K 100. výročiu narodenia Jozefa A. Talla
Slovenský spisovateľ Jozef Alexander Tallo bol veľmi plodný autor. Vydal trinásť kníh, sedem románov zostalo v rukopise, a podľa jeho scenárov sa nakrútilo spolu trinásť celovečerných hraných filmov, ktoré patrili v čase vzniku k najnavštevovanejším. Napísal veľa fejtónov, poviedok, aforizmov, humoristických čŕt, ale aj nespočetné množstvo publicistických statí o dramatickej, najmä filmovej tvorbe. Iróniou osudu sa po predčasnej smrti Jozef A. Tallo akosi z povedomia slovenského čitateľa a diváka vytratil. A je to škoda, pretože niektoré jeho romány, najmä tie historické, by si aj dnes našli svojich priaznivcov.
Mladosť Jozefa Alexandra Talla, ktorý sa narodil 12. januára 1924 v Reci, bola poznamenaná tragickými dejinnými udalosťami, ktoré vtedy zmietali najprv strednou a potom aj celou Európou. Po Viedenskej arbitráži sa ocitol na Maďarmi zabratom území. Dňa 31. decembra 1944 bol odvedený do maďarskej armády v Jelke a ich jednotku odvelili do Holandska k Haagu. Na bojových akciách sa nezúčastnil a 2. mája 1945 ich zajala a odzbrojila armáda generála Pattona; potom bol v zajateckom tábore v Dachau. Odstraňoval zboreniská v Mníchove, opravoval železničnú trať a pracoval aj v nemocnici. Vtedy napísal aj niekoľko scénok pre táborové divadlo a dostal aj prvý honorár – kompót. Stravu mali veľmi skromnú a Američania boli na zajatcov veľmi prísni. Zajatcov trestali tak, že museli držať tehly nad hlavou. J. Talla prepustili až na zásah československej vojenskej misie v Mníchove.
Na Slovensku nastupuje po niekoľkoročnej práci v Hospodárskej kontrolnej službe a po externom štúdiu na Právnickej fakulte v roku 1951 ako dramaturg a scenárista do Československého filmu. V tom čase mal už slovenský film prvé drobné krôčiky za sebou, ale ešte stále nepatril medzi rovnocenné umelecké žánre. Na toto obdobie neskôr Jozef Tallo spomínal: „Ja som pracoval vo filme a tam muselo byť všetko nové. Začali sme vyrábať prvé slovenské filmy, a to v ustavičnej polemike s opatrníkmi, ktorí neraz dali do zápisnice zaprotokolovať, že nedali súhlas k výrobe, že za nič nemôžu, že to nie je na ich zodpovednosť. Tak sa zrodila prvá slovenská filmová dráma, prvá komédia, prvý farebný, športový, nefolklórny, satirický, poviedkový, kostýmový, dvojdielny film, prvá slovenská detektívka, rozprávka, balada, prvý širokouhlý, tónovaný a neviem ešte aký film. Potom zrazu nejakým krátkym spojením prešli kritériá do opačného extrému a čo bolo včera príliš novátorské, odvážne, začalo sa považovať za konzervatívne a zápecnícke.“
V tom čase významnú časť slovenskej hranej tvorby tvorili prepisy slovenských literárnych diel. Jozef A. Tallo sa často stretával s významnými spisovateľmi, či už ako autor scenára alebo dramaturg filmu. Na toto obdobie spomínal: „Veľký dojem na mňa urobili stretnutia s Fraňom Kráľom, Františkom Hečkom, Rudolfom Jašíkom a Ľudom Zúbkom. Všetci títo pokrokoví spisovatelia mali záujem o film, radi diskutovali – občas sa aj škriepili – s nami, filmármi. Chápali, že film sa nedá vytvoriť ako kniha, divadlo, rozhlasová hra, že jeho realizácia je technicky a finančne náročná, že má rôzne úskalia a problémy, ktoré pozná len odborník. Preto nás nepodceňovali, ale brali ako rovnocenných partnerov, kým často autori „menšieho kalibru“ radi posúvali filmárov na perifériu národnej kultúry. Dobre sa mi spolupracovalo aj s vidieckymi autormi, napríklad s Bodenekom a Chudobom. Ochotne prispeli do filmového dramaturgického plánu námetmi zo súčasnosti, keď ešte o pôvodné slovenské námety bola veľká núdza.“
Popri náročnej práci filmového scenáristu a dramaturga sa Tallo pokúša aj o vlastnú literárnu tvorbu. Roku 1953 debutuje knižne zbierkou poviedok Ľudia z rovín. Kniha je poznamenaná dobou svojho vzniku. Reaguje na problematiku socialistického združstevňovania na slovenskom juhu v duchu vtedajšieho schematizmu. Tallovi bola problematika slovenského juhu veľmi blízka a vrátil sa k nej aj v niektorých ďalších knihách – Tri staré topole a Nevesta z vysokého domu.
Čas 50. a 60. rokov je popri období studenej vojny aj dobou pretekov vo výskume vesmíru. Prvé vypustenie umelých družíc a neskôr aj lety prvých ľudí do vesmíru sa odrazili v záujme o vedecko-fantastickú literatúru. Tento žáner bol v tom čase na Slovensku popoluškou, aj keď už v 19. storočí sa o sci-fi román pokúsil Gustáv Reuss. A tak sa Jozef Alexander Tallo stáva svojimi knihami Zelená planéta Zem a Vlasy Bereniky akýmsi priekopníkom v oblasti modernej sci-fi literatúry na Slovensku.
Jozef Alexander Tallo bol mnohostranný spisovateľ. Vynikol aj ako autor drobných satír a humoresiek, ktoré uverejňoval v časopise Roháč a rozhlase. Neskôr ich zhrnul do knihy Perpetuum mobile. Pre niektoré satirické príspevky, v ktorých pranieroval neduhy a amorálnosť socialistickej spoločnosti, mal od jesene 1963 do jari 1964 od ÚV KSS zákaz publikovať v časopise Roháč. Bral si na mušku aj kádrovníkov a podľa spomienok jeho manželky, keď sa raz chcela zamestnať, kádrovník sa jej spýtal, či ten Tallo, ktorý sa tak vysmieva z kádrovníkov, je jej príbuzným.
Najväčšiu popularitu si získal Tallo vďaka detektívkam – presnejšie povedané, detektívky patrili medzi jeho najpopulárnejšie diela. Napriek tomu, že položil základy slovenskej filmovej detektívky, Tallo sa v istom zmysle stal obeťou neradostného osudu filmového scenáristu, keď všetku slávu získajú herci, resp. režisér, a autor, ktorý celý scenár vymyslel a napísal, zostáva skromne v pozadí. Žiaľ, len zasvätení vedia, že s menom Jozefa Talla je spojená séria slovenských filmov s detektívnou tematikou. O vzniku projektu autor roku 1967 povedal: „Približne pred desiatimi rokmi, keď sme uvažovali o únave divákov zo schematických diel, zrodila sa v nás myšlienka povedať čosi po novom, niečo o súčasnosti, vyhnúť sa vyčerpaným témam a ošúchaným žánrom. Povzbudivo na nás vplýval český príklad i volanie divákov po príbehových a vzrušujúcich filmoch. A tak vznikol môj prvý detektívny film Muž, ktorý sa nevrátil.“
Film Muž, ktorý sa nevrátil, mal pozitívny ohlas a videlo ho 1 125 000 divákov. V roku 1963 vydáva Tallo detektívnu novelu Dom bez okien, kde už vystupuje inteligentný vyšetrovateľ Jakubec, ktorý sa neskôr objavil v Tallových filmových detektívkach Smrť prichádza v daždi, Vrah zo záhrobia a Volanie démonov. Veľkú popularitu divákov si táto postava získala najmä vďaka sympatickému Ladislavovi Chudíkovi, ktorý ho stvárnil. Divákom sa páčil aj mierne „natvrdnutý“ poručík Michalko, ktorého hral Viliam Polónyi. J. Tallo spomínal: „S postavami sme mali hodne problémov. Nechcem sa ponosovať, ale nie je ľahké ani vďačné uvádzať na plátno vyslovene kladného hrdinu, akým kapitán Jakubec nesporne je. Kladný hrdina bol v nedávnej minulosti zdiskreditovaný, nik o ňom nechcel počuť. Kto sa dozvedel, že chceme vytvoriť kladný typ a navyše dôstojníka Verejnej bezpečnosti, mal nás za bláznov. Len náhoda a najbližší spolupracovníci nám pomohli, že sme mohli prvú detektívku realizovať. Potom zrazu bol každý za. Chudík sa páčil a film predali do štyroch krajín. V návštevnosti získal druhé miesto.“
O vzťahu Jozefa Talla k detektívnej literatúre povedala roku 2003 v rozhovore pre Slovenský rozhlas jeho manželka Mária: „Môj manžel, keď študoval právo, často navštevoval súdne pojednávania a sníval, že raz bude z neho autor detektívok. Keď mal 35 rokov, napísal scenár prvej slovenskej detektívky. V tých časoch bolo nemysliteľné, že páchateľom mohol byť niekto iný ako triedny nepriateľ. Na to, aby bol námestník riaditeľa zapletený do trestnej činnosti, bolo treba čakať ešte niekoľko rokov. Pri tvorbe detektívok mu prekážalo, že sa u nás scenáre posudzovali podľa normy psychologickej drámy. Posudzovatelia vyžadovali posilnenie motívu páchateľa. Bola to podľa neho nesplniteľná požiadavka. Veď páchateľ nosí až do konca masku nevinného. Hlavné pre neho bolo, kto spáchal zločin; a nie psychologické rozpitvávanie pohnútok. Môj manžel ťažko niesol, že pozícia autora je dosť ponižujúca. Musel robiť rôzne ústupky posudzovateľom a režisérom.“
Jozef Alexander Tallo akoby každé desaťročie preskakoval do nového žánru. V 50. rokoch to bola tematika rodného kraja, v 60. sci-fi a detektívky a 70. rokoch začal písať historické romány, ktoré tvoria najhodnotenejšiu časť jeho tvorby.
Najprv vydal román z obdobia protitureckých bojov Ruže pre sultánov hárem. Jozef A. Tallo ako jeden z mála slovenských autorov čerpal aj z tureckých prameňov, a tak priblížil čitateľom málo známe podrobnosti o organizácii Veľkej Porty, života v háreme i o zákulisných bojoch o moc v Turecku. Kniha je plná strhujúcich ľudských príbehov i dobrodružných epizód. Tallo však príliš neuvoľňuje priestor svojej fantázie a dôsledne sa pridŕža faktov.
Ako takmer každý spisovateľ, aj Jozef Alexander Tallo mal svoje literárne vzory. Koho za ne považoval, prezradila jeho manželka Mária: „V oblasti rozprávačského umenia boli pre neho nedosiahnuteľnými vzormi romány Roberta Gravesa a Iva Andrića. Predovšetkým chcel napísať pútavú zaujímavú knihu, bez archaizmov a romantického fabulovania. Nikdy si nerobil ilúzie, že próza, ktorú píše, znesie kritériá veľkej literatúry a hlbokej psychologickej analýzy. Chcel zaujímavo vyrozprávať príbehy bohaté na dej, konflikty medzi ľuďmi, na presvedčivé a pútavé situácie z histórie. Historické romány písal rád a s veľkým zaujatím. Kým vo filme musel robiť rôzne ústupky posudzovateľom a režisérom – próza ostala „jeho“.
V ďalšom historickom románe Hostina v chánovej jurte Tallo zobrazil tragický rok 1241 v Uhorsku, keď sem vtrhli lúpežné tatárske hordy. Autor zavaľuje čitateľa presilou historických faktov, takže niekedy to už nie je román, ale literatúra faktu, či historická štúdia. Ale kniha je pútavo napísaná a výborne sa číta. Tallo sa vyhýba sladkým romantickým zápletkám a realisticky opisuje pomery v Uhorsku v polovici 13. storočia – rozpory medzi šľachtou a panovníkom Belom IV., ktoré viedli k vojenskej porážke uhorského vojska. Aj keď Tatári priniesli na podmanené zeme veľa zla a nešťastia, Tallo sa na nich nedíva len ako na brutálnych kočovníkov. Oceňuje aj ich disciplínu, vojenské myslenie, ale popisuje aj spôsoby ich hospodárenie a organizáciu pastierskeho života. Snaží sa vysvetliť hlavný zmysel ich ťaženia a tajomstvo úspechu, ktorý im umožnil zvíťaziť pri ich ťažení z hĺbky Ázie až do srdca Európy niekedy aj nad lepšie vyzbrojenými a početnejšími vojskami.
Jozef A. Tallo na sklonku svojho života našiel záľubu v histórii. Veľmi ťažko sa hovorí o päťdesiatnikovi, že bol na sklonku svojho života. Jozef A. Tallo zomrel po dlhšej chorobe vo veku 55 rokov v roku 1979. Posmrtne mu vyšla ešte zbierka satirických poviedok Bumerangy a dva diely z jeho pôvodne trojzväzkového románu Ohnivý šarkan, čerpajúci z udalostí v 17. storočí, keď bolo Slovensko vo víre stavovských povstaní. Približuje hlavné motívy Vešeléniho sprisahania a vzburu Gašpara Píku na Orave a jej krvavý koniec. Kniha časovo nadväzuje na Ruže pre sultánov hárem a predstavuje vrchol Tallovej umeleckej tvorby. Ocenil ju aj Vladimír Mináč, ktorý v doslove prvého dielu napísal:„Zväzok, ktorý čitateľ dostáva do rúk, je súčasťou oveľa širšej koncepcie. A práve koncepcia diela jasne dosvedčuje, že by tu nemalo ísť o „normálny“ historický román so všetkými dýkami a inými úkladmi, že by tu malo ísť skôr o nezvyčajného sprievodcu po historickom úseku, totiž spoľahlivého a zábavného baedekera po kuruckých vojnách. A hoci tento zväzok obsahuje mnoho pramenného materiálu, hoci má pre autora charakteristický epizodický rytmus, všetko aj tu smeruje do centra, k ústrednému nervstvu príbehu.“
Aj keď Jozef A. Tallo svoju trilógiu pred smrťou dopísal, tretí diel už nevyšiel. Rovnako nevyšli ani ďalšie jeho knihy, ktoré zostali v rukopise.
Jozef A. Tallo patrí medzi pozoruhodné postavy slovenskej literatúry. Žiaľ, jeho význam je dodnes nedocenený. Patril k priekopníkom modernej sci-fi literatúry i detektívok na Slovensku. Úspech mala aj jeho satirická tvorba. Filmy, pod ktoré sa podpísal ako scenárista, patria medzi najnavštevovanejšie v dejinách slovenskej kinematografie. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského historického románu. A bolo by dobré, keby si jeho knihy Ruže pre sultánov hárem, Hostina v chánovej jurte alebo kompletný Ohnivý šarkan dnes znovu našli svojho vydavateľa. Určite by bol o ne čitateľský záujem a romány by prispeli prístupným, ale nie podliezavým spôsobom k lepšej znalosti dejín krajiny, v ktorej žijeme.
Snímky: www.pixabay.com, Slovenské literárne centrum, www.csfd.sk
Jedna odpoveď
Veľká vďaka, pán Bábik, za spomienku na život a tvorbu Jozefa A. Talla, ktorého knihy som v mladosti čítaval s potešením. Najmä historický román „Hostina v chánovej jurte“, ktorý je podľa môjho názoru vo svojom žánri na slovenské pomery dodnes neprekonaný. Udivovalo ma, keďže som od detstva inklinoval k dielam renomovaných spisovateľov zaoberajúcich sa historickými témami vrátane v článku spomenutých Roberta Gravesa a Iva Andrića (nemenej aj skvelého Derviša Sušića a jeho románov či noviel „Hodža Strah“ a „Omer Paša Latas“), že na Slovensku existoval spisovateľ s takým nadšením pre históriu a rozhľadom v nej aj bez toho, aby do nej vnášal publikom žiadanú sentimentalitu známu z diel iných, jeho v slovenskej verejnosti známejších, kolegov.
Bolo by skutoćne výborné, ak by boli historické romány Jozefa A. Talla, tak ako to autor jeho miniportrétu navrhuje, znovu vydané ako súčasť zvyšovania historického povedomia slovenskej mládeže už v posledných ročníkoch základných škôl a najmä na stredných školách. Do reedície zlatého fondu slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia by mohli byť pridané aj ďalšie tituly, napríklad historické romány „Zlato a slovo“ Ľuda Zúbka, „Pirátski králi a kráľovski piráti“, „Pirátske dobrodružstvá“ a „Medzi ženou a Rímom“ Milana Ferka (nehovoriac o početných autorových dielach s témami z dejín Veľkej Moravy), „Ja musím byť zbojník“ Vlastimila Milotu a z neslovenskej no nám blízkej proveniencie knižné tituly ako „Kameň a bolesť “ Karla Schulza a „Dobyvateľ“ Ivana Olbrachta písaný, podobne ako Tallova „Hostina…“, formou historickej reportáže.
Ďakujem, že som sa mohol vrátiť, hoci len na pár okamihov, do obdobia mladosti a dospievania.