Európska politika po nástupe novej americkej administratívy pôsobí veľmi chaoticky. Napriek tomu, že skúsenosť s Donaldom Trumpom už tu bola a že jeho súčasná politika bola dlhodobo signalizovaná, európske politické elity zostali prekvapené a urýchlene hľadajú vlastné prístupy a riešenia.
Jedným z nich je tvrdenie o nutnosti zásadného zvýšenia vojenských výdavkov, ako aj volanie po vzniku nejakého nového obranného piliera. Róbert Vass, prezident organizácie Globsec po Mníchovskej bezpečnostnej konferencii povedal: „Ak neudržíme jednotu Európy, vznikne koalícia ochotných, ktorí pôjdu oveľa ďalej a vytvoria nové obranné jadro Európskej únie. Nikto nebude čakať na krajiny, ktoré nebudú chcieť byť súčasťou.„[1]
Je len škoda, že nepovedal, kam ďalej v rámci obrany tieto krajiny pôjdu? Aké iné jadro sa dá vytvoriť, aby bolo lepšie než to, ktoré v súčasnosti máme? Z hľadiska medzinárodnoprávnych záväzkov je totiž EÚ ďalej než NATO a je len oprávnenou otázkou na jej lídrov, či vytvorili organizačné, plánovacie a ďalšie podmienky pre to, aby záväzky, ktoré už v EÚ máme, mohli byť naplnené.
Súčasťou Lisabonskej zmluvy, ktorá je platná od 1. decembra 2009, je v rámci Ustanovenia o spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike aj článok 42, bod 7, v ktorom sa okrem iného uvádza: „V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné[2] mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov.“[3]
Je to oveľa silnejší záväzok, než je obsiahnutý v často spomínanom článku 5 Severoatlantickej zmluvy: „Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo zmluvným stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť v severoatlantickej oblasti.“
Zo zmluvného záväzku v rámci NATO vyplýva povinnosť uskutočniť takú akciu „akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily“. Zo zmluvného záväzku v rámci EÚ vyplýva priamo povinnosť „poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami“.
Inými slovami povedané, členská krajina NATO sama uváži, či je potrebné v prospech spojenca použitie vojenskej sily, alebo stačí zaslať diplomatickú nótu. Spojenecká krajina v rámci EÚ ale musí využiť všetky dostupné prostriedky; z toho vyplýva, že pokiaľ má ozbrojené sily, je povinná poskytnúť napadnutej krajine ozbrojenú pomoc.
Toto je realita medzinárodnoprávnych záväzkov, ktoré v tejto oblasti máme. To, že EÚ má len obmedzené kapacity na to, aby spoločnú obranu svojich členských krajín dokázala zorganizovať, je len vysvedčením našich bývalých a súčasných politických lídrov. Lisabonská zmluva s týmto ustanovením totiž platí už 16 rokov a naša schopnosť v tejto oblasti nie je dostatočná na plnohodnotnú realizáciu tohto záväzku. Hovoriť preto o vzniku nejakého nového obranného piliera je skôr úsmevné, pretože sme nedokázali vybudovať ani ten, na ktorom sme sa už dohodli.
Na jednej strane tvrdíme, že bezpečnosť je nedeliteľná. Súčasne ale tie isté hlasy hovoria o vzniku niečoho len pre niektorých, prístupného pre tých pravoverne oddaných, výlučnosť ktorých sa vyjadrí zásadným zvýšením výdajov na obranu. „Dnes je jasné, že ak o nás nemajú rozhodovať vo Washingtone, v Moskve alebo niekde inde, tak musíme zásadne zvýšiť výdavky na obranu,“ hovorí Vass. Nepočuť žiadne hlasy o efektivite týchto výdavkov, o nutnosti už konečne vytvoriť mechanizmy a nástroje v rámci EÚ na dosiahnutie reálnej schopnosti naplniť záväzok, ktorý sme si sami dali v Lisabonskej zmluve. Akoby len zvýšenie výdavkov na obranu bolo čarovným prútikom, ktorý všetko vyrieši. Tak to ale nie je.
Základ riešenia problematiky bezpečnosti musí vychádzať z dôveryhodnosti politických elít, ktoré nájde vyjadrenie v celospoločenskom vnímaní významu bezpečnosti a obrany a o následnej ochote verejnosti akceptovať politikmi deklarované priority, vrátane zvýšenia výdavkov na obranu. Že to ale v rámci Európy tak úplne nie je, ukazujú posuny vo volebných preferenciách v mnohých európskych krajinách. Signifikantné pre samoľúbosť a elitárstvo stále ešte vládnuceho establišmentu je to, že tieto posuny vidia ako dôsledok nie vlastných chýb a zlyhaní, ale ako výsledok pôsobenia vonkajších síl. Oficiálnou odpoveďou na rast popularity tzv. antisystémových strán je tak silnejúci boj proti dezinformáciám, nálepkovanie názorových oponentov a odmietanie konfrontácie s nepríjemnými názormi. Diskusia, ktorá by mala byť základom demokratického fungovania spoločnosti, je prijateľná len v rámci jedného názorového priestoru.
Tento spôsob fungovania politického života tak produkuje konformistických vedúcich predstaviteľov, ktorí nemajú líderské schopnosti a ich autorita je nedostatočná. Názorne to ukázala nedávna návšteva vysokej predstaviteľky Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kaji Kallasovej v USA, keď na poslednú chvíľu bolo zrušené jej rokovanie americkým ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom. Z americkej strany to bolo urážajúce a arogantné, ale výstižne to ukázalo, aký rešpekt si osobne Kallasová a aj súčasné vedenie EÚ dokázalo získať. Ona totiž funkcia sama o sebe skutočný rešpekt neprináša, skôr naopak – do funkcií by sa mali dostávať rešpektovaní ľudia.
Je preto otázne, či je pri momentálnom rozložení politických síl v európskych krajinách a najmä schopností súčasných lídrov EÚ možné skutočne niečo zásadne zmeniť. Udržať, respektíve formovať jednotu Európy neznamená vysielať odkazy z centra a očakávať ich poslušnú akceptáciu. Je nevyhnnutná schopnosť nájsť prieniky záujmov všetkých členských krajín. Určite je to neskutočne ťažké, ale práve v tom sa ukáže, kto je skutočný líder a kto len funkcionár.
[1] https://svet.sme.sk/c/23454734/sef-globsecu-v-europe-vznikne-novy-obranny-pilier-a-nik-na-nas-nebude-cakat.html
[2] Lisabonská zmluva v tomto smere špecificky upravuje postavenie neutrálnych krajín
[3] https://op.europa.eu/sk/publication-detail/-/publication/3c32722f-0136-4d8f-a03e-bfaf70d16349
