V Jirkovských búde v skalických Kozinách. Zľava: Jindřich Jirkovský a Antonín Štěrba s manželkami.
Boli to chlapi, ktorí sa pravidelne stretávali v Jirkovských búde v skalických Kozinách. Nielenže obľubovali červené víno, vychýrený Lampart, ale spájalo ich aj niečo iné – živnostnícky fortieľ a česká národnosť, vlastne boli to zväčša Moraváci. A ešte tu bolo niečo: odpor proti nacistickej zlovôli, ktorá sa začala rozťahovať po celej Európe, a proti fanatickej rasovej a národnostnej neznášanlivosti. Mohli ste si štrngať v pivnici, pripíjať na zdravie… na zdravie samých seba, tobôž v Skalici, kde každý poznal každého? Myslieť len na seba v meste, ktoré tvorilo hranicu medzi Slovenským štátom a Protektorátom Čechy a Morava, sa jednoducho nedalo. Nedovolila im to česť a svedomie…
Všetkých naraz by ste v búde sotva stretli, veď by ste ich neporátali ani na prstoch dvoch rúk a ak, tak jedine pri nejakej významnej oslave. A zabaviť sa veru vedeli, aj zanôtiť si moravské a skalické pesničky, najmä keď boli všetci pohromade – debnár Bohumil Mann, klobučník Antonín Štěrba, čalúnnik Josef Holeček, cukrári Emil Žabkovský a Antonín Šablatúra, kníhtlačiar Gustáv Teslík, kníhviazač a papiernik Václav Cember, zámočník Jindřich Jirkovský, drogista Boris Tomis či obchodník Josef Masařík, ale i úradník berného úradu Jaroslav Klemeš (mať daniara kamaráta sa vždy vyplatí) či žandári Ján Chaloupka, Ján Poživenec, Ján Prudík (takisto známosť, ktorá sa môže vždy zísť).
A bolo to tak aj istého dňa koncom marca 1939, keď sa Česko-Slovensko lámalo v páse, keď sa v meste všetko obracalo naruby a lámali sa i charaktery ľudí. Z milovníkov družných posedení sa zaraz stala prvá odbojová skupina, ktorej prišlo vhod kuť svoje plány v búde, kde steny nemali a nemohli mať až také veľké uši:
„Hranica sa sprísňuje,“ povie Masařík a pohľadom prejde po tvárach. „Čoraz viac hliadok. Čoraz viac kontrol. Utečenci sú nervóznejší. Aj my sme nervóznejší.“
„A čo navrhuješ?“ spýta sa Štěrba.
„Musíme konať, mudrovať nám nepomôže,“ zahlási odhodlane Jirkovský.
„Ľudia utekajú cez Slovensko,“ pokračuje Masařík. „A keď ich chytia, je koniec…“
„Bohumile, ty vieš robiť sudy, ktoré držia víno celé roky,“ osloví Holeček Manna.
„Ale čo ďalej?” Mann sedí opretý o stôl. Má ruky debnára – prsty hrubé, nechty tmavé od dreva. Je republikán. Neznáša prisluhovačov. „Všetko sa dá, len sa nesmieme báť.”
Vľavo Bohumil Mann, ktorého gestapo v roku 1942 popravilo. Vpravo iniciátor návrhu na stavbu ponorky Josef Masařík.
„Vyrob sud, ktorý bude plávať po rieke Morave,“ vyrukuje s nápadom Masařík.
„Čln?“ Mannova otázka zostane visieť vo vzduchu.
„Ponorku,“ uškrnie sa Štěrba.
Najprv smiech. Nie výsmech – skôr obranný smiech. Ako keď sa zľakneš vlastnej odvahy. Mann mlčí. A keď Mann mlčí, znamená to, že v hlave už reže drevo. „Agát,“ povie nakoniec. „Agát je tvrdý. Dobre drží. A keď ho stiahneš obručami…“
V búde v Kozinách sa v tej chvíli zrodí myšlienka, ktorá je absurdná a zároveň krásna. Myšlienka, že človek môže postaviť nástroj na záchranu života z toho, čo má doma. Z dreva, obručí, z odvahy i strachu zároveň.
Od slova nie je ďaleko k činom. Niekedy stačí veta vyslovená potichu v malej miestnosti a svet sa začne hýbať iným smerom. Slová nie sú len zvuk – sú to iskry. Vedia zapáliť odvahu, zrodiť plán, postaviť most tam, kde je zdanlivo len rieka a strach.
Bohumil Mann pracuje na ponorke v dielni na Suchom riadku, kúsok od hranice so Sudoměřicami – nie na píle pri stanici, hoci ju má v prenájme. Tam by to neušlo pozornosti. Tam sú oči. Pomáhajú mu Masařík, Holeček, Štěrba. A dvaja-traja dôveryhodní majstri z píly. Tí, čo vedia mlčať, čo si uvedomujú, že mlčanie niekedy zachráni rodinu.
Mann zavrie dvere zvnútra. V dielni je šero. Dosky sú pripravené. Robotníci z píly ich pripravili – a možno ani netušili, na čo. Pre nich to bola práca. Pre Manna to bolo niečo medzi pokusom a prísahou.
„Toto musí držať,“ povie Mann a položí ruku na fošňu. „Nielen vodu. Musí držať aj tajomstvo.“
Josef Masařík sa pozrie na polotovar. „Vyzerá to ako…“
„Ako sud,“ dopovie Mann. „A nech to tak vyzerá.“
„Ponorka ako sud. To je poetické,“ hlesne Antonín Štěrba.
„Tu ti to bude zatekať,“ poznamená Holeček.
Mann prikývne… „Neboj sa, ešte to vylepšíme.“
A už prichádza Jindřich Jirkovský, prinesie niečo, čo pripomína srdce stroja. „Motor,“ povie a položí to na stôl.
Mann naňho pozrie. „Je dobrý?“
Jirkovský sa ironicky usmeje. „Je tak dobrý, ako môže byť motor na ponorku vyrobený v Skalici.“
„Stačí,“ odvetí s uspokojením Mann. „Nepotrebujeme dokonalosť. Potrebujeme šancu.“
V zámočníckej dielni Jozefa Pokorného, široko-ďaleko známeho výrobcu vinohradníckych striekačiek, vznikajú ďalšie kovové prvky…
Ponorka je hotová – ako ju však dostať k Baťovmu kanálu? K rieke Morave to potom bude hračka. Treba ju rozobrať na kusy a dopraviť do Jirkovského búdy – tá našťastie leží pri Zlatníckom potoku, ktorý ústí do „Baťáku“.
V noci sa Zlatnícky potok leskol ako tmavý pás kovu. Voda tiekla ticho, len občas sa odraz mesiaca roztriasol o kameň, akoby aj on vedel, že to, čo sa tu deje, nemá byť videné. Robotníci z Mannovej píly kráčali bez slov. Na pleciach niesli podivné kusy dreva a kovu – oblúky, dosky, hriadele, ktoré na prvý pohľad nedávali zmysel. No Bohumil Mann vedel presne, čo z nich vznikne.
Ponorka. Nie vojenská, nie dokonalá, nie taká, aké kreslia inžinieri do plánov. Bola to ponorka odhodlania – zrodená z rúk debnára, zámočníka a mužov, ktorí viac než vlastný pokoj milovali slobodu.
Popri koryte potoka sa pomaly presúvali k Baťovmu kanálu. Tam ju zmontovali. Keď ju prvý raz spustili na Moravu, bola dlhá vyše tri a pol metra a vážila viac než štyristo kilogramov. Muži stáli na brehu a nedýchali. Nastal čas skúšok, previerka toho, či ponorka dokáže prepravovať ľudí. Dopadlo to katastrofálne: tvrdohlavo totiž zostávala na hladine, chýbal jej základný stavebný prvok – balastné nádrže, teda uzavreté dutiny v trupe, ktoré sa naplnia vodou, aby sa plavidlo mohlo potopiť. Uvedomili si, že bez nich sa ponorka nezaobíde, preto k jej dnu priviazali betónový blok, ktorý zostal pri rieke po nedávno dokončenej regulácii.
„Ponor sa…“ zašepkal ktosi.
Ponorka sa konečne ponorila, no zároveň do nej začalo prudko zatekať. Nezostávalo nič iné, len odbojárovi, ktorý plavidlo testoval, rýchlo pomôcť von, aby sa neutopil. Niektorí by to vzdali. Nie Mann. Vedel, že dobré drevo musí vydržať tlak. A človek tiež. Medzitým sa okolo neho začala sťahovať slučka. Žandári ho vyšetrovali pre šírenie ilegálnych tlačovín aj pomoc utečencom a pre osočovanie fotografa a mestského člena Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Františka Šimečka. Rozhodnutím Okresného úradu v Skalici ho potrestali „uzamknutím a potom postrkom dopraveným za hranice Slovenska. Dôvod: 7. júna 1939 v nočných hodinách na Hlinkovom námestí v Skalici z bremien a dosák lešenia, ktoré zobral zo stavby katolíckej fary, zostavil pred domom Šimečka päťcípu hviezdu a šibenicu a pred vchodom do kostola zostavil hviezdu z tehál“ (Peter Brezina). Man sa tak vrátil sa k rodičom do Strážnice – len pár kilometrov od Skalice.
Ponorku preto ukryli na loď s uhlím a odviezli ju do Strážnice. Tam ju opravovali, vylepšovali, skúšali znova. Napokon ju nepoužívali na prepravu ľudí, lebo do nej stále zatekalo. Do jej útrob ukladali ilegálnu tlač a dokumenty zabalené do fólií a po lane ju ťahali z jedného brehu Moravy na druhý – motor nebolo možné pre vodu použiť.
Strážnica sa stala pre Manna v roku 1941 osudnou. Gestapo ho zatklo pri preprave utečencov cez hranice a väznilo v Kounicových internátoch v Brne. Vypočúvali ho, mučili, lámali telo, aby zlomili ducha. Neprezradil. Dňa 13. júna 1942, v čase, keď Európa zadržiavala dych pod tieňom heydrichiády, ho ako 35-ročného popravili. Nikdy sa nedozvieme, či gestapo odhalilo aj tajomstvo ponorky. Zrejme nie, pretože skalických odbojárov nechali úrady na pokoji. Možno zostala len tichým svedkom ukrytým vo vodách Moravy.
Spolu s Bohumilom Mannom zatkli aj ďalších dvoch odbojárov, ktorí o ponorke vedeli: žandára Jána Chaloupku, ktorý o rok neskôr zahynul v koncentračnom tábore, a daňového úradníka Jaroslava Klemeša, popraveného nacistami 5. novembra 1943 v pankráckej väznici v Prahe.
O poprave svojho otca Jaroslava Klemeša staršieho sa dozvedel jeho syn-radista, čatár, na parašutistickom výcviku v Írsku. Najradšej by v tej chvíli od hnevu a ľútosti zúrivo zareval, stisol päste a začal nahlas bubnovať: „Prečo… vy fašistické zmije?! Prečo?!“ Pochytila ho strašná zlosť, nie tá výbušná, ale chladná, premieňajúca sa na odhodlanie, na akési palivo, ktoré ho držalo v boji pri poslaní priniesť vlasti a ostatným národom slobodu…
Medzi skalickými živnostníkmi-odbojármi zavládol strach. Kto bude ďalší? Koho zatknú? Mlčali popravení kamaráti? Kiežby! Ale to by už medzi nimi vyčíňalo gestapo. Istota je istota… ponorku treba skryť. Podujal sa na to Josef Masařík, vzal so sebou tých najodvážnejších – vraj na rybačku k Strážnici – ponorku potopili a ukotvili na dno. Konečne si mohli vydýchnuť…
Udalosti sa valili ako voda v Morave – nič potešujúce, nič povzbudzujúce; ani v onen 6. júl 1942 na námestí v Skalici. Václav Cemper to sledoval cez výklad svojho papiernictva:
„Chlapi, videl som vrchol ľudskej hrôzy,“ zdôveroval sa pološeptom svojim kamarátom v kozinskej búde. Usrkol si z pohára rubínového moku, aby sa posilnil. V skutočnosti by potreboval v sebe viac takých pohárov, aby utlmil triašku po celom tele. „Pred radnicu sa postavili nemeckí vojaci s nákladnými autami a sácali všetkých – so žltými hviezdami na košeliach a kabátoch – narátal som tam zo desať dobrých priateľov.
„Koľko ich bolo dohromady?“ spýtal sa Štěrba.
„Niekoľko desiatok,“ odvetil, „pre chaos a rýchlosť, s akou to robili, sa mi to nepodarilo zrátať“ (neskôr sa zistilo, že ich bolo takmer šesťdesiat).
„A čo ľudia na námestí?“ opatrne sa vyzvedal Šablatúra.
„Nechcem na to ani pomyslieť,“ slabikoval Cemper jedno slovo za druhým. „Aj teraz mám zimomriavky… ťažké lúčenie s veľkým plačom, mávanie, kým sa autá nestratili z dohľadu. A potom ticho a prázdno…“
„Kam ich viezli?“ Žabkovský nalial ostatným do pohárov, na stole rozbalil kopu zákuskov. „Dajte si,“ núkal ich, „aspoň takto si oslaďte život.“
„Neviem,“ hlesol takmer nečujne Cemper. Dvihol pohár, nechcelo sa mu štrngať a vysloviť ono povestné „na zdravie“, nedokázal by to vypustiť z úst. Ani len zákuska sa nedotkol.
„Povráva sa, že do koncentračného tábora v Žiline,“ doplnil Holeček.
„A čo bude s nimi ďalej?“ ozval sa Teslík. Vtedy ešte netušili, čo čaká ich židovských spoluobčanov, kamarátov, známych, mnohých ich zákazníkov či obchodných partnerov. A čo bude aj s nimi – všetci cítili, že ich premkýna čoraz väčší strach. Silneli heslá: Slovensko Slovákom! Česi von! Skupina sa pomaly a isto rozpadala…
A v roku 1943 sa voda v Morave valila až tak, že sa vyliala z brehov. Vyplavila aj ponorku, ktorá bola ukotvená na dne.
Po záplavách v roku 1943 rieka Morava vyplavila z dna aj ponorku. Objavili ju Jaromír Svoboda z firmy Regulácia rieky Moravy aj so svojím kolegom, Svoboda držal za ruku svojho malého syna, takisto Jaromíra.
Keď voda ustúpila, na brehu pri železničnom moste medzi Rohatcom a Sudoměřicami, v lokalite Opleta sa objavil predmet, ktorý tam nepatril. Ležal nakrivo v tráve – dlhý, tmavý, zvláštne tichý.
Prvý bol na mieste Jaromír Svoboda z firmy Regulácia rieky Moravy aj so svojím kolegom, Svoboda držal za ruku svojho malého syna, takisto Jaromíra. Ponorka vyzerala, akoby ju rieka vyvrhla zo svojho dna po rokoch skrývania. Bola to kvalifikovaná debnárska práca: mala dlhý aerodynamický cigarovitý tvar, telo z hrubých fošní pevne stiahnutých oceľovými obručami a na zúženom konci kovový hriadeľ, pozostatok primitívnej lodnej skrutky. Pripomínala skôr výtvor z dobrodružných románov než skutočný predmet vojnových rokov.
„Tuším nám to tu zanechal Jules Verne,“ poznamenal s údivom kolega.
Malý Jaromír sa náhle zastavil. „Oci… čo je to?“ zašepkal a stisol mu prsty silnejšie.
Jaromír sa chvíľu díval bez slova. Aj pre neho bolo ťažké uveriť tomu, čo vidí. „Vyzerá to ako ponorka,“ odpovedal napokon tlmene.
„Ponorka? Ale tie sú predsa v mori,“ nedal sa Jaromír junior.
Otec sa slabo usmial, no z očí mu radosť neprebleskla. „Aj rieky občas vydajú veci, ktoré by sme tam nečakali.“
Chlapec urobil krok bližšie, oči plné úžasu. „Myslíš, že v nej niekto bol?“
„Možno,“ odvetil. „Ale ak aj bol, rieka si to nechala pre seba.“
K brehu začali prichádzať ľudia. Najprv opatrne, s odstupom, akoby sa báli, že aj pohľad môže byť nebezpečný. Medzi nimi bol aj Zdeněk Bíza, neskorší kronikár neďalekej moravskej obce Rohatec (i on napísal neskôr svedectvo o ponorke). Dohady sa šírili rýchlo. Mohla byť vysielacou stanicou odbojárov, špionážnym plavidlom alebo dopravným prostriedkom pre zostrelených anglických letcov. Lenže otvor bol nejaký malý. Každá verzia znela pravdepodobne aj nepravdepodobne zároveň. V čase vojny totiž hranica medzi skutočnosťou a predstavivosťou býva tenká.
Čoskoro dorazila polícia a po nej aj gestapo. Muži v uniformách chodili okolo vraku, merali ho pohľadmi a kládli otázky, na ktoré neexistovali odpovede. Vyšetrovanie však zostalo bez výsledku – ponorka si svoje tajomstvo strážila rovnako tvrdo ako rieka, ktorá ju priniesla. Zmizla tak nenápadne, ako sa objavila. Miestni ju rozobrali – drevo poslúžilo ako palivo, kovové časti skončili v zberných surovinách. Vojna naučila ľudí, že nič sa nesmie premrhať.
No ak by ste sa v bezvetrí postavili k rieke a dlho počúvali, možno by ste pochopili jednu vec: tá ponorka nikdy nebola len stroj. Bola dôkazom, že aj obyčajní muži – bez plánov, bez vedomostí o stavbe lodí – dokážu vytvoriť niečo nemožné, keď ich k tomu poháňa odvaha. Lebo odpor sa nezačína zbraňou. Začína sa myšlienkou. A od myšlienky je vždy bližšie k činu, než sa zdá.
x x x
Myšlienka o jestvovaní ponorky na rieke Morava sa postupne dostávala do zabudnutia. Oprávnene sa môžeme spýtať: Ako je to možné? Ako sa mohlo zabudnúť na odvážny čin skalických živnostníkov českej národnosti? Na tieto otázky sa ponúka viacero odpovedí – časť vtedajších aktérov prišla o život (Mann, Chaloupka, Klemeš), žandárov (Poživenca, Prudíka) presunuli po roku 1945 na iné pozície), podaktorí z aktérov časom zomreli: Josef Masařík v roku 1953, Antonín Štěrba v roku 1961, Gustáv Teslík v roku 1956, Antonín Šablatúra v roku 1957 a Emil Žabkovský v roku 1961. A ešte tu bol jeden dôležitý faktor – keďže neboli súčasťou komunistického odboja, nebolo vhodné o nich veľa hovoriť a písať.
Ale pozor – predsa sa len nezabudlo – a to vďaka ľuďom mimo územia Skalice. V roku 1993 priniesol Jaromír Svoboda (onen malý chlapec, ktorý v roku 1943 tak obdivoval ponorku pri brehu Moravy) do múzea v moravskej Strážnici fotografiu z pozostalosti svojho otca Jaromíra, na ktorej otec s kolegom z firmy Regulácia rieky Moravy skúmajú vrak ponorky.
V roku 2012 začal po ponorke pátrať námorný bádateľ a potápač Boris Gol, ktorý dokumentuje lodné vraky po celom svete. Spolupracoval s Vojenským historickým ústavom a brnianskym múzeom, skúmali záznamy z výsluchov gestapa, prešli ateliéry kvôli fotografiám. Už mal dohodnutý tím potápačov, ale nakoniec ani nešli do vody. Nemalo by to zmysel, pretože v šesťdesiatych rokoch sa koryto Moravy prehlbovalo bagrovaním. Skúsili aspoň hľadať pozostatky ponorky priamo v Rohatci – zvyšky dreva, obručí alebo pohonného mechanizmu –, ale neúspešne. Nenašli, skrátka, vôbec nič.
Ako sme už spomínali, ponorku na vlastné oči videl aj sedemročný chlapec, neskôr kronikár Rohatca Zdeněk Bíza, ktorý Golovi pomáhal pri pátraní. „Stál som priamo pri nej. Hore mala dve okienka utesnené asfaltom a otvárateľné veko. Vnútri trupu po ľavej strane bola páka s tiahlom vedúcim dozadu, kde mohol pôvodne byť motor. Tiahlo bolo vyvedené po ľavej vonkajšej strane ku kormidlu, kormidlo aj motor však chýbali. Zápach vnútri pripomínal naftu, takže šlo zrejme o diesel. V hornej časti bol aj vývod na hadicu, pravdepodobne od výfuku.“ (Kulturní klub, s. 37).
Ďalším pamätníkom bol Milan Šafka, vtedy dvanásťročný: „Ponorka nemala nijaké okienka, len na hornej strane otvor asi šesťdesiat centimetrov v priemere. Povrch bol čierny a vyzeral ako natretý smolou alebo niečím podobným“ (Kulturní klub, s. 37).
Do tretice ponorku opísal Jaromír Svoboda: „Vstup bol opatrený zasklenými priezormi a odklápacím vekom. Vnútri bol dieselový motor s náhonom do zadnej časti, na vonkajšej strane však nebola lodná skrutka ani kormidlo.“
Niektoré špekulácie o ponorke prežívajú dodnes. Napríklad v článku Jana Galatíka publikovanom v Moravskom historickom zborníku z roku 2011 sa tvrdí, že slúžila na ukrytie vysielačky, ktorej radistom bol pravdepodobne Ing. Ladislav Lhotský. Bola vraj veľmi výkonná, prijímala a vysielala kódované správy z Anglicka.
Historici však mlčia, zrejme mlčia z dobrého dôvodu – výpovede očitých svedkov sa totiž rozchádzajú. Podľa jedného mala ponorka dieselový motor a zasklené priezory, podľa iného len vstupný otvor. Jeden tvrdí, že merala tri metre, ďalší päť. Je to pochopiteľné – videli vrak ako malí chlapci a odvtedy uplynulo vyše trištvrtestoročie.
Boris Gol, ktorý pátraniu okolo vraku venoval niekoľko mesiacov, o jej „bojovom“ nasadení veľmi presvedčený nie je. „Ak by plavidlo poháňala lodná skrutka, muselo by mať hĺbkové kormidlá, ktoré by ho stabilizovali. Inak by sa trup otáčal proti smeru vrtule. Žiadne kormidlá sa však nenašli. V ponorke mal byť údajne aj motor s vývodom spalín. Lenže princíp ponorky spočíva v tom, že ju nie je vidieť. Stĺp dymu vychádzajúci z vody by určite neušiel pozornosti pohraničných hliadok“ (Kulturní klub, s. 37).
Málo pravdepodobná je aj teória o vysielačke. Rádioamatér Lhotský, ktorého Galatík spomína, síce skutočne existoval – bol popravený dva dni po Bohumilovi Mannovi –, volal sa však Vladimír, nie Ladislav, a žil a pracoval v Brne. Pravdepodobnosť, že by odtiaľ chodil vysielať do ponorky vzdialenej viac než sedemdesiat kilometrov, je minimálna. Určite existovalo množstvo jednoduchších spôsobov, ako niečo alebo niekoho prepašovať cez hranicu. Zostrelený pilot by rieku jednoducho preplával. Tlačoviny stačilo zabaliť do igelitu a pretiahnuť po lane. Nechajme si preto koniec otvorený… Nejasností zostáva veľa a väčšina pamätníkov už nežije. Jedno je však isté: traja skalickí živnostníci, aktéri pri stavbe ponorky, zaplatili za účasť v odboji proti Nemcom životom. A to si zaslúži úctu…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 15 – 16/ 2029)
Literatúra:
BREZINA, Peter: Ponorka na rieke Morave. Záhorie č. 6/2013.
KOLLÁR, Jozef: Slovenská ponorka operovala na rieke Morave. In Život, 25. 5. 2022.
Kulturní klub 9/ 2023: Záhada odbojářské ponorky na řece Moravě, s. 35 – 37.
