O budúcnosti Európskej únie budem podrobnejšie hovoriť v piatok na medzinárodnej konferencii v Bratislave v panelovej diskusii so svojimi váženými kolegami, profesorom Oskarom Krejčím a profesorom Petrom Drulákom (laická verejnosť má z kapacitných dôvodov obmedzený vstup, ale z celého podujatia vznikne nahrávka, ktorú vám prinesiem aj tu na mojej FB stránke). Preto chcem teraz povedať len niekoľko poznámok.
Národná bezpečnostná stratégia Trumpovej vlády vyvolala v Európe paniku, ktorá mi pripomenula bezradnosť komunistických satelitov po tom, čo sovietsky vodca Michail Gorbačov vyhlásil pred 40 rokmi perestrojku. Za všetky reakcie spomeňme zúrivé alkoholické výpary bývalého šéfa slovenskej diplomacie Rastislava Káčera, ktorý nový strategický dokument USA označil za „fašizmus na hlavičkovom papieri Bieleho domu“ a vyzval na izoláciu „vredov Európy“ (Orbána a Fica). Ja len pripomeniem, že práve takýto slovník je fašistický, hlášky o „vredoch na tele národa“ je ľudácka tradícia, takže gratulujem k novému dnu.
Európa je novou politikou Donalda Trumpa naozaj zaskočená a reaguje buď hystericky a agresívne (ako Káčer či Sikorski) alebo vyslovene hlúpo (ako Kaja Kallas, ktorá neprekvapivo vôbec nepochopila, čo sa deje a – podobne ako kedysi dogmatickí komunistickí aparátčici – naďalej omieľa frázy o nerozlučnom spojenectve so Sovietskym zväzom, v tomto prípade s USA).
Na druhej strane sa vyskytuje opačný extrém. Medzi ľuďmi, ktorí fandia politike MAGA, prepuklo nadšenie, že konečne niekto (Elon Musk) vyzval na rozpustenie Európskej únie a že Donald Trump im hovorí z duše, keď široko projektuje, ako by mala vyzerať Európa. No nech sú vaše sympatie k Trumpovej politike akékoľvek, hrdosť by vám mala veliť, že o budúcnosti Európy sa nemôže rozhodovať ani v Bielom dome, ani na Wall Street. Ak by sme vedeniu Spojených štátov dovolili určovať, ako by mala vyzerať Európska únia, správali by sme sa rovnako submisívne, ako všetci tí európski byrokrati, ktorí sa nechali doteraz mlčky ponižovať, keď im USA diktovali, koho by mali prijať do EÚ, koľko by mali zbrojiť a aké zákony by mali implementovať.
Mali by sme si uvedomiť a zapamätať jednu vec. Trumpova Národná bezpečnostná stratégia z novembra 2025 je naozaj prelomový dokument. Zásadným spôsobom mení politiku Západu. Tí, ktorí sa spoliehajú na to, že Donald Trump o tri roky odíde, nechápu, že tento strategický dokument odráža filozofiu nastupujúcej republikánskej generácie, ktorú reprezentuje viceprezident a budúci kandidát na prezidenta Spojených štátov J. D. Vance. Pomer USA k Európe sa dramaticky mení.
Európa by bola na túto zmenu lepšie pripravená, keby chápala, že Spojené štáty dlhodobo, minimálne od čias Kennedyho, podrývajú jednotu Európy a napriek oficiálnym rečiam si ju nikdy neželali. Väčšina európskych lídrov (s výnimkou Charlesa de Gaullea, Willyho Brandta, Olofa Palmeho a Helmutha Kohla) sa však správali ako nezrelí adolescenti, ktorí sa nechali viesť za ruku a poslušne až naivne sa podriaďovali vôli Spojených štátov. Spolu so zlými štrukturálnymi základmi bol toto hlavný dôvod, prečo sa Európsku úniu nikdy nepodarilo zjednotiť a prečo je dnes tento projekt v tejto podobe prakticky v stave klinickej smrti.
To najhoršie, čo by sme teraz mohli urobiť, je snažiť sa robiť to isté čo USA, ale bez USA. Teda šialene zbrojiť, deregulovať, zničiť posledné zvyšky európskeho sociálneho štátu a podnecovať konflikty za našimi hranicami. Pri takejto politike si ani nevšimneme, že z ambiciózneho projektu (ktorý za posledné tri desaťročia nedokázal splniť nič zo svojich megalomanských cieľov) sa stala iba karikatúra a z globálneho hráča iba druhoradý nástroj v sfére vplyvu USA, ktoré si rozdelili svet s Čínou a Ruskom.
Európa sa nesmie stať zmilitarizovanou xenofóbnou pevnosťou izolovanou od väčšiny sveta. Mal by to byť tvorivý priestor spolupráce, ktorý využije to najlepšie zo svojej historickej, diplomatickej a kultúrnej skúsenosti. Paneurópska myšlienka kontinentálnej federácie je podľa môjho názoru historický prežitok, ktorý mal svoje opodstatnenie v prvej polovici 20. storočia, kedy by zabránil svetovej vojne. Ale dnes už Európa nestačí. Nielen pandémia ukázala, že väčšinu problémov si vedia národné štáty najlepšie manažovať sami, a výzvy, na ktoré nestačíme, sú globálneho charakteru, pri ktorých potrebujeme celosvetovú spoluprácu a európsky medzičlánok je úplne zbytočný.
Európske inštitúcie sa nedokázali efektívne demokratizovať a mnoho centralizovaných direktív – ako napríklad rozhodnutie Európskeho súdneho dvora o uznávaní manželstiev rovnakého pohlavia – zachádza ešte ďalej ako rozhodnutia federálnych orgánov Spojených štátov amerických, ktoré sú na rozdiel od bruselských úradov demokratické, kým tie naše iba centralistické. Takúto Európu sme však nechceli, nepotrebujeme ju a je vyslovene škodlivá. Mrazí ma zo slov nemeckého ministra zahraničných vecí Johanna Wadephula, ktorý v piatok na námietky Spojených štátov voči cenzúre zo strany EÚ vyhlásil, že USA zostávajú dôležitým spojencom v oblasti bezpečnosti, ale otázky slobody prejavu do tejto kategórie nepatria. Malo by to byť presne naopak: zachovanie slobody je naším najvyšším záujmom, všetko ostatné sa od toho odvíja.
Európa ako mierový projekt sa môže rozvíjať iba tak, ak bude postavená na slobodnej spolupráci svojich rovnoprávnych regiónov a národných štátov, nie na hegemónii dvoch-troch veľmocí. Môže fungovať iba tak, ak nie iba niektoré štáty (Rakúsko, Írsko, Švajčiarsko), ale celý kontinent vyhlási neutralitu vo vzťahu k možnému stretu veľkých mocenských blokov našej planéty, ak totálne zmeníme filozofiu bezpečnosti, ak nebudeme vyvážať do blízkeho zahraničia zbrane a vojakov, ale sociálnu, ekonomickú a environmentálnu stabilitu (vďaka ktorej sem nebudú mať dôvod prúdiť utečenci), ak budeme vysielať do zahraničia „armády“ zdravotníkov, záchranárov, vedcov a dobrovoľníkov rozširujúcich priestor pre stabilný, bezpečný a prosperujúci život. To je naším poslaním, nie revitalizovať kolonializmus, imperializmus a militarizmus. Inak nikdy nebudeme úspešní, nasledovaniahodní a rešpektovaní, a navždy budeme len bojiskom impérií.
Trumpovu Národnú bezpečnostnú stratégiu treba podrobne analyzovať a zobrať do úvahy. Ale nemala by byť ani naším vodidlom, ani naším postrachom, je to pohľad Spojených štátov, ako vidia svet, s ktorým sa my nemusíme stotožniť. Začnime konečne sledovať vlastné záujmy. Na to však potrebujeme vyspelých, silných a múdrych lídrov, nie tieto bruselské koly v plote. Napokon, to je presne to, k čomu nás Trumpov dokument vyzýva, aj keď si nie som istý, či dostatočne úprimne.
(Status na FB, 8. decembra 2025)
6 Odpovedí
Moje poznámky sa netýkajú obsahu príspevku pána Chmelára. Napokon, veľmi dobre, výstižne podáva realistický pohľad a zhodnotenie významu bezpečnostnej stratégie USA František Škvrnda st. v príspevku z 9.12.2025 „O novej bezpečnostnej stratégii USA“.
Pánovi Chmelárovi však zazlievam jeho opätovné skĺzavanie k zlomyseľnému zrovnávaniu niektorých negatívnych javov s „komunistami“ a „komunistickým“. Podobne ako najzarytejší antikomunisti, aj on, /nie prvý krát/, ako symbol, či merítko nedokonalosti, neznalosti, neschopnosti, zlého úmyslu, neprofesionality, nenormálnosti používa zrovnávania s „komunistami“, „komunistickou ideológiou“, „komunistickými aparátčikmi“, „komunistickými satelitmi“ a podobne.
Pán Chmelár, už fakt, že Vy osobne ste snáď ani nemohli zažiť žiadny problém s „komunistickými aparátčikmi“, kvôli svojmu veku, by mohol byť dôvodom väčšej zdržanlivosti a rozvážnosti vo Vašich vyjadreniach. Boli to ľudia, čo riadili spoločnosť a boli to tiež ľudia, ktorí v tej spoločnosti žili. A neboli to, na jednej strane, všetko len podliaci, alebo zločinci, ani hlupáci, alebo stádo nemysliacich, poslušných ľudí. Boli rôzni, tak ako sú aj dnes. S chybami a nedostatkami, omylmi a neskúsenosťou. Myslím si, že Vy nepotrebujete používať takéto primitívne argumentácie, pretože poznáte dostatok odborných a vedeckých podkladov.
Presne toto ma tiež zaráža u p. Chmelára, táto rozpoltenosť, ktorá odhaľuje jeho slabé stránky. P. Chmelár je vynikajúci analytik a kritik, rýchlo vystihne nedostatky. Ale je veľmi slabý tvorca, budovateľ, čo sa prejavilo v jeho praktickej činnosti. On je kritik, kritizuje všetkých a všetko okolo seba, verejne aj predsedu vlády ako jeho poradca. A to je všetko, tam končí jeho potenciál. Tak ho beriem, jeho silné aj slabé stránky.
Je jasné, že aj socializmus mal, ako všetky spoločenské systémy, svoje prevádzkové problémy, nedostatky, hlavne ľudské. Ak si prečítame Marxa, tak na tieto nedostatky upozorňoval, aby sme netrpeli utopizmom.
Musím sa usmievať, že p. Chmelár pomaly v každom príspevku si musí kopnúť do komunistov. Neviem, ako by sa mu páčilo, keby pri zmienke o p. Chmelárovi by autori vždy pridali aj vsuvku „ktorý rád obháňal mladé študentky“. Nevidím v tom zmysel.
My potrebujeme kritiku socializmu, ale pozitívnu (pozitívnu negáciu socializmu) hľadiska smerovania k vyššiemu spoločenskému systému, vyrastajúcemu zo socializmu. Lenže toto, čo robí p. Chmelár, znehodnocuje jeho vynikajúce analytické schopnosti, pretože zabraňuje spoločnosti pohnúť sa ďalej. Aj študenti, mladí ľudia, ktorí socializmus nezažili, po prečítaní takýchto príspevkov si povedia: Ten socializmus musel byť ale hrozný, keď ho aj p. Chmelár nenávidí. Svojou činnosťou vlastne napomáha príchodu PS k moci.
Ale v tomto nie je p. Chmelár osamotený. Je to taká európska nemoc. Primitívna, totálna záporná negácia minulosti ako chybnej, zločinnej, o ktorej treba vymazať všetky zmienky, neustále ju pranierovať. Tak sme vymazali svoje starogrécke antické dedičstvo, nebyť arabských prepisov, tak ani nepoznáme duchovné základy európskej civilizácie. Vymazali sme pohanské medicínske poznatky. A snažíme sa vymazať aj poznatky o socializme, aj za pomoci p. Chmelára.
Jedinou výhodou boli jasné kontúry, čistota spoločenských systémov, na rozdiel od Ázie. Pravé, klasické otrokárstvo, pravý klasický kapitalizmus.
Ak si všimneme Čínu, pristupuje k svojej minulosti kriticky, ale z hľadiska pozitívnej negácie. Minulosť zapracúva do prítomnosti. Preto si zachovala svoju tradičnú čínsku medicínu, skritizoval maoizmus, ale zapracovala ho do svojej histórie a nasmerovala sa po r. 1978 na budúcnosť, tvorbu.
Slovo uverejnilo viacero pesimistických článkov o budúcnosti EÚ. A bolo by zaujímavé sledovať, kde sa vzal poznatok, že Európa je mierový projekt, hodnotový projekt, ap. Opakujú ho pomaly všetci európski politici, aj vo vzťahu k vojne na Ukrajine. Potom nečudo, že aj Elon Musk ľahkovážne hovorí o rozpade EÚ, E. Chmelár tvrdí, že je v stave klinickej smrti, ap.
To je tak, ak vychádzame z poznatkov spred 200 rokov, potom sa nám to tak môže javiť. Ak však oprášime marxizmus ako spoľahlivý metodologický nástroj na analýzu spoločenských pohybov, budúcnosť európskej integrácie nebudeme vidieť až tak čierne.
Ja k nej nechovám žiadne sympatie, je založená na starých kapitalistických základoch, ale treba poznať jej podstatu. EÚ VZNIKLA HLAVNE AKO REAKCIA NA VÝROBNÝ A TECHNOLOGICKÝ POKROK, KTORÝ V SOCIALISTICKEJ EPOCHE PREKROČIL HRANICE NÁRODNÝCH EKONOMÍK, osobitne malých európskych krajín. Na potrebu nadnárodnej deľby práce, úspory nákladov a preto potrebu integrovať sa do väčších celkov. Tento proces spájania sa do väčších celkov kvôli úspore nákladov, energií je známy v celej prírode, spoločnosti.
INTEGRAĆNÝ CELOK JE DRŹANÝ SPOLU SILNÝMI EKONOMICKÝMI, SOCIÁLNYMI, PRÁVNYMI, BEZPEČNOSTNÝMI SILAMI A VAZBAMI. Na to, aby ste rozbili tieto väzby, potrebujete pomerne veľkú silu, dodatočnú energiu, ktorá bola ušetrená v dôsledku deľby práce, úspory nákladov, energií. Presne tak, ako potrebujete dodatočnú energiu na rozbitie molekuly vody. Nie je to teda nemožné, ale vyžaduje si to mať k dispozícii určité kvantum energie.
EÚ nie je nejako držaná hodnotami, vidieť, že väčšina európskych politikov vlastne nerozumie podstate európskej integrácie a preto prijímajú hlúpe kroky ohľadom ekonomiky, energetiky, politiky, bezpečnosti.
EURÓPA AKO MIEROVÝ PROJEKT – je len druhotným výsledkom deľby práce, kedy sily konkurencie sú prebité silami spolupráce v rámci spoločného celku. Vzájomná previazanosť, závislosť v rámci špecializácie a deľby práce robí útok na partnera nezmyselným, sebazničujúcim. Pre mestá, nepriateľské a konkurujúce si v stredoveku, v rámci národného štátu kooperujúce v rámci špecializácie, nemá vojna zmysel.
SLABÁ STRÁNKA EÚ – KAPITALISTICKÝ ZÁKLAD
Čo by mohlo prispieť k rozpadu, je starý sociálno-ekonomický základ, kapitalizmus. Kapitalizmus vznikol na národnoštátnom ekonomickom priestore a trhu, kedy si vývoj výroby a technológií vynútili prekročenie mestského ekonomického priestoru a trhu. Nadnárodná integrácia, deľba práce presahuje potenciál kapitalizmu, ktorý preto rozmýšľa hlavne v rovine národných záujmov (typickým príkladom sú národné záujmy USA – po celom svete). Čo vedie k tomu, že EÚ je len sčasti integračným projektom a sčasti impériom s imperiálnym centrom a obslužnou perifériou. Tento kapitalistický (národnoštátny) základ integračného celku vedie k odstredivým tendenciám v jeho rámci, či je to v EÚ, alebo Ruskom vedenej EAEÚ (predtým Bielorusko, dnes najmä Arménsko).
MOŽNÝ ZDROJ ROZPADU – nesúlad spoločenskej formy (kapitalizmu) s výrobno-technologickou úrovňou EÚ
Čo sa týka možnosti rozpadu, je tu ešte jeden dôležitý faktor, alebo zákon. Zákon súladu výrobných vzťahov (spoločenskej formy) s výrobnými silami. To, že nad ním aj mnoho ľavičiarov ohŕňa nos, neznamená, že neplatí.
Potenciál klasického kapitalizmu laissez-faire sa vyčerpal Veľkou hosp. krízou 1929-33. Ďalší ekonomický rast bol možný len reformou, prispôsobovaním sa starej kapitalistickej formy socialistickej epoche, socializáciou kapitalizmu, preberaním prvkov socializmu, integráciou, globalizáciou. To všetko sa už vyčerpalo. A EÚ preto z hľadiska zachovania svojho „európskeho raja“ NESMIE EKONOMICKY RÁSŤ. Pretože rastúci výrobno-technologický obsah by rozkladal, roztrhal obmedzujúcu starú formu. To výborne intuitívne pochopili Polynézania pri udržiavaní svojho polynézskeho raja. Len Európanom to nedochádza, básnia o ekonomickom raste. Narastajúci výrobno-technologický potenciál (obsah) by mohol poskytnúť tú energiu potrebnú na rozbitie EÚ.
Čo sa týka budúcnosti Európskej únie, nevidel by som to teda až tak čierne, ale ani vynikajúco.