V súvislosti s nedávnym hodnotením situácie sa slovenský splnomocnenec pre pandémiu Peter Kotlár dostal do nemilosti mediálneho mainstreamu a našich extrémnych centristov (SaS): vraj to, že Slovensko – ako jediná krajina – odmietla podpísať pandemickú zmluvu WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie), je nesmierna hanba. Nuž čo iné sa dalo čakať od našich poslušných strážnikov západnej hegemónie, ktorí nemajú svoje nezávislé názory, ale musia raziť to, čo sa od nich vyžaduje. Aj napriek tomu, že Kotlára často označujú za „konšpirátora“ (pojem, ktorý je aj tak viac zneužívaný na diskreditovanie názorového oponenta, než na pomenovanie skutočne bezbrehého fantazírovania), súhlasím s postojom Slovenska a taktiež si neželám, aby Slovensko bolo súčasťou alebo podliehalo pandemickej zmluve WHO.
Práve tento jednostranný a nekritický diskurz či označenie postoja odmietajúceho participáciu na medzinárodnej zmluve s technokratickou organizáciou, spriahnutou s miliardármi a farmaceutickými spoločnosťami, pôsobí ako rétorická skratka, ktorá zamedzuje hlbšiu diskusiu a kritickú analýzu potenciálnych dôsledkov zmluvy na autonómiu Slovenska a práva jednotlivcov. To, že takýto prístup podkopáva demokratický proces a tiež odrádza verejnosť od angažovania sa v zásadných politických otázkach, čím sa zmenšuje priestor pre legitímnu skepsu a informovanú diskusiu, som zdôrazňovala už pred viac ako polrokom, keď Denník N označil akúkoľvek kritickú diskusiu o tejto zmluve ako tému „dezinfoscény” (zatiaľčo v západných médiách sa táto debata vedie úplne legitímne).
Chcem teda poukázať na širšie historické súvislosti a etické dilemy o verejnom zdraví.
Historické precedensy ukazujú, že medzinárodné mandáty v oblasti zdravia uprednostňujú politické a ekonomické záujmy pred právami jednotlivcov, ako to bolo vidieť počas medzinárodných sanitárnych konferencií v 19. storočí, keď európske mocnosti zavádzali zdravotné opatrenia predovšetkým na ochranu vlastných hospodárskych záujmov, a nie na riešenie potrieb miestneho obyvateľstva. V roku 1851 sa európske národy (koloniálne mocnosti) zišli v Paríži na prvej Medzinárodnej sanitárnej konferencii, ktorá znamenala významný medzník v dejinách verejného zdravia. Prítomné mocnosti nielenže ovládali rozsiahle územia v Ázii a v Afrike, ale mali aj silnú kontrolu nad politikami v oblasti zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, ktoré sa v týchto regiónoch prijímali. Cieľom konferencie bolo stanoviť medzinárodné normy na zvládanie chorôb na hraniciach, najmä počas epidémií. Výsledkom však boli ľudské práva a slobody jednotlivcov, potláčané kvôli ekonomickým záujmom a udržaniu zdravej pracovnej sily. Príkladom toho boli niektoré zúčastnené krajiny, ako napríklad Portugalsko a Holandsko, ktoré sa v tom čase stále podieľali na otrokárstve.
Európske lode síce privážali zo zahraničia bohatstvo, ale vracali sa aj s chorobami, ako je cholera, ktoré ničili obyvateľstvo v ich domovských krajinách. To podnietilo ďalšie medzinárodné stretnutia, ktoré vyvrcholili v roku 1892 na konvente v Benátkach, ktorý sa zaoberal cholerou a neskôr aj bubonickým morom. V roku 1907 bol v Paríži zriadený Medzinárodný úrad pre verejnú hygienu (Office Internationale d’Hygiène Publique), čím sa vytvoril centralizovaný orgán na riadenie a kontrolu pandémií. To výrazne odrážalo západnú perspektívu, ktorá charakterizovala stratégie verejného zdravia v tom období.
Prvé medzinárodné zdravotnícke organizácie boli hlboko ovplyvnené prevládajúcim imperialistickým svetonázorom tej doby a boli presvedčené o svojej nadradenosti a spravodlivosti. Boli výrazom koloniálneho myslenia, ktoré ospravedlňovalo porušovanie ľudských práv a vykorisťovanie ako súčasť ich civilizačného poslania. Tento postoj pretrvával až do začiatku 20. storočia, keď eugenické a technokratické hnutia ďalej ovplyvňovali politiky verejného zdravotníctva, ktorých cieľom bolo „skvalitniť“ spoločnosť zavedením kontroly nad populáciami, považovanými za menejcenné.
Medzinárodná zdravotnícka organizácia Ligy národov, ktorá vznikla po prvej svetovej vojne, pokračovala v tomto trende tým, že sa zamerala na infekčné choroby, ktoré boli hlavnou príčinou úmrtí v Európe i mimo nej. Avšak pád nacistov a otvorený odpor k eugenike po druhej svetovej vojne viedli k prehodnoteniu týchto postupov. Vznik Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) v roku 1946 predstavoval posun k inkluzívnejšiemu a egalitárnejšiemu prístupu. WHO prijala širokú definíciu zdravia, ktorá zdôrazňovala telesnú, duševnú a sociálnu pohodu, čo bolo v súlade so zásadami stanovenými vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.
Tento vývoj pokračoval Deklaráciou z Alma Aty v roku 1978, ktorá sa zasadzovala za kontrolu spoločenstva nad rozhodnutiami v oblasti zdravia, čo znamenalo významný posun smerom k decentralizovanejšiemu a humánnejšiemu prístupu k verejnému zdraviu. Filozofia, zdôrazňujúca ľudské práva a zapojenie komunity, sa odvtedy stala základným princípom vo vzdelávaní a praxi v oblasti verejného zdravia, pričom zdôrazňuje rozhodujúce súvislosti medzi sociálnym kapitálom, autonómiou komunity a výsledkami v oblasti zdravia.
Stretnutie v Astane v roku 2018 sa konalo pri príležitosti výročia prijatia deklarácie z Alma Aty a zdôraznila posun v rétorike a obsahu globálnych záväzkov v oblasti verejného zdravia. Zatiaľčo pôvodná deklarácia z Alma Aty bola prelomová, v nasledujúcej deklarácii z Astany z 2018 sa zdalo, že je v nej veľa slov, ale chýbajú konkrétne, uskutočniteľné záväzky. V priebehu rokov teda došlo k zásadnej zmene, keď odvážne vyhlásenia často zatienili činy.
Súkromná filantropia zohrávala historicky v globálnom verejnom zdravotníctve podstatnú úlohu, ale až do vzniku veľkých hráčov, ako je Wellcome Trust, bola relatívne malá. Wellcome Trust, založený v 30. rokoch 20. storočia z dotácie podnikateľa v oblasti liečiv Henryho Wellcomea, podporoval výskum v oblasti tropickej medicíny a udržiaval sieť výskumných inštitúcií predovšetkým v krajinách s nízkymi príjmami.
Rozmach počítačového a softvérového priemyslu však dramaticky zmenil situáciu a sústredil obrovské bohatstvo v rukách niekoľkých osôb, ktoré potom začalo prúdiť do zdravotníctva prostredníctvom filantropie a verejno-súkromných partnerstiev. Táto zmena začala výrazne meniť étos globálneho zdravotníctva. Od svojho vzniku v roku 2000 bola Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov významným hráčom, ktorý rýchlo prekonal Wellcome Trust vo financovaní a vplyve v rámci WHO, a to najmä prostredníctvom cielených darov na konkrétne projekty; a nie prostredníctvom všeobecného financovania.
Tento spôsob špecifického financovania predstavuje v súčasnosti významnú časť rozpočtu WHO a usmerňuje prácu organizácie skôr na základe preferencií súkromných darcov, ako je Bill Gates, než výlučne na základe potrieb identifikovaných zamestnancami WHO alebo členskými krajinami. Tento posun ilustrujú okrem toho aj organizácie ako GAVI, Globálny fond a CEPI, ktoré vznikli začiatkom roku 2000 s výrazným zapojením súkromného sektora. Spoliehanie na súkromné finančné prostriedky však predstavuje riziko pre komunitnú a národnú zdravotnú politiku, keďže organizácia je silne závislá od rozmarov svojich najbohatších darcov.
Vplyv súkromných darcov sa rozširuje na samotnú infraštruktúru globálneho zdravia a ovplyvňuje nielen politiku, ale aj vzdelávanie a výskum. Inštitúcie financované týmito filantropickými organizáciami vo veľkej miere vychovávajú absolventov, ktorí presadzujú priority svojich mecenášov, často na úkor miestnych potrieb a preferencií.
Celkovo možno povedať, že transformácia globálneho zdravotníctva zo snahy zameranej predovšetkým na krajiny a komunity na snahu riadenú záujmami špičkových technológií a farmaceutických spoločností odráža širší trend rastúceho vplyvu súkromného sektora. Táto nová éra globálneho zdravotníctva síce prináša viac zdrojov a niekedy aj lepšie výsledky, ale zároveň vyvoláva obavy zo znižovania úlohy tradičných horizontálnych prístupov k zdravotníctvu, ktoré zdôrazňujú zapojenie komunity a širokú účasť. Bohatí a mocní pod zámienkou filantropie čoraz viac diktujú zdravotné politiky, ktoré ovplyvňujú miliardy ľudí, čo môže ohroziť autonómiu a kultúrnu relevantnosť zdravotníckych iniciatív na celom svete.
Keďže sa diskutuje o potenciáli zdravotných politík presahovať do iných oblastí a porušovať osobné slobody, do úvahy prichádza tiež termín biofašizmus. Jednoduché a nekritické odsúdenie nesúhlasných hlasov na margo rozhodnutia odmietnuť sa podieľať na pandemickej zmluve môže viesť k prijatiu modelu riadenia zdravotnej politiky, ktorý uprednostňuje jednotné dodržiavanie predpisov v mene fyzického zdravia (s jediným cieľom nenakaziť sa vírusom) pred individuálnou a národnou autonómiou na úkor všetkých ostatných aspektov spoločnosti, ako sú mentálne zdravie, spoločenské väzby, bezpečnosť, či ekonomika.
Pojem „biobezpečnosť“ tiež odkazuje na vládny aparát, ktorý sa stáva novým „náboženstvom zdravia“, spojeným so štátnou mocou a vyhlásenými mimoriadnymi opatreniami, a je pravdepodobne najefektívnejším takýmto aparátom, aký kedy západné dejiny poznali. Skúsenosti ukázali, že v prípade zdravotných ohrození sú ľudia ochotní prijať obmedzenia svojich slobôd, ktoré by za iných okolností, ani počas svetových vojen či za totalitných režimov nepovažovali za prijateľné, čo predstavuje značné nebezpečenstvo pre naše demokratické práva a slobody.
Na Slovensku je naliehavo potrebná informovanejšia a otvorenejšia diskusia o pandemickej zmluve a jej dôsledkoch. Táto diskusia by mala ísť nad rámec bezprostrednej zdravotnej krízy a zvážiť dlhodobé dopady na suverenitu a osobné slobody. Médiá a politici by ju mali uľahčiť tým, že budú prezentovať rôzne pohľady, ktoré čerpajú aj z histórie verejného zdravotníctva a súčasnom vplyve súkromných financií na WHO, vrátane tých, ktoré sú skeptické voči medzinárodným dohodám, aby sa zabezpečila všestranná diskusia. Napríklad kritické názory na predošlé medzinárodné dohody v oblasti zdravia, ako napríklad odpor voči rozsiahlym právomociam WHO počas pandémie H1N1, či skúsenosť s deklarovanou pandémiou COVID-19 poskytujú cenné poučenie o zachovaní rovnováhy medzi globálnou spoluprácou, ochranou národných záujmov, či ochranou pred nákazou a zachovaním ľudských práv.
(Status na FB 18. júna 2024, titulok SLOVO)
Jedna odpoveď
Postoj a činnosť ministerky zdravotníctva Dolinkovej, je prejavom neúcty a pohŕdania k obetiam, vynucovaného očkovania v predchádzajúcom období. V trende propagácie očkovania vakcínami Pfizeru Táto ministerka pokračuje a namiesto postihu bývalému hlavného hygienika Jana Mikasa, po masovej kritike, ho prepustila s 27 tisícovou odmenou. Tak taká je situácia.