Iracionalita európskej politiky a mier na Ukrajine i v Palestíne

Na Slovensku vyvolala v posledných dňoch veľké vášne otázka možného vysielania vojakov jednotlivých štátov EÚ do vojny na Ukrajine. Túto tému na u nás otvoril premiér R. Fico a potvrdil ju aj francúzsky prezident Emanuel Macron. Paradoxne, uvedená téma prekryla i alarmujúce informácie z Gazy, kde by mala mať EÚ taktiež záujem na riešení konfliktu.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Riziko vysielania vojakov
Zlyhania v Palestíne
Nové výzvy z Južnej Ameriky

Ilustračná snímka: www.wikimedia.commons

Je očividné, že ruská vojenská invázia na Ukrajinu z februára 2022 vyvolala vo väčšine európskych štátov pobúrenie a odhodlanie tejto protiprávnej akcii čeliť. Na úrovni EÚ boli schválené viaceré protiruské rezolúcie, prijaté série sankcií a poskytnutá pomoc, najprv v podobe humanitárnej a finančnej podpory, neskôr aj v podobe stále rastúcich dodávok vojenského materiálu. Ukrajinu významne podporila aj SR. Politická, hospodárska i vojenská podpora zo zahraničia bola pre Ukrajinu dôležitá a pomohla jej dosiahnuť viaceré vojenské úspechy, najmä v roku 2022, avšak porážku Ruska zjavne neprivodila. Naopak, Moskva sa po počiatočných neúspechoch poučila a významne zvýšila počet jednotiek i vojnové úsilie, pričom dokázala využiť svoju hospodársku i početnú prevahu voči Ukrajine. To viedlo k zmene situácie na fronte v roku 2023. Ukrajina začala stále viac pociťovať nedostatok vojakov i materiálu a to sa prejavilo pri vojenských úspechoch Ruska začiatkom roku 2024. Práve v tejto situácii sa začalo hovoriť o vyslaní európskych vojakov, hoci sa viaceré médiá pokúšali diskusiu o tejto novej podobe európskeho zapojenia zľahčovať. Hoci teda podrobnosti o „bojovej porade“ v Paríži 26. februára 2024 nie sú úplne známe, verejné vyjadrenia Emanuela Macrona vyznievali prinajmenšom ako sondovanie reakcie verejnosti na možnosť zapojenia sa do konfliktu. Mnohí si však uvedomili, že s každou novou silnejšou formou zapojenia rastú aj riziká a bez ohľadu na reakciu Moskvy by prípadné úmrtia európskych vojakov viedli k stále ostrejším krokom štátov EÚ.

Vyslanie európskych vojakov by určite mohlo Ukrajine pomôcť, aspoň ako morálna podpora pri stabilizácii situácie na fronte, ktorá je očividne vážna, avšak treba počítať aj s možnosťou, že to trend rastu ruskej prevahy nezvráti. Majú európski politici, požadujúci vysielanie vojsk, predstavu, ako budú reagovať, ak by ani zahraničné vojenské jednotky zmenu na bojisku neprivodili? Budú volať po ďalšom a stále masívnejšom zapojení armád? Tiež sa treba pýtať, čo by sa stalo, keby európske jednotky utrpeli vážne straty na fronte: začali by západní politici volať po plnom zapojení NATO a EÚ do konfliktu, napr. kvôli čl. 5 Severoatlantickej zmluvy? To je celkom pravdepodobné, pretože s rastúcim počtom mŕtvych vojakov by bolo stále ťažšie robiť ústupky – tie by totiž vyvolali dojem, že nasadení vojaci padli zbytočne. Ide o podobnú logiku ako v prípade prvej svetovej vojny, keď všetci chceli mier, ale keďže počet obetí bol priveľký, politici si netrúfli robiť skutočné ústupky. A tak stále zvyšovali stávky na úplné víťazstvo… Mimochodom, ani prípadné úspechy európskych vojsk na Ukrajine či dokonca nepravdepodobná možnosť vytlačenia Rusov z Donbasu a Krymu by neviedli ku koncu vojny. Aj Rusko nasadilo do vojny príliš veľa vojakov a materiálu, aby mohla akákoľvek tamojšia vláda skončiť vojnu úplnou porážkou. Naopak, Rusko by v prípade územných strát na Ukrajine ďalej zvýšilo vojnové úsilie, mobilizovalo stále nových vojakov a vytrvalo sa pokúšalo o znovudobytie stratených území. Je zrejmé, že európski vojaci by tak uviazli v dlhotrvajúcej vojne, ktorá by vyžadovala stále novú „potravu pre delá“.

Západná angažovanosť vo vojne na Ukrajine vyvoláva analógie s ďalším vojenským konfliktom, ktorý zasahuje aj európske záujmy – vojna v Palestíne, najmä v Gaze. Tam počet obetí od 7. októbra 2023 presiahol 30 tisíc  a vyše 70 tisíc zranených. Jednou z najodpudivejších udalostí bol nedávny masaker 112 neozbrojených ľudí, čakajúcich na kamióny s potravinovou pomocou. Podľa očakávania – v našich mainstreamových médiách táto téma akosi zapadla. V Gaze sa pritom hladomor stáva vážnym problémom, pričom na podvýživu zomierajú aj deti. Zložitá je aj situácia zranených a chorých, pretože nemocnice v Gaze nemajú prakticky žiadny materiál a lieky, dokonca ani palivo do generátorov, aby mohli aspoň svietiť. I to vedie k mnohým zbytočným úmrtiam. Pozícia EÚ sa preto stáva čoraz menej udržateľnou. Predstaviteľ pre zahraničnú politiku Josep Borrel síce vyzýva na prímerie, ale EÚ zotrváva iba pri rétorike. Samozrejme, že na vojnu v Palestíne môžu existovať rôzne názory a mnohé veci nie sú čierno-biele, ale na potrebe prímeria sa už zhodol celý svet, vrátane USA. V prípade Izraela však Západ nerobí žiadne praktické kroky, i keď proti Rusku neustále zostruje sankcie, posiela nové zbrane a začína dokonca hovoriť o pozemných jednotkách. Na rozdiel od situácie na Ukrajine by pritom  v Gaze práve EÚ mohla zohrať mimoriadne pozitívnu úlohu – má na to zdroje i prostriedky. Izrael je od Západu oveľa viac závislý než Rusko a nemá možnosť obrátiť sa k Ázii, Afrike či iným regiónom, pretože práve tie okupáciu Palestíny kritizujú najviac. Na vynútenie prímeria v Gaze by tak zrejme stačilo podstatne menej sankcií než v prípade ruskej invázie na Ukrajinu. Ale aj v prípade, ak by sa prímerie nepodarilo dosiahnuť, EÚ by takto mohla aspoň ukázať vôľu prispieť k nejakému riešeniu humanitárnej katastrofy, čo by zvýšilo jej význam vo svete.   

Z tohto hľadiska je nepochopiteľná snaha EÚ poškodzovať Agentúru OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom Východe (UNRWA), ktorá je hlavným nástrojom pomoci. O UNRWA som už písal, niekoľko faktov však treba uviesť. UNRWA je agentúra formálne pod hlavičkou OSN, fakticky sa však ocitá pod kontrolou EÚ a USA. Agentúru od jej vzniku v roku 1950 viedli vždy iba predstavitelia západných štátov. Jednou výnimkou boli roky 1991 – 96, keď agentúru viedol Turek, avšak nikdy žiadny Afričan, Ázijčan alebo Rus. Historicky najviac, až šesť z pätnástich šéfov UNRWA pochádzalo z USA, v 21. storočí však dominovala skôr západná Európa – od roku 2020 je generálnym komisárom Švajčiar Philippe Lazzarini. Je preto nepochopiteľné, že práve začiatkom roku 2024, keď sa v Gaze objavuje hladomor a hrozí explózia prenosných chorôb prestali hlavní západní donori (USA, EÚ, Nemecko a ďalší) do UNRWA finančne prispievať a tá sa preto dostala do veľkých ťažkostí. Samozrejme, podozrenia, že 12 zamestnancov UNRWA participovalo na útokoch Hamasu, sú vážne, ale dotyční zamestnanci boli prepustení a sú vyšetrovaní. Pri 13-tisíc zamestnancoch v Gaze však možno len ťažko vylúčiť podobnú infiltráciu, najmä keď na nižších a horšie platených pozíciách pracujú hlavne Palestínčania. V prípade výhrad Izraela treba brať do úvahy i to, že Izrael proti UNRWA vystupuje dlhodobo. I pri najlepšej vôli riešiť problémy však neexistuje žiadna agentúra, ktorá by mala potenciál UNRWA nahradiť. Zvlášť v situácii vojny sa dá ťažko predpokladať, že sa inej organizácii podarí vytvoriť takú komplexnú sieť spolupracovníkov, ktorí by naozaj zabezpečovali všetko, od potravín cez zdravotníctvo až po vzdelávanie. EÚ by sa preto mala zamyslieť nad vlastným podkopávaním tejto agentúry, veď jej fungovanie je významným pozitívom, ktoré Blízky Východ pričíta práve európskej politike. Štáty EÚ i tak zaznamenali na Blízkom Východe v 21. storočí stratu vplyvu i popularity…

Na neschopnosť Európy vykonať reálne kroky k podpore mieru či už na Ukrajine alebo v Palestíne najlepšie poukazujú politici Latinskej Ameriky. Spomenúť treba Gustava Pedra, prezidenta Kolumbie, ktorý už v roku 2023 poukazoval na dvojakú morálku Západu pri otázke Palestíny a Ukrajiny. Jeho názor je pritom dôležitý i pre NATO, lebo Kolumbia sa ešte v roku 2017 ako jediná juhoamerická krajina stala jedným z ôsmich tzv. globálnych partnerov NATO. Zrejme sa nepočítalo, že do funkcie prezidenta sa tam dostane ľavicový pacifista Gustavo Pedro. Prezident svoje postoje zopakoval i vo februári 2024 na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde diskutoval v spoločnom paneli s generálnym tajomníkom OSN, prezidentom Ghany a premiérkou Barbadosu. Jeho vyjadrenia boli hodenou rukavicou západnej politike. Poukázal na globálnu krízu, ktorú spájal s vojnami a klimatickými zmenami. Odmietol súčasnú reakciu na existujúce problémy a kritizoval rast výdavkov na zbrojenie: „Mocenské vzťahy v súčasnosti znamenajú hrubú silu. Merajú sa počtom bojových lietadiel a bômb. Ak však chceme ako ľudstvo prežiť, musia sa počítať hlasy.“ Niektorí v pléne sa Pedrovu rétoriku pokúšali spochybniť, keď dostal otázku, ako sa usiluje riešiť dlhotrvajúcu občiansku vojnu v Kolumbii. Prezident na to odpovedal: „To, čo sa osvedčilo, je sociálna spravodlivosť, odstraňovanie dôvodov hospodárskej nerovnosti.“ Faktom je, že táto jeho politika už v Kolumbii zaznamenala značné úspechy.

Ďalším kritikom politiky „starého sveta“ je brazílsky prezident Louis Ignacio Lula da Silva. Ten sa nedávno veľmi jasne vyjadril na konferencii G20, keď poukázal na nefunkčnosť OSN pri hľadaní mieru pre Ukrajinu a Palestínu. Kritizoval tak zloženie Bezpečnostnej rady OSN, ako aj problém s právom veta. Faktom je, že týmto právom disponuje päť štátov, tri sú európske, pričom dva z nich nepatria ani medzi dvadsať najľudnatejších krajín sveta. Lula da Silva sa usiluje o aj silnejšie zapojenie afrických štátov do svojej mierovej politiky a vo februári 2024 bol zvláštnym hosťom na zasadaní Africkej únie, kde sa pokúšal formulovať mierové iniciatívy pre Gazu. Následne vykonal i bilaterálne rokovania s egyptským prezidentom a naposledy kritizoval Izrael kvôli „kolektívnemu trestu“ pre palestínske civilné obyvateľstvo na rokovaní organizácie CELAG.

Pokiaľ ide o Latinskú Ameriku, zaujímavé je to, že mierové iniciatívy pri konfliktoch „starého sveta“ sa tam objavovali skôr než v Európe, napr. mexická iniciatíva pri vojne na Ukrajine. Tieto mierové iniciatívy sa vo svete stretávajú so záujmom mnohých, avšak bez zapojenia Západu sa zrejme nebudú dať presadiť – platí to tak o Ukrajine, ako aj o Palestíne. Európa by si pritom mala spomenúť na mierové iniciatívy, ktoré v minulosti úspešne podporila. A mohla by si spomenúť aj na protivojnové diela známych literátov, ktorí pri hľadaní mieru neuvažovali v nekompromisných kategóriách „víťazstvo – porážka“. Ako príklad možno uviesť Pavla Országha Hviezdoslava a jeho Krvavé sonety:
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda – premoženým?
a menom pomsty – beda víťazom?

(Celkovo 349 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter