Ako chlapci zo Smeru utužili kolektívy

Chalani zo Smeru nastúpili pred Generálnu prokuratúru a oznámili, že idú podať návrh na stíhanie spisovateľa a novinára Šimečku za jeho výroky o slovenskom národe. Zástupca šéfredaktora Denníka N po tomto akte oznámil, že im stúpa počet predplatiteľov a čitatelia spontánne posielajú aj dary na podporu bývalého disidenta. Chlapci zo Smeru im skrátka utužili kolektív.

Zrážka bola celkom očakávaná: provokácia (Šimečka: „Slováci sú malý zbabelý národ, ktorý nikdy nebojoval…“), reakcia (trestné oznámenie za hanobenie národa). Preferenciami vládnej koalície to nepohne, pravdepodobne ani preferenciami opozície. Takže nielen jeden, chlapci utužili oba kolektívy, i ten opozičný i ten koaličný.

Podľa posledného prieskumu agentúry AKO pre televíziu JOJ stranícke preferencie ukazujú nárast Smeru na 24 percent, silnie aj PS – 22,6 percenta, Hlas by získal 14,5 percenta. Mierne oproti voľbám posilnilo aj KDH na 8,2 percenta, SaS by získala 6,2 percenta, Matovičova strana 6,0 percenta a SNS 5,3 percenta.

Preferenciami nepohol ani trestný zákon a pokus zatiahnuť do procesu Brusel. Zmedzinárodniť domáci bordel, to bola osvedčená taktika prefíkaného Mikuláša Dzurindu. Spomeňme si na Tlačový zákon a biele strany novín, spomeňme si na euroval, ktorý pochoval neskúsenú Radičovú, spomeňme si na demarše, na misie z EÚ, ktoré vydávali raporty o dianí na Slovensku a mali politické dôsledky. Teraz akoby občania voči iniciovaným útokom z Bruselu získali nielen imunitu, ale napája ich to zvláštnou energiou. My sme tuná doma, my sme tuná páni! Žalobaby robia na voličov grimasy, hanobia ich, no tí im vyplazujú jazyk. Neboja sa dokonca ani pozastavenia európskych peňazí? No, nie, lebo bežní ľudia nevideli z nich ani doteraz čo len cent. Či by nemali vidieť, to je otázka, no preferenčne z tohto strašenia krv nepotečie.

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Opozícia útočí, so svojou prehrou vo voľbách sa nezmierila a nemá prečo zdvihnúť ruky. Síce nevyhráva, ale ani neprehráva, v preferenciách niveau stable, hladina ustálená.

No niečo iné sa deje, vo voličskom koaličnom tábore to pod povrchom buble. Nie trestný zákon, nie naháňanie Smeru do basy, ale médiá občanom dlhodobo pijú krv. Už pred voľbami vzniklo silné pnutie, že sa to všetko zmení, len počkaj, zajac! Prvé mesiace boli ešte ako-tak trpezliví, teraz však čoraz častejšie a jasnejšie čítam na sociálnych sieťach a počúvam od ľudí známych aj menej známych: ako to, že je ten Machaj stále riaditeľ? Čo je to za verejnoprávna službu televízie a rozhlasu, ktoré vysielajú ako opozičné médiá? Kedy urobíte poriadok?

Ministerka Šimkovičová je vystavená šikane, no zatiaľ iba napísala či prečítala zopár viet, ktoré na zákonné procesy nemajú vôbec nijaký vplyv. Vytiahla tému umeleckých fondov, strhla sa mela, kto sa z nich kŕmil a kto nie, a že toto sa teraz musí zmeniť. No a výsledkom je malá novela zákona, kde sa vloží nejaká dozorná rada.

Bojový pokrik o rozdelení zlúčeného rozhlasu a televízie tiež nemá nijakú zákonnú koncovku. Presnejšie, nič sa rozdeľovať nebude a generálny riaditeľ podľa poslanca Michelka tiež zostáva na svojom mieste, pretože odvolať by ho mohla iba Rada RTVS a to až potom, ako by trikrát po sebe neschválila rozpočet. Toto hovorí zákon. Ten sa síce asi bude meniť, ale tak, aby Rada RTVS mala o jedného člena viac, lebo sa zmenil charakter vysielania a treba, aby v nej bol aj odborník na IT technológie. No a uvažuje sa o nejakej super rade, ktorá by zastrešila Radu pre mediálne služby a Radu RTVS. Poslanec Michelko študuje, ako sa to rieši v zahraničí, aké modely tam majú. Dobre, veď treba študovať, ale načo bolo dobré ísť s bubnom na zajace, vzbudiť vysoké očakávanie, že sa charakter vysielania najmä média vo verejnej službe zmení? Iná – a možno zásadná otázka je, kto ho má zmeniť.

Generálny riaditeľ je manažér, spravuje financovanie a personálne zloženie média, ale vysielanie tvoria konkrétni živí ľudia. Niektorí sú odvážni, niektorí sú aktivistickí, niektorí sú zbabelí, niektorí sa vezú, niektorí robia nadprácu. Sú proste znormalizovaní. A napriek bojovému pokriku nevidím nikoho, kto by ich nahradil a najmä ponúkol hodnoty. Ně, žebi ňebulo, ale ňit. Alternatívne médiá síce pred voľbami zabrali, no súdny človek musí vidieť, že im nechýba zápal, no chýba skúsenosť a zázemie (finančné, profesionálne). Veď to robia doslova na kolene. Vzniklo aj veľa kvalitných osobnostných relácií na sociálnych sieťach, majú omnoho vyššiu sledovanosť ako mediálny printový (podcastový) prúd a pravdepodobne je toto výrazný trend, ktorý sa nedá zastaviť nielen u nás, ale nikde na svete. (Pozri popularita sólo hráča Tuckera Carlsona). No zatiaľ je vo verejnom priestore najsilnejšia tá „znormalizovaná“ televízia a rozhlas – bez ohľadu na to, či súkromná alebo verejná. Aký vplyv má ich vysielanie na voličov, ukázali voľby. Ale môže sa to zmeniť, pretože očakávanie na zmenu i tu bolo prehnané a vybičované. A pritom až teraz sa začína študovať…