Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu, samozrejme, uznávať[3]. Treba akcentovať, že tento dokument podpisoval V. Clementis.
Podpis tejto hanebnej zmluvy sa uskutočnil v Moskve 29. júna 1945 – teda budeme si pripomínať osemdesiate výročie anektovania územia, ktoré bolo spolu so Slovenskom tisíc rokov súčasťou Uhorska[4].
Navyše, čo Ústredná národná rada Karpatských Rusínov 8. mája 1919 odhlasovala pričlenenie Podkarpatskej Rusi k Československu. K Československu, ktorého právnym nástupcom je aj Slovenská republika. Takže, Kyjev vo svojich banderovsko-protislovenských výpadoch – pŕŕŕ!
Ferganská dolina
Špecifikom tohto územia Uzbekistanu, ktoré je z poľnohospodárskeho hľadiska jedným z najúrodnejších priestorov v rámci Strednej Ázie (ale závislé od vody z Kirgizska a Tadžikistanu)[5], je že hraničí s Kirgizskom a Tadžikistanom. To je prvý zásadný fenomén. Druhým je silný rurálno-agrárny profil a silné tradície náboženského radikalizmu. V doline dnes žije asi štvrtina populácie Strednej Ázie. Ľudí tam priťahuje vysoká poľnohospodárska produktivita najmä kvôli tomu, že zvyšok okolitého územia tvorí suchý alebo hornatý terén. Spomenutý radikalizmus sa pretavil do vzniku Islamského hnutia Uzbekistanu (IHU), ktoré sa primklo k Talibanu a malo (má) v pláne Islamský kalifát v Strednej a Centrálnej Ázii. Zatiaľ je eliminované, ale podhubie ostalo. Nakoniec udalosti z mája 2005, keď sa o mesto Andižan ozbrojenou akciou snažili radikálni islamisti, je toho potvrdením[6].
Trojstretnutie na styku troch hraníc
Vo Ferganskej doline sa na pôde Uzbekistanu v mieste, kde sa stretajú hranice Tadžikistanu, Kirgizska a Uzbekistanu 8. januára 2025 uskutočnilo stretnutie predsedov vlád týchto krajín. Výber miesta stretnutia nebol náhodný a má v sebe, nielen dovnútra Strednej Ázie, dlhodobý a hlboký symbolizmus[7].
Zúčastnili sa ho Alydbek Kasymaliev (Kirgizsko), Abdula Aripov (Uzbekistan) a Kožir Rasulzoda (Tadžikistan) a okrem arcidôležitej témy štátnych hraníc (a prihraničnej širokospektrálnej spolupráce) riešili kľúčové otázky obchodno-ekonomických vzťahov, dopravnej logistiky, aqua-energetické témy a kultúrno-humanitárnu spoluprácu s nosným cieľom – upevnenia medzištátnej spolupráce v rámci Strednej Ázie. To len dokumentuje, že aktivizácia vzťahov, po logickej výmene väčšiny stredoázijských lídrov (paradoxne, tadžický prezident Emomali Rachmon je najdlhšie slúžiacom prezidentom – de facto od roku 1996).
Tu máme na mysli pravidelné koordinačné stretnutia prezidentov, ktoré sa stali súčasťou stredoázijského politického života po odchode prezidenta I. Karimova za rieku Styx a po spustení procesu deNazarbajevizácie v Kazachstane. Obaja spomenutí boli poslednými mohykánmi ešte sovietsko-gorbačovovskej éry (boli o.i. ako republikoví predsedovia ÚV KS členmi ÚV KSSZ).
Na trojstretnutí predsedov vlády si Kirgizsko a Tadžikistanom vymenili ratifikačné dokumenty znamenajúce ukončenie delimitačného procesu, ktorý bol otvorený od roku 1991, teda od momentu vyhlásenia nezávislosti a ukončenia existencie Sovietskeho zväzu. Koncom roku 2024 kirgizský prezident Sadyr Žaparov ešte informoval, že boli vyriešené či regulované všetky územné nejasnosti s Uzbekistanom.
Ako hodnotiť toto stretnutie v čase, keď Ukrajina v priamom prenose podráža nohy Slovensku a Európe, keď Poľsko politickým rozhodnutím obmedzuje neodňateľné právo poslancov slovenského parlamentu (suverénneho subjektu medzinárodného práva) letieť vládnym špeciálom, kam sa rozhodne suverén? Len a len pozitívne.
Vyriešenie pohraničných nejasností otvára dvere k dynamizácii regionálnej spolupráce vo všetkých oblastiach – od ekonomiky, obchodu, dopravnej logistiky až po pohyb občanov v malom pohraničnom styku. No a je tu ešte jeden fenomén podporujúci spoluprácu v rámci Strednej Ázie. Reč je o železničnom koridore Čína – Uzbekistan – Kirgizsko, ktorého výstavba bol spustená 26. decembra 2024. Ide o subprojekt v rámci globálneho projektu Novej Hodvábnej cesty – Jeden pás jedna cesta, ktorý zo strachu a proti logike voľného obchodu blokujú USA, pravda, rukami im verných vyznávačov S. Banderu na Ukrajine.
Triangle majú perspektívu
Toto trojstretnutie môže inšpirovať aj možnosť iných variantov spolupráce. Napríklad Kazachstan (južná časť) a severná časť Kirgizska pri účasti Uzbekistanu. Analogicky na styku hraníc Uzbekistanu, Kazachstanu a Turkménska a etc.
Výsledky pravidelných stretnutí stredoázijských prezidentov, ktoré iniciovala Astana[8], začínajú mať svoje hmatateľné výsledky. Aspoň tak možno hodnotiť tento a tieto triangle, ktoré sú základom ďalšej pentagonálnej spolupráce v Strednej Ázii.
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
SÚVISIACE:
Kirgizsko – Uzbekistan: tentoraz molové tóny
Kirgizsko a Tadžikistan: spor, škriepka, šarvátka, nedorozumenie…
[1] Ятимов, Саймумин Сатторович — Википедия
[2] https://www.ng.ru/cis/2024-12-05/5_9150_region.html
[3] Plný text zmluvy pozri: https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/1946/186/
[4] https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/317157-preco-benes-pustil-stalinovi-podkarpatsko/
[5] Pozri: https://www.voda-portal.sk/Dokument/buduce-vojny-o-vodu-vedci-vytvorili-mapu-s-moznymi-miestami-konfliktu-100366.aspx
[6] Pozri: Andižan – pätnásť rokov po – Noveslovo
[7] https://www.ng.ru/cis/2025-01-08/5_9166_uzbekistan.html
[8] Pozri: Keď stredoázijskí prezidenti rozumejú svojim krajinám a chápu svet – Noveslovo