S veľkou pravdepodobnosťou sa schyľuje k ďalšej nevyprovokovanej vojenskej operácii. Po Venezuele sa stal staronovým terčom USA Irán. Napriek tomu, že otvorený konflikt s Iránom má potenciál destabilizovať veľkú a husto obývanú časť sveta, Európa sa opäť rozhodla namiesto snahy ochladiť horúce hlavy na oboch stranách priliať oheň do ohňa. V prípade krvavého únosu prezidenta Venezuely väčšina európskych predstaviteľov s nelegálnymi krokmi USA súhlasila tak, že sa k nemu príliš nevyjadrovala. V prípade Iránu je však Európa oveľa aktívnejšia.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
USA už niekoľko týždňov zhromažďujú v uvedenej oblasti slovami Donalda Trumpa masívnu armádu v podobe lietadlových lodí, stíhačiek, špionážnych dronov a, samozrejme, tisícok vojakov. Mnohí experti sú však zajedno v tom, že námorná flotila ani letectvo nebudú stačiť na „plnohodnotnú inváziu“, ktorá v prípade Venezuely (zatiaľ) nebola potrebná. Tú však ani v Iráne americké vedenie v pláne nemá. Chystajú sa „chirurgicky presné“ letecké útoky na kľúčové ciele, čo by malo obmedziť možnosti odvetných úderov Iránu. Aký je však dôvod na inváziu tentoraz? Ohrozuje Irán azda záujmy USA (resp. Donalda Trumpa) podobne, ako to vraj robil Maduro tým, že ťažil „americkú“ ropu? Tentoraz vraj nejde o ropu. „Žiadne jadrové zbrane pre Irán,“ oznámil na svojej sociálnej sieti Trump, aj keď nie tak dávno tvrdil, že zariadenia na možnú výrobu jadrových zbraní boli zničené. Irán síce stále dokola opakuje, že výrobu jadrových zbraní neplánuje, ale na svoj civilný jadrový program má nárok.
Pokus zopakovať venezuelský scenár (nerealistické požiadavky, agresívna rétorika, hromadenie útočnej vojenskej sily a najmä snaha destabilizovať či odstrániť režim, ktorý Trumpovi nevyhovuje), sa teda opakuje, aj keď s iným cieľom a najmä v úplne iných podmienkach. Velenie venezuelskej armády bolo paralyzované a ochranka Madura zlyhala. Američania tak dali Rusom lekciu o tom, ako sa robí rýchla a účinná „špeciálna vojenská operácia“, ktorá nemá trvať roky. V prípade Iránu však možno očakávať všetko iné, len nie hladký priebeh. Iránske velenie opakovane varovalo, že akékoľvek – a akokoľvek limitované – vojenské kroky, kam takmer určite spadá aj vyhlásenie námornej blokády, bude považovať za vyhlásenie vojny. „Máme prst na spúšti,“ zaznieva z Teheránu. Hrozí, že odvetnými cieľmi Iránu budú nielen americké základne v dosahu iránskych rakiet a lietadlové lode na mori, ale aj Izrael. To sa už raz stalo a pre Tel Aviv to nedopadlo príliš dobre.
Turecký prezident Erdogan sa snaží sprostredkovať americko-iránske rozhovory v Ankare. Či nastanú a či budú mať nejaký zmysel, zostáva nejasné (iránski predstavitelia odmietajú rokovať, kým sa im Trump bude vyhrážať). Ale turecký prezident aspoň prejavil snahu. A čo robí Európa? Tá zvolila voči Iránu otvorene nepriateľský prístup. Zatiaľ čo v prípade Venezuely Európania pomohli v zásade iba udelením Nobelovej ceny mieru opozičnej líderke, ktorá ju už stihla odovzdať Trumpovi (zrejme aby si ešte viac vylepšila kádrový profil), Európska rada už stihla schváliť ďalšie sankcie voči iránskym jednotlivcom a firmám s odôvodnením porušovania ľudských práv a pokračujúcej vojenskej podpory Ruska. V rovnakom čase ešte šéfka európskej „diplomacie“ (úvodzovky sú správne, dlhodobé pôsobenie Kallasovej má od diplomacie veľmi ďaleko) ohlásila, že ministri zahraničných vecí Európy považujú Iránske revolučné gardy (IRGC) za teroristickú organizáciu.
Máme tomu azda rozumieť tak, že Trump postupuje správne?
Otázka znie, prečo aj teraz Európa, resp. jej vrcholní predstavitelia, poskytujú diplomatické krytie akejkoľvek agresívnej akcii, ku ktorej sa rozhodne americké vedenie. Bezvýhradná lojalita k americkej zahraničnej politike však dáva čoraz menšiu logiku najmä v súvislosti s americkými ambíciami v Grónsku. Nie je vylúčené, že medzi európskymi elitami stále panuje predstava, že ak sa k svojmu mocnému zaoceánskemu spojencovi budú správať slušne a pokorne, on ich bude mať rád. Pritom však vôbec nie je vylúčené, že hospodársky upadajúca Európa sa pre Američanov časom stane oblasťou, ku ktorej sa treba správať podobne ako k Venezuele alebo Iránu.
Irán však, na rozdiel od Európy, má v rukách niekoľko tromfov. Opakovane napríklad varuje pred možnosťou, že uzavrie Hormuzský prieliv, ktorý spája Perzský záliv s Ománskym zálivom a Arabským morom, kadiaľ prúdi približne pätina svetového obchodu s ropou. A hoci pribúda automobilov na elektrický pohon, je ich príliš málo, než aby mohli pokryť takýto výpadok. Spôsobilo by to chaos na trhu s ropou a veľmi rýchlo aj jej akútny nedostatok s potenciálne katastrofickými dôsledkami pre svetovú ekonomiku.
Trumpova riskantná hra s Iránom je doslova hrou s ohňom. Okrem toho jeho odvolávanie sa na iránsky vojenský jadrový program, ktorý nik nevidel, je niečo v štýle bájnych „chemických zbraní v Iraku“ (písal sa rok 2003). Ako vieme, tie tam síce nakoniec neboli, ale zahynuli státisíce nevinných Iračanov (odhaduje sa až pol milióna obetí detí) a napokon aj tisícky amerických vojakov. Nevyprovokovaná agresia voči Iránu však môže zájsť oveľa ďalej, než je zničenie jednej krajiny a enormný nárast migrácie do Európy. Tentoraz treba očakávať oveľa silnejšiu odpoveď Iránu, než bolo bombardovanie Tel Avivu v lete minulého roku, vyprovokované izraelsko-americkými náletmi proti ich jadrovým zariadeniam. Irán dnes vyzerá silnejší, pripravenejší a odhodlanejší ako kedykoľvek v minulosti. Konflikt vyprovokovaný našimi večnými spojencami sa môže rozhorieť do nebývalých rozmerov. A Európa, ako nositeľka Nobelovej ceny za mier, v tom opäť bude mať prsty.
Nech mi niekto vysvetlí, na čo je toto všetko dobré. Ako keby sme nemali svojich problémov dosť.
