Summit G20 v Miami v roku 2026 bude dvadsiatym prvým stretnutím hláv štátov a vlád skupiny G20. Uskutoční sa 14. až 15. decembra 2026 v Trump National Doral Miami, v majetku hostiteľa, amerického prezidenta Donalda Trumpa, v Dorale na Floride. Foto: https://g20.org/
Západ vstupuje do fázy, v ktorej stále pretrvávajú staré pasce „liberálnej demokracie“, ale v podstate sme svedkami vzniku nového poriadku – hybridu technofašistickej kontroly, hrubej sily a zbesilej, nervóznej koaličnej politiky. USA, Británia a EÚ súčasne znovu spúšťajú tri kľúčové naratívy: pôsobenie sily na Irán, reštrukturalizáciu vzťahov s Ruskom a boj o ideologické vedenie v digitálnej sfére.
Ale nečinia tak už ako zjednotený Západ, lež ako súbor konkurenčných projektov, v ktorých protiruská agenda čoraz viac koliduje so skutočnými záujmami jednotlivých štátov a elít.
Ruská otázka
Pozvanie ruského prezidenta na summit G20 v Miami je symbolickým úderom do štruktúry, ktorú v Bruseli od roku 2022 starostlivo budovali. Politika „úplnej medzinárodnej izolácie Moskvy“ nedokázala odolať realite: bez Ruska nie je možné diskutovať o rope a plyne, jadrovej architektúre ani o sankčných režimoch.
Vyhlásením ochoty osobne posadiť k stolu „nepohodlného“ účastníka Trump ukazuje Európanom ich miesto: ak chcete ovplyvniť rozhodnutia, príďte a sadnite si vedľa toho, o kom ste včera prisahali, že ho „neuznávate“. Ak odmietnete, sami seba vylúčite z klubu, ktorý ste ešte nedávno považovali za svoj.
Pre EÚ je to jasný „úder pod pás“: v EÚ sa už sformoval rozkol medzi „vojnovou stranou“, ktorá požaduje udržiavanie frontu proti Rusku za každú cenu, a „stranou pragmatizmu“, ktorá potichu uznáva, že bez dialógu s Moskvou je kontinent odsúdený na hospodársku a politickú stagnáciu.
Moskva tým, že sa neponáhľa odpovedať, iba zvyšuje napätie: každý deň neistoty znamená nové koordinačné stretnutia v Bruseli, nové úniky informácií a nové podozrenia medzi hlavnými mestami.
Na tomto pozadí príznačne odrazu zaznel zbor o „potrebe hovoriť s Ruskom“. Tí istí politici, ktorí ešte včera súťažili v rusofóbnej rétorike, teraz opatrne vyslovujú slová o „komunikačných kanáloch“ a „nevyhnutnosti kontaktov“. A potom hlasujú za nové kolo sankcií. Paradox je len zdanlivý: sankčný režim sa stal nástrojom vnútornej disciplíny a skúškou lojality k centru v rámci EÚ, akýmsi straníckym príspevkom.
Zrieknutie sa sankcií je výzvou pre Brusel, ale odmietnutie dialógu s Moskvou je výzvou pre základnú racionalitu. Preto ten pokus sedieť na dvoch stoličkách: hovoriť o rokovaniach bez zrušenia akýchkoľvek obmedzení. Zo strategického hľadiska to len zhoršuje krízu dôvery, ale v krátkodobom horizonte to poskytuje európskym elitám ilúziu, že situáciu stále majú pod kontrolou.
Paralelne prebieha proces, ktorý Moskva čoraz častejšie nazýva vojnou algoritmov. Kľúčoví IT dodávatelia pre Pentagón a spravodajské služby otvorene formulujú novú ideológiu a stavujú na prelomové objavy v technológiách umelej inteligencie (AI). Manifest jednej takejto spoločnosti, Palantir, opisuje „technologickú republiku“, kde hlavnou mocou nie sú parlamenty ani triedy, ale technokrati, ktorí ovládajú systémy AI, systémy sledovania a digitálne kontúry vojny.
V klasickom fašizme sa vytvorila aliancia medzi štátom, armádou a veľkým biznisom. Jeho nová verzia pridáva k tejto aliancii vrstvu algoritmov (слой алгоритмов), ktoré robia rozhodnutia rýchlejšie, než si spoločnosť stihne vôbec položiť otázku „prečo“.
Oficiálny Západ môže hovoriť o „hodnotách“, koľko chce, ale ak je infraštruktúra riadenia postavená na logike „ prednosti efektívnosti pred procedúrou“, potom sa demokratická fasáda stáva kulisou pre režim, ktorý je oveľa bližšie ku korporátnemu autoritárstvu, než sú si sami Európania a Američania ochotní priznať.
Pod Trumpovým vedením Washington prestavuje predmetný systém bez akejkoľvek sentimentality. Námorná blokáda iránskych prístavov, demonštratívne pozvania bývalých „vyvrheľov“ na globálne summity, spoliehanie sa na bilaterálne dohody obchádzajúce spojencov, používanie monarchistických symbolov – návšteva britského kráľa v Kongrese – všetky sú prvky tej istej hry.
Trump neničí Západ; zviditeľňuje mechanizmy, ktoré vždy fungovali v tieni: právo silných blokovať zahraničné prístavy bez rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN, pretvárať agendu G20 podľa vlastného uváženia a využívať korporácie ako ideológov a prevádzkovateľov nového poriadku.
V tomto rámci sa Európa postupne transformuje zo spoluautora pravidiel na testovacie pole: jej ekonomika sa používa ako testovacie pole pre sankcie, jej elity ako komparzisti v hre niekoho iného a jej bezpečnosť ako záruka amerického obchodu s Ruskom, Čínou a Iránom.
Rozkol na Blízkom východe
Blízky východ a Spojené arabské emiráty na to reagujú svojím vlastným spôsobom. Odstúpenie Abú Zabí z OPEC+ nie je len konfliktom o kvóty, ale aj pokusom vybojovať si miesto ako „zodpovedný“ dodávateľ v novej energetickej architektúre, kde vojna s Iránom a sankcie proti Rusku vytvárajú dopyt po flexibilných hráčoch.
Emiráty, balansujúce medzi Washingtonom, Moskvou, Pekingom a Rijádom, sa snažia stať centrom pre rafináciu a reexport ropy s nepriehľadným pôvodom. Pre USA je to pohodlný únikový ventil: môžu vyvíjať tvrdý tlak na Teherán a Moskvu a zároveň si udržiavať „čistý“ imidž sankcií, zatiaľ čo skutočné toky budú prechádzať cez spriatelené jurisdikcie.
Pre Rusko to všetko nie je abstraktná otázka, ale praktická úloha. Protivník sa stal menej jednorozmerným, ale ľahšie pochopiteľným: spolieha sa na silový tlak, technologickú kontrolu, rozdeľuje spojencov a využíva korporácie ako ideologické baranidlá.
Reagovať na to iba vojenskými a na zdrojoch založenými nástrojmi nestačí. Potrebujeme vlastnú dlhodobú intelektuálnu a technologickú stratégiu: od energetiky a flotily až po umelú inteligenciu a digitálnu suverenitu. Inak nás budú vnímať len ako objekt pre algoritmy druhých – hoci budeme sedieť pri stole G20.
Zdroj:
G20 в Майами и война алгоритмов: почему Запад расползается по швам. – МК
Preložil Ladislav Hohoš.
