Kde sú časy, keď nás reformní ekonómovia denno-denne presviedčali o opaku! A od rána do večera verklíkovali, že štát je zlý hospodár.
Dnes prižmurujú oči nad mnohými európskymi vládami, keď svojím konaním nahlodávajú posvätný priestor neviditeľnej ruky trhu. Čo iné im ostáva, ak chcú udržať na nohách rozkolísané hospodárstvo a životnú úroveň obyvateľov. Treba však povedať, že krízovú situáciu privolali reformní ekonómovia. Nezasiahli, keď sa štáty vyspelej a demokratickej Európy pretekali v návrhoch na protiruské sankcie. Nepovažovali ich za narušenie trhovej ekonomiky a jednému z nich – niekdajšiemu super reformátorovi Ivanovi Miklošovi – sa tie sankcie dokonca málili a tak ich navrhol „sprísniť a rozšíriť“. (e.dennikn.sk, 12. 4. 2023) Teda tí, ktorí sa mali postaviť proti sankciám ako prví, stali sa ich pohoničmi.
Našich reformátorov zrejme omámila predstava slovenských poslankýň pod sprchami. Mnohé z nich totiž sľúbili, že ak sa odstrihneme od lacného ruského plynu, budú sa sprchovať chladnejšou vodou. Ich hrdinská výzva isto znela zvodnejšie, ako varovanie od ľudí z každodennej výrobnej reality, napríklad z Klubu 500, aby sme sa nezahrávali s energiami a nezabúdali na možný spätný úder sankcií. No väčšia pozornosť ako im sa ušla aj trubačom a bubeníkom diverzifikácie energetických zdrojov. Keby bol posivený svedok škodoradostný a nezáležalo by mu na budúcnosti jeho detí i vnúčat, po nedávnych slovách európskeho komisára Dana Jørgensena by sa určite zasmial. „Varoval pred rastúcou závislosťou EÚ od skvapalneného zemného plynu z USA. Snaha o nahradenie ruských energií nesmie viesť k nebezpečnej závislosti na inom dodávateľovi.“ (standard.sk, 28. 1. 2026)
Do súčasnej neradostnej situácie nás dostala zrazu pasívna neviditeľná ruka trhu. Tak to už býva, keď odborné stanovisko zalezie pod panujúce triedne hľadisko. Zažili sme to v socializme, zažívame to v kapitalizme, teda za takmer štyridsať rokov od Víťazného novembra sme neprišli len o názorovú pluralitu… Zato akoby na oplátku sa do slovníka ideových protivníkov vrátil vnútorný nepriateľ. Najmä v súvislosti s postojom k protiputinovským opatreniam.
Keď ten „zlý hospodár“ ratuje, čo ruka trhu dopustila, robí to ako môže. Ako iné štáty EÚ, ktorými otriasol spätný úder sankcií. Posivený svedok nezachytil, že by niekto vyzýval na spoločné európske riešenie. Pomôž si, Slovensko, aj Brusel ti pomôže!
Ktovie, či by energošeky prešli aj v časoch mladej a dôraznej ruky trhu, keď platilo, že „hladnému nedaj rybu, ale udicu“. Horšie môže dopadnúť akýkoľvek vládny pokus o štátny dirigizmus či protekcionizmus. Nedajbože, o hľadanie inšpirácie v Číne. Odpoveďou môžu byť zamračené tváre vysokých bruselských byrokratov, ktorí sú vyzbrojení pečiatkami a kľúčmi od fondových pokladničiek, čím pôsobia varovnejšie ako reformní ekonómovia. Možno preto sa nemecký minister zahraničných veci Johann Wadephul vybral radšej na Nový Zéland, do Singapuru, Tongy, Austrálie a Bruneja. „Indo-Pacifik označil za dôležitý nielen z pohľadu bezpečnosti námorných trás, ale aj z hľadiska prístupu k strategickým surovinám a fungovania globálnych dodávateľských reťazcov.“ (standard.sk, 1. 2. 2026)
Čína alebo Singapur, Nový Zéland, Tonga… Ale nevyvoláva to zásadnejšie otázky? Nezačína byť v EÚ tesno? Chce byť naším vojenským dáždnikom. Zaujíma ju však naša každodenná životná realita?
Hlasovania v Európskom parlamente prezrádzajú, že EÚ perestrojka zatiaľ nehrozí.
