Vtedy vo Východnej

Dňa 5. júla 1953 bola nedeľa a provizórne javisko v provizórnom amfiteátri ovládol na úvod i záver podujatia najmladší tanečník, vynikajúci Janko Petrenka. Mal iba šesť rokov, ale bol už platným členom folklórnej skupiny (najstaršej na Slovensku) Kriváň z Východnej. Dobová tlač zaznamenala, že na záver podujatia tancoval s takou chuťou, že ani skončiť neplánoval. Vyriešil to až harmonikár, ktorý prestal hrať… Janko Petrenka bol prekvapením, niečím ako „bonusom“, lebo približne 2,5 až 5 tisíc divákov, ktorí merali cestu do cieľa, sa o ňom dozvedeli až na mieste; o súboroch z Východnej, Važca, Štrby, Liptovskej Tepličky, Sihelného, Troch Sliačov a Hladovky však už vedeli vopred a chceli vidieť ich vystúpenie.

V prvej polovici 50. rokov bol folklór a všetko, čo s ním súviselo, nesmierne populárny. Členovia SĽUK-u alebo Lúčnice boli tým, čo by sme dnes nazvali  hviezdami šoubiznisu v tom najlepšom slova zmysle. Keď som sa pred niekoľkými rokmi venovala téme založenia Folklórneho festivalu Východná, žasla som nad obrovským nadšením, ktoré ho sprevádzalo. Bolo také hlboké a „láska ku svojeti“, ako to neskôr pomenoval jeden z autorov myšlienky festivalu Ján Petrenka st., bola taká intenzívna, že pred ňou všetko muselo ustúpiť. Všetky problémy boli vo vidine cieľa – zorganizovať na Slovensku podujatie po vzore Celoštátneho folklórneho festivalu v Strážnici – riešiteľné a zvládnuteľné a viacerí ľudia neľutovali nič, čo mohli pre budúci festival urobiť.

Nadšenie účastníkov, divákov a organizátorov Národopisných slávností vo Východnej 5. júla 1953, teda pred 70 rokmi, ktoré zorganizoval Miestny národný výbor vo Východnej pravdepodobne v spolupráci s Osvetovou besedou Východná, ovplyvnil zásadne celú slovenskú kultúru: prvý ročník slávností položil základ, na ktorom vyrástol dnešný Folklórny festival Východná. Bol prvým, a preto sa stal aj vzorom pre všetky ďalšie festivaly tohto druhu na Slovensku.

V týchto dňoch, keď od založenia vzácnej tradície uplynie 70 rokov, by som opäť chcela vzdať hold dvom ľuďom, o ktorých málokto vie a ktorých mená sa akosi „rozplynuli“ vo všeobecnom označení „členovia východnianskej folklórnej skupiny Kriváň“. Boli to dvaja muži: Ján Petrenka st., v čase sformulovania zámeru vedúci FS Kriváň a Martin Debnár-Šišiak, v tom čase predseda Miestneho národného výboru vo Východnej. A súčasne, áno, nadšení členovia folklórnej skupiny.

Aby sme vystopovali zrod myšlienky, musíme sa vrátiť o rok späť.

V Strážnici sa milovníci folklóru z celého Československa stretávali od roku 1946, ale to, čo rozhodlo aj o festivale vo Východnej, sa tam udialo v roku 1952 – bol to mimoriadny, ale absolútne výnimočný úspech folklórnej skupiny Kriváň. (Mimo iného aj vďaka malému tanečníkovi z úvodu tohto článku.) Niečo vyše 30 členov skupiny a muzikantov doslova „pobláznilo“ divákov aj organizátorov. Po jednom z vystúpení si publikum vyžiadalo okamžitý prídavok; Východňania sa stali „miláčikmi Strážnice“. Veľa som o tomto úspechu čítala – a časť z neho som v roku 2018 aj prežila a precítila. Ako? V Strážnici je totiž Národný ústav ľudovej kultúry s vynikajúcim fondom listinných dokumentov, grafických záznamov, zvukových i obrazových nahrávok. Tam som počula rozhlasový záznam parobského tanca v podaní folklórnej skupiny vo Východnej – a musím povedať, že dodnes ma pri spomienke premáha dojatie a naskakuje husia koža. Vo zvuku cítiť, ako sa tanec rozvíja a graduje, zapája sa publikum. Najprv opatrne, potom smelšie, hlasnejšie a energickejšie, až napokon prejde do nezadržateľného jasotu a burácania. Ak možno niečo nazvať ováciami, tak určite toto…

Zážitok z nebývalého úspechu bol, samozrejme, veľmi dôležitý, ale nebol kľúčový. Lebo svetská sláva, poľná tráva… Kľúčová bola láska k vlastnému národu a k tradíciám, akokoľvek pateticky to dnes znie. Silný emocionálny dojem z úžasného podujatia v Strážnici však prispel k tomu, že o vzniku FFV sa rozhodlo prakticky ešte v Strážnici. Malý tanečník Janko Petrenka, syn vedúceho skupiny Kriváň, si po rokoch spomína: „Pamätám si, ako na tráve sedel otec a Martin Debnár-Šišiak, obaja v krojoch. Nad nimi ešte ktosi stál. Neviem, kto to bol, ani čo vravel, nevybavujem si ani jeho tvár. Mal hnedé nohavice, čižmy a ešte mi utkvel v pamäti veľký, výrazný golier na košeli. Mne sa vtedy rátali iba tí, čo mali kroje, ostatní boli nevýrazní a nedôležití. A zrazu počujem, ako si otec a Martin Debnár-Šišiak vravia: Keď majú slávnosti tu, prečo by sme ich neurobili aj my vo Východnej?“

Spomienku malého chlapčaťa a rozprávaním odovzdávanú tradíciu v rodine Petrenkovcov som sa dlho pokúšala overiť z iných zdrojov, až som napokon mala opäť šťastie: Kronika festivalu, ktorý viedol iný vzácny človek Peter Švorc, uvádza, že na XV. ročníku FFV v roku 1968 boli oceňovaní tí, ktorí stáli pri zrode Východnej. Medzi nimi Ján Petrenka st., „…náčelník železničnej stanice vo Východnej; patrí medzi tvorcov myšlienky (…) usporiadať vo Východnej slávnosti podobne ako v Strážnici.“  

Hneď po návrate sa Východňania dali do práce a asi prvé a najdôležitejšie, čo urobili, bolo získať na svoju stranu tých správnych spojencov. To istotne nebolo jednoduché, veď niektorí sa na zámer dívali tak, že „tancovať a zabávať sa treba za vlastné…“ Ale podujať sa na realizáciu takého veľkého zámeru bolo viac než dobrodružstvo. Východná nemala vôbec nič – ani javisko, ani amfiteáter, ani množstvu ľudí zodpovedajúce hygienické zariadenia, ani ubytovacie kapacity, ani peniaze, ani organizačný štáb, o programovom ani nehovoriac… skrátka, štartovala z ničoho. Jedna z pamätníčok roku 1953, Anna Lehotská: „So slávnosťami sa mi spája obraz žien, ktoré s malými deťmi na chrbtoch upravovali terén na prvé pódium…“ Drevo na stavbu zvážali domáci zo stanice do dediny na vlastných vozoch a s vlastným dobytkom. Organizáciu komplikoval fakt, že osobné autá vtedy ľudia nemali, nebolo telefonického spojenia, všetko bolo treba vybavovať osobne. A ešte sto ďalších rôznych problémov a ťažkostí.

Ale festival vo Východnej bol rok po návšteve skupiny Kriváň v Strážnici na svete. Skoro by som povedala, že niet takého veľkého klobúka, ktorý by sme mohli v úcte pred autormi myšlienky a organizátormi zložiť z hláv…

Sedemdesiat rokov neznamená rovnaký počet ročníkov festivalu, pretože tu i tam sa vyskytli nepriaznivé okolnosti. V tomto roku sa festival uskutočnil po 68. raz, čo, samozrejme, tiež stojí za pochvalné slovo. V množstve programov a podujatí sa však 70. výročiu založenia ušla len celkom malá zmienka v podobe informácie – Obecný úrad Východná, Folklórny festival Východná 1953 – 2023. Pravdepodobne výstava. Škoda, jednak je to pripomenutie dosť nevýrazné a jednak je areál festivalu a obecný úrad od seba dosť vzdialený, takže nepredpokladám, že by na úrad prúdili desiatky záujemcov.

Na záver by som azda mala vysvetliť, prečo som pred všetkými inými „dobrými dušami“ festivalu dala prednosť práve Jánovi Petrenkovi st. a Martinovi Debnárovi-Šišiakovi. Po prvé preto, lebo v ich smelých túžbach sa festival zrodil a po druhé preto, lebo oni sami za svojho života nedbali na svoju slávu a uznanie a hoci celý život, pokiaľ len mohli a vládali, festivalu pomáhali, z jeho popredných funkcií ustúpili. A zároveň sa stala asi ani nie paradoxná, ale v nedokonalom ľudskom svete bežná vec: po rokoch, keď už festival nabral na sile, úspechu a sláve, keď už skúsenosti z prvých ročníkov neboli v pamäti ľudí také živé, pribudli „noví“ organizátori, zrodili sa „nové“ zásluhy. S čím korešponduje napr. aj to, že z kroniky Osvetovej besede vo Východnej sa nezachovali práve tie stránky, ktoré hovorili o prvom ročníku slávností – teda, oni sa zrejme zachovali, len boli niekedy neskôr viditeľne vytrhnuté… Niekto akoby chcel skutočný beh vecí trošku odsunúť do úzadia.

Pri štúdiu materiálov ma zaujala ešte jedna vec. V roku 1953 od konca II. svetovej vojny neprešlo ani desať rokov. Šťastie a radosť z ľudí, neuveriteľná energia, vkladaná do budovania nového a lepšieho sveta bola prítomná, hoci priamo nevyslovená, všade, vo všetkom, čo som čítala a študovala. Ani v prípade slávností vo Východnej nešlo o nič, čo by bolo „vnucované zhora“, nikto to nemal ani ako socialistický záväzok, ani ako stranícku úlohu. (A mimochodom, slávnosti vôbec nevznikli ako protiváha púte v Levoči, ako sa istý čas tradovalo.) Toto podujatie sa naozaj zrodilo z vnútorného želania, vnútornej energie a „z lásky ku svojeti“.

Dnes by som to pomenovala aj ako energiu mierového nadšenia a budovania. Bola to ohromná sila. Dúfam, že navždy a všade ostane silnejšia než energia vojnového ničenia.

Snímky: Archív FS Kriváň Východná, archív rodiny Petrenkovcov z Východnej, archív E. Gomolovej z Východnej