Televízna debata predpokladaných kandidátov hlavných politických strán v USA na funkciu prezidenta 28. júna znovu zvláštnym spôsobom dokumentovala narastajúci chaos vo svete, vytváraný neistou a zákernou politikou súčasných západných elít. Nezvyklé bolo, že ani Joe Biden ani Donald Trump ešte oficiálne nie sú prezidentskými kandidátmi, lebo formálne to potvrdia až nominačné zjazdy. V médiách sa uvádzalo, že debata sa uskutočnila zo strany demokratov aj s tým cieľom, aby sa „vychytali“ nedostatky v Bidenovom vystupovaní a vyjadrovaní a pripravili ho lepšie na hlavné jesenné debaty. A D. Trump tlačil na debatu s tým, že svojho súpera pokorí.
Pôvodne bolo plánovaných od 10. septembra do 9. októbra päť debát, z čoho jedna mala byť medzi kandidátmi na viceprezidenta. Momentálne je podľa médií potvrdená len jedna debata, a to 10. septembra v sieti televíznej spoločnosti ABC News. Miesto jej konania ešte nie je upresnené. Všetky ostatné sa mali konať na akademickej pôde.
Drobným odbočením a na ilustráciu poukážeme na známu roztržitosť starších vysokoškolských profesorov. Existujú dokonca „príbehy-legendy“ o úsmevných zážitkoch so starými pánmi, ktorí náhodou zaspali pri skúšaní. Jedna z verzií týchto príbehov ho rozvíja tak, že keď sa pán profesor prebral z krátkeho „oddychu“ a študent mal šťastie, tak mu povedal, no dobre pán kolega, ale zopakujte to ešte raz, lebo niektoré problémy ste nevysvetlili dostatočne. Ak však študent nemal šťastie, skončilo sa to rezultátom, pán kolega, nepovedali ste toho dosť a musíte prísť na ďalší termín. Navyše na jednej vojenskej akadémii sa hovorilo o tom, že vraj existuje aj Rad Šípkovej Ruženky, ktorý sa udeľuje len tým, ktorí dokázali (po predchádzajúcej dlhšej náročnej akcii, čo vo vojsku nebolo výnimkou) zdriemnuť na vlastnej prednáške. Starých profesorov, ktorí pôsobili do vysokého veku, si študenti spravidla ctili. Mali veľké skúsenosti i poznatky a dokázali ich študentom pútavo odovzdávať, a tak im bol odpustený aj nejaký „menší akademický hriech“. Ale – neboli to už tí, kto viedli katedry či fakulty.
Ani v politike nie je pôsobenie starých, skúsených veteránov, ošľahaných vetrom mnohých bojov vo vláde a v parlamente na škodu. Nebudeme hovoriť o prestarnutých monarchoch, ale sú aj štáty, najmä na Východe, kde sa starším politikom tradične dôveruje viac ako mladším. S predlžujúcim sa ľudským vekom rastie počet starých politikov aj na Západe. Liberálna demokracia nepripúšťa stanoviť nejakú hranicu veku, po ktorej sú politici už starí a nemôžu ďalej pôsobiť. Bola by to diskriminácia a to sa jednoducho nesmie, hoci mladí politici sú často netrpezliví.
Roztržitosť sa však politikom, tak ako ani profesorom, neodpúšťa. Problémy s orientáciou v priestore, čase či pri diskusiách sú u politikov, ktorí majú prijímať aj strategické rozhodnutia, neprípustné. Sily, ktoré stoja za nimi (nijaký politik na štátnej úrovni nie je osamelý vlk) v záujme udržania svojej moci a z nej plynúceho bohatstva však pokrytecky, bez okolkov a za akúkoľvek cenu podporujú svojho vodcu. Možno pripomenúť nemecký bonmot „einmal ist keinmal“ (voľne preložené, čo sa stalo raz, akoby sa ani nestalo). A tak sa v neoliberálnej politike stretávame čoraz častejšie s tým, že želané sa vydáva za skutočnosť, v záujme čoho sa v rečiach politikov a v médiách hlavného prúdu musia bez ostychu opakovane šíriť výmysly, klamstvá a nezmysly.
Novú kvalitu získal tento politicko-mediálny fenomén v prípade J. Bidena, ktorý je už teraz najstarším prezidentom USA v dejinách. Možno spočiatku „humbug“ s jeho kognitívnymi funkciami spustil D. Trump po porážke v prezidentských voľbách. Postupne sa v mediálnom priestore začali šíriť rôzne prípady, že J. Biden si nevedel spomenúť na niektoré veci a mená, plietol si ich v čase; po skončení niektorých akcií bol dezorientovaný, podával ruky osobám, ktoré tam neboli, hľadal východ zo scény a pod. Jeho stúpenci sa neraz odvolávali aj na to, že časť záberov mohla byť vykonštruovaná. Divíme sa len tomu, že dosiaľ neboli zo spôsobenia kognitívnych problémov Bidena obvinení ruskí agenti Aleksandr Petrov a Ruslan Boširov, ale tí „pôsobia“ zrejme len v Európe.
Po televíznej debate prezidentských kandidátov sa mediálny priestor zahltil hodnoteniami jej obsahu. Ani jeden z debatujúcich nepovedal nič nové, len opakoval staré známe frázy, ktoré využíval na útok proti svojmu súperovi. Už na prvý pohľad (počutie) debatu lepšie zvládol D. Trump, ktorý je od J. Bidena predsa len o tri a pol roka mladší, ale nič, čím by oslnil, nepredviedol.
Na J. Bidena sa po debate spustila spŕška kritiky, ktorá vyplašila demokratov v USA, ale aj neoliberálov, ktorí k nemu vzhliadajú aj inde vo svete. Nebudeme spomínať mená, ale ani slovenským progresívcom, liberálom a pod. Bidenovo vystupovanie na sláve ani preferenciách nepridá. Mnoho ironických poznámok sa objavilo aj na margo českých amerikanofilov neoliberálneho razenia.
Dosť však irónie, lebo problém je vážnejší. Napriek rôznej podpore J. Bidena a jeho ospravedlňovaniu je viac ako na zamyslenie fakt, že človek v takomto psychickom (i fyzickom) stave chce byť do januára 2029 na čele štátu, ktorý je v dnešnom svete jedinou superveľmocou.
Nekorektne povedané, ide najmä o poľutovaniahodného staršieho človeka, vystaveného veľkej záťaži, ktorá sa zdá byť nad jeho sily. Utkvelá márnomyseľnosť, s ktorou obhajuje svoj zámer znovu kandidovať, vyvoláva minimum sympatií – skôr je to naopak. Kandidát na prezidenta USA však nielenže nie je príliš slobodným človekom, ale musí byť aj psychicky i fyzicky vo veľmi dobrom stave. Najmä vo vzťahu k tomu, ako ťažké problémy Washington v súčasnosti prekonáva a musí riešiť, je vystavený nesmiernym tlakom síl bažiacim po moci a bohatstve. A tie už dávnejšie rozbehli svoje zákulisné hry s vysokými stávkami.
Vznikol však vážny problém: Čo v situácii, ak by sa J. Biden svojej kandidatúry vzdal sám, alebo na popud svojich blízkych, či dokonca vedenia Demokratickej strany. Prvý problém je v nástupcovi. Už viackrát sme pri rôznych príležitostiach písali o kríze vodcovstva v elitách USA, ktorá sa dotýka najmä demokratov. Rýchlo sa objavili mediálne zoznamy tých, ktorí by mohli J. Bidena nahradiť. Na jednom je až 10 mien. Má to však aktuálny háčik.
Chúlostivé je, že sa uskuitočnili vlastne už všetky primárky, v ktorých bol J. Biden bezkonkurenčným víťazom. Iste je možné, aby na nominačnom zjazde vystúpil niekto, kto sa primárkach zúčastnil len okrajovo, alebo v nich vôbec nebol. Nepoznáme detaily amerických politických dejín, ale takýto prípad je asi výnimočný, ak vôbec bol. Nominačný zjazd 19. — 22. augusta 2024 v Chicagu, ktorý je pripravovaný ako formalita na schválenie kandidatúry J. Bidena, by získal veľmi protirečivú dimenziu.
Na ďalšiu vec sa ukazuje len okrajovo a opatrne. Do podpory J. Bidena jednotlivci, skupiny i organizácie vložili už mnohomiliónové sumy. Nestratia sa; ale ak ich použije niekto iný, môže sa správať ináč, ako sa čakalo od J. Bidena. Ani demokrati nie sú skalopevnou, jednoliatou organizáciou a v rámci strany sú rôzne záujmové skupiny, ktoré medzi sebou aj „súťažia“. A J. Biden si napriek svojmu veku nástupcu nepripravoval, čo je však v politike USA pravidlom.
Vo vyhrotenom súboji republikánov a demokratov na pozadí polarizovanej americkej spoločnosti by odstúpenie J. Bidena mohlo byť „pridanou“ hodnotou pre republikánov. Automaticky síce nemožno predpokladať, že D. Trump zvíťazí, ale jeho šance by to zvýšilo.
Možno vidieť dva základné scenáre vývoja situácie pred voľbami. Prvý je, že J. Biden napriek všetkým peripetiám za podpory síl svojho tímu vydrží a zúčastní sa na voľbách. Druhý je, že sa nájde cesta, ako demokrati postavia nového kandidáta. Tu je však neúprosný čas, lebo by bolo potrebné, aby to bolo do konania nominačného zjazdu. V podmienkach neoliberálnej globalizácie čoraz zúfalejšie presadzovanej USA to však môže byť aj ináč.
Zakončíme tromi mravokárnymi poznámkami.
Prvá je tá, že do zložitej situácie pred voľbami sa demokrati v USA dostali v prvom rade vlastnou vinou, aj keď za tým je viacero príčin, okolností i sociálnych síl.
Druhá poznámka sa týka iného prípadu zlyhania neoliberalizmu, a to v podaní francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý podľahol svojmu mesiášskemu snu. Zahryzol pritom do väčšieho sústa, ako bol schopný stráviť a nakoniec nerozvážnym krokom pri rozpustení Národného zhromaždenia zneistil Francúzsko a do určitej miery aj EÚ. Medzi úspešných politikov, hoci dvakrát vyhral prezidentské voľby, ho už dejiny nezaradia.
A po tretie je vhodné doplniť, že súčasná politika veľkých upadajúcich mocností Západu (k USA a Francúzsku možno pripočítať aj Veľkú Britániu, ktorá tiež nie je v dobrej „kondícii“) vedie k ťažkým problémom, o ktorých sa dá donekonečna diskutovať, ale pri ich riešení sa už musia hľadať kvalitatívne nové sociálno-filozofické a sociologické-politologické odpovede. Tie však majú vysokú úroveň zovšeobecnenia a ľudia i politici požadujú stručné a jasné odpovede praktického charakteru pre každodenný život. Jedno je však spoločné pre vysokú teóriu i každodenný život: Spomínané mocnosti by si mali najprv urobiť poriadok doma, nechať svet na pokoji a nenútiť nijaký štát riešiť vlastné problémy na úkor cudzích záujmov.
Celkom na koniec zdôrazníme, že sa nedá už vonkoncom uvažovať ani o tom, že neoliberálne postavy typu J. Bidena a jemu podobné, ako aj sily spojené s nimi, sú schopné viesť svet, hoci o tom stále snívajú i klamú. Neváhajú do toho „vrážať“ ani ďalšie peniaze, lebo stále naduto počítajú s tým, že cez predaje zbraní a iné zisky sa im vrátia.
