Globálna mocenská hra s ohňom

Sme svedkami globálnej mocenskej hry „kto z koho”. Nemá veľký zmysel hádať sa o tom, či túto hru spustila ruská vojenská akcia na Ukrajine, pretože má oveľa hlbšie korene. To nie je tvrdenie na obhajobu tejto akcie, ktorá v žiadnom prípade nebola príčinou, ale len povestnou „poslednou iskrou”, z ktorej sa rozhorel lokálny požiar s potenciálom prerásť v globálny. Rusko chcelo (a z jeho hľadiska aj logicky „muselo”) demonštrovať svoju silu, ktorej uplatnenie má dvojakú interpretáciu:
1. ide o útočné, imperiálne ambície Ruska, resp.
2. ide o sebaobrannú reakciu Ruska proti imperiálnym ambíciám Západu, najmä USA.
Každý uver, čomu chceš a môžeš. Zrážka oboch verzií je dôležitou súčasťou tejto mocenskej hry. Ktorá verzia je pravdivá, môže ukázať iba konečný výsledok. Tak ako v každej mocenskej hre, ani jedna strana nechce ustúpiť a dobrovoľne ani neustúpi. K ústupu môže byť iba donútená nejakými predvídanými alebo nepredvídanými okolnosťami. Každá z bojujúcich strán realizuje túto stratégiu – donútiť protivníka k ústupu, k rezignácii na svoju stratégiu demonštrácie sily a jej stupňovania. Je podstatou každého mocenského konfliktu, ale aj každej mocenskej stratégie dosiahnuť, aby druhá strana konala tak, ako chce prvá strana (napr. aby sa Rusko vojensky stiahlo z Ukrajiny vrátane Krymu a neprotestovalo proti NATO na Ukrajine), a naopak (aby Ukrajina bola neutrálna a NATO nebolo prítomné na jej území. Víťazstvo v každej mocenskej hre teda spočíva v tom, že sa napokon presadí vôľa jednej strany na úkor druhej. Ak je vôľou USA (ako vo svojich prejavoch už neraz vyhlásil prezident Biden) byť vedúcou globálnou mocnosťou, teda zachovať unipolaritu sveta, víťazstvom je práve toto, kým prehrou ústup od tejto ambície a prechod k multipolarite, rešpektujúcej globálnu rolu Ruska, Číny, prípadne ďalších veľkých štátov. Ak je vôľou Ruska uznanie jeho globálnej roly, multipolarita sveta a neutralita Ukrajiny, tak práve v tom spočíva jeho víťazstvo, kým opak je jeho prehrou. Lenže situácia vyzerá tak, že USA i Rusko tvrdošijne trvajú na svojom. Akýkoľvek ústup zo svojej pozície, ktorý by fakticky znamenal presadenie vôle oponenta, by považovali za prehru. 

Treba povedať, že v tejto globálnej mocenskej hre medzi dvoma tradičnými veľmocami, USA a Ruskom, sa nešťastnou hrou „osudu” ocitla krajina, ktorá sama nie je veľmocou (i keď nie je malou krajinou) – krajina „na okraji” hranice Ruska – Ukrajina. Je to naozaj nešťastné postavenie a rola Ukrajiny, ktorej vlastné záujmy (suverenita a európska identita) síce môžu byť autentické, ale z globálneho hľadiska sú obeťou tejto hry. Sú v nej sekundárne, ak nie terciárne, napriek všetkej rétorike, ktorú všetky strany produkujú. Mocenská pozícia a možnosti Ukrajiny sú v tomto konflikte na vedľajšej koľaji. Ukrajina fakticky plní rolu akejsi piatej kolóny jednej strany konfliktu (USA) a jej osud diktujú postoje tejto strany. Tým, že Ukrajina už dopustila tento konflikt na vlastnom území, má len malú šancu z neho vystúpiť, aj keby chcela. 

Nebezpečenstvo celej „hry” spočíva v globálnom ohrození sveta. V tom, že ani jedna strana neustúpi a nakoniec niektorá z nich použije ako prvá svoj ultimátny arzenál – nukleárne zbrane. Je to aj veľká hra o čas.

Nádejou by však mohla byť „tretia sila”, pokiaľ by dokázala formulovať svoj záujem a stratégiu. Táto sila by mala mať za cieľ predovšetkým zastavenie bojov a dosiahnutie prímeria. Jej argumentom je, že vojenskými silami svoje ciele nenaplní ani jedna strana a pokračovanie vo vojne ohrozuje svetový mier. Druhým cieľom by mala byť medzinárodná konferencia, ktorá by začala formovať nový medzinárodný bezpečnostný poriadok. Ziskom pre všetky strany vrátane USA by boli nové bezpečnostné záruky. Nové usporiadanie pomerov na Ukrajine by bolo prirodzenou súčasťou tohto procesu.

Stará mocenská paradigma hovorí: Buď ovládam ja teba, alebo ty mňa. Buď mám navrch a som silnejší ja, alebo ty. Buď sa mi podriaďuješ a ja ti diktujem, čo chcem, alebo naopak. To je však paradigma, ktorá v súčasnom globálnom svete nikam nevedie. Snaha ktorejkoľvek svetovej veľmoci (USA, Ruska, Číny) ovládnuť tých druhých a diktovať im – a prostredníctvom toho celému svetu – je katastrofálne pomýlená, iracionálne hlúpa, ak nie priamo patologická. Stratégia vyhrať mocenskú hru tak, aby oponent bol porazený na hlavu, zrazený na kolená a zničený tak, aby už iba plnil vôľu víťaza, je stratégia, ktorá dnes a zajtra nemôže mať iný výsledok, než vlastnú sebalikvidáciu – ak nie inak, tak v rámci celkovej sebalikvidácie ľudstva.  

Nech sa pozeráme kamkoľvek, úlohu tejto tretej – mierovej – sily by mala zohrať Európska únia.
Po prvé, ide o vojenský konflikt na území Európy, najväčší od 2. svetovej vojny, takže EÚ má priam povinnosť ho zmysluplne riešiť tak, aby zachovala svoju integritu, a nie vyčerpala sa a nebodaj stroskotala v dôsledku vojny.
Po druhé, EÚ má unikátnu príležitosť byť mierotvorcom v tejto kritickej situácii, a tým sa konečne stať jedným zo samostatných veľkých hráčov na globálnej šachovnici, ktorého budú ostatné mocnosti (USA, Rusko, Čína) brať vážne a rovnocenne. Namiesto vrcholne iracionálnych úvah o vysielaní vlastných vojakov na územie Ukrajiny je historickou výzvou pre EÚ vytvoriť vlastný mierový plán a začať ho krok po kroku uskutočňovať. Samostatná pozícia EÚ pri vytváraní novej bezpečnostnej architektúry sveta je životne dôležitá.
A po tretie, nie je pravda, že v Európe (aj inde vo svete) neexistujú zdravé a inteligentné mierové sily. Tie zatiaľ, žiaľ, neexistujú vo vedení Európskej únie, aj preto nadchádzajúce voľby budú o tom, aby sa tam dostali.  

Ilustrácia: www.pixabay.com

(Celkovo 510 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Globálna mocenská hra s ohňom

  • 13. marca 2024 at 21:06
    Permalink

    GRATULUJEM, NAGYON JÓ, MOJA REč

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter