Zvolenie bývalého člena KSČ a vojaka Československej ľudovej armády Petra Pavla za prezidenta Českej republiky, ako aj objavenie dokumentu s podpisom Jána Budaja o spolupráci s ŠtB opätovne otvárajú otázky vzťahu k našej minulosti. Najmä výrazné víťazstvo Petra Pavla ukazuje, že minulosť nie je pre verejnosť taká dôležitá, ako sa často uvádza a ako by si niektorí želali.
Demokrati alebo sluhovia minulého režimu?
Vyrovnanie sa s minulosťou má rôzne podoby. Jednou z nich je náš zákon o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu, ktorého ústavnosť momentálne posudzuje Ústavný súd SR. Tento zákon je všeobecne prezentovaný ako zaslúžené zníženie dôchodkov príslušníkom ŠtB. Nie je to ale pravda: zákon má oveľa širšiu pôsobnosť. Dotýka sa aj radových zamestnancov najvyšších orgánov komunistickej strany, ale aj príslušníkov a zamestnancov Pohraničnej stráže alebo Spravodajskej správy generálneho štábu ČSĽA. Podľa tohto zákona by bol napríklad znížený dôchodok už práve spomínanému novému prezidentovi Českej republiky gen. Pavlovi, ktorý bol určitý čas príslušníkom už uvedenej Spravodajskej správy GŠ.
Vzniká tak určitý paradox. Aj na našej politickej scéne bolo veľa politikov, ktorí zvolenie Petra Pavla privítali, a to ako záruku proeurópskej, proatlantickej a demokratickej orientácie ČR. Súčasne ale tí istí politici hlasovaním za prijatie zákona o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu hovoria, že ľudia ako gen. Pavel sú tí, „ktorí odsúdeniahodnému komunistického režimu zo zištných alebo iných dôvodov slúžili“, a preto je správne im znížiť dôchodky. Takže je Pavel demokrat, alebo sluha minulého režimu? Odpoveď by mohla byť jednoduchá; život a svet však nie je čierno-biely, a čierno-biely nie je ani život Petra Pavla. Aj u nás sú ľudia, ktorí pôsobili už za minulého režimu, ale pozitívne sa podieľali aj na budovaní súčasnej Slovenskej republiky. Lenže to našich poslancov nezaujíma. Nimi prijatý zákon práve čierno-biely prístup uzákoňuje a uplatňujú princíp kolektívnej viny, pretože už len samotné zamestnanie v niektorej zložke je dôvodom na zníženie dôchodku.
Jedným z tých, ktorý zákon podporoval, bol aj Ján Budaj ktorý tvrdil, že je „najkomplexnejší“ a „pripravený veľmi dôkladne“. Hovoril, že podstatou zákona je „osobná zodpovednosť každého, kto sa postavil na stranu zla“. Pokiaľ ale zákon hovorí, že sa týka toho, kto bol „členom alebo zamestnancom ÚV KSČ alebo ÚV KSS“, alebo „zamestnancom Spravodajskej správy Generálneho štábu ČSĽA alebo Pohraničnej stráže…“, tak sa rovnako týka vedúceho funkcionára, ako aj upratovačky. Stručne povedané, Ján Budaj presadzoval a podporoval zákon, ktorý je postavený na princípe kolektívnej viny a ktorý vôbec nepredpokladá, že by sa nejakým spôsobom skúmala činnosť osôb, ktoré paušálne postihuje. Keď sa ale pred niekoľkými dňami objavil dokument ŠtB s podpisom Jána Budaja, tak Budaj na tlačovej konferencii, kde vysvetľoval svoj postoj k tomu problému, hovoril: „Je úplne patologické kolektívne odsudzovať ľudí. Aj pri spolupráci s bývalým režimom musí byť žalobca a súd.“ Takže Ján Budaj v prípade zákona o odoberaní benefitov podporuje paušálny prístup, že už samotné zamestnanie v určitej inštitúcii je dôvodom na zníženie dôchodku, ale po objavení dokumentu o jeho spolupráci s ŠtB je správny prístup individuálny! Zrazu to, čo vehementne obhajoval, je patologické! Patologické je ale skôr pokrytectvo Jána Budaja, keď účelovo mení názor podľa svojej potreby. Toto nie je hodnotenie toho, či Ján Budaj v minulosti urobil alebo neurobil niečo zlé alebo nemorálne. Toto je len názorný príklad nie deklarovaného, ale skutočného hodnotového nastavenia človeka, ktorý mení názor podľa svojej osobnej situácie.
Ďalším, nie menej zaujímavým kontextom tohto zákona je proces jeho prijímania, ako aj ďalšie účelové a pokrytecké prístupy v tomto smere.
Vláda v pozícii mŕtveho chrobáka
Išlo o poslanecký návrh zákona, ktorý bol v prvom čítaní schválený 6. mája 2021. V súlade so zákonom o rokovacom poriadku NR SR bol návrh zákona predložený aj na vyjadrenie vláde SR. Vláda má na to 30 dní a v prípade, že sa v tomto termíne nevyjadrí, poslanci pokračujú v prerokovaní zákona bez stanoviska vlády. Vláda prostredníctvom ministerstva práce a sociálnych vecí tento návrh zákona 26. mája predložila do medzirezortného pripomienkového konania s termínom jeho ukončenia 3. júna. K tomu termínu bolo predložených 26 pripomienok, z toho 9 zásadných. Pripomienkové konanie ale nebolo nikdy vyhodnotené, vláda stanovisko k zákonu nezaujala a parlament prijal zákon bez jej stanoviska. Prirodzene tu vzniká otázka, prečo nebolo pripomienkové konanie vyhodnotené a prečo vláda návrh zákona neprerokovala? Najpravdepodobnejšia odpoveď je jednoduchá. Pripomienky boli také zásadné a podstatné, že poukázali na nezmyselnosť samej podstaty zákona. Vláda preto zaujala pozíciu mŕtveho chrobáka a poslanci tak mali voľné pole pre realizáciu svojho zámeru bez toho, aby sa museli vyrovnávať s akýmkoľvek iným názorom. Keď totiž aj ministerstvo vnútra, riadené nominantom koalície, upozorní na to, že navrhované zmeny budú v mnohých prípadoch nevykonateľné, tak sa to asi bez podstatnej zmeny návrhu zákona nedá „okecať“.
Výhrad k zákonu bolo viac, a nielen od rôznych inštitúcii a organizácii bývalých príslušníkov ozbrojených zložiek alebo policajných odborov. Pripomienky predložila aj verejný ochranca práv a to bol pre predkladateľov zákona skutočný problém. Respektíve v normálnom štáte by to problém mal byť. Kancelária ochrancu práv vzniesla štyri pripomienky – a všetky boli zásadné. To znamená, že predkladateľ zákona ich nemohol sám o sebe odmietnuť, ale musel by o nich rokovať. V týchto pripomienkach sa okrem iného uvádza, že „navrhované znenie by mohlo nespravodlivo dopadnúť aj na pomocný personál, ktorý nečerpal významné benefity z titulu svojej funkcie (administratívni pracovníci a pracovníčky, šoféri a pod.)“ a v tomto smere navrhuje „precizovať navrhované znenie… tak, aby bolo zrejmé, že sa nevzťahuje na všetkých zamestnancov ministerstiev, ale len na tých zodpovedných, ktorí boli zodpovední za riadenie vymedzených represívnych zložiek.“ Ombudsman vyzýva aj k úprave zákona tak, „aby sa umožnilo individuálne skúmať, či osoba v zákonom vymedzenej funkcii/povolaní, skutočne aktívne presadzovala totalitný režim a či z výkonu svojej funkcie poberala neprimerané benefity.“ Stručne povedané, tieto pripomienky spochybnili samú podstatu zákona, pretože sa v nich okrem iného uvádza, že „navrhovaná právna úprava týmto štandardom nevyhovuje a môže tak byť rozporná s Ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.“ Ochranca ľudských práv jednoznačne píše: „…navrhujem prehodnotiť tento návrh zákona“ a navrhuje aj konkrétne oblasti, ktoré je potrebné špecifikovať.
Bez ohľadu na formálne legislatívne pravidlá, ktoré boli „nevyjadrením“ vlády dodržané, mali by sa poslanci v demokratickom a právnom štáte zaoberať pripomienkami verejného ochrancu práv a nie ich ignorovať. Z hľadiska fungovania právneho štátu majú tie od ombdusmana predsa len špecifické postavenie. Prečo žiadny z tých bojovníkov za všetky možné hodnoty z OĽaNO, SaS, Za ľudí alebo Sme-rodina, ktorí tento zákon podporili, nevystúpil, neupozornil na tento problém a aj reálne sa zachoval podľa tých hodnôt, o ktorých stále počúvame? V čase schvaľovania tohto zákona boli pripomienky zverejnené na internete. Každý, kto chcel, sa s nimi mohol oboznámiť. Lenže poslanci nechceli diskutovať, chceli mať „čiarku“, aby mohli rozprávať, ako postihli štbákov.
Prezidentka SR si tiež vybrala ignoráciu
V tomto smere zanechala negatívnu stopu aj prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá zákon 8. júla 2021 podpísala s konštatovaním, že tento zákon sleduje legitímny cieľ, ktorým je vysporiadanie sa s totalitnou minulosťou. Súčasne uviedla, že vníma aj niektoré legitímne výhrady a požiadala premiéra Eduarda Hegera, aby vláda iniciovala novelu zákona, ktorou budú uvedené výhrady odstránené. Pokiaľ by k prijatiu takejto novely nedošlo a zákon by mal platiť v takejto podobe, prezidentka bude nútená obrátiť sa na Ústavný súd SR. Tento postoj Zuzany Čaputovej je alibistický. Schváliť zákon a súčasne požiadať o jeho novelizáciu je neštandardné. Pokiaľ je ešte k tomu výzva na jeho novelizáciu bez časového rámca, je to len deklaratórna požiadavka, ktorá nemá nijakú váhu. Prezidentka mala jedinečnú príležitosť zákon nepodpísať a vrátiť ho na opätovné prerokovanie do parlamentu práve na základe výhrad ochrancu práv. Mala vyzvať vládu, aby sa s pripomienkami vyrovnala a predložila parlamentu svoje stanovisko. Na to isté mala vyzvať našich poslancov. Prezidentka by tak podporila význam postavenia ochrancu práv v spoločnosti a dala by jasne najavo, že politici by nemali ignorovať jeho pripomienky. Zuzana Čaputová v roku 2019 povedala: „Konkrétne kontrolné zistenia úradu ombudsmana sa nie vždy počúvajú ľahko. Veľakrát je to kritická spätná väzba k fungovaniu inštitúcií. O to je dôležitejšia.“ Sama sa ale takto nesprávala a ochrancu ľudských práv ignorovala rovnako, ako naši vládni politici. Len sa pritom urobila „chrumkavou“, ako by uviedol bard našej politickej komunikácie Igor Matovič.
Niečo ako politická psychiatria
Slovensko sa aj takýmto, ale nie len takýmto prístupom k riešeniu problémov skutočne stáva akousi politickou psychiatriou, pretože veľa politických krokov a rozhodnutí je z racionálneho hľadiska ťažko pochopiteľných. Toto je len jeden príklad z mnohých. Na jednej strane neustále deklarujeme význam právneho štátu, ochrany ľudských práv a podobne a na strane druhej naši vládni politici ignorujú upozornenia ombudsmana, že prijímajú zákon, kde sú významné podozrenia na ich nesúlad s ústavou, medzinárodnými dohovormi a ochranou ľudských práv. Toto je reálna vizitka našej súčasnej politickej elity.
