Blízky východ po mesiaci vojny vstupuje do novej a ešte nebezpečnejšej fázy. Popri vojenskej eskalácii rastie aj riziko narušenia dvoch strategických námorných trás, od ktorých závisí energetika, obchod aj stabilita globálnej ekonomiky.
To, čo sa na začiatku javilo ako séria cielených úderov Spojených štátov a Izraela proti iránskym vojenským a jadrovým kapacitám, sa postupne zmenilo na širší regionálny konflikt s viacerými aktívnymi frontmi. Irán odpovedá raketami a dronmi na americké základne v regióne aj na Izrael a čoraz viac sa ukazuje, že tentoraz nehrá na opatrne dávkovanú odvetu, ale skôr na tlak cez rozsah, vytrvalosť a eskaláciu.
Nový a mimoriadne citlivý moment prichádza z Jemenu. Hútíovia, ktorých Irán dlhodobo podporuje, sa do konfliktu zapojili otvorene. Útoky smerom na Izrael a hrozba obnovenia útokov na lodnú dopravu v oblasti Bab el-Mandeb menia celkovú dynamiku vojny. Práve táto úžina, ktorá spája Červené more s Adenským zálivom, patrí k najdôležitejším bodom svetového obchodu. Ak by sa situácia v nej výraznejšie zhoršila, dôsledky by ďaleko presiahli samotný región.
Doteraz sa najväčšia pozornosť sústreďovala na Hormuzský prieliv. Ten zostáva kľúčovým bodom pre globálne energetické toky a každé jeho narušenie automaticky vyvoláva nervozitu na trhoch. Ak sa však k napätiu v Hormuze pridá aj vážnejší problém v Bab el-Mandeb, svet nebude čeliť iba drahšej rope. Oveľa širší problém by vznikol v logistike. Lodné spoločnosti by boli nútené meniť trasy, obchádzať Afriku cez Mys Dobrej nádeje, cesty by sa predĺžili o mnoho dní, vzrástli by náklady na dopravu, poistenie aj prepravu tovaru a tlak by sa rýchlo preniesol do dodávateľských reťazcov. Práve v tomto je dnešná situácia taká vážna. Už nejde iba o vojenskú rovinu alebo o otázku iránskeho jadrového programu. Do popredia sa dostáva aj zápas o kontrolu nad strategickými trasami, cez ktoré prúdi energia, obchod a kapitál. Ak sú ohrozené dve významné námorné tepny naraz, dôsledky nepocíti len región, ale aj Európa, Ázia a napokon celý svet.
Napätie sa zároveň rozširuje aj na štáty Perzského zálivu. Krajiny ako Spojené arabské emiráty, Katar či Bahrajn sa snažia udržať stabilitu a chrániť svoju infraštruktúru, no zároveň si veľmi dobre uvedomujú, že dlhší konflikt by mohol zasiahnuť ich ekonomiky citlivejšie, než sa dnes zdá. Región v posledných rokoch investoval obrovské prostriedky do turizmu, logistiky, financií, technológií a celkovej diverzifikácie mimo ropy. Práve preto je pre tieto štáty stabilita oveľa viac než len bezpečnostná otázka. Je to základ ich ďalšieho ekonomického modelu.
Neistotu zvyšuje aj politická rovina. Na jednej strane zaznievajú vyhlásenia o snahe konflikt ukončiť, na druhej strane pokračujú útoky, tvrdé odkazy a rastúca ochota otvárať ďalšie fronty. Irán sa opiera o drony, rakety a svoju sieť spojencov v regióne. Hútíovia využívajú svoju geografickú polohu pri jednej z najcitlivejších obchodných trás sveta. Ostatní aktéri sa snažia reagovať tak, aby zabránili úplnému rozšíreniu konfliktu, no pri takom množstve premenných je každá predstava rýchlej deeskalácie mimoriadne krehká. Čoraz viac preto platí, že nejde o krátku epizódu ani o izolovanú vojenskú výmenu. Konflikt sa mení na dlhodobejšiu asymetrickú konfrontáciu, v ktorej nebude rozhodovať iba sila zbraní, ale aj schopnosť narúšať obchod, dopravu, ceny energií a celkovú dôveru v stabilitu regiónu. A práve to môže byť pre globálnu ekonomiku ešte nebezpečnejšie než samotné titulky o raketových útokoch.
Najdôležitejším slovom tejto chvíle preto zostáva mier. Bez neho nebude stabilita, nebude ekonomické upokojenie a nebude ani bezpečnejšia budúcnosť pre ľudí v regióne. Ak sa nepodarí zastaviť ďalšiu eskaláciu, riziko už nebude len lokálne. Veľmi rýchlo sa môže stať problémom, ktorý zasiahne ceny, obchod, dopravu aj náladu na trhoch po celom svete.
Pohľad uvedený v texte predstavuje osobný názor autora.
Mgr. Miroslav Lauko je ekonóm a analytik, ktorý sa vo svojich textoch zameriava na realistický a kritický pohľad na ekonomické a geoekonomické súvislosti globálneho vývoja.
