Eduard Šebo pri vystúpení na konferencii. Fofo: FB Svatopluk
Jedným z veľkých problémov dneška je posadnutosť byť stále väčším a silnejším štátom, výrobcom či obchodníkom. Samozrejme, tento jav nie je, resp. nemusí byť výsledkom zvrátenosti lídrov takýchto procesov, ale vyplýva z logiky trhu. Byť dominantným, byť najsilnejším, byť najlepším je výsledkom pravidiel trhu, ktorý vytvára aj sociálnu i spoločenskú štruktúru a nabáda každého z nás k neustálej expanzii a dobýjaniu sveta.
V dobách, kedy si ľudstvo myslelo, že svet je nekonečne veľký, takáto logika mohla byť akceptovaná.
Dnes však nielen z kozmu, ale aj z vlastnej obývačky môžeme vidieť, že svet je malý konečný kúsok vesmíru, ktorý nám všetkým má dať obživu a príležitosť prežiť naše krátke životy.
Takáto predstava je ale v dnešných podmienkach ohrozovaná stále platnou ideou nekonečne veľkého trhu. Treba však dodať, že takýto trh neexistuje i keď na tejto fikcii vznikla aj idea modernej globalizácie.
K tomu potrebujú iba tichý spoločenský súhlas, resp. akceptovanie trhových pravidiel.
Byť globálnym výrobcom znamená vyrábať ideálne v jednej fabrike svoj produkt pre celé človečenstvo.
Je ale otázne, ba až pochybné podporovať takúto koncentráciu výroby, pretože jej dôsledky narážajú na konečnosť sveta, a tým i na naše ekologické a prírodné hranice.
Z tohto vyvodzujem tézu, že monopoly nie sú najlepšou formou podnikania, ale že sú skôr nebezpečné, pretože ohrozujú iných producentov, a tým i celú spoločnosť.
Monopoly nás ohrozujú nielen z ekologických a prírodných dôvodov, ale najmä tým, že prinášajú krízy z nadvýroby, ktoré devastujú výrobu a zhoršujú možnosti ľudí pracovať.
Do tejto situácie prichádza myšlienka deglobalizácie, ktorá nie je ešte prevažujúcim názorom, ale môže byť vzpruhou pre nové myslenie politických elít. Okno tejto príležitosti otvoril Donald Trump (i keď si môžeme myslieť o ňom každý svoje), ale ktorý priznáva, že USA nemajú už zdroje a financie na udržanie svojej dominancie vo všetkých oblastiach sveta.
Štyridsiaty siedmy americký prezident odmieta globálnu politiku z 90 rokov, ktorú symbolizoval Joe Biden a ktorá vychádzala z požiadavky zachovať plnú dominanciu USA.
Donald Trump odmieta ideologické vnímanie sveta a dáva prednosť obchodným hrám a trikom. Uvedomuje si, že USA nie sú až také bohaté, aby mohli politicky, hospodársky a vojensky kontrolovať celý svet.
Navrhuje rozdelenie sveta medzi troch globálnych hráčov: USA, Čína, Rusko.
Treba povedať, že jeho vízia má veľa nepriateľov aj v USA, ako aj v Číne i Rusku, a to nehovoriac o EÚ.
Pre nás, Európanov je dôležité, že Donald Trump radikálne mení vzťah USA k EÚ, pretože podľa jeho slov sa o ňu nemôže oprieť pri presadzovaní jeho programu MAGA.
Ohrdnutá EÚ je v nezávideniahodnej pozícii. EÚ chce zostať verná ideologickému videniu sveta a odmieta meniť vzťah k autoritatívnym a nepriateľským štátom, ako sú Rusko a Čína a naďalej chce podporovať boj Ukrajiny za jej vstup do EÚ a NATO.
Odtrhnutie sa od ruských energetických surovín a obmedzovanie čínskych tovarov na európsky trh ju však vedú k hospodárskej a politickej kríze, akú ešte nezažila.
EÚ sa cíti 47. americkým prezidentom zradená a silné štáty EÚ dúfajú, že táto politika je iba prechodnou etapou a v najbližších prezidentských voľbách sa všetko vráti do starých bidenovských koľají.
EÚ chce zostať verná globalizácii sveta, založenej na rušení hraníc a otváraní sa liberálnemu svetu. Za tým účelom požaduje aj zvýšenie jednoty a centralizácie EÚ, založenej na ešte radikálnejšom rušení vnútorných hraníc a rozdielov medzi krajinami dvadsaťsedmičky.
EÚ sa orientuje na akýsi budúci svetoštát, na akúsi vládu globálnych zákonov, ktoré však nemá kto garantovať.
Pre lepšie pochopenie sa pokúsim ukázať tento problém na príklade SR.
Slovenský minister poľnohospodárstva nedávno oznámil významnú podporu 12 miliónov eur pestovateľom cukrovej repy, aby zachránil posledný cukrovar na Slovensku. SR bola doteraz so svojimi 170-tisíc tonami cukru sebestačná na 100 %. Ukončením činnosti Považského cukrovaru sa situácia významne mení a sebestačnosť vo výrobe cukru sa znižuje približne na 60 %. Nemecký Nordzucker svoje rozhodnutie zdôvodňuje vysokými prebytkami cukru vo svete, a tým i poklesom jeho cien na európskom trhu. Preto toto rozhodnutie považuje za logické.
Analogicky sa tento problém ale prejavuje aj v produkcii mlieka. Nemecko zvýšilo výrobu mlieka o 7 %, Francúzsko o 6 %, čo malo za následok významný pokles cien surového kravského mlieka, a tým i zníženie príjmov pre farmárov v EÚ.
Podobne sa vyvíja aj situácia v iných oblastiach. Domáca produkcia bravčového mäsa, produkcia vína… pokrýva už menej ako 30 % slovenskej spotreby a zvyšok je tvorený dovozom z krajín dvadsaťsedmičky.
Celkovo SR pokrýva svoj potravinársky trh niekde pod hranicou 40 % a 60 % potravín je saturovaných dovozom z krajín dvadsaťsedmičky, resp. z tretích krajín.
Cieľom môjho vystúpenia nie je plač nad slovenským agrosektorom, pretože podobné starosti majú aj českí producenti.
V týchto rýchlych časoch, keď sa významne zmenšujú vzdialenosti medzi kontinentmi, je však uzatváranie výrob nezvratný a trvalý stav. Návrat firiem na prebytkový trh EÚ bude pre nich už nemožný. EÚ je presvedčená, že dôrazné uplatnenie skrytej ruky trhu je jedinou cestou, ako zabezpečiť blahobyt EÚ.
Treba však povedať, že toto riešenie nie je vždy najlepšie a vonkoncom nemusí byť ani najspravodlivejšie.
Aplikovať tento systém na výrobcov s rôznou finančnou váhou, a s rozličnou vlastníckou štruktúrou znamená, nevidieť rozdiel medzi malými, regionálnymi či národnými producentmi a veľkými, nadnárodnými korporáciami. Tento typ slepoty sa môže stať pre nás osudovou chybou.
Je nutné skonštatovať, že s pomocou EÚ sme investovali desiatky miliárd do agrosektora, aby sme dnes počuli, že nemeckí či francúzski farmári a spracovatelia majú vyššiu efektivitu výroby, ako je na Slovensku.
Dnešný stav európskeho agrosektora nie je výsledkom skrytej ruky trhu, ale skôr globalistických rozhodnutí Bruselu, kde často nastupujú politické rozhodnutia, na ktorých často končia aj „európske bratstvá“. Ako sa u nás hovorí, „bližšia košeľa ako kabát“, a tak sa rozhodnutia o likvidácii výroby spravidla koncentrujú na krajiny mimo Nemecka, Francúzska…
Farmári, verejnosť i opozičné strany v EÚ si začínajú uvedomovať, že spoločná poľnohospodárska politika dosluhuje a stáva sa nástrojom jej zaostávania.
Ak bude záujem dvadsaťsedmičky zachovať EÚ a pokračovať v jej existencii, znamená to, že budenevyhnutné urobiť zmeny v SPP a teda vrátiť sa k predstavám poľnohospodárskej politiky EÚ spred 10 či 15 rokov, t. j. vrátiť sa ku kvótam. Po desiatich rokoch ich zrušenia sa situácia pre európskych farmárov nezlepšila a v spojení s globalistickými požiadavkami EÚ a nedostatočnými finančnými zdrojmi sa SPP stáva pre nich bremenom.
Zrušenie národných kvót pre mlieko (2015), pre vinárov (2016) a pre cukor (2017)… bolo výsledkom nereálnych ambícií EÚ vo svete.
Vtedajšie kvóty boli zrušené na základe toho, že sa považovali za administratívny nástroj riadenia, a preto európske podpory pre výrobu nahradili priamymi platbami.
Filozofia tohto prístupu bola založená na tom, že štát nemá prikazovať farmárom, koľko majú vyrobiť, ale iba im kompenzovať náklady z nových environmentálnych povinností.
Podľa progresivistov národné kvóty príliš chránili farmárov i národné štáty, čím obmedzovali efektívnejších producentov, ktorí boli schopní expandovať na svetové trhy.
EÚ precenila svoje schopnosti v globálnom líderstve, a preto bude nútená nerealistické ambície zosúladiť s realitou dnešného sveta tak, aby zodpovedali jej skutočnému výtlaku.
Politické elity EÚ by nemali zabúdať, že farmári sú jedinou triedou, ktorá má spoločné ciele, t. j. za svoju starosť o krajinu a kvalitné potraviny požadujú iba slušný príjem.
Táto farmárska trieda je jediná schopná vyvolať európske rebélie, ktoré môžu otriasť politickou elitou EÚ.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008