Posivený svedok si zavše položí otázku, ako by sa po rozpustení Varšavskej zmluvy (VZ) zachoval vyspelý a demokratický Západ, keby v ňom bola štipka ušľachtilosti, rytierskosti či športovej férovosti. Ak by aj nerozpustil svoju Severoatlantickú alianciu, určite by ju nerozširoval a neprikrádal sa k hraniciam bývalého komandíra VZ.
Ktovie, možno mu prišlo ľúto niekoľkých armád na stráži socializmu a mieru, ktoré sa bez povelov z Kremľa začali cítiť stratené a zbytočné. A tak im pootváral náruč. Ako ju mohol neotvoriť napríklad tej slovenskej, keď prvá Dzurindova vláda v zložení SDK (KDH, DÚ, SDSS, DS a SZS), SDĽ, SMK, SOP v roku 1999 povolila prelet americkým lietadlám s bombami na Juhosláviu. Médiá nás čičíkali tzv. humanitárnym bombardovaním. „Opozícia (HZDS, SNS) to považuje za zradu. Koalícia naopak tvrdí, že svojím rozhodnutím dosiahla faktické začlenenie do NATO.“ (sme.sk, 9. 4. 1999) Na povely z Bruselu sa tešil vtedajší minister obrany Pavol Kanis: „Vstup do NATO nie je majetkom tejto koalície, ale životným záujmom krajiny.“ (korzar.sme.sk, 18. 11. 2000)
Dodnes sme si však nepriznali, že vstup do NATO bol aj zdrojom bizarných situácií. Keď sme po Nežnej revolúcii bubnami hnali sovietskych okupantov, kto by bol povedal, že okupantmi sa onedlho stanú slovenskí vojaci. V Iraku. A že z okupantského chlebíka si tam budú ulamovať aj s chlapcami a dievčatami z „koalície ochotných“, ktorá v roku 1968 zachraňovala výdobytky socializmu v Dubčekovom Československu. Div sa, svete, medzi okupantmi v Iraku nechýbali ani vojaci z dnes okupovanej Ukrajiny. Možno prišli zabojovať o vstupenku do – ako inak! – obrannej vojenskej aliancie. Isteže, keď zakrvavená vstupenka v podobe preletu amerických lietadiel neprekážala Slovensku, hoci ju pokropila aj krv krajanov v Novom Sade, prečo by mala Ukrajine prekážať tá z irackého predpredaja…
Keď prasklo, že Husajnove zbrane hromadného ničenia boli iba falošnou zámienkou na inváziu do Iraku, ten najochotnejší z vtedajšej „koalície ochotných“, britský premiér Tony Blair, prišiel nielen o kreslo, ale aj o politickú budúcnosť. Zato Mikuláš Dzurinda fiasko irackej akcie v očiach verejnosti pripísal „komunikačnej ťarbavosti niektorých svetových lídrov.“ (pluska.sk, 10. 9. 2021) „Ja som zbrane hromadného ničenia v Iraku nehľadal, ja som tomu rozumel trochu inak ako možno aj niektorí európski lídri, ktorí sa zrejme báli povedať na rovinu, že proste s tým Saddámom treba skoncovať.“ (Tamtiež.) Raz darmo, bývalý socblok sa s nepriateľom nebabre. Čerstvým dôkazom je šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová alebo český prezident Petr Pavel. Vždy zásadoví! Od mantinelu k mantinelu!
Nikoho však netrápi, že NATO sa mení na kočovnú divadelnú spoločnosť s principálom a hlavným predstaviteľom v jednej osobe. Strýčkovi Samovi sa na javisku zažiada Grónska, a komparz pofrfle, ale neprejdú tri dni, a grónsky problém pre komparzistov nejestvuje. Strýčko Sam sa z javiska povyhráža Iránu vojnou, ak neprijme jeho podmienky, a komparz nič – mlčí. Strýčko Sam unesie venezuelskú hlavu štátu, a komparz zasa nič. V rámci boja proti drogám „USA znovu udreli na údajnú pašerácku loď. Zabili troch ľudí.“ (standard.sk, 21. 2. 2026) A komparz… „Kritici tvrdia, že postup je rozporuplný a nemusí byť v súlade s medzinárodným právom.“ (Tamtiež.) Ani po niekoľkých rovnakých zásahoch nedokážeme jasne a jednoznačne povedať, či útočník porušil alebo neporušil medzinárodné právo?
O to bombastickejšie podmieňujeme mier na Ukrajine jeho spravodlivosťou. Akoby po prvej vdove a prvej sirote či po prvom mrzákovi na vojnovom území ešte jestvoval spravodlivý mier…
