Jazyková rovnosť – kľúčový prvok európskej identity, solidarity a demokracie

Rozpor v jazykovej politike Európskej únie, ktorý ohrozuje materinské jazyky a bráni ich rozvoju, by sme si mali uvedomiť najmä pri príležitosti Medzinárodného dňa materinského jazyka (21. február), ktorý Organizácia OSN pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) vyhlásila v roku 1999 a každoročne si ho pripomíname. Tento deň zdôrazňuje význam kultúrnej a jazykovej rozmanitosti, ochranu menšinových jazykov a podporu materinskej reči ako základu identity; pripomína tiež historický boj za uznanie jazykových práv. 

Plagát UNESCO k Medzinárodnému dňu materinského jazyka 2026.
Autor: Montakarn S. Kittipaisalsilp. Zdroj: www.unesco.org/en

Úvod

Európska únia (EÚ) ako mnohojazyčné a mnohokultúrne spoločenstvo deklarovala už na začiatku integračného procesu (1957) princíp jazykovej rovnosti a rozmanitosti. Jazyková rovnoprávnosť oficiálnych jazykov členských krajín je zakotvená v základných právnych dokumentoch EÚ.^[1]

Napriek tejto právnej úprave sa deklarovaná rovnosť jazykov v praxi nenapĺňa. Spoločná jazyková politika, ktorá mala byť pilierom európskej integrácie, sa nerozvinula do funkčného modelu. Oblasť kultúry a vzdelávania zostala v kompetencii členských štátov, čo spôsobilo nerovnováhu medzi ekonomickým, mierovým a kultúrnym rozmerom integrácie.

Európski politici sa jazykovým otázkam dlhodobo vyhýbali, považovali ich za citlivé a potenciálne konfliktné. Európska komisia nevyužila svoju iniciatívnu právomoc na návrh riešení, ktoré by umožnili rovnoprávny a efektívny prístup k jazykovej politike. Tak sa prehĺbil rozpor medzi ideálom zjednotených v rozmanitosti a realitou jazykovej nerovnováhy. Z právneho hľadiska EÚ de iure deklaruje od 1958 jazykovú rovnoprávnosť – všetky oficiálne jazyky členských krajín sú zároveň úradnými a pracovnými jazykmi EÚ. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že oficiálny štatút doteraz nemá v EÚ viac ako 80 regionálnych jazykov, ktorými hovorí viac ako 10 % občanov, t. j. 50 miliónov, ako aj jazyky desiatok miliónov prisťahovalcov.

Jazyková politika EÚ – rozpor medzi stavom de iure a stavom de facto

EÚ v praxi svojich inštitúcií prestala podporovať jazykovú, a tým aj kultúrnu rovnoprávnosť. Uplatňuje sa „jazykové triedenie“, tzv. selektívna viacjazyčnosť oficiálnych jazykov EÚ, používanie jazykov podľa ich dôležitosti, potrieb a možností. Jazyková situácia v EÚ nadobudla hierarchický charakter. V praxi možno rozlíšiť desať úrovní jazykovej dôležitosti – od angličtiny ako globálneho jazyka až po regionálne a prisťahovalecké jazyky. EÚ právne uznáva 24 úradných jazykov, no fakticky uprednostňuje tri – angličtinu, francúzštinu a nemčinu. Po rozšírení v roku 2004 sa ukázalo, že ideál rovnosti jazykov je len formálny. Väčšina dokumentov, konferencií a interných komunikácií sa realizuje v angličtine, čím sa narúša princíp rovnoprávnosti občanov a krajín. Tento „jazykový rebríček“ odporuje zásade rovnosti zakotvenej v Zmluve o EÚ a v Charte základných práv.

Od samitu v Barcelone (2002), ktorý odporučil model jazykového vzdelávania 1 + 2 (materinský jazyk a dva cudzie jazyky), sa viacjazyčnosť stala oficiálnym cieľom EÚ. Európska komisia financovala mnoho projektov, no systematická stratégia nevznikla. V roku 2009 zriadila Európsku občiansku platformu pre mnohojazyčnosť, ktorá združovala 29 mimovládnych organizácií. Jej odporúčania na zásadné zmeny však Európska komisia neimplementovala a po roku 2012 stratila viacjazyčnosť politickú prioritu.

Implikácie jazykovej diverzity a trhová jazyková politika

Jazyková rovnoprávnosť narazila pri rozširovaní EÚ najmä  na problémy tlmočenia. Nebola zabezpečená dostatočná príprava profesionálnych tlmočníckych tímov, najmä pre jazyky menších krajín, čo viedlo k zavedeniu tzv. „mostového“ (relay) jazyka, ktorým sa postupne stala angličtina. Používanie mostového jazyka však vedie k značnej strate informácií, pričom prenos informácií od prezentujúceho k poslucháčovi dosahuje len cca 50 %. Kvalita komunikácie sa tým značne znižuje.

V praxi sa plnohodnotné používanie a rozvoj zabezpečuje len pre tri najväčšie oficiálne jazyky (angličtina, francúzština a nemčina). Pre krajiny, ktorých jazykové práva občanov boli obmedzené, EÚ neprijala žiadne kompenzačné mechanizmy, napríklad formou vyšších príspevkov do rozpočtu EÚ od krajín s privilegovanými jazykmi. V dôsledku neriešenia týchto problémov začali inštitúcie EÚ pristupovať k obmedzovaniu používania jazykov v komunikácii podľa ich veľkosti a dôležitosti pre danú komunikačnú oblasť. Tento nesystémový prístup, ktorý de facto znamená porušovanie jazykových práv, prehĺbil existujúci rozpor v jazykovej politike EÚ.

Paradoxne, v rámci obmedzeného okruhu jazykov si dominantné postavenie stále upevňuje angličtina, oficiálny jazyk Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktoré z EÚ vystúpilo 1. februára 2020. Inštitúcie EÚ aj po Brexite zdôvodňujú dominantné postavenie angličtiny v inštitúciách ako tzv. lingua franca skutočnosťou, že angličtina je druhým oficiálnym jazykom v Írsku a Malte.

Tu je potrebné uviesť, že súčasné používanie angličtiny – po vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z EÚ – je podľa platnej legislatívy EÚ protiprávne, pretože každá členská krajina EÚ má len jeden oficiálny jazyk, ktorý je zároveň úradným a pracovným jazykom EÚ. V prípade Malty je to maltčina a Írska írčina. To znamená, že po vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z EÚ mal byť štatút angličtiny ako úradného a pracovného jazyka EÚ zrušený.  

Tak aj po Brexite pretrváva silný, nekontrolovaný jazykový a kultúrny vplyv Spojeného kráľovstva, čím sa upevnila liberálna trhová jazyková politika v EÚ. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska profituje z tohto stavu nielen posilňovaním svojej kultúrnej dominancie (napríklad prostredníctvom programu Erasmus+), ale aj vysokými príjmami do svojho jazykového priemyslu. Grin F. (2005) v štúdii pre francúzske ministerstvo školstva odhadol, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska získavalo/získava do svojho jazykového priemyslu ročne viac ako 17–18 miliárd eur, do ktorého mu prispieva 26 členských krajín EÚ.

V štúdii sa uvádza, že po rozšíreniach EÚ s počtom 24 oficiálnych jazykov už nebolo možné tlmočiť do všetkých jazykov. V praxi sa preto začalo uprednostňovať používanie troch hlavných jazykov – angličtiny, francúzštiny a nemčiny. Grin ako alternatívu navrhol tri možnosti: 1.) pokračovanie v podpore angličtiny; 2.) širokú viacjazyčnosť alebo 3.) zavedenie neutrálneho plánového jazyka – esperanta. Posledná možnosť by podľa neho priniesla EÚ ročne až 25 miliárd eur a zároveň by zabezpečila jazykovú spravodlivosť, za podmienky, že sa o esperante uskutoční objektívna informačná kampaň vo všetkých členských krajinách EÚ.

Angličtina si však udržala výsadné postavenie, zvýhodňuje anglicky hovoriace krajiny a oslabuje jazykovú rovnosť. Na nežiaducu dominanciu angličtiny v EÚ upozornil už v roku 2005 aj R. Phillipson v knihe Len anglická Európa? Náročná jazyková politika. EÚ má doteraz viac ako desať spoločných politík, no chýba jej spoločná jazyková politika, ktorá by mohla byť základom kultúrnej integrácie Európy a zároveň by prispela k zefektívneniu všetkých spoločných politík EÚ.

Alternatívne riešenia

Ako riešenie nahromadených jazykových problémov v EÚ z dlhodobého hľadiska prichádzajú do úvahy dva základné prístupy: 1.) prijatie súčasného stavu; 2.) orientácia na spoločný (neutrálny) jazyk a zrovnoprávnenie všetkých jazykov (oficiálnych, neoficiálnych, vrátane jazykov prisťahovalcov).

1.) Prijatie súčasného stavu by ešte viac posilnilo dominantné postavenie najsilnejšieho národného jazyka, angličtiny, resp. troch jazykov a zároveň by zväčšilo jazykovú diskrimináciu ostatných krajín a občanov. To by bolo v rozpore so súčasnou deklarovanou podporou širokej viacjazyčnosti v EÚ.

2.) Orientácia na spoločný (neutrálny) jazyk, odstránenie triedenia jazykov a ich zrovnoprávnenie. Prvým cudzím jazykom pre všetkých občanov by bol spoločný (neutrálny) jazyk a ďalší cudzí jazyk by si občania vyberali podľa vlastných potrieb a záujmov.

Namiesto „barcelonského modelu“ 1 + 2 by bol vhodnejší model spoločného jazyka 1 + 1 + 1. Barcelonský model 1 + 2 (t. j. materinský jazyk a dva cudzie jazyky), napriek viacjazyčnosti nezaručuje občanom možnosť dohovoriť sa. Model „spoločného“ jazyka, 1 + 1 + 1 (národný jazyk, spoločný jazyk, voliteľný jazyk), by umožňoval komunikáciu akéhokoľvek počtu jazykov prostredníctvom spoločného „mostového“ jazyka na zasadnutiach inštitúcií EÚ a zásadne by znížil náklady na tlmočenie. Spoločný jazyk by sa stal zároveň referenčným jazykom v prípade jazykových (terminologických) otázok a problémov pri tlmočení a prekladoch.

Slovenský kontext: riziká dominancie angličtiny vo vzdelávaní

Občania Slovenska, najmä mladá generácia, nemajú vybudované dostatočne silné jazykové a kultúrne povedomie, identitu a národnú hrdosť. Sú pod silným vplyvom globalistických tendencií a moderných technológií, ktorých pracovným nástrojom je angličtina. Stav výučby angličtiny na Slovensku (aj v iných členských krajinách EÚ) je po viac ako desiatich rokoch alarmujúci. Rodičia, často pod vplyvom mediálnych dezinformácií a davového presvedčenia, že skorý začiatok výučby angličtiny je najlepším riešením, súhlasia s tým, aby sa ich deti učili jazyk globalizácie už v predškolských zariadeniach a na prvom stupni základnej školy (ZŠ).

Tento trend sa realizuje bez vedeckého overenia efektívnosti takéhoto skorého začiatku pre zlepšenie následného učenia ďalších cudzích jazykov a na podporu širokej viacjazyčnosti v EÚ. Viacjazyčnosť je pritom kľúčová pre zlepšenie mobility a začleňovania občanov v členských krajinách, kde angličtina nie je oficiálnym jazykom. Je dôležité zdôrazniť, že angličtina nie je politicky dohodnutým spoločným jazykom EÚ. To znamená, že členské krajiny EÚ vyžadujú od cudzincov pre ich uplatnenie na svojom pracovnom trhu, aby ovládali na požadovanej úrovni oficiálny jazyk krajiny.

Navyše, všetky finančné náklady na učebnice a platy učiteľov angličtiny (často rodených hovoriacich aj bez pedagogického vzdelania) na školách, ktoré sa rozhodli vyučovať angličtinu už od 1. ročníka ZŠ, musia uhrádzať rodičia z vlastných prostriedkov. Z pohľadu rodičov ide o nevedomý proces „odnárodňovania“ detí. K zhoršovaniu tohto negatívneho vývoja prispieva aj nečinnosť Ministerstva školstva, vedy, výskumu a mládeže SR a jeho kompetentných inštitúcií (napr. Národný inštitút vzdelávania a mládeže) v spolupráci s ďalšími ústrednými orgánmi štátnej správy, ktoré nezasahujú s cieľom zastaviť tento nekontrolovaný proces už na začiatku vzdelávania. Je nevyhnutné o tomto trende otvorene informovať rodičov, aby sa mohli objektívne rozhodnúť.

Pod vplyvom liberálneho jazykového trhu sa angličtina vyučuje už od predškolských zariadení a 1. ročníka ZŠ, hoci školský zákon SR (č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, pozn. red.) stanovuje vyučovanie 1. cudzieho jazyka až od 3. ročníka. Zákon predpokladá, že žiaci by mali v prvých dvoch ročníkoch najskôr dôkladne zvládnuť materinský/štátny jazyk (slovom aj písmom). Takýto úvod, spolu s vlastivednými predmetmi, má budovať kultúrne a národné povedomie, vzťah ku krajine a národnú identitu.

Praktické skúsenosti potvrdzujú devastačný efekt: V 1. ročníku majú deti niekedy viac vyučovacích hodín angličtiny (vrátane konverzácie a predmetov vyučovaných metódou CLIL), než slovenčiny. (Skratka CLIL vznikla z anglického popisu metódy Content and Language Integrated Learning; ide o metódu, ktorá integruje výučbu odborného predmetu, napr. matematika, prírodoveda, telesná výchova s cudzím jazykom, pozn. red.) Deti tak už v úvode vzdelávania strácajú vzťah k slovenskej kultúre a tradíciám, pretože sú im primárne prezentované kultúrne hodnoty a reálie spojené s angličtinou. Ešte ťažšiu jazykovú situáciu v predškolskom vzdelávaní, ako aj v prvých ročníkoch na základnej škole, majú deti z národnostných menšín a deti prisťahovalcov, pre ktoré je slovenčina ako štátny jazyk cudzím jazykom. Tie sa musia na začiatku vzdelávania učiť dobre zvládnuť (slovom a písmom) štátny jazyk a svoj materinský jazyk. Z pedagogického hľadiska je neefektívne vyučovanie angličtiny na začiatku vzdelávania pre tieto deti obrovskou záťažou. Po takýchto skúsenostiach sa nevytvára pozitívny vzťah ku škole a deti nie sú pozitívne motivované ani k tomu, aby sa učili cudzie jazyky. Zároveň si treba uvedomiť, že v súčasnosti sa v predškolských zariadeniach aj v prvých ročníkoch základnej školy zvyšuje počet detí s logopedickým problémami, ktoré si často vyžadujú ročný odklad nástupu do 1. ročníka, resp. je potrebné navštevovať s deťmi logopedické poradne. 

Je všeobecne známe, že CLIL v súčasnej podobe (aj na druhom stupni ZŠ) vedie k strate terminológie a vyjadrovacích schopností v slovenčine v týchto predmetoch, čo sa prejavuje v zhoršených výsledkoch v ovládaní štátneho jazyka. Dokumentujú to výsledky každoročného testovania žiakov a študentov na základných a stredných školách zo slovenského jazyka. Používanie metódy CLIL už na prvom stupni ZŠ by sa malo naliehavo zastaviť.

Osvojovanie cudzích jazykov v EÚ

Medzinárodné testovanie jazykových kompetencií študentov stredných škôl zo 16 krajín  v piatich jazykoch (Survey 2012) ukázalo, že ciele Barcelony neboli splnené: úroveň B2 v prvom cudzom jazyku (angličtina) dosiahlo len 23 % študentov, v druhom jazyku 11 %. Príklad Švédska ukázal, že výborná znalosť angličtiny neznamená automaticky úspech v ďalších jazykoch. Propedeutická funkcia angličtiny sa nepreukázala, dominancia angličtiny, naopak, potláča rozvoj ďalších jazykov.

Pozitívny príklad ponúka program Erasmus+, Urýchľovač viacjazyčnosti (2018 – 2019), ktorý ukázal, že žiaci, ktorí sa pred učením cudzieho jazyka oboznámili s logickou gramatikou esperanta, dosiahli o 20 až 30 % lepšie výsledky v učení cudzieho jazyka, ako skupina žiakov, ktorá takýto úvod do štúdia jazykov nemala. Tento propedeutický model posilňuje motiváciu a umožňuje učiť sa cudzie jazyky efektívnejšie, bez oslabenia materinského jazyka. Už predtým to potvrdil aj projekt Mobilita a začleňovanie v mnohojazyčnej Európe (Mobility and Inclusion in Multilingual Europe) realizovaný v rokoch 2014 – 2018, ktorý skúmal možnosti zlepšenia mobility v EÚ. Zistil, že samotná znalosť angličtiny nestačí – členské krajiny vyžadujú znalosť svojich oficiálnych jazykov. Odborníci odporúčajú podporovať učenie jazykov susedných krajín a zvážiť využitie esperanta ako neutrálneho komunikačného nástroja.

Viacjazyčnosť je dôležitou témou aj na úrovni EÚ. Občania EÚ prostredníctvom viacjazyčnej digitálnej platformy Konferencie o budúcnosti Európy (2021 – 2022) predložili návrhy na posilnenie podpory jazykového vzdelávania a jazykovej rozmanitosti (Kantar Public, 2022). Najpodporovanejší návrh v oblasti vzdelávania (piaty najpodporovanejší spomedzi všetkých) sa týkal práve jazykového vzdelávania (Gazolla a kol., 2022, s. 84 – 85), projektu Erasmus+,  Urýchľovač viacjazyčnosti.

Ako efektívne riešenie sa v ňom ponúka jazykovo orientovaný úvod do štúdia jazykov. Vychádza z pedagogických skúseností, že dobré zvládnutie štátneho/materinského jazyka vytvára nevyhnutný predpoklad pre efektívnejšie učenie prvého a ďalších cudzích jazykov.

Projekt Urýchľovač viacjazyčnosti (Multilingual Accelerator) sa osvedčil na ZŠ v Bulharsku, Chorvátsku a Slovinsku (2018 – 2019). Preukázal výrazné a rýchle zlepšenie znalosti cudzích jazykov u žiakov vo veku 8 až 9 rokov, ktorí si tieto zručnosti osvojili učením logickej gramatiky plánového jazyka esperanto a obmedzeného počtu 300 najčastejšie používaných morfém.

Po dobrom zvládnutí materinského jazyka je tento jazykovo orientovaný úvod do učenia cudzieho jazyka vysoko motivačný a efektívny. Žiaci sú následne povzbudzovaní k tomu, aby si vybrali prvý cudzí jazyk podľa vlastného záujmu, čo náš školský zákon od 3. ročníka umožňuje. Takýto propedeutický prístup zvyšuje efektívnosť učenia prvého, ale aj ďalších cudzích jazykov o 20 až 30 % v porovnaní so žiakmi, ktorí ho neabsolvovali. Kľúčové je, že zvyšuje motiváciu všetkých žiakov, najmä tých na jazyky menej talentovaných. Je to správna cesta k podpore širokej viacjazyčnosti, spoznávaniu jazykov a kultúr partnerov v EÚ, čím sa napĺňa motto EÚ Zjednotení v rozmanitosti.

Európska identita a potreba jazykovej reformy

Európska identita je dnes postavená na neutrálnych symboloch – vlajke, hymne, mene a motte Zjednotení v rozmanitosti. Chýba jej však spoločný jazyk, ktorý by posilnil pocit spolupatričnosti. V ostatnom čase sa znižuje u občanov ich pocit identifikácie s EÚ, k čomu prispievajú aj jazykové problémy. Na Slovensku tento stav vo výskumne zdokumentovali Korim a Poláková ( 2018).

Zavedenie neutrálnych jazykových riešení, ako navrhovali už viacerí odborníci (Grin, Fiedler, Gazolla, Ó Riain), by umožnilo spravodlivejšiu komunikáciu v EÚ. Obnova spoločnej jazykovej politiky by mohla prispieť k posilneniu európskej identity, k ochrane malých jazykov a k väčšej súdržnosti Únie.

Európska komisia by mala podporovať jazykovú politiku, ktorá spája, nie rozdeľuje. Je nevyhnutné otvoriť celoeurópsku diskusiu, zapojiť občiansku spoločnosť a hľadať spravodlivé, efektívne a inkluzívne riešenia. Jazyková rovnosť nie je len technická otázka, ale kľúčový prvok európskej identity, solidarity a demokracie. Namiesto jednostrannej podpory angličtiny by mala motivovať občanov, aby sa učili jazyky susedných krajín a rešpektovali ich kultúrnu rozmanitosť. Z dlhodobého hľadiska by spoločný neutrálny jazyk mohol fungovať ako most medzi národnými jazykmi bez ohrozenia ich existencie.

Záver

Rozpor medzi deklarovanou a reálnou jazykovou rovnosťou je jednou z prehliadaných prekážok európskej integrácie. EÚ stratila rovnováhu medzi ekonomickým a kultúrnym rozmerom svojho rozvoja a podľahla trhovému tlaku angličtiny. Je nevyhnutné otvoriť celoeurópsku diskusiu, zapojiť občiansku spoločnosť a hľadať spravodlivé, efektívne a inkluzívne riešenia. Zdôrazňujem ešte raz: Jazyková rovnosť nie je len technická otázka, ale kľúčový prvok európskej identity, solidarity a demokracie.

V súčasnosti, keď sa EÚ nachádza v hlbokej kríze a nedokáže sa venovať jazykovým problémom a ochrane jazykových práv občanov EÚ, by si malo Slovensko (resp. spolu s krajinami V4) uvedomiť svoju zodpovednosť za zdravý jazykový, kultúrny a národný rozvoj detí a mládeže a zastaviť „odnárodňovanie“ našej mladej generácie.

Slovensko je v porovnaní s členskými krajinami EÚ mladá krajina len s 32-ročnou existenciou vlastnej štátnosti. Naša krajina v súčasnom období silnej globalizácie a pod silným vplyvom sociálnych sietí nemá vybudované potrebné národné povedomie a identitu občanov, najmä pokiaľ ide o mladú generáciu. Napriek tomu by sa ale vďaka inovatívnym jazykovým aktivitám a projektom, financovaných Európskou komisiou za uplynulých 20 rokov, v podpore širokej viacjazyčnosti mohlo stať modelovou krajinou EÚ. Príkladom využívania takejto podpory „zdola“ je slovenské občianske združenie Edukácia@Internet, ktoré dáva Európska komisia za vzor ostatným členským krajinám EÚ.

Ústredné orgány štátnej správy majú všetky predpoklady na to, aby využili dobré a propedeutické skúsenosti pri zefektívnení výučby cudzích jazykov. Je to príležitosť, aby sa na základných a neskôr aj na stredných školách zlepšilo ovládanie slovenčiny. Slovensko má k dispozícii nástroj Urýchľovač viacjazyčnosti, financovaný EÚ, bez akýchkoľvek finančných požiadaviek na ZŠ a rodičov detí. Mnohí učitelia aj rodičia si už uvedomujú tento negatívny trend nášho vývoja. Je potrebné ich rôznymi formami o možnostiach riešenia informovať a poskytnúť im potrebnú pomoc.

Slovensko by malo túto tému aktívne otvoriť – nielen na obranu svojho jazyka, ale aj ako príspevok k hľadaniu spravodlivého riešenia pre celú Európu. Jazyková rovnosť nie je len kultúrna otázka, ale aj politický základ trvalo udržateľného mieru, solidarity a spolupráce v EÚ.

Autor je členom OZ Seniori slovenskej diplomacie, združujúceho občanov, ktorí pôsobili v diplomacii v ústredí (Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR) alebo v zahraničí

---

[1]Základné právne dokumenty EÚ k jazykovej politike:
– Nariadenie Rady EHS č. 1/1958, čl. 1: „Úradné a pracovné jazyky Spoločenstva sú francúzština, holandčina, nemčina a taliančina.“
– Zmluva o EÚ (2009), čl. 3 ods. 3: EÚ rešpektuje kultúrnu a jazykovú rozmanitosť a zabezpečuje jej zachovanie.
– Zmluva o fungovaní EÚ (2009), čl. 165: EÚ rešpektuje zodpovednosť členských štátov za obsah vzdelávania a jazykovú rozmanitosť.
– Charta základných práv EÚ (2009), čl. 21 ods. 1: zakazuje diskrimináciu na základe jazyka.