Na úvod trochu suchých štatistických a faktografických dát, ktoré nám ale umožnia pozrieť sa na to, čo sa 14. septembra 2023 udialo v hlavnom meste horského Tadžikistanu, v zelenom Dušanbe. Prívlastok „zelené mesto“ je fakt nad fakty a kto tam ešte nebol, vrelo odporúčam, aby videl, že výsadba polomŕtvych sadeníc (na počet) okolo obchodných centier, či vo dvoroch obytných domov (za províziu) nerobí mestom zeleným. Mesto je zelené, keď je génius loci mesta zelený!
Dňa 14. septembra 2023 sa v Dušanbe uskutočnil summit prezidentov Kazachstanu, Kirgizska, Kirgizska, Turkménska a hostiteľa Tadžikistanu – Piate konzultačné stretnutie prezidentov krajín Strednej Ázie.
Len pre poriadok a štatisticky si pripomeňme, že iniciatíva stredoázijského dialógu a koordinácie prístupov k aktuálnym regionálnym a globálnym témam pochádza z dielne prezidenta Uzbekistanu Š. Mirzijojeva z roku 2017. Prvé konzultatívne stretnutie sa konalo v marci 2018 v Nur-Sultane (vtedy, a dnes opäť, Astana). Potom v novembri 2019 v Taškente. Tretie stretnutie hostilo Turkménsko v auguste 2021 a štvrté stretnutie bolo v júli 2022 v kirgizskom kúpeľnom meste Čolpon-Ata na brehu jazera Issyk-Kuľ.[1]
Inak pre zaujímavosť a pre fanjšmekrov sovietskej histórie: Na tomto jazere bola dlhé roky tajná sovietska námorná základňa (aj keď ide o jazero), kde sa vyvíjali námorné torpéda. A do ukončenia existencie Sovietskeho zväzu nebola odhalená!
Dušanbeské stretnutie číslo päť
Summit v Dušanbe poctili svojou návštevou všetci stredoázijskí prezidenti: Kasym-Žomart Tokajev (Kazachstan), Sadyr Žaparov (Kirgizsko), Serdar Berdymuchamedov (Turkménsko), Šavkat Mirzijojev (Uzbekistan), ktorých vo svojej rezidencii hostil prezident Emomali Rachmon (Tadžikistan).
a tretí rad zľava Sadyr Žaparov, Emomali Rachmon. Snímka: www.president.gov.tj
Čo je dôležité, je to výlučne stredoázijská iniciatíva, na ktorej sa nezúčastnili ani historicky domáce Rusko, ani v skorej budúcnosti domáca Čína a ani Spojené štáty, ktorých podstatou zahraničnej politiky je rozoštvávať, ekonomicky vycicať a potom utiecť.
Ale, čo je zaujímavé, špeciálnym hosťom bol prezident Azerbajdžanu Ilcham Alijev, čo dodáva na vrchole napätia medzi Baku a Jerevanom piatemu stretnutiu určitú diplomatickú tajomnosť. Tú možno dešifrovať ako stredoázijský príklon k Turecku, ktoré tak nebolo, ale de facto bolo prítomné. Totiž Baku je prevodnou pákou tohto tureckého vplyvu do tzv. Turkického polmesiaca (Azerbajdžan, Uzbekistan, Turkménsko, Kazachstan, Kirgizsko, východná časť Číny a tiež Tatarstan – zatiaľ súčasť Ruskej federácie…).
Čo riešili
Na tomto riadnom a plánovanom stretnutí prezidenti posudzovali predovšetkým úroveň svojho – a treba povedať nezávislého – politického dialógu, presadzovania a zvýšenia funkčnosti spoločných stredoázijských programov a projektov v oblasti vzájomného obchodu, investícií, dopravy, energetiky, poľnohospodárstva a ekológie. Mimo zorného poľa neostali ani otázky kultúrnych väzieb a humanitárnej sféry, no a samozrejme téma vody, ktorá je pre Strednú Áziu témou tém. Súčasťou programu bolo umierajúce Aralské more. Okruh otázok (ne)bezpečnosti, presakujúcich z Afganistanu, je už je akousi trvalkou na každom stretnutí, na ktorom sú prítomní predstavitelia zo Strednej Ázie.
Jednodňové stretnutie prezidentov zhrnulo svoje výsledky do Spoločného vyhlásenia prezidentov krajín Strednej Ázie. Druhým dôležitým dokumentom je ten, ktorý by mal koordinovať mládežnícku politiku v Strednej Ázii. Tretí (nie podľa dôležitosti) v poradí je dokument, ktorý hovorí o pozemnej doprave v regióne a ktorému sa budeme venovať o pár riadkov nižšie.[2]
Neformálne dohody
Okrem toho, čo bolo byrokraticky fixované v dokumentoch, sa prezidenti neformálne dohodli, že jednotlivé krajiny Strednej Ázie budú naďalej koordinovať svoje úsilie v boji proti radikálnym a extrémistickým myšlienkam, ktoré sa začínajú etablovať medzi mládežou pod vplyvom udalostí v Afganistane. (Ide plus/mínus o podobnú vekovú skupinu mládeže, ktorú bez zodpovednosti radikalizuje a ovplyvňuje na Slovensku jeden ultraagresívny politický subjekt).
Vo vzťahu k Afganistanu prezidenti krajín Strednej Ázie hovorili vytvorení „…inkluzívnej vlády…“ v krajine, na ktorej by mali participovať zástupcovia rozhodujúcich etnických, konfesionálnych a politických skupín.
Otázku spoločného využívania a zvýšenia efektivity tranzitného potenciálu Strednej Ázie nespochybnila žiadna zúčastnená strana.
Zlepšenie dopravnej infraštruktúry
… je téma, ktorá trápi Astanu, Ašchabad, Biškek, Dušanbe a Taškent prioritne, ale všetkých päť krajín si uvedomuje geografické limity takého prepojenia a najmä svoje ekonomické limity (o prihraničných limitoch nehovoriac). Napriek tomu podpis spoločného komuniké ministrov dopravy stredoázijskej pätice počas stretnutia prezidentov dáva priestor na určitý miernyoptimizmus. Prečo mierny?
Po prvé – tri krajiny Strednej Ázie nie sú členmi Eurázijskej ekonomickej únie. A tá má svoje širšie pravidlá, vrátane colných pravidiel na hraniciach.
Po druhé, práve táto „dvojrýchlostnosť“ môže spôsobiť diskrepancie na hraniciach s ostatnými.
Lenže prezidenti nakoniec podpísali už vyššie avizovanú Dohodu o upevnení vzájomnej previazanosti pozemnej dopravy v Strednej Ázii (Соглашение об укреплении взаимосвязанности наземного транспорта в ЦА), ktorú experti pre Strednú Áziu vyhodnotili ako „…dôležitý krok k zlepšeniu dopravného prepojenia v Strednej Ázii, kde ale existujú rôzne prekážky pri jeho úplnej realizácii…“[3]
O akých prekážkach je reč?
Nejasnosti na hranici Tadžikistanu a Kirgizska sú síce utlmené, ale nie doriešené. Čo sa týka hraničných a prihraničných problémov ako dôsledku ukončenia existencie Sovietskeho zväzu, je viac ako symptomatické, že tesne pred stretnutím v Dušanbe (13. septembra 2023) uzbecký prezident podpísal novelizovaný zákon o štátnej hranici Uzbekistanu (О Государственной границе Республики Узбекистан), ktorý vstúpil do platnosti 14. septembra 2023 (výnos prezidenta № ЗРУ- 868)[4] a ktorým sa o. i. upravujú základné kategórie spojené s ochranou štátnej hranice.
Alebo druhý príklad – neustále sa vedú diskusie, ako trasovať dopravné tepny z Číny cez Strednú Áziu v rámci globálneho projektu Jeden pás, jedna cesta smerom do Európy, ktorá sa pod tlakom USA cez prizmu zástupného konfliktu na Ukrajine pred Východom uzavrela a na čo vykrváca, alebo k Indickému oceánu. To, že sú pri realizácii projektov problémy, neznamená, že sú nerealizovateľné. Skôr euroúnijsko-dúhová a militantná zahraničnopolitická impotencia nahrávajú stredoázijskému úspechu.
Čert nikdy nespí
K téme si nezabudnime pripomenúť, že v dňoch 19. – 20. septembra 2023 sa – v „preddverí“ VZ OSN – plánuje stretnutie vo formáte Stredná Ázia – USA (tzv. 5+1) na úrovni hláv štátov. Od roku 2015 doteraz to bolo „len“ na úrovni ministrov ZV[5]. Ak sa toto stretnutie naozaj uskutoční, o čom nemožno v zásade pochybovať, znamená to len jedno.
Pre Washington je totiž situácia – zo strategického hľadiska – v Strednej Ázii viac než zlá, čo sa snaží kompenzovať napríklad aj „malou predvolebnou vojnou“ na Slovensku, kde má dosť naivných roztlieskavačov. V Strednej Ázii mu ide o to, aby sa Stredná Ázia postavila proti Rusku (a o nič iné… – veď v jednoduchosti je sila), alebo aby so osvojila zdôvodnenie (pre Američanov doma + roztlieskavačov po svete) dôvody krachu svojej už neprítomnosti v Afganistane (nemožné!), alebo ešte tiež, aby bol pretlačený americký Westinghouse ako dodávateľ do predpokladaných, ešte nebudovaných atómových elektrární v rámci regiónu. Ak bude treba, aj naozajstnou vojnou, podobne ako tou malou, ktorej svedkami sme na Slovensku!
Pre región Strednej Ázie je však dôležitejšie riešiť akoukoľvek formou a akýmkoľvek spôsobom problém Aralského mora, a preto z tohto stretnutia 5+1, okrem západnej propagandy, nemožno očakávať nič – pre obyvateľov Strednej Ázie a sveta – rozumné! Nakoniec, kto by sa už dnes spoliehal na rozumnosť Washingtonu…
Poučenie
Aj takýto malý summitový krôčik je veľkým skokom pre krajiny Strednej Ázie.
Stretnutie v Dušanbe totiž dalo ďalší impulz k rozvoju regionálnej spolupráce v mene mieru a stability. To je totiž to, čo slovenskí nedokonaní politici – napríklad vo vzťahu k V 4 – spochybňujú. Vraj im viac vonia historicky sprofanovaný a pre Slovensko zásadne neprijateľný projekt Trojmoria.
Niektoré proamerické a antinárodné elity v Strednej Ázii a južnom Kaukaze pred pár rokmi rozmýšľali takto konjunkturálne tiež. A kto si už dnes už spomenie na mŕtvy projekt GUUAM (Gruzínsko, Ukrajina, Uzbekistan, Arménsko a Moldavsko)? Tento washingtonský projekt (ako vraj prvé integračné zoskupenie v postsovietskom priestore bez účasti Moskvy – to bola jediná a „hlavná“ konštrukčná devíza) mal v roku 2001 podtitul „…organizácia pre demokraciu a ekonomický rozvoj…“. Ak tam po viac ako dvadsiatich rokoch washingtonskej kurately vidíte demokracie a ekonomicky rozvíjajúce sa krajiny, tak potom máte veľmi silné dioptrie.
Aj stredoázijský Uzbekistan, ktorý sa po nástupe Š. Mirzijojeva vyvliekol z tejto schémy (summity prezidentov sú iniciatívou Taškentu), potvrdzuje, že mu je regionálna košeľa (vlastná krajina a jej susedia) bližšia, než obnosený globalistický kabát z Washingtonu.
Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ
[1] Informáciu pozri: Keď stredoázijskí prezidenti rozumejú svojim krajinám a chápu svet – Noveslovo
[2] Pozri.: Какие документы были подписаны по итогам V Консультативной встречи глав государств ЦА ᐈ новость от 18:13, 14 сентября 2023 на zakon.kz
[3] Bližšie pozri: Главы государств Центральной Азии подписали Соглашение об укреплении отношений наземного транспорта | НИАТ „Ховар“ (khovar.tj)
[4] Pozri: Президент подписал Закон «О государственной границе Республики Узбекистан» – Народное слово (xs.uz)
[5] Pozn.: V novembri 2015 sa v rámci turné po krajinách SA štátneho tajomníka USA J. Kerryho uskutočnilo v uzbeckom Samarkande prvé stretnutie vo formáte 5+1 na úrovni MiZV krajín SA a došlo k podpisu „Samarkandskej deklarácie“, v ktorej sa uvádza, že „..krajiny SA sú pripravené k spolupráci a vzájomnej kooperácii s USA…“
