Nemecký návrh „dvojrýchlostnej Európy“ je adaptáciou EÚ na geopolitiku veľmocí. Kľúčovú úlohu má Poľsko, lebo môže tieto plány buď realizovať, alebo zničiť.
Nemecký minister financií Lars Klingbeil nedávno vyhlásil, že „Teraz je čas na dvojrýchlostnú Európu. Nemecko sa preto spolu s Francúzskom a ďalšími partnermi ujme vedenia pri budovaní silnejšej a nezávislejšej Európy. My ako šesť najväčších ekonomík v Európe môžeme teraz byť hnacou silou.“ Okrem uvedených dvoch krajín bude táto exkluzívna úroveň zahŕňať aj Taliansko, Španielsko, Holandsko a Poľsko. Cieľom je optimalizovať rozhodovanie obchádzaním požiadavky EÚ na konsenzus.
Podľa denníka Washington Post Klingbeil poslal list svojim kolegom z uvedených krajín, v ktorom oznámil zámer, aby uprednostnili „úniu úspor a investícií s cieľom zlepšiť podmienky financovania podnikov; posilnenie úlohy eura ako medzinárodnej meny; lepšiu spoluprácu v oblasti výdavkov na obranu; zabezpečenie odolných dodávateľských reťazcov pre kritické suroviny“. Jeho návrh „dvojrýchlostnej Európy“ v podstate funguje ako prispôsobenie EÚ geopolitike veľmocí.
Trump znovu uviedol tento prístup na scénu medzinárodných vzťahov potom, čo schválil zajatie venezuelského prezidenta Nicolasa Madura a zabavenie tankera pod ruskou vlajkou v Atlantiku. Obnovenie uprednostňovania národných záujmov veľmocí bez toho, aby sa ešte obávali obvinení z porušovania medzinárodného práva, je pre záujmy EÚ zlým znamením. Napokon USA chcú teraz územie Grónska, ktoré patrí Dánsku, lež EÚ nemôže USA zastaviť, ani keby to naozaj chcela.
Toto novozískané sebauvedomenie bezmocnosti EÚ sa v únii formuje už nejaký čas, najmä odkedy bol blok minulé leto prinútený Trumpovými colnými hrozbami súhlasiť s jednostrannou obchodnou dohodou s USA, zjavne inšpirovalo de facto nemeckého lídra únie, aby konečne podnikol kroky na určitú nápravu. EÚ pravdepodobne nikdy nebude schopná obnoviť svoju „strategickú autonómiu“ voči USA, ale stále by mohla fungovať súdržnejšie, aby zvýšila svoju konkurencieschopnosť na svetovej scéne.
Aby sa tak stalo, členské štáty sa budú musieť vzdať väčšej časti svojej suverenity v prospech Bruselu, čím sa podporí dlhodobý cieľ Nemecka, ktorým je federalizovať EÚ pod jeho faktickým vedením. Na dosiahnutie tohto cieľa sa používajú viaceré prostriedky vrátane plánovanej transformácie EÚ na vojenskú úniu a vytvorenia väčšieho objemu spoločného dlhu prostredníctvom rozsiahlejšieho financovania Ukrajiny. Vyzvanie spočíva v tom, že požiadavka konsenzu EÚ na takéto dôležité rozhodnutia umožňuje menším štátom, ako je Maďarsko, zastaviť tento proces.
Je preto dôležité, aby Nemecko zostavilo exkluzívny rad členov EÚ, ktorí by medzi sebou prijímali dané rozhodnutia, a potom prinútilo svojich menších súčasníkov, aby nasledovali tento príklad v okamihu, kedy uvoľnia formovanie hmatateľných faktov v praxi. Čas sa kráti, pretože poľská vládnuca liberálno-globalistická koalícia by mohla byť po ďalších parlamentných voľbách na jeseň 2027 nahradená konzervatívno-populistickou; preto chce Nemecko čo najskôr urobiť čo najviac.
Uvedené plány by mohli byť zmarené ešte skôr, ak by poľský konzervatívny prezident vetoval s tým spojenú legislatívu, keďže vládnuca liberálno-globalistická koalícia nemá dvojtretinovú väčšinu na to, aby ho prehlasovala. Akékoľvek kroky tohto exkluzívneho radu, ktoré si nevyžadujú legislatívny súhlas na posunutie faktickej federalizácie EÚ, by mohli byť napadnuté aj poľským Ústavným súdom a Najvyšším súdom, lebo tieto súdy sú stredobodom ostrého straníckeho sporu, čo by mohlo oddialiť implementáciu až do ďalších volieb.
Kľúčovú úlohu v tomto procese, navrhovanom Nemeckom, zohráva Poľsko. Participácia a hmatateľný pokrok by mohli v praxi vytvoriť fakty, ktoré bude ťažké zvrátiť, aj keď sa vláda po jeseni 2027 zmení. Podobne by odpor prostredníctvom vyššie opísaných prostriedkov mohol brzdiť uvedený pokrok a možno aj odvrátiť súvisiace dôsledky. Ak sa v Poľsku dostane k moci konzervatívno-populistická koalícia, mohla by následne zhromaždiť regionálnych spojencov, aby sa spoločne a účinnejšie postavili proti týmto plánom.
Podľa tohto scenára by sa EÚ mohla rozdeliť na úrovne vedené Nemeckom a Poľskom, pričom prvá by zastupovala starých členov a druhá nových. Rovnako ako úroveň vedená Nemeckom plánuje robiť rozhodnutia medzi sebou a potom nútiť svojich menších súčasníkov, aby nasledovali ich príklad, tak by mohla aj úroveň vedená Poľskom urobiť to isté voči svojim väčším kolegom. Predmetná dynamika by mohla viesť k faktickému rozpadu EÚ na dva odlišné bloky, ktoré zostanú zjednotené len vďaka svojim zdedeným politikám, ako je sloboda pohybu.
Je preto ironické, že Nemecko považuje svoj návrh „dvojrýchlostnej Európy“ za adaptáciu na geopolitiku veľmocí, ktorá umožní EÚ fungovať súdržnejšie a zvýšiť jej konkurencieschopnosť na svetovej scéne. Lenže tento návrh v skutočnosti riskuje zasadenie smrteľnej rany EÚ v jej súčasnej podobe. Nemecko má stále dobré šance, čo by sa mohlo mohli zásadne zmeniť po ďalších parlamentných voľbách v Poľsku na jeseň 2027, ktoré sa javia ako dôležité pre celý kontinent.
Text a mapka: https://korybko.substack.com/p/germanys-two-speed-europe-proposal?publication_id=835783&post_id=187927197&isFreemail=true&r=scfwg&triedRedirect=true Feb 14, 2026
Preložil Ladislav Hohoš.
