K 230. výročiu narodenia a 150. výročiu úmrtia | 1. 1. 1794 – 18. 5. 1874
Belopotockého.
Snímka: www.beliana.sav.sk
Duše jeho z Liptova sem vletla,
umění, kde konal knihařské,
a ač jméno nosil maďarské,
Sláva předce k synům svým jej četla;
jedno-dvě-tři! abys‘ dlouho svého
vtipu hledáním si netrudil,
už ti povím: Bělopotockého!
Knihvazače titul všeslavského
má zde muž ten, jenž svou probudil
snahou Tatry ze sna hlubokého.
Týmito veršami vzdal Ján Kollár v jednej zo zneliek Slávy dcéry hold významnému slovenskému národovcovi Gašparovi Fejérpatakymu-Belopotockému ako výraz ocenenia za jeho obetavú prácu pri šírení slovenského slova. Aj keď Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, ktorého 230. výročie narodenia a 150. výročie úmrtia si v tomto roku pripomíname, nevynikol ako dramatik, básnik či prozaik, predsa je jeho význam pre slovenskú kultúru nenahraditeľný. Ako vydavateľ a kníhtlačiar sa zaslúžil o šírenie slovenského slova medzi prostým ľudom, založil prvú slovenskú verejnú knižnicu a ako nadšený ochotník stál pri kolíske slovenského divadla.
Gašpar Fejérpataky-Belopotocký sa narodil 1. januára 1794 v dnes už zaniknutej obci Paludza (okr. Liptovský Mikuláš, pozn. red.) Po vyučení za knihára sa vydal na vandrovku, na ktorej získal mnoho cenných životných skúseností, rozšíril si vedomostný i kultúrny obzor a v mestách, v Levoči, v Košiciach a Pešti, objavil svoju veľkú životnú lásku – divadlo.
Očarila ho najmä Viedeň, ktorá bola vtedy jedným z najvýznamnejších európskych kultúrnych centier. Stal sa aj svedkom historickej udalosti – v čase jeho pobytu sa začínal Viedenský kongres a Fejérpataky na vlastné oči videl Talleyranda, ale aj Napoleonovho syna Orlíka. Popri tom obdivoval umelecké pamiatky Viedne, ale najviac ho aj tu fascinovalo, ako neskôr napísal vo Vlastnom životopise, divadlo: „Bol som na predstavení vo všetkých piatich divadlách: v hradnom, v c. k. rezidencii, U Korutánskej brány, U rieky Viedne, na predmestiach Leopoldova a Josefova. Na predmestiach sa mi najviac páčili jednoduché predstavenia.“
Gašpar Fejérpataky sa ako 21-ročný mládenec, plný zážitkov a životných skúseností, vrátil z potuliek do rodnej Paludze. Poznatky, ktoré získal počas vandrovky, neskôr zúročil v buditeľskej a osvetovej práci. Spoznal, akú veľkú cenu má vzdelanie a kultúrna vyspelosť národa, preto sa osvetovou prácou snažil zvyšovať úroveň ľudu.
V rodnej Paludzi pozorne sledoval slovenskú a českú literatúru a pod vplyvom myšlienky Juraja Palkoviča, aby sa aj prostí ľudia pokúsili o vlastnú tvorbu, poslal do jeho Týdeníka a Kalendára niekoľko básní s ľúbostnou a národnobuditeľskou tematikou.
V roku 1821 sa presťahoval do Liptovského Mikuláša, ktorý bol vtedy sídlom liptovskej šľachtickej stoličnej správy a sústreďoval sa v ňom aj spoločenský život stolice. Tu sa ďalej venoval kníhviazačstvu, ale otvoril si aj samostatné kníhkupectvo.
Gašpar Fejérpataky chodieval predávať svoje knihy aj na mestské a dedinské jarmoky. Neponúkal len zábavnú literatúru, ale aj hospodársko-osvetové príručky o ovocinárstve, o chove a liečení dobytka, o nových formách poľnohospodárskej výroby a p. Rozširoval aj literatúru dvíhajúcu národné povedomie i knihy s politickou tematikou, namierené proti maďarskému a nemeckému nacionalizmu.
Zoznamuje sa s významnými osobnosťami slovenského kultúrneho života – bibliofilom Matúšom Blahom, ale najmä s Jánom Chalupkom a Jánom Kollárom, s ktorým si od roku 1824 systematicky dopisoval.
Buditeľskú činnosť Gašpara Fejérpatakyho veľmi ovplyvnili Kollárove myšlienky o všeslovanskej vzájomnosti. V duchu týchto ideí rozširoval diela slovanských autorov medzi pospolitým ľudom. A nielen to. „Dňa 1. novembra 1829 som založil slovenskú bibliotéku na požičiavanie kníh. Nakúpil som do nej československých kníh asi za päťsto zlatých. Pripájal som k nim vysvetlenie a požičiaval som knihy každému, kto chcel čítať, až do roku 1843, keď mi prišiel od kráľovskej rady zákaz verejne vypožičiavať z bibliotéky knihy, len ak si vykonám výsadu na to od kráľovskej rady. V tomto roku 1843 založená bola i knižnica tunajšej nedeľnej školy, ba rozmnožila sa aj seniorálna knižnica. A keď sa pokračovalo v tom, čo ja som započal, dával som zo svojej knižnice knihy aj iným knižniciam.“
Podľa Belopotockého vzoru vznikli potom knižnice aj v ďalších slovenských mestách – v Banskej Bystrici, v Skalici, Tisovci a inde.
V roku 1830 začína vydávať Nový i starý vlastenský kalendář, ktorý mal od roku 1842 prílohu Slovenský pozorník. Kalendár mal na slovenské pomery pozoruhodný náklad. Najprv vychádzal v náklade 6 000 výtlačkov, neskôr dosiahol počet 10 000 exemplárov. Fejérpataky v ňom prinášal správy o udalostiach v Európe, popularizoval najnovšie vedecké poznatky. Uverejňoval aj básne i žartovné príbehy zo života písané v ľudovej reči. V Kalendári publikovali aj mnohí významní slovenskí básnici – nájdeme v ňom verše Janka Kráľa, Sama Chalupku, Ľudovíta Štúra, tu vychádzali aj hry Jána Chalupku a Samo Tomášik tu uverejnil hymnickú báseň Na Slovany.
Gašpar Fejérpataky bol v Liptovskom Mikuláši iniciátorom prelomovej udalosti – 10. júla 1830 založil Diwadlo slowanské swäto-mikulášske, prvý sústavnejšie pôsobiaci divadelný súbor na Slovensku, ktorý uviedol vo vrbickom hostinci hru Jána Chalupku Kocúrkovo.
Napriek rôznym ťažkostiam a úkladom dokázal jeho súbor za pätnásť rokov naštudovať 33 hier a odohrať asi 50 predstavení. Kmeňovým autorom súboru bol Ján Chalupka. Mikulášski ochotníci odohrali okrem spomínaného Kocúrkova aj ďalšie jeho hry Všetko naopak, Trasorítka, Starúš plesnivec a Trinásta hodina. Takmer všetky Chalupkove hry mali premiéru na svätomikulášskom javisku a niektoré z jeho hier Fejérpataky vydal aj knižne. Divadlo inscenovalo aj hry českých autorov: Štěpánkovu Žltú zimnicu, Klicperov Divotvorný klobúk, Tylovho Nalezenca, ale aj hry vtedy módneho nemeckého dramatika Augusta Kotzebueho Traja otcovia naraz a Zmätok nad zmätok, ba aj komédie Carla Goldoniho Trufaldýn a Jeana Baptista Poquelina Molièra Bezděčný lékař. Činnosť súboru posmelila v aktivite divadelných nadšencov aj v ďalších mestách a obciach (napr. Slovákov v Pešti, vo Zvolene, v Brezne, v Martine, v Banskej Štiavnici, v Sobotišti a p.).
Štyridsiate roky 19. storočia boli v znamení bojov o nový spisovný jazyk. Aj keď Fejérpataky prijal štúrovčinu s rozpakmi, nikdy nebol takým jej zarytým odporcom ako Ján Kollár. Po určitom váhaní sa zúčastnil aj na zakladajúcom valnom zhromaždení spolku Tatrín. Dva roky bol jeho pokladníkom a v roku 1845 poskytol vysokú sumu, 4 000 zlatých, na kauciu, aby mohol Ľudovít Štúr vydávať Slovenské národné noviny. Z nie dostatočne objasnených dôvodov však v roku 1846 odchádza z Tatrínu.
Gašpar Fejérpataky, schudobnený zeman, sa často dostával do konfliktu so svojimi liptovskými „pánmi bratmi“. Tým nebola pochuti jeho národno-buditeľská práca, preto proti nemu intrigovali a Fejérpataky musel znášať od nich celý život príkoria. Raz ho dokonca surovo zbili a následky zranení Fejérpataky pociťoval do konca života. Fejérpataky sa preto po porážke revolúcie rozhodol dištancovať od zemianskeho pôvodu a ako spomína vo Vlastnom životopise, požiadal o poslovenčenie mena. „Od mladosti som mal zásadu ujímať sa prenasledovaných a utláčaných a s nimi držať spolu, zastávať sa ich; preto som sa spojil vždy so Slovákmi, ktorých prenasledovali a celý svoj život som im obetoval, pre nich pracoval, pre nich som sa dostával do nenávisti; proti prenasledovateľom som mužne vystupoval, čo budem robiť tak aj naďalej, až do posledného dychu.
Predkovia mojej rodiny sa volali a písali až do roku 1673 Belopotockí, ako to svedčia mnohé súkromné i verejné listiny. A len od toho roku, možno nadchnutí duchom, čo chcel maďarizovať, preložili meno rodiny Belopotocký na Fejérpataky. Okolie Bielo v Kľačanoch podnes zachovalo svoje pôvodné slovenské meno.
S mojím maďarským menom som nikdy nebol spokojný, takže som poslal prosbu na Ministerstvo vnútorných záležitostí do Viedne, aby sa mi miesto Fejérpataky Belopotocký písať povolilo.“
Revolučné udalosti roku 1848 prijal Fejérpataky jednoznačne kladne. Dňa 28. marca 1848 sa zúčastnil na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši a rozširoval Hurbanovu proklamáciu Braťja Slováci. Pre pokročilý vek a zlý zdravotný stav nezasiahol aktívnejšie do revolučných udalostí a bojov. Napriek tomu, keď maďarské vojská prišli do Liptovského Mikuláša, bol medzi zatknutými slovenskými vlastencami, ktorí vyvíjali aktívnu činnosť v národnom hnutí a uhorskí husári ho chceli dokonca obesiť. Napokon ako zajatec sa po strastiplnej ceste dostal až do rumunského Aradu, kde ho niekoľko dní pred porážkou maďarských vojsk pri Villágosi oslobodili Rusi. Domov sa vrátil ako vyčerpaný a zlomený človek.
Po revolúcii Gašpar Fejérpataky-Belopotocký krátko pôsobil ako bezvýznamný stoličný úradník, potom sa znova snažil obnoviť svoju kníhtlačiarsku a vydavateľskú činnosť. Bezúspešne. V roku 1854 sa vzdal vydávania kalendára a stiahol sa z národného života. Niekoľko rokov sa živil ako pisár v Námestove, potom žil v Liptovskom Mikuláši.
Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, nadšený ochotník a zanietený šíriteľ slovenského slova, zomrel 18. mája 1874 vo veku 80 rokov. Na jeho počesť v roku 1954 pri príležitosti 160. výročia narodenia a 80. výročia úmrtia vznikla celoslovenská prehliadka ochotníckych divadiel Belopotockého Mikuláš, ktorej 49. ročník sa uskutoční v Liptovskom Mikuláši aj v tomto roku – v dňoch 6. – 9. júna.
