Odchod amerických ozbrojených síl z Afganistanu v auguste 2021 nepôsobil ako dobre pripravená a zorganizovaná akcia. Zábery pripomínali skôr chaotickú evakuáciu z vietnamského Saigonu v máji 1975. Toto nedôstojné ukončenie 20-ročného pôsobenia v krajine vyvolalo aj v USA negatívne reakcie a následne aj hľadanie príčin tohto zlyhania.
Jedným z krokov v tomto smere bolo rozhodnutie amerického ministra zahraničných vecí Antony Blinkena, ktorý v decembri 2021 nariadil vypracovať hodnotiacu správu o ukončení americkej vojenskej misie v Afganistane. Správa sa vzťahuje na obdobie od januára 2020 do konca augusta 2021 a jej cieľom analyzovať, ako si ministerstvo zahraničných vecí splnilo svoje povinnosti vo vzťahu k ukončeniu tejto misie. Jej obsahom teda nie je hodnotenie celého procesu odchodu z Afganistanu; je zameraná najmä na činnosť MZV.
V priebehu 90-dňového preskúmania uskutočnil hodnotiaci tím viac ako 150 rozhovorov so súčasnými a bývalými predstaviteľmi ministerstva zahraničných vecí na všetkých úrovniach organizácie a preskúmal príslušné dokumenty a iné materiály. Ako súčasť tohto hodnotenia boli vypracované aj odporúčania a návrhy na riešenie podobných problémov identifikovaných v tejto štúdii v budúcnosti.
Utajovaná správa s názvom „After Action Review on Afghanistan“ bola v apríli tohto roku predložená do Kongresu a 30. júna bolo odtajnených a zverejnených 24 z pôvodných 85 strán. Väčšinou sa z utajovaného dokumentu spracuje neutajovaný súhrn, ale v tomto prípade bol zvolený iný variant a jedna časť pôvodnej správy bola nezverejnená. Svedčí o tom číslovanie strán, ktoré sa začína prvou stranou a po strane 20 nasleduje strana 85.
Úvod správy prináša prehľad krokov, ktoré v Afganistane podnikla Trumpova administratíva, vrátane zníženia prítomnosti amerického personálu z 10 000 vojakov na 2 500 a podpísania dohody s Talibanom o stiahnutí sa do 1. mája 2021. „V dôsledku toho – keď sa prezident Biden 20. januára 2021 ujal úradu – bol Taliban v najsilnejšej vojenskej pozícii od roku 2001“, uvádza sa v správe. Bidenova administratíva v apríli 2021 oznámila, že s Talibanom vyjednala odklad a stiahnutie amerických síl sa posunulo do septembra 2021.
Podľa pôvodného zámeru mali USA aj po odchode svojich vojakov záujem udržať silnú diplomatickú a asistenčnú prítomnosť v Kábule. Vývoj situácie v krajine sa ale veľmi rýchlo menil. Mierové rokovania medzi afganskou vládou a Talibanom neboli úspešné a Taliban 15. augusta vstúpil do Kábulu a chopil sa moci. USA museli uskutočniť „masívny humanitárny letecký transport a evakuáciu z nebezpečného a často chaotického prostredia za sotva viac ako dva týždne.“ Správa uvádza, že od odchodu USA z Vietnamu neboli USA v porovnateľnej situácii a v relatívne krátkej dobe bolo prepravených viac ako 125 000 ľudí z Afganistanu. Odhaduje sa ale, že približne 100 000 afganských spolupracovníkov sa evakuovať nepodarilo a zostali v krajine.
Správa oceňuje prácu personálu amerického veľvyslanectva, ktorý pracoval v ťažkých podmienkach, ovplyvnených aj pandémiou covidu-19 a pri zníženej úrovni bezpečnosti v dôsledku sťahovania amerických vojsk. Súčasne sa v správe konštatuje, že USA nepredpokladali také rýchle zhoršenie bezpečnostnej situácie, kolaps afganských vládnych síl a také rýchle prevzatie kontroly nad krajinou zo strany Talibanu. Preto ani neboli pripravené opatrenia na najhorší možný scenár, ktorý sa ale – oproti očakávaniam – uskutočnil.
Plánovanie rôznych variantov vývoja prebiehalo, ale nebolo jasné, kto z MZV zodpovedá za koordináciu činností s Ministerstvom obrany USA. Nejednoznačné, nepremyslené a nekoordinované prístupy sa prejavovali na všetkých úrovniach. Nepriaznivé závery v správe sa tiež týkajú samotného ministra zahraničných vecí Antonyho Blinkena bez toho, aby ho správa pomenovala. Patrí k nim to, že ministerstvo nerozšírilo svoju pracovnú skupinu na riešenie kríz, keď Taliban v auguste 2021 postupoval na Kábul, a že chýbal vysoký diplomat, ktorý by „dohliadal na všetky prvky krízovej reakcie“. Neboli taktiež jasne stanovené kompetencie, vrátane toho, že nebolo určené, ktorý vysoký úradník „mal vedúcu úlohu“. Veľa dôležitých pozícii v Afganistane aj v USA bolo obsadených kariérnymi zamestnancami a nie nominantmi potvrdených Kongresom, čo by posilnilo ich rozhodovaciu pozíciu a autoritu. Napriek zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii na ambasáde naďalej prebiehala rutinná personálna fluktuácia a zmeny v niektorých dôležitých funkciách sa uskutočnili len pár dní pred pádom afganskej vlády. Noví pracovníci neboli prirodzene dostatočne zorientovaní.
Prípravy a plánovanie negatívne ovplyvnila neochota Bidenovej administratívy podniknúť kroky, ktoré by mohli signalizovať stratu dôvery v kábulskú vládu „a tým prispieť k jej kolapsu“, uvádza sa v správe. Dlhoročná prítomnosť v krajine taktiež znamenala, že veľa Afgancov bolo zapojených do spolupráce s Američanmi a očakávali, že vláda USA pomôže im a ich rodinám s evakuáciou. Ale ani v tomto prípade neboli jasne stanovené kritériá, rozsah a postupy ich evakuácie. Nebolo ani stanovené, kam majú byť Afganci evakuovaní. Politické usmernenia z Washingtonu sa neustále menili, čo prispievalo k zmätkom pri evakuácii.
Ani plánovaná rýchlosť a podmienky odchodu z krajiny neboli dobre premyslené a s Talibanom neboli v tomto smere uzatvorené jednoznačné dohody. V správe sa ako príklad uvádza: „Rozhodnutie odovzdať leteckú základňu Bagram afganskej vláde fakticky znamenalo, že medzinárodné letisko Hámida Karzaja bude jedinou cestou pre evakuáciu.“
Správa sa venuje aj relatívne menej významným okolnostiam, ktoré ale v konečnom dôsledku majú vplyv na fungovanie celého systému. Napríklad nebol centralizovaný systém na riešenie obrovského množstva otázok o situácii od rodinných príslušníkov vojakov, ale aj politických predstaviteľov. Niektorí sa usilovali priamo komunikovať s ľuďmi na misii a ovplyvňovať ich rozhodovanie o evakuácii a podobne.
Správa obsahuje 11 odporúčaní, ktoré vedú k „posilneniu pripravenosti ministerstva na krízy a schopnosti reagovať“. To sa napríklad týka lepšieho stanovenia úloh a kompetencií, vytvorenia plánovacej zložky krízového riadenia, vytvorenia pracovných podmienok pre súbežné a koordinované pôsobenie pracovných skupín, investícií do softvéru krízového manažmentu a zlepšenia interoperability systémov medzi organizáciami. Dôležitým odporúčaním, ktoré určite nemá platnosť len v USA je „izolovať krízové plánovanie a prípravu od politických záujmov“, alebo „zriadiť centrálny archív získaných skúseností a použiť ich na zlepšenie krízového plánovania.“ Medzi ďalšími odporúčaniami sú napríklad konkrétne opatrenia na zlepšenie krízového riadenia, zvýšenie počtu cvičení a simulácii, zlepšenie krízovej komunikácie alebo sa navrhuje, aby záchranári pracujúci v teréne mali povinné kontroly duševného zdravia.
V správe sa na záver otvorene konštatuje: „Odchod posledných amerických vojenských a civilných predstaviteľov však v skutočnosti znamená koniec 20-ročnej podpory budovania štátu v Afganistane. Štúdia príčin neúspechu tohto úsilia ďaleko presahuje rámec tejto správy, ale náhly odchod prezidenta Ghaního a kolaps afganských bezpečnostných síl sú strohou pripomienkou toho, že budúcnosť krajiny budú v konečnom dôsledku určovať samotní Afganci, nie USA a ich spojenci a partneri.“
V reakcii na zverejnenie tejto správy predseda výboru Snemovne reprezentantov pre zahraničné veci, republikán Michael McCaul kritizoval, že nedošlo k odtajneniu celej správy, ale len jej časti a vyzval ministra Blinkena k zverejneniu celého dokumentu. Tento prístup hodnotí ako snahu „skryť vinu Bidenovej administratívy na chaotickej a smrtiacej evakuácii z Afganistanu“.
V americkej tlači bolo všeobecne kritizované načasovanie zverejnenia správy v predvečer voľných dní, keď Kongres nezasadal a „administratíva pravdepodobne nebude čeliť verejným otázkam novinárov na tlačových brífingoch.“
Spôsob ukončenia misie v Afganistane je v USA naďalej preskúmavaný a kriticky hodnotený na rôznych úrovniach. Séria vypočutí k tejto problematike sa tento sa tento rok uskutočnila aj v Kongrese. Pri vypočutí pred Výborom pre zahraničné veci Snemovne reprezentantov námorník Tyler Vargas-Andrews, ktorý pri samovražednom bombovom útoku na letisko v Kábule počas evakuácie prišiel o ruku a nohu, jednoznačne uviedol: „Operácia bola katastrofa definovaná neospravedlniteľným nedostatkom zodpovednosti a nedbalosťou“.
Snímky: www.wikimedia.commons
Jedna odpoveď
Zo správy podľa mňa vyplýva, že SŠA by nemuseli mať a plánovať riešenie takých starostí, ak by pochopili, že ich sústavná expanzia škodí nielen celému okolitému svetu, ale aj im samotným a dali svetu i svojim obyvateľom konečne svätý pokoj.