Doteraz súkromné poisťovne ako Dôvera a Union kompenzovali svojim poistencom, ktorí absolvovali ročnú preventívnu prehliadku, výkony do výšky 150 eur, zatiaľ čo štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa (VšZP) ponúkala príspevok 120 eur. Tento prístup sa však má radikálne zmeniť.
Ministerstvo zdravotníctva rozhodlo, že od konca apríla budú všetky príspevky na zubné ošetrenia zrušené. Dospelí budú mať nárok len na jednu bezplatnú preventívnu prehliadku ročne a špecifické skupiny, ako sú deti a tehotné ženy, budú mať nárok na dve. Doterajší systém, ktorý poskytoval lacnejšie zubné ošetrenie tým, ktorí chodili na preventívne prehliadky pravidelne, už nebude platiť. Táto zmena vyvoláva obavy o dostupnosti zubnej starostlivosti nielen pre tých, ktorí žijú od výplaty k výplate. Ukončenie týchto príspevkov je prezentované ako posun smerom ku kontrolovanejším štátnym výdavkom, pričom poisťovne tvrdia, že to budú kompenzovať tým, že sa viac zamerajú na prevenciu.
Prípad postupného rušenia príspevkov na zubné ošetrenie na Slovensku je jasným prejavom širšieho globálneho trendu: prehlbujúcej sa interakcie medzi biomedikalizáciou, zdravím a neoliberalizmom. Toto vzájomné pôsobenie čoraz viac definuje politické rozhodnutia a ekonomické postupy v niektorých západných demokraciách, kde riadenie zdravotnej starostlivosti výrazne ovplyvňujú trhové sily, osobná zodpovednosť a imperatív ekonomickej efektívnosti.
Nie je kontroverzné tvrdiť, že neoliberalizmus má negatívny vplyv na verejné zdravie. Štúdie poukazujú na to, ako neoliberálna transformácia (t. j. privatizácia) národných zdravotníckych systémov negatívne ovplyvnila dostupnosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti. Skepticizmus voči neoliberalizmu je populárny medzi odborníkmi v oblasti verejného zdravia, ktorí čoraz viac považujú intervencie na podporu zdravia a zmeny správania (kedysi „chlieb a maslo“ programov verejného zdravia) za neúčinné, alebo dokonca škodlivé neoliberálne rozptýlenie, ktoré nesprávne prenáša zodpovednosť za zdravie na jednotlivcov, a nie na štát.
Biomedikalizácia sa vzťahuje na proces, v rámci ktorého sa lekárske poznatky a postupy rozširujú do čoraz širších aspektov každodenného života, čím sa mení nielen spôsob, akým sa chápe zdravie a choroba, ale aj to, ako sú riadené. Pacient sa mení na klienta a svoje telo začína chápať ako biznis. „Produkovať“ dobré zdravie – ktoré si bude užívať on aj spoločnosť – je jeho zodpovednosť voči sebe aj ostatným.
Tento jav nepôsobí izolovane, ale je úzko prepojený s politickou ekonómiou neoliberalizmu. Neoliberalizmus je ideológia, ktorá obhajuje kapitalizmus voľného trhu ako optimálny systém organizácie nielen ekonomických, ale aj sociálnych vzťahov. Vychádza z presvedčenia o efektívnosti súkromného sektora a nevyhnutnosti znižovania úlohy štátu pri poskytovaní služieb, pričom presadzuje privatizáciu, dereguláciu a znižovanie štátnych výdavkov na verejné služby vrátane zdravotníctva.
Ukončenie štátom podporovaných zubných príspevkov je len jeden z príkladov tejto ideológie v slovenskom kontexte. Biomedikalizáciu spoločnosti v rámci neoliberálneho projektu možno vnímať ako dvojitý proces, v ktorom sa medikalizácia rozširuje prostredníctvom komodifikácie zdravotníckych služieb a neoliberalizmus sa snaží o zmenu verejného vnímania, čím sa osobné zdravie stáva vecou individuálnej zodpovednosti a úloha štátu sa tým odsúva skôr do pozície regulátora než poskytovateľa. Tento posun je zdôvodnený naratívom, ktorý zdôrazňuje potrebu väčšej efektívnosti a hospodárnosti pri využívaní verejných zdrojov – argumentom hlboko zakoreneným v neoliberálnom myslení.
Tento rámec vedie aj k tomu, čo niektorí kritici označujú ako „neoliberálny fašizmus“, kde sa autoritárske prvky neoliberalizmu prejavujú v nútenom prispôsobovaní sa jednotlivcov trhovo orientovaným modelom zdravotnej starostlivosti. Rétorika starostlivosti o seba tu nie je len podporou zdravia, ale stáva sa morálnym imperatívom; choroba je teda chápaná ako výsledok jednotlivých „nesprávnych“ rozhodnutí jednotlivca, ktorý mal viesť zlý životný štýl a je považovaný ako podradný pre spoločnosť, zatiaľ čo zdraví jedinci sú morálne nadradení a vyzdvihovaní ako príklad. V tomto režime sú netrhové faktory, ktoré významne ovplyvňujú zdravie – ako napríklad environmentálne, sociálne a komunitné zdroje – marginalizované alebo úplne ignorované, pokiaľ sa nedajú speňažiť a začleniť do trhového systému.
Transformácia slovenského zdravotného poistenia je viac ako len ekonomická úprava; je to zmena, ktorá potenciálne prehlbuje sociálne nerovnosti. Keďže zdravotná starostlivosť sa čoraz viac riadi trhom, prístup k základným službám, ako je zubná starostlivosť, sa môže viac stratifikovať, pričom bohatí budú mať väčší prístup ku komplexnej starostlivosti, zatiaľ čo menej majetní a najviac zraniteľní sa budú musieť kvôli nákladom vzdať potrebných ošetrení. Táto stratifikácia je v rozpore so zásadou zdravia ako všeobecného ľudského práva a vyvoláva vážne etické obavy o spravodlivosti v zdravotnej politike.
Okrem toho presadzovaním modelu zdravia, ktorý zdôrazňuje individuálnu zodpovednosť, neoliberálne politiky redukujú komplexný problém rozdielov v zdravotnom stave na otázku osobnej voľby a správania, čím zastierajú štrukturálne nerovnosti, ako chudoba, či typ práce, ktorú jednotlivec vykonáva, ktoré k týmto rozdielom prispievajú. Tým sa bremeno zdravotnej starostlivosti nielen prenáša na jednotlivcov, ale štát sa zbavuje aj zodpovednosti za zabezpečenie dostupnej a spravodlivej zdravotnej starostlivosti pre všetkých svojich občanov.
Záverom možno konštatovať, že zrušenie príspevkov na zubné ošetrenie na Slovensku iba odráža pomalú, ale istú adaptáciu neoliberálnych princípov v riadení zdravotníctva. Individuálna zodpovednosť a efektívnosť trhu na úkor spravodlivej starostlivosti o verejné zdravie sú novou normou. Zdravie by však nikdy nemalo byť komodifikované alebo závislé od finančných možností, ale malo by byť považované za základné právo podporované štátom. K spoločnej prosperite však môžeme dospieť iba tak, že začneme zdravotné politiky štruktúrovať tak, aby skutočne slúžili kolektívnemu dobru a ľuďom a neudržiavali cykly nerovnosti a nezamedzovali univerzálnu kvalitnú zdravotnú starostlivosť. To je však možné iba bez neoliberalizmu.
(Status na FB 22. apríla 2024)
