Eurovízia, Cena Karola Veľkého a propaganda na súčasnom Západe

V máji 2024 sa v Európe uskutočnilo niekoľko podujatí, ktoré sa svojou jednostrannosťou stávajú nepochopiteľnými pre každého, kto má aspoň trochu vyvinutý cit pre mieru. Nejde pritom o bezvýznamné akcie, ale o doslova najvýznamnejšie podujatia, ktoré majú za sebou dlhú históriu. Na Slovensku zrejme najviac rezonujú MS v hokeji, ktoré sa tento rok sprofanovali svojou oportunistickou politikou voči Izraelu a Rusku či Bielorusku. Ešte väčšie rozpory však vyvolávajú podujatia ako Eurovízia či Cena Karola Veľkého.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Sporná Cena Karola Veľkého
Zrušený Kongres pre Palestínu
Eurovízia ako spolitizované podujatie?
Dobrý a zlý queer?

Eurovízia 2024, víťaz súťaže Nemo

Medzinárodná cena Karola Veľkého z Aachenu, ako znie oficiálny názov, je zrejme najprestížnejšou cenou, udeľovanou v Nemecku po druhej svetovej vojne a od roku 1950 sa udeľuje za prínos k porozumeniu a zjednocovaniu v Európe. Cena sa za účasti najvyšších politikov Nemecka tradične odovzdávala najvýznamnejším politickým osobnostiam, najmä z konzervatívneho politického spektra – medzi laureátov patrili napr. Winston Churchill, Konrad Adenauer, Jean Monnet, Bill Clinton, Ján Pavol II. a mnohé iné slávne mená. Výnimočne sa cena udeľovala aj inštitúciám, napr. Európskej komisii (1969). Väčšinou však platilo, že laureáti mali za sebou úctyhodnú politickú kariéru a uvedená cena si preto zachovala pomerne vysokú prestíž. V priebehu 21. storočia však túto prestíž postupne strácala, pretože do udeľovania cien sa začalo vnášať čoraz viac aktivizmu. Oceňovať začali aj publicistov, napr. Timothy Gorton Ash (2017), najviac aktivizmu sa však prejavilo po ruskej invázii na Ukrajinu 2022. V danom roku bola ocenená Svetlana Tichanovská, spolu s dvoma ďalšími aktivistkami z Bieloruska, čo bolo dovtedy veľmi neobvyklé. Ani počas studenej vojny totiž nedostávali ocenenie disidenti z východnej Európy a napr. Václav Havel ho obdržal až ako prezident v roku 1991. Samozrejme, udelenie ceny pre Vladimíra Zelenského v roku 2023 sa očakávať dalo, o to prekvapujúcejší však bol laureát v roku 2024. 

Rabín Pinchas Goldschmidt

V tomto roku dostal cenu predseda Európskej rabínskej konferencie Pinchas Goldschmidt. Rabín bol ocenený za svoju oddanosť európskym hodnotám, porozumeniu a medzináboženskému dialógu a spolu s ním boli ocenené i židovské komunity v Európe. Pinchas Goldschmidt je akiste významná osobnosť so zaujímavým životným príbehom: hoci s narodil v roku 1963 v Zürichu, po roku 1989 pôsobil v bývalom ZSSR. Stal sa najvyšším ortodoxným rabínom v Moskve, kde pomáhal obnovovať náboženský život tamojšej židovskej komunity. Jeho vzťah k ruskému štátu nebol pritom jednoduchý a pomerne často sa menil: v roku 2005 mal rozpory s konkrétnymi politikmi, naopak, v roku 2010 boli jeho vzťahy lepšie a získal dokonca aj ruské občianstvo. Po invázii na Ukrajinu sa však jeho vzťahy k Rusku definitívne zhoršili a v marci 2022 Rusko opustil, pričom sa stal kritikom invázie na Ukrajinu. Jeho postoj k ruskej invázii sa však líši od postoja k vojne v Gaze, kde prejavil oveľa menej porozumenia pre obete vojny.

Názory k vojne v  Gaze vyjadril Pinchas Goldschmidt aj pri udeľovaní ceny v Aachene. Povedal, že hoci má problémy s „krajne pravicovými ministrami“ v súčasnej izraelskej vláde, rád by videl väčšiu solidaritu so židovským štátom. Pokiaľ ide o samotnú vojnu, rabín uviedol, že Hamas začal vojnu a mohol by ju okamžite ukončiť prepustením rukojemníkov a zložením zbraní. Je však veľmi otázne, či sa vojna naozaj dá skončiť takto jednoducho, navyše, pre Palestínčanov sa vojna nezačala 7. októbra 2023, naopak, aj pred októbrom ich nemálo zabili. Okrem toho, počet obetí na palestínskej strane je pri každom konflikte mnohonásobne vyšší a tamojší obyvatelia sa ťažko zmierujú s okupáciou krajiny či rôznymi formami diskriminácie. V čase rastúcich obetí v Gaze, keď mnohé štáty hovoria o protiprávnej genocíde, je naozaj nevhodné žiadať väčšiu solidaritu s Izraelom. Rabín svojimi vyjadreniami do značnej miery poprel aj tvrdenia nemeckých organizátorov podujatia, ktorí zdôrazňovali, že udelením ceny nechcú zaujímať pozíciu k otázke Gazy.

Oficiálne zdôvodnenie pri udelení ceny pre Pinchasa Goldschmidta znelo, že „existencia židovstva v Európe je prirodzená a v Európe nesmie byť miesto pre antisemitizmus“. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť a aj ocenenie pre židovské organizácie má význam, nie však v roku 2024. Cena mala byť udelená niekedy v 20. storočí, keď by ju preberali preživšie obete holocaustu. Aj antisemitizmus ako taký treba jasne odsúdiť, avšak v roku 2024 sa stretávame s trendom určitej „inflácie“ obvinení z antisemitizmu. V USA, Nemecku a ďalších krajinách Západu sa prostredníctvom obvinenia z antisemitizmu potlačuje odpor k oficiálnej politike, zakazujú sa demonštrácie a politické podujatia. Najznámejšie sú asi demonštrácie na amerických univerzitách, kde úrady veľmi tvrdo potlačujú prejavy nesúhlasu s oficiálnou politikou USA na Blízkom Východe. Realitou sa stal veľký počet zadržaných osôb, čo pripomína postup polície pri protivládnych protestoch v krajinách, ktoré USA zvyknú kritizovať za porušovanie ľudských práv.

Pokiaľ ide o Európu, zvlášť represívne sa postupuje v Nemecku. Samozrejme, existujú dôvody, pre ktoré musí byť Nemecko pri téme antisemitizmu ostražité, avšak represia sa vyskytuje aj voči vecnej kritike. Spomenúť treba najmä zrušenie Kongresu pre Palestínu, ktorý sa mal konať v Berlíne 12. až 14. apríla a ktorý organizovali predstavitelia ľavicových síl v Európe na čele so známym gréckym ex-ministrom Yanisom Varoufakisom. Na kongrese sa mal zúčastniť aj Ghassan Abu Sitta, chirurg, ktorý je o. i. rektorom Univerzity v Glasgowe. Jeho vystúpenie bolo „nebezpečné“, lebo počas vojny v Gaze pôsobil istý čas ako lekár-dobrovoľník v jednom z utečeneckých táborov a prišiel podať svedectvá o tom, čo sa tam deje. Nemecké orgány mu však zakázali vstup do schengenského priestoru, čo mu následne znemožnilo vystúpiť vo francúzskom Senáte. Tam ho na 4. máj pozvali členovia francúzskej Strany zelených, ktorú len ťažko možno obviňovať z antisemitizmu. Snaha všetku kritiku vládnej politiky k vojne klasifikovať ako antisemitizmus a na tomto základe zakazovať podujatia je nebezpečná, pretože vedie k „inflácii“ obvinení z antisemitizmu, a tým sa znižuje i verejná podpora pre postup voči skutočným antisemitom.

Medzi politicky kontroverzné podujatia v Európe v 21. storočí patrí i hudobná súťaž Eurovízia. Pôvodne to bola súťaž o najlepšiu pieseň, ktorá sa však postupne menila. V súčasnosti to vyzerá, ako keby sa nehľadala čo najlepšia pieseň, ale čo najväčšia provokácia, ktorá pritiahne pozornosť médií. To sa deje prostredníctvom odevov, zdôrazňovania rodových tém, ale aj ďalších provokácií. Na provokáciu sa zvlášť dobre hodia politické témy – a tie sa objavujú pravidelne, hoci Európska únia vysielateľov (EBU) ako organizátor oficiálne deklaruje, že ide o nepolitickú súťaž. Tento postoj sa však využíva selektívne, čo umožňuje vidieť politizáciu tam, kde je záujem a nevidieť tam, kde netreba. Mohli by sme uviesť napr. situáciu z roku 2015, keď donútili arménsku účastníčku k zmenám kvôli jej piesni „Nepopieraj!“ Názov piesne pripomínal tému genocídy Arménov zo strany Turkov po roku 1915, a to bolo pre EBU neprijateľné. Naopak, v nasledujúcom roku 2016 EBU neprotestovala, keď zvíťazila ukrajinská speváčka Džamala s piesňou „1944“. Pieseň bola pritom priamou obžalobou Moskvy kvôli sovietskym zločinom proti krymským Tatárom z roku 1944. Na celej záležitosti bolo pikantné i to, že Džamalu v počte bodov od divákov Eurovízie predbehol ruský účastník súťaže Sergej Lazarev (361:323). Džamala však nakoniec zvíťazila vďaka hlasovaniu netransparentne kreovaných komisií za jednotlivé štáty.

Eurovízia 2024, súťažiaci Baby Lasagna

Kontroverzie pokračovali aj v nasledujúcom roku 2017. Ukrajinské orgány vtedy zabránili ruskej zástupkyni Júlii Samojlovej v účasti na Eurovízii – oficiálne kvôli tomu, že vstúpila na územie Krymu bez vedomia ukrajinských orgánov. Paradoxne, o rok na to (2018) zvíťazila v Eurovízii izraelská speváčka Netta Barzilay, ktorá navštevuje i územia okupované Izraelom. Záverečný odkaz víťaznej izraelskej speváčky na podujatí znel „Budúci rok v Jeruzaleme!“, čo bolo skutočne veľmi politické. Štát Izrael totiž mesto Jeruzalem v roku 1980 protiprávne anektoval, a navyše dva dni po Eurovízii sa uskutočnila ceremónia presunu veľvyslanectva USA v Izraeli z Tel Avivu práve do Jeruzalema. Presun vyvolal masové protesty Palestínčanov a následnú streľbu izraelských vojakov, pri ktorých bolo zabitých viac ako 60 Palestínčanov. Politické kontroverzie kvôli Palestíne pokračovali i v roku 2019, keď zástupca Islandu Hatari priamo na podujatí ukázal do kamery transparent na podporu Palestíny, za čo ho EBU pokutovala. V roku 2019 prišlo ku škandálu i kvôli Ukrajine, ktorá stiahla svoju zástupkyňu po tom, čo tá odmietla podpísať zmluvu, ktorá by jej dočasne bránila hrať v Rusku. V roku 2021 sa EBU ako príliš politická zdala pieseň „Ja ťa naučím“ z Bieloruska, pretože sa niektorým osobám javilo, že sú tým zosmiešňované protivládne protesty v krajine. A hoci Bielorusi nakoniec text zmenili, EBU ich vylúčila kvôli obmedzovaniu slobody v krajine.

Eurovízia 2024, súťažiaci Olly Alexander

Ako je známe, po roku 2022 prišlo k vylúčeniu Ruska kvôli invázii na Ukrajine. V roku 2024 sa však téma diskvalifikácie z politických príčin znovu aktualizovala kvôli vojne v Gaze. Vylúčenie Izraela z Eurovízie požadovalo mnoho demonštrantov počas konania súťaže priamo v Malmö. Vo Veľkej Británii sa zasa mnoho umelcov obrátilo na britského zástupcu v súťaži Olly Alexandra, ktorý následne vyzval na prímerie v Gaze. Nedobre pôsobilo to, že izraelská zástupkyňa Eden Golan mala pôvodne spievať pieseň „October Rain“ (Októbrový dážď), a to malo vyvolať reminiscencie na útok Hamasu zo 7. októbra 2023. EBU sa pokúsila obrúsiť hrany tým, že speváčke prikázala zmeniť text, čo tá po dlhšom váhaní urobila – nový názov piesne znel „Hurricane“. K vylúčeniu Izraela zo súťaže však nedošlo. Do budúcna však bude zaujímavé, ako sa EBU k účasti jednotlivých štátov postaví. Vylúčenie Ruska či Bieloruska a súčasná účasť Izraela bude pri narastajúcom počte obetí v Gaze len ťažko udržateľná.  

Ako som uviedol, jednou z tém, ktorá na Eurovízii zohráva podstatnú úlohu, sú rodové otázky –  a tie poskytujú umelcom možnosť zaujať aj v prípade nevýrazného speváckeho výkonu. Dané témy sa objavovali už v 60. rokov 20. storočia, keď bola homosexualita v mnohých krajinách Európy stíhaná prostredníctvom trestného práva. S piesňou „My milenci“ na uvedenú tému uspel v roku 1961 Jean-Claude Pascal, ktorý sa k homosexualite priznával. Ešte na konci 20. storočia daná téma provokovala, napr. keď v roku 1997 zvíťazila Katrina Leskanich z Veľkej Británie. Trend LGBT+ tém dokázali využiť i viacerí ďalší speváci, napr. izraelská transsexuálka Dana International v roku 1998 alebo „bradatá speváčka“ Conchita Wurst v roku 2014. Teba však povedať, že v 21. storočí sa témy LGBT+ objavujú na Eurovízii pravidelne, a aj v roku 2024 na Eurovízii zvíťazil švajčiarsky zástupca Nemo, ktorý sa cíti nebinárne – ani ako muž, ani ako žena.

Eurovízia 2024, súťažiaca Aiko

Rodová identita sa celkovo stáva veľkou témou politiky v EÚ. Problém však nastáva vtedy, ak sa rodovými témami majú nahradzovať iné otázky, týkajúce sa slobody. V tejto súvislosti sa nedávno objavil škandál v meste Berlín kvôli uzavretiu dvoch centier neziskovej organizácie Frieda Frauenzentrum e.V. pre dievčatá a mladé ženy (Alia, Phantalisa). Boli to pritom centrá, ktoré tematizovali „queer“ témy v berlínskych mestských častiach Friedrichshain a Kreuzberg. Ide o oblasti s veľkým počtom prisťahovalcov z Blízkeho Východu, kde sa „queer“ témy presadzujú ťažšie. Úrady však obe centrá zavreli kvôli tomu, že ich predstaviteľky súkromne vyjadrili podporu propalestínskym demonštráciám. Prišlo k obvineniu z antisemitizmu, ktoré však úrady nedostatočne podložili. V dôsledku tohto škandálu sa objavila otázka, prečo úrady, ktoré presadzujú diverzitu v rodových otázkach, sú natoľko binárne v témach ako vojna v Gaze. Na daný problém totiž existujú aj „nebinárne“ odpovede, kde sa dá odsúdiť konanie Izraela v Gaze a nevychádza sa pritom z antisemitských pohnútok. Avšak práve to je problém Nemecka a mnohých ďalších krajín súčasnej Európy. K témam, ktoré vládnucich nebolia, sa možno vyjadrovať kreatívnym „queer“ aktivizmom, avšak témy vojny a mieru treba prenechať bojovníkom proti „dezinformáciám“ či zbrojárskym lobistom, ktorí majú vo veciach vždy binárne jasno… 

Snímky: www.wikimedia.commons

(Celkovo 523 pozretí, 8 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter