V januári 2026 zadržali české orgány činné v trestnom konaní v spolupráci s tajnými službami čínskeho novinára Jang I-mina z denníka Guangming Daily a to kvôli podozreniu zo spáchania novozavedeného trestného činu „Neoprávněná činnost pro cizí moc“ podľa § 318a Trestného zákonníku (TZ). Táto kauza sa však neskončila blamážou pre médiami očakávanú sieť čínskych špiónov v ČR a SR, ale pochybnosťami o českom trestnom práve. Nemožno sa ubrániť dojmu, že ČR tu zlyhala tak pri tvorbe práva, ako aj pri jeho aplikácii. A ak bude nejaký český politik chcieť v budúcnosti poučovať predstaviteľov ČĽR o ľudských právach, bude pre Číňanov najjednoduchšie poukázať na § 318a TZ či celú túto kauzu a tým sa vysmiať českému mentorovi. Napriek tomu, že ČĽR má v oblasti ľudských práv určite mnoho deficitov.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Spolupráca s cudzou mocou a právna istota?
Nepresvedčivý ústavný súd
Riešenie háklivej kauzy?
Dystopický záver kauzy?
Spolupráca s cudzou mocou a právna istota?
Netreba opakovať, že v súčasnej EÚ cítiť prudký nárast reštriktívnych trendov a ten sa týka aj obmedzovania ľudských práv, aké sme si ešte na začiatku 21. storočia nedokázali predstaviť. V mene boja proti tzv. hybridným hrozbám sa tiež upúšťa od princípu „Nulla poena sine lege“ (Žiaden trest bez zákona) a veľmi prísne sankcie sa ukladajú občanom EÚ, ktorí neporušili žiadny zákon. Tieto sankcie sa často uplatňujú práve voči tým európskym novinárom a analytikom, ktorí kritizujú oficiálnu politiku. Zaujímavé je pritom porovnanie rastúcich reštrikcií v EÚ a reštriktívneho režimu v ČĽR. V Číne existuje mnoho obmedzení, ale približne tušíte, ktoré veci môžete kritizovať a ktoré nie. Naopak, v EÚ nie je formálne zakázané ani šíriť dezinformácie, ani „proruské naratívy“, ale jedného dňa sa bez varovania pri bankomate dozviete, že ste sa ocitli na sankčnom zozname EÚ. Neporušili ste síce žiadny zákon, ale aj tak vám zmrazili majetok, obmedzili slobodu pohybu, zakázali zamestnať sa a vy netušíte, z čoho budete živiť rodinu. Ostatným tiež zakážu, aby vám poskytovali akékoľvek finančné výhody a kvôli tomu prípadne zablokujú aj účty vašej manželke a matke – ako v prípade nemeckého novinára Hüseyina Doğru.To všetko vedie k atmosfére strachu a rastúcej autocenzúre v EÚ. Avšak ani autocenzúra často nestačí: napr. známy analytik Jacques Baud odmietal poskytovať rozhovory ruským médiám, aby nevzniklo podozrenie, že pomáha ruskej propagande, napriek tomu ho však zaradili na protiruský sankčný zoznam.
Do tohto trendu znižovania právnej istoty v EÚ možno zaradiť aj trestný čin „Neoprávněná činnost pro cizí moc“ podľa § 318a TZ , ktorý v ČR zaviedla Fialova vládna koalícia v roku 2025. Skutková podstata obsahuje viacero problematických variant, uvediem iba jednu z nich, tú podľa § 318a TZ ods. 1 písm. a): „ten, kdo v úmyslu ohrozit nebo poškodit ústavní zřízení, svrchovanost, územní celistvost, obranu nebo bezpečnost České republiky anebo obranu nebo bezpečnost mezinárodní organizace, k ochraně jejíchž zájmů se Česká republika zavázala, vykonává na území České republiky činnost pro cizí moc“. Ide o typické „gumové“ ustanovenie, ktoré vytvára právnu neistotu a ponúka skvelé možnosti pre používanie dvojakého metra na účelovú aplikáciu práva. Nie je prekvapením, že české OČTK si pri svojej činnosti málo všímajú neoprávnenú činnosť pre cudziu moc z USA, Izraela alebo z inej protežovanej krajiny. Dvojaký meter pri aplikácii § 318a TZ by sa pritom dal skvele demonštrovať pri úmysle ohroziť bezpečnosť medzinárodnej organizácie OSN. K ochrane jej záujmov sa ČR pritom zaviazala oveľa skôr než v prípade EÚ alebo NATO. Pre české OČTK je však nezaujímavé, ako niektorí českí občania zľahčujú vyše tri stovky zabitých pracovníkov OSN (UNRWA) v Gaze – všetko so zjavným úmyslom poškodiť túto organizáciu v záujme konkrétnej cudzej moci. A podobný pasívny postoj zaujali, keď počas účinnosti § 318a TZ v decembri 2025 Izrael násilne obsadil budovu OSN v protiprávne anektovanom Jeruzaleme – hoci opäť mohli vznikať podozrenia z neoprávnenej činnosti českých subjektov pre cudziu moc.
Nepresvedčivý ústavný súd
Podľa očakávania, skupina poslancov sa kvôli trestnému činu podľa § 318a TZ obrátila na Ústavný súd ČR a ten sa s ich námietkami vysporiadal v náleze PL. ÚS 5/25. Svojimi argumentmi ale príliš nepresvedčil a veľmi kvalitnú kritiku nálezu poskytol napr. Institut H21. Voči nálezu mám osobne viacero výhrad, v tomto texte sa mu však nebudem venovať podrobne, spomeniem len niektoré čiastkové výhrady. Prekvapilo napr. to, že obavy zo zneužitia § 318a TZ označil ÚS ČR za „predčasné“ (PL. ÚS 5/25, 87). To je pomerne optimistický pohľad, pretože nejde o prvý represívny krok štátu voči kritikom „oficiálnych právd“, ale o ďalší z početných krokov proti slobode prejavu v posledných rokoch, ktoré eskalovali blokovaním ôsmich nepohodlných „dezinformačných webov“ v roku 2022. ÚS ČR sa preto mal serióznejšie vysporiadať so zmrazujúcim účinkom (chilling effect), ktorý prináša § 318a TZ. Práve takáto „gumová“ norma totiž vedie kritikov „oficiálnych právd“ k úvahám o tom, či im štát popri slobode prejavu bude garantovať aj slobodu po prejave. Po roku 2020 sme si zvykli, že sa objavujú zásahy do základných práv, ktoré sme predtým považovali za nemysliteľné a na vytvorenie atmosféry strachu tak stačí i prijatie represívneho zákona – nemusí prísť ani k odsudzujúcemu rozsudku. Spoločenskí kritici si do „nákladov“ pre vyjadrovanie svojich názorov akiste započítali i riziko väzby a skutočnosť, že kvôli § 318a TZ prišlo i k väzobnému stíhaniu zahraničného novinára, o ktorom už mal ÚS ČR v čase svojho rozhodovania vedomosť.
Vážnym problémom je tiež fakt, že § 318a TZ vôbec nedefinuje kľúčové pojmy, ktoré používa. Zvlášť v trestnom práve je dôležitá určitosť, aby adresát normy mohol predvídať právne následky svojho konania ešte predtým, ako konal. ÚS ČR síce tento problém uznal, avšak kľúčovú úlohu pri nachádzaní obsahu trestných predpisov priznal súdom (PL. ÚS 5/25, 80). To však adresátom danej normy príliš nepomôže. V prípade § 318a TZ totiž judikatúra vôbec neexistuje a otázniky budí najmä pojem „činnosť“: nie je vôbec jasné, aké činnosti chcel zákonodarca kriminalizovať. Neexistuje ani žiadny demonštratívny výpočet a tento pojem sa preto dá vykladať naozaj široko. Bude takouto činnosťou napr. spoločný výskum s akademickými partnermi z čínskej štátnej univerzity o rizikách zahraničnej politiky EÚ? Český akademik zrejme nebude chcieť poškodiť EÚ, ale bude si vedomý, že jeho informácie môžu Číňania využiť práve proti EÚ, teda organizácii, k ochrane ktorej sa ČR zaviazala. Pôjde v tomto prípade z jeho strany o nepriamy úmysel, umožňujúci aplikáciu § 318a TZ? A keď bude spolupracovať s partnermi z akademickej sféry, ktorí pripravujú právne alebo politologické analýzy pre štátne orgány ČĽR, bude sa to kvalifikovať ako činnosť pre cudziu moc? Situácia so slobodou prejavu v českej akademickej sfére nie je ani dnes ideálna, napr. pri kauze Petra Druláka: aby to celé nakoniec neviedlo k tomu, že českí experti na rôzne politické a právne témy budú zahraničným akademickým partnerom opakovať len oficiálnu propagandu bez nejakej vedeckej hodnoty…
ÚS ČR nepresvedčil ani pri viacerých ďalších témach. Zdá sa, že veľmi úzko vymedzil ústavne chránené prejavy (PL. ÚS 5/25, 87) a neposkytol ochranu pre viacero klasických činností investigatívnych novinárov alebo akademikov, zvlášť pri zbere a triedení informácií. Zo strany ÚS ČR ma ale zaujal aj poukaz na teóriu „brániacej sa demokracie“ (PL. ÚS 5/25, 86), ktorú som opakovane kritizoval (napr. tu a tu). Nebudem spomínať, že ČR (podobne ako SR) dnes v mnohom pripomína skôr oligarchiu než demokraciu, ale základným problémom „brániacej sa demokracie“ je, že na svoju obranu používa nedemokratické prostriedky a tým ohrozuje aj tie princípy demokracie, ktoré v ČR ešte pretrvali. Pri troche irónie by sa aj Čína pri svojich reštriktívnych normách mohla odvolávať na to, že je vlastne tiež „brániacou sa demokraciou“. Aj v ČĽR totiž podľa čl. 2 ústavy pochádza všetka moc od ľudu, keďže však hybridné hrozby voči nej sú mnohonásobne silnejšie než voči menej významnému Česku, tak aj nedemokratické postupy z jej strany musia byť oveľa intenzívnejšie – všetko v mene obrany demokracie…
Riešenie háklivej kauzy?
Vzhľadom na to, že ÚS ČR pripísal pri vymedzovaní obsahu § 318a TZ kľúčovú úlohu súdom, mnohí pozorne sledovali kauzu čínskeho novinára Jang I-mina, odkedy ho v januári 2026 vzali v ČR do väzby. Napriek tomu, že ubehlo už sedem mesiacov, stále nevieme ani len to, akej konkrétnej činnosti sa mal novinár dopustiť a tak z jeho kauzy nedokážeme určiť, ktoré činnosti štát kriminalizuje. Súčasne sa však zdá, že celá táto kauza sa ocitla v akejsi slepej uličke. Začiatkom júna podal štátny zástupca obžalobu na Mestskom súde v Prahe, ten však vyšetrovateľom vrátil vec na došetrenie a prepustil novinára z väzby. Štátny zástupca ale podal sťažnosť proti rozhodnutiu, ktorej Vrchný súd v Prahe pred pár dňami vyhovel. Čínsky novinár tak naďalej ostáva vo väzbe. Väzba sa dá síce odôvodniť rizikom úteku novinára späť do ČĽR, ale trvá už sedem mesiacov a čím dlhšie potrvá, tým väčším fiaskom môže skončiť. Väzba by nemala byť pravidlom, ale len výnimkou a nemalo by sa stávať, aby vo väzbe končili ľudia, ktorí budú nakoniec oslobodení spod obžaloby. Žiaľ, z nedávnych trestných káuz v SR poznáme prípady, keď obvinení skončili vo väzbe na rok a pol, aby ich potom ako nevinných, ale zničených ľudí s myknutím pliec a akýmsi odškodným prepúšťali. Nuž a pri mnohých takýchto kauzách vznikali i podozrenia, že dlhotrvajúca väzba mala „pomôcť“ obvineným k priznaniu viny. Kvôli nejasnej skutkovej podstate nového trestného činu a pochybnostiam prvostupňového súdu by pritom bolo aj pre české OČTK (a tajné služby) asi najvýhodnejšie, keby sa „čínsky špión“ priznal sám. Preto treba podmienky jeho väzby pozorne sledovať.
Navyše, ani po prípadnom prepustení z väzby nemusí byť odchod Jang I-mina do Číny istý. Ak nie sú dôkazy obžaloby dosť presvedčivé, pre ČĽR by mohlo byť celkom výhodné, aby novinár neušiel a počkal si na konečné rozhodnutie. Prípadné oslobodenie spod obžaloby by totiž mohlo skončiť veľkou medzinárodnou blamážou pre české OČTK a tajné služby, zatiaľ čo odchod novinára by im umožnil zachovať si tvár s tvrdením, že útekom vlastne priznal vinu. Reputáciu by českým orgánom pomohla zachovať aj prípadná výmena Jang I-mina za českého občana stíhaného v ČĽR. Jeho kauzu podrobne nepoznám a nedokážem posúdiť, ale ak by ho ČR dostala späť do vlasti, mohla by si pripísať úspech pri záchrane svojho občana a súčasne uhrať kauzu čínskeho novinára „do stratena“. V tejto súvislosti je tiež zaujímavé, ako intenzívne šírili verziu o výmene české médiá a dokonca sa pokúšali do danej iniciatívy vmanévrovať aj Tonia Okamuru pred jeho návštevou ČĽR v júli 2026. Na takejto výmene by snáď mohol mať Peking záujem, ani to však nie je isté: ak by totiž o výmenu Jang I-mina aktívne usiloval, tak by hneď po jeho zadržaní ešte v januári recipročne a ostentatívne zadržal nejakého Čecha – zrejme by s tým nečakal niekoľko mesiacov.
Dôveryhodnosť procesu nezlepšuje ani fakt, že české súdy sú zatiaľ veľmi skúpe na akékoľvek informácie o prípade. Utajenie sa síce dá ospravedlniť národnou bezpečnosťou, ale netreba zabúdať, že argument národnej bezpečnosti môže slúžiť aj ako účinný nástroj na prekrytie dôkaznej núdze – tento trik je známy najneskôr od tzv. Dreyfussovej aféry z konca 19. storočia. Napriek tomu, že na verejnosť zatiaľ o kauze čínskeho novinára nepreniklo dosť informácií, existujú indície, že dôkazy nie sú príliš presvedčivé. Nevylučujem síce možnú existenciu relevantných dôkazov, ale veľa naznačuje už fakt, že Mestský súd v Prahe obžalobu neprijal a vrátil ju príslušným orgánom na dopracovanie. Keby existovali presvedčivé dôkazy typu odpočutý záznam komunikácie so spravodajským dôstojníkom, súd by zrejme s obžalobou problém nemal. Ak ale predložené dôkazy presvedčivé nie sú, ocitajú sa české súdy v zložitej situácii. Ak novinára oslobodia, blamujú tým vlastné OČTK, resp. vlastné tajné služby; ak ich však nebudú chcieť blamovať, budú musieť pripraviť odsudzujúce rozhodnutie, plné všeobecných fráz, ktorými sa pokúsia prekryť slabosť argumentácie. Tým by však blamovali právny štát v ČR a čínske médiá by si mohli „vychutnať“ tému politických procesov s novinármi v EÚ.
Dystopický záver kauzy?
Popri uvedenom procese s čínskym novinárom z roku 2026 nemožno opomenúť ani fakt, že táto kauza je háklivá, lebo skrýva potenciál pre diskreditáciu politických oponentov. Ešte v januári rozbehli niektoré médiá, napr. Denník N, kampaň voči konkrétnym politikom zo Smeru a Hlasu. Do kampane sa zapojili aj „experti na hybridné hrozby“, napr. z portálu Infosecurity. Síce sme sa nedozvedeli nič meritórne o trestnej činnosti Jang I-mina, ale zistili sme, že novinár robil rozhovory so známymi politikmi v našich krajinách. V ČR išlo „iba“ o Kateřinu Konečnú či Jana Zahradila, ale na Slovensku sa Jang I-min dostal celkom vysoko, keď urobil rozhovor i s predsedom parlamentu Richardom Rašim. Taktiež s europoslancom Ľubošom Blahom, poslancom NR SR Michalom Bartekom, poradcom premiéra Arturom Bekmatovom, atď. A čo také zásadné mu dotyční povedali? Ako najbombastickejšiu informáciu Denník N uviedol, že Michal Bartek obdivuje Komunistickú stranu Číny za to, že spája vizionárske vedenie s pragmatickou a efektívnou správou vecí verejných. Ja zasa obdivujem Michala Barteka, že si pri súčasnej mediálno-inkvizičnej atmosfére dovolil ako poslanec také čosi otvorene povedať. Z hľadiska trestného práva to však príliš relevantné nie je – ako sa hovorí: Zahučala hora a porodila myš!
Vzhľadom na mediálnu kampaň, ktorá sa v súvislosti s „čínskym špiónom“ začiatkom roku spustila, ma napadla jedna dystopická špekulácia. Ide len o dystopiu, avšak vzhľadom na slovenskú skúsenosť z rokov 2020 – 23 môže byť celkom zaujímavá. Ako bolo uvedená, pre české OČTK a tajné služby by bolo najvýhodnejšie, ak by sa čínsky novinár priznal a nie je vylúčené, že aj za ním „neoficiálne“ chodia operatívni pracovníci, aby mu ponúkli okamžité prepustenie a mierny trest výmenou za uznanie viny a označenie členov svojej „zločineckej skupiny“ – tak ako u nás po roku 2020. Keby Jang I-min napr. uviedol, že mu Ľuboš Blaha alebo Michal Bartek poskytli nejaké informácie, bol by to skvelý materiál pre voľby 2027 v SR. Špekulovať by sa potom dalo i o nasledujúcich krokoch, napr. keby na základe Číňanovho udania zobral Špecializovaný trestný súd v SR do väzby nejakých ľudí z jeho „zločineckej skupiny“. Takáto cezhraničná politizácia trestného práva nie je vo svete neznáma, pozri napr. tu, a opozícia by i vďaka danej kauze mohla vyhrať voľby. Okamžite by obnovila Úrad špeciálnej prokuratúry a jeho prokurátori by potom mohli nájsť vo väzbe kajúcnika, ktorý „počul“, že Robert Fico je hlavou zločineckej skupiny, financovanej Číňanmi. Snáď by sa tak podarilo dokončiť to, čo sa nepodarilo v roku 2022 – dostať Fica do väzby a rozbiť stranu Smer-SSD. Veľmi dúfam, že toto všetko zostane iba v rovine dystopie, ale po roku 2020 sa už uskutočnili aj horšie dystopické scenáre…
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008