VAŠA NAJLEPŠIA KNIHA ROKA 2013

PORADIE A POČET HLASOV

2._dejiny_myslenia.jpg1_na_rube_platna.jpg1. miesto

Etela Farkašová: Na rube plátna, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013 (4 prvé miesta, 1 tretie miesto. Hlasy: G. Rothmayerová, H. Košková, D. Rebro, Z. Matláková, P. Dinka.)

2. miesto

František Novosád, Dagmar Smreková (eds.): Dejiny   sociálneho a politického myslenia, Kalligram, 2013 (3 prvé miesta, 1 druhé miesto. Hlasy: M. Sekerák, J. Lysý, Ľ. Blaha, M. Ivančík.)

 

3._storocny_starcek.jpg4._zizek_nasili.jpg3. miesto

Jonas Jonasson: Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, Ikar, 2013. (2 prvé miesta, 1 tretie miesto. Hlasy: J. Špaček, A. Kret, O. Gáfriková.)

4. miesto

Slavoj Žižek: Násilí, Rybka Publishers, 2013. (2 prvé miesta. Hlasy: M. Ivančík, P. Daubner.)

5_globalniminotaurus.jpg5. – 6. miesto

Yanis Varoufakis: Globální Minotaurus. Amerika, Evropa, krize a budoucnost globální ekonomiky. Rybka Publishers, 2013. (1 prvé  miesto, 1 druhé miesto. Hlasy: R. Michelko, J. Korpa.)

5b_class-surplus.jpgMichal Polák: Class, Surplus, and the Division of Labour: A Post-Marxian Exploration. Palgrave Macmillan, 2013. (1 prvé miesto, 1 druhé miesto. Hlasy: A. Piekov, J. Lysý.)

 

7a_prehovor_ezechiel.jpg7. – 9. miesto

Anton Baláž: Prehovor, Ezechiel: Príbeh Jána Lajčiaka, Literárne centrum, 2012.
(1 prvé miesto, 1 tretie miesto. Hlasy: V. Jablonický, J. Rezník.)

7b_toth.jpgPeter Tóth: Krycie meno Bežec, Dixit, 2013. (1 prvé miesto, 1 tretie miesto. Hlasy: G. Murín, I. Daniš)

7c_proglas.jpgKonštantín Filozof: Proglas – Preklady a básnické interpretácie. Literárne informačné centrum, 2012. (1 prvé miesto, 1 tretie miesto. Hlasy: J. Borguľová, J. Lomenčík.)

Do ankety Slova Vaša najlepšia kniha roka 2013 za zapojilo 44 účastníkov. Rebríček uvádza diela, ktoré okrem prvého miesta získali ešte hlasy či hlas na druhom a treťom mieste. Aj keď sme zostavili rebríček najodporúčanejších kníh, nešlo nám v ankete len oň. Preto uverejňujeme všetky anketové odpovede – v poradí, ako prišli, s jednou výnimkou, ktorú sme pre jej rozsah dali až na záver – v presvedčení, že anketa je najmä vzájomným odporúčaním autorov, čitateľov a priaznivcov Slova, čo by sme si mali prečítať. A niektoré odporúčania samé osebe sú malým literárnym dielkom, recenziou, úvahou či esejou, preto stojí za to sa do nich začítať.

KNIHY, KTORÉ STE ODPORÚČALI

LUKÁŠ PERNÝ, hudobník a študent kulturológie
1. Ľuboš Blaha: Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia? Veda, vydavateľstvo SAV, 2011
2. Vladimír Körner: Lekár umierajúceho času. Tatran, 1987
3. Jean-Paul Sartre: La Nausée – Nevoľnosť (Hnus). Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2011
(Bonusy: Theodor W. Adorno: Schéma masové kultury, Oikoymenh, 2009. Dalimír Hajko: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku, Nakladateľstvo Pravda, 1986. Aldous Huxley: Brave New World. Franz Kafka: Premena. Jean-Paul Sartre: Múr, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2009.)

GABRIELA ROTHMAYEROVÁ, spisovateľka a publicistka
1. Etela Farkašová: Na rube plátna. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013. Každá z poviedok je výpoveďou o spisovateľke – jej stavebný materiál je pravdivý, každá veta a slovo prežité. Vystavia cudzí príbeh, ale vloží doň svoje hlboké premýšľanie o súčasnom svete. Presné, farebné. Etela Farkašová prísne, zároveň vľúdne a citovo vie a jej poznanie je zároveň obohacujúce, zároveň presne zasahujúce.
2. David Foster Wallace: Toto je voda. Preložila Mária Modrovich, vydala Aňa Ostrihoňová, vydavateľstvo Inaque, 2013. Esej má podtitul Niekoľko myšlienok o zmysluplnom živote vyslovených pri výnimočnej príležitosti. Tento rok som bola na niekoľkých promóciách a vypočula som si vždy ten istý niekoľko rokov recyklovaný príhovor univerzitného papaláša. Možno by bolo dobre, keby si všimli, že pri promócii by sa dalo aj popremýšľať inaq(ue). Ale zdá sa mi, že úroveň vysokých škôl na Slovensku nevystihuje nič lepšie ako tie gýčové príhovory bez farby, chuti a obsahu. Ale k eseji: americký prozaik a esejista D. F. Wallace vystúpil verejne len raz, v roku 2005 sa prihovoril absolventom americkej Kenyonovej univerzity a snažil sa odpovedať na otázku, ako žiť svoj život, ako premýšľať. Tá esej je útla, ale premýšľať o nej sa dá donekonečna. Výnimočný počin Ani Ostrihoňovej, ktorej vydavateľstvo je tiež takým výnimočným počinom.
3. Tomáš Berka, Ján M. Bahna: Vily nad Bratislavou, Marenčin PT, 2013. Dnes sa stala vila synonymom zbohatlíkov, nechutným vyvyšovaním sa. Ale vila môže byť obrazom tvorivého premýšľania o svete, klenotom vloženým do krajiny. Bratislavské vily podávajú správu o mešťanoch, ktorí v nich žili. Pozoruhodné je, že mená týchto osobností boli spojené s nejakých verejným prospechom. Štýly sa menili, nasávali zo svetového architektonického bohatstva, Bratislavu zaraďovali k iným veľkomestám. Na vilách nie je najkrajší ich prepych, ale práve posolstvo o ich obyvateľoch. Mňa osobitne zaujal architekt Fridrich Weinwurm, ktorý staval svoje domy bez akejkoľvek dekoratívnosti, dodržiaval prioritu účelnosti a tvarovej strohosti, jeho ambíciou bolo stavať dobré mestské domy (vily) pre robotníkov. Našiel by sa ešte dnes taký architekt? (Fridrich Weinwurm bol predvojnový komunistický intelektuál a zahynul pri úteku z koncentráku – to ešte na okraj).

PETER VALČEK, spisovateľ a vysokoškolský pedagóg
Namiesto odpovede do ankety pripájam smutnú (bo záverečnú) správu z výskumu Stav a úroveň čítania v SR. Už aj (či znovu?) čítanie je politická kategória. Kultúrny profil detského čitateľahttp://www.nocka.sk/vyskum-kultury/sociologia-kultury/kulturny-profil-detskeho-citatela

MATEJ IVANČÍK, doktorand
1. Slavoj Žižek: Násilí, Rybka Publishers, 2013. Neskutočne zaujímavý a obohacujúci pohľad na formy, príčiny a odkaz násilia. Predovšetkým na násilie páchané systémom, násilie obsiahnuté v jazyku a „božské násilie“. Český preklad je určite prínosom.
2. František Novosád, Dagmar Smreková (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia, Kalligram, 2013. 

STANISLAV BUCHTA, sociológ
1. Benjamin Frommer: Retribuce v poválečném Československu, Academia, Praha, 2010. Autor prednáša dejiny strednej a východnej Európy na katedre histórie Northwestern Univerzity v Evansone v Chicagu. Kniha popisuje trestné stíhanie vojnových zločincov a kolaborantov v rokoch 1945 – 1950. Autor, oprostený od akýchkoľvek politických vplyvov, sa snaží ukázať túto emocionálne vypätú dobu z pozície akéhosi nadstraníckeho pozorovateľa. Ide o historicky a sociologicky zaujímavý prístup k sledovanej problematike, ktorá je stále veľmi citlivá a kontroverzná.
2. Jack Kerouac: Na ceste, Artfórum, 2011. S odstupom viac ako tridsiatich rokov som si znovu prečítal základné dielo „beat generation“, v ktorom autor vyjadril stav životnej frustrácie a revolty tejto generácie v päťdesiatych rokoch minulého storočia v USA. Spisovatelia „beat generation“ založili tradíciu americkej literatúry, ktorá mala svojich pokračovateľov, ako boli napr. Ken Kesey, Norman Mailer, Jerome D. Salinger, Bernard Malamud, John Updike, Wiliam Styron, atď.
3. Joseph Roth: Pochod Radeckého, Lada, 2012. Ide o vynikajúce dielo popisujúce úpadok a pád rakúsko-uhorskej monarchie, končiace smrťou Františka Jozefa v roku 1916. Zobrazuje rozpad hodnôt odumierajúceho sveta tejto mnohonárodnej ríše. Nostalgicky, ale s ironickým podtextom, popisuje atmosféru agónie jednej historickej epochy, ktorá nevyhnutne smerovala k svojmu zániku.   

JAROSLAV REZNÍK, básnik a spisovateľ 
1. Keďže minulý rok bol rokom 1 150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie, veľmi pozorne som sledoval všetky podujatia, no najmä knižnú produkciu k tomuto výročiu a vyšlo mi, že najlepšou, ale i najkrajšou knihou je trojjazyčné vydanie Proglasu Konštantína – Filozofa. Knihu vydala Slovenská národná knižnica v Martine, 2013. Zostavil ju macedónsky slovakista a prekladateľ a dnes už aj slovenský štátny občan Stojan Lekoski. Obsahuje text Proglasu v cyrilike, básnické pretlmočenie do súčasnej slovenčiny z pera Viliama Turčányho a preklad do macedónčiny od Stojana Lekoského, ako aj tri eseje našich významných duchovných a historikov. Je vyzdobená obrazmi ikon z macedónskych starovekých kostolov a kláštorov. Knihu ponúkam na prvé miesto aj preto, aby sme vzdali hold najaktívnejšiemu prekladateľovi slovenskej literatúry Stojanovi Lekoskému, ku ktorému sa správame veľmi macošsky. Pre slovenskú kultúru a literatúru je schopný urobiť ešte  veľa.
2. Na druhé miesto dávam vydanie 4. a 7. zväzku Slovenskej vlastivedy od Drahoslava Machalu bez komentára.
3. Tretie miesto prisudzujem knihám Michala Eliáša Kde mŕtvi žijú a nemí hovoria z Matice slovenskej a postmoderne poňatému biografickému románu Antona Baláža o osobnosti Jána Lajčiaka Prehovor, Ezechiel z Literárno-informačného centra. Aj keď obe knihy majú vročenie 2012, vyšli až koncom minulého roku, preto nepredpokladám, že mohli byť vzaté do úvahy v minuloročnej ankete.
Na záver: ak by ste  chceli  napodobniť americký model udeľovania „Oscarov“, čo je dnes nechutne módne nielen v oblastiach kultúry, navrhujem, aby ste vypísali aj anketu o najhoršiu knihu roka a nazvali ju  „Palina“ prípadne „Bodliak“. V tom prípade navrhujem na túto prémiu šlabikár pre prvákov s krásnym, ale v tomto prípade zneužitým názvom Lipka. Odmenou pre jeho autorov by mal byť kop do zadku, ale od predku. Iste by sa dovtípili prečo.

IGOR DANIŠ, publicista
1. Prekladová literatúra: Benoit Duteurtre: Rebelka, Atlantis, Brno, 2012. Kniha bola napísaná pred 10 rokmi, ale stále nestráca na aktuálnosti. Fraška v zbesilom mixe súčasného sveta na móle modernosti za každú cenu. Mix: rýchly vzostup a strmý pád, celebrita, marketing, PR, sláva, poskokovia, úskoky, klamstvo, zrady, nádej. Akoby celý svet bol vystavaný v duchu Mečiarovho politického kréda: Použiť, využiť, zneužiť!
2. Antikvariát: Jorge Amado: Návrat márnotratnej dcéry alebo Tieta z Agreste, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987. Román z posledného Amadovho obdobia. Vynikajúci román v „rabelaisovskom“ duchu. Hravé dielo plné humoru a irónie. Hlavná postava Tieta prichádza do svojho rodného mesta v Bahii. Ako úspešná podnikateľka už niečo dokázala. To, čo dokázala je, že sa presadila ako prostitútka potom, čo utiekla z domu ako štrnásťročná. Treba sa vedieť obracať. Načo vzdelanie? Do veľkého sveta ju dostal jej milenec – vydržiavateľ –, ktorý pre ňu zaobstaral bordel pre elitu spoločnosti. Jedna línia líči jej pobyt  v rodnom kraji, kde nezaprie svoje vlohy a druhá línia rozvádza výstavbu chemického závodu. Nový závod má taký katastrofický dopad na životné prostredie, že ho nikde na svete nechcú. Čo si myslíte, že píšu noviny, okrem jedného divného básnika? Obchody medzi CEO, štátnymi a mestskými politikmi, inteligentné spoločníčky na požiadanie, manipulácia a naivita, najlepšie všetko v Tietinom v hoteli na pobavenie. Z románu  urobili v Brazílii  úspešnú ľudovú telenovelu… Amado má tri tvorivé obdobia. Prvé sa označuje za „komunistické“. Čítal som  teraz jeho vtedajšie knihy a nezdajú sa mi „komunistické“. Ide o klasické romány so sociálnou tematikou (Hugo, Dickens) pútavo napísané, kde novú éru – spravodlivosť, vykúpenie –  má nastoliť nová sila. Druhé obdobie by som označil za nostalgické. Doň spadá jeho najslávnejší román Mulatka Gabriela. V poslednom ironickom období napísal aj román o literátoch a akadémii. Škoda, že nie je preložený do slovenčiny.
3. Slovensko: Peter Tóth: Krycie meno Bežec, Dixit, 2013. Memoárová kniha bývalého nádejného mládežníka KDH nehovorí len o zbytočnej  kauze zbytočnej pomsty, ktorá na Slovensku veľa udalostí zahmlila, zhoršila politickú kultúru, načo doplácame dodnes; o kauze, na ktorej sa Tóth „urobil“, ale spadá do  mozaiky ďalších diel, ktoré sa konečne o Slovensku snažia niečo povedať a reflektovať vývoj a stav našej spoločnosti: Nicholsonova Gorila (písal som o nej na www.blisty.cz), polodokumentárne filmy Z. Piussi, filmy Kauza Cervanová, Môj pes Killer a Kandidát alebo Gindlova hra Karpatský thriller. Podobne, ako som písal o Gorile, aj táto kniha hovorí, že naši novinári a podnikatelia sú rovnakí ako naši politici. Národný hrdina R. Remiáš – drogový díler? Prečo o tom píše P. T. až teraz? Šéfredaktor Sme píše 2. 12. ku knihe (parafrázujem), že agent informácie utajuje s licenciou klamať, kdežto novinár píše  pre verejnosť a snaží sa klamstvá odhaliť. Podľa Kostolného neexistuje PR, marketing, reklamní partneri atď.? Naivita alebo vedomé zavádzanie? Čo kampaň v prospech reformy dôchodkového systému? Tóth robí (sebarealizuje sa) teraz strategický PR…Prečo by ale mal byť Mečiarom slovenskej žurnalistiky?
Udalosť roka: Film Veľká nádhera režiséra Paola Sorrentina. Život ako jedná veľká „prázdna“ šou o blahobyte, márnivosti, spokojnosti, bezvýznamnosti (Kunderov posledný román sa volá Sviatok bezvýznamnosti), rozčarovanosti, s množstvom paradoxov: o živote navonok plnohodnotnom, kde skutočný život preteká medzi prstami. Kompozícia filmu je blízka mojej estetike písania (noviel do šuplíku): dielo nie je postavené na dejovej línii, ale na samostatných epizódach navonok spolu nesúvisiacich a viažucich sa na hlavnú postavu: takto sa  postupne skladá mozaika, ktorá vytvára svet. (Podobne tohto roku premietaný film Post Tenebras Lux mexického režiséra Carlosa Reygadasa.)

MARCELA SLOBODNÍKOVÁ, doktorandka
1. Nedávno som si kúpila knihu Jana Kellera: Nová sociální rizika a proč se jim nevyhneme, SLON – sociologické nakladatelství, 2011. Číta sa veľmi dobre a aj preto bolo jej čítanie pre mňa veľkým zážitkom. Teraz jej robím reklamu medzi príbuznými.
2. Asi pred mesiacom som sa znova vrátila ku knihe Miloša Picka: Stát blahobytu nebo kapitalismus. Nachádzam v nej mnohé zaujímavé fakty, ktoré mi pomôžu pochopiť nielen vývoj v ČR v posledných dvadsiatich rokoch, ale aj česko-slovenské vzťahy. (Pred rokom som ju dostala „pod stromček“.)
3. Marián Sekerák: Ekonomická demokracia: Dejiny, teória a prax, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2013. Dobrá knižka, ktorá mi pomohla získať prehľad o problematike. (Dostala som sa k nej v Inštitúte ASA., je tam v knižnici.)

MIROSLAV BRÜCK, básnik
1. Jaroslav Šrank: Individualizovaná literatúra, Cathedra, 2013. Vynikajúca literárnovedná práca s mravčou dôslednosťou mapuje relevantné básnické počiny autorskej generácie, ktorá vstupovala do literatúry po roku 1985. Šrank prístupnou a zrozumiteľnou formou približuje tvorbu takmer 50 poetiek a básnikov, ktorí významným spôsobom zasiahli do jej kontextového vývoja. Vecne porovnáva a vyhodnocuje spoločenské súvislosti, ktoré vplývali na formovanie literárneho života. V takomto  ucelenom rozsahu sa s danou problematikou stretávame po prvý raz .
2. Jurij Andruchovyč: Moskoviáda, Kalligram, 2013. Strhujúca vízia ukrajinského autora o moskovskej skutočnosti, jej besoch, vášňach, pokleskoch a znovuzrodení. Jeden deň zo života literáta Otto von F. je nabitý zrýchlenými udalosťami, dejovými zvratmi, beznádejnosťou vlastného rozpoloženia, ktorá je otupená neutíchajúcim humorom ťažiacim z každej (ne)uveriteľnej situácie. Román, ktorý magicky vťahuje do víru moskovských ulíc, bravúrne preložil Valerij Kupka.
3. Martin Vopěnka: Nebarevné vzpomínky. Práh, 2013. Český prozaik Martin Vopěnka sa vrátil do 60. rokov minulého storočia, aby svojimi spomienkami na pražské detstvo vytvoril presvedčivý obraz dobového ovzdušia. Jednostranné videnie chlapca konfrontuje s neskorším pohľadom zrelého a kritického muža. Na pozadí dramatickej histórie jeho rodiny nezvyčajne úprimným spôsobom vypovedá o nádejach a dezilúziách rozdelenej spoločnosti.

FERDINAND VRÁBEL, archivár, historik
1. Ivona Kollárová: Slobodný vydavateľ, mysliaci čitateľ. Budmerice, Rak, 2013.
2. Ján Fuska a kol.: Milan Rastislav Štefánik žije v národe. Bratislava, nadácia MRŠ, 2013. Súhrnný prehľad o pomníkoch Štefánika doma aj na celom svete, kvalitná grafika, podrobné údaje o tvorcoch atď.
3. Miroslav Pekník a kol.: Vavro Šrobár, politik, publicista a národnoosvetový pracovník. Bratislava, Veda, 2013. Doteraz najpodrobnejšie zmapovanie života a diela významného slovenského predstaviteľa 20. storočia.

MARIÁN SEKERÁK, politológ
1. František Novosád, Dagmar Smreková (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava, Kalligram, 2013. Po niekoľkých nedávnych domácich individuálnych pokusoch napísaných s cieľom ponúknuť slovenskej čitateľskej verejnosti prehľad dejín politického myslenia (napr. Kulašik, Peter: Z dejín normatívnej politickej teórie. Od Platóna po Rawlsa. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, 2013; Krsková, Alexandra: Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava: Iura Edition, 2011) a monumentálnom českom projekte podobného typu, z ktorého plánovaných štyroch zväzkov boli doposiaľ vydané dva (Herold, V. – Müller, I. – Havlíček, A.: Dějiny politického myšlení. Politické myšlení raného křesťanství a středověku. Praha: Oikoymenh, 2012; Herold, V. – Müller, I. – Havlíček, A.: Dějiny politického myšlení. Politické myšlení pozdního středověku a reformace. Praha: Oikoymenh, 2012) sme sa v uplynulom roku dočkali aj kolektívneho diela podobného typu vydaného na Slovensku. Mnohočlenný autorský kolektív vybraných slovenských filozofov a politológov ponúkol prehľadného sprievodcu kľúčovými autormi a smermi z oblasti histórie ideí, ako sa dejinám politických teórií hovorí v anglicky hovoriacom svete. Projekt je potrebné vysoko oceniť, a to aj napriek viacerým formálnym a vecným nedostatkom (slabá korektúra jednotlivých textov vyznačujúca sa pomerne veľkým množstvom gramatických a štylistických chýb), resp. subjektívnemu vynechaniu niektorých kľúčových postáv a smerov politického myslenia. Kniha by sa mala stať nepochybne povinným čítaním pre všetkých študentov (i učiteľov!) sociálnej filozofie a politológie, ako aj iných príbuzných disciplín z oblasti spoločenských a humanitných vied.
2. Vladimír Dančišin: Metódy prerozdeľovania mandátov v pomernom volebnom systéme. Prešov, Prešovská univerzita, 2013.
Na slovenské pomery unikátne politologické dielo ponúkol Vladimír Dančišin pôsobiaci v Prešove. Ako jeden z mála slovenských politológov sa už niekoľko rokov venuje voľbám a volebným systémom, pričom vo svojej najnovšej monografii analyzuje viaceré zákutia metód, ktorými sa po voľbách prerozdeľujú odovzdané hlasy voličov na mandáty. Vo svojej knihe okrem iného dokazuje, že kvôli existujúcemu systému takéhoto prerozdeľovania v Slovenskej republike nemusí vždy volič svojím odovzdaným hlasom pomôcť politickej strane, s ktorou vo voľbách sympatizuje, čo je nepochybne znepokojivá správa pre kvalitu demokracie u nás. Na rozdiel od mnohých iných politologických diel, vydaných na Slovensku, má Dančišinova monografia priam burcujúci charakter, vyznačuje sa vysokým stupňom empirického skúmania, autorovou erudíciou, zodpovedným a vecným prístupom a disponuje nepochybne potenciálom ponúknuť námety aj pre konkrétne politické reformy týkajúce sa budúcej podoby volebnej legislatívy. A to napriek tomu (alebo azda práve vďaka tomu), že je písaná pomerne náročným odborným jazykom a nie je primárne určená laickej čitateľskej verejnosti.
3. Sergio Rubin, Francesca Ambrogetti,: Pápež František – rozhovory s Jorgem Bergogliom. Bratislava, Don Bosco, 2013. Po zvolení Jorge Maria Bergoglia do čela katolíckej cirkvi, najväčšej svetovej kresťanskej cirkvi, sa z rôznych strán ozývajú vyjadrenia a pohľady, ktoré sympatizujú s jeho pastoračným a „manažérskym“ štýlom. Knižka rozhovorov, ktorá vznikla ešte počas jeho pôsobenia v argentínskom Buenos Aires, umožňuje nahliadnuť hlbšie do jeho spôsobu myslenia a osobného prežívania viery. Číta sa ľahko a jej čaro môžu nepochybne objaviť aj neveriaci, príp. veriaci iných kresťanských denominácií či náboženstiev.

HANA KOŠKOVÁ, poetka
Po všelijakých Tatkinoch, Matkinoch či inom knižnom balaste, ktorý sa po čase stane nepotrebným haraburdím, sa na knižnom trhu objavili i vynikajúce knižky. Spomeniem aspoň niektoré, ktoré vo mne zarezonovali.
1. Poviedková kniha Etely Farkašovej Na rube plátna (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) patrí medzi ne. V siedmich poviedkach ako v siedmich dňoch týždňa autorka opäť dokázala, že jej tvorivý intelekt podčiarknutý empatiou a skúmaním vnútorných svetov človeka viem stotožniť so svojou pocitovosťou a jej zážitky sa stávajú zároveň identické s mojimi.
2. Skvelá knižka Listovník od Michaila Šiškina v preklade J. Štrassera (Slovart, 2013)  zachytáva nestarnúci dialóg medzi mužom a ženou, ktorí si zverujú cez detaily každodennosti závažné posolstvá. Nevdojak mi pripadajú  aj ako znamienka na mojich orientačných mapách. Brilantný štýl je devízou tejto pozoruhodnej knižky, ktorá zaujme takmer každého čitateľa, ktorý pátra, čo je pod povrchom.
3. S veľkým pôžitkom som sa začítala aj do knihy Milana Hamadu Kritické komentáre III. Tohto kritika považujem už od svojich literárnych začiatkov za fenomenálneho hodnotiteľa slovenskej literárnej produkcie. Jeho triezvy nadhľad, názor a konštruktívna kritika, ktorá nikdy „neglorifikovala“ glorifikovaných, ale zoči-voči bola i nekompromisná.
V tomto období som začala čítať biografickú knižku Tesla, portrét medzi maskami od srbského autora Vladimíra Pištalu (Kalligram, 2012). Teším sa na zážitok ktorý ma čaká po jej dočítaní.

JOZEF ŠPAČEK, spisovateľ, publicista, pedagóg
1. Jonas Jonasson: Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, Ikar, 2013.
Humoru nie je nikdy dosť. A ten zo severu ma prekvapil viac, ako som predpokladal. Už len zvolenie si hlavnej postavy vo veku, ktorého sa dožívame len výnimočne, je nápad sám osebe. A príhody a život, ktorý so sebou nesie neuveriteľne vitálny starček, to je tá pravá soľ, či korenie, ktoré potrebujeme každý deň.
2. Ladislav Ballek: Trojou a vŕškom pamäti. Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008, Kalligram 2013. Hoci som od L. Balleka čakal „čistokrvný“ román, jeho pamäti diplomata, pretkané pátraním v rodinnej i osobnej pamäti s dôkladnosťou jemu vlastnou, ma tiež výrazne obohatili.
3. Stanislav Rakús: Fáza uvoľnenia, Koloman Kertész Bagala, 2013. Tri prózy prozaika a vedca Stana Rakúsa sú výbornou ukážkou toho, ako možno spojiť neobyčajne hlboké znalosti z literárnej teórie a histórie s príťažlivým príbehom, za ktorým je skrytá i precítená osobná skúsenosť.
Okrem týchto titulov ma ešte oslovili prózy Petra Holku – Pokušenie a Miroslava Brucka – Žmurknutie z večnosti. Ani tieto tituly sa v záplave kníh roku 20123 určite nestratili.

PETER F. ‚RIUS JÍLEK, literárny kritik, vysokoškolský učiteľ
1. Robert Musil: Naplnenie lásky, Inaque, 2013. Pripomienka jedného z najdôležitejších autorov dvadsiateho storočia poteší každého milovníka moderny.
2. Mýty naše slovenské. Editovali Eduard Krekovič, Elena Mannová, Eva Krekovičová, Premedia, 2013. Druhé vydanie publikácie, ktorá populárnym spôsobom rozbíja rozšírené bludy slovenskej histórie.
3. Gabriela Futová, Zuzana Hirschnerová, Lívia Muntágová, Margita Nemčíková: Hupsov šlabikár Lipka pre prvý ročník základných škôl. 2. časť, Aitec, 2013. Lebo zdanlivo triviálny textík o pánovi Žubajíkovi, ktorý požiadal o ruku rozvedenú matku Žigmunda, poukázal na to, že slovenská spoločnosť nie je sekulárna, ako to garantuje ústava.

PETER DAUBNER, politológ a politický filozof, štátny radca
1. Slavoj Žižek: Násilí. Rybka Publishers, 2013. Slavoj Žižek je bez akýchkoľvek pochybností najvýznamnejším, celosvetovo najpopulárnejším a „najnebezpečnejším“ filozofom (a psychoanalytikom, kultúrnym kritikom a politickým teoretikom) súčasnej radikálnej (resp. post-marxistickej) politickej ľavice, ktorý o sebe žartovne vyhlasuje, že je „komunista, no zároveň nie idiot“. Slavoj Žižek, nasledujúc Marxa, Hegela a Lacana, je to najlepšie na globálno-kapitalistickom trhu s knižnými publikáciami. Jeho kniha „Násilí“ (Violence – Six Sideways Reflections. Profile Books, 2008) je, ako je už u Žižeka zvykom, zábavná, kontroverzná, no v istom zmysle zásadne pravdivá. Jeho reflexie o násilí (a jeho formách) „subjektívnom“ a (neviditeľnom) „objektívnom“, ktoré zahŕňa násilie „symbolické“ a „systémové“, sú de facto legitimizáciou a filozofickou obranou tzv. „emancipačného“ násilia (resp. emancipačného/revolučného boja). Poslednou a špecifickou formou je „božské“ násilie, pod ktorým Žižek rozumie akési brutálne vpády spravodlivosti mimo akéhokoľvek zákona. V knihe sa o. i. dozviete, z akých dôvodov je potrebné masturbovať, aký druh sexuality sa hodí k tomuto svetu, či prečo je tolerancia ideologickou kategóriou. „Násilí“ je povinnou literatúrou pre každého, kto sa hlási k radikálnej ľavici.
2. Slavoj Žižek: Demanding the Impossible, Polity Press, 2013. „Demanding the Impossible“ je vynikajúcou knihou, v ktorej Slavoj Žižek odpovedá na podnetné otázky juhokórejského filozofa Yong-june Parka. Kniha je akýmsi súhrnom politicko-filozofických názorov a myšlienok, ktoré Žižek predstavil v uplynulých rokoch. Možno ju nazvať „úvodom do štúdia súčasnej filozofie Slavoja Žižeka“. Kniha je voľne na stiahnutie na stránkach pražského združenia Socialistický kruh.
3. Noam Chomsky: Mocenské systémy. Rozhovory o globálnych demokratických povstaniach a o nových výzvach americkému impériu, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013. Profesor Noam Chomsky je človek, ktorého ľavicovému čitateľovi nie je nutné bližšie predstavovať. Na svojom konte má totiž tento pravdepodobne najznámejší a najvplyvnejší ľavicový verejný intelektuál (Chomsky sa deklaruje ako libertariánsky socialista, resp. anarchosyndikalista) desiatky kníh a tisíce článkov zaoberajúcich sa lingvistikou, medzinárodnou politikou (kritika americkej zahraničnej politiky), systémovou mediálnou manipuláciou, globálnym kapitalizmom a čiastočne filozofiou. Kniha Mocenské systémy je ďalšou zo známej série rozhovorov s Davidom Barsamianom, konkrétne tieto boli uskutočnené v rokoch 2011 až 2012, takže toto 156-stranové „dielko“ pojednávajúce o globálnych demokratických povstaniach (Occupy Wall Street, Arabská jar), o „novom“ americkom imperializme, ale napríklad aj o baskickom Mondragone, o Tobinovej dani či o „mentálnom otroctve“, ktorý spôsobuje masová indoktrinácia kapitalistickou ideológiou, je stále mimoriadne aktuálne. Noam Chomsky je už tradične zárukou vysokej kvality. Aj napriek svojmu vysokému veku, ani tentoraz nesklamal. Práve naopak.
Z monografií, ktoré boli publikované v uplynulom roku, a ktoré si zároveň oprávnene zaslúžia pozornosť ľavicovo orientovaného čitateľa a nemali by uniknúť jeho pozornosti, vyberám nasledovné: Oskar Krejčí: Lidská práva. Britské listy (e-pub), 2013. Slavoj Žižek (ed.): The Idea of Communism 2. Verso, 2013. Michal Polák: Class, Surplus, and the Division of Labour. A Post-Marxian Exploration. Palgrave Macmillan, 2013. Marián Sekerák: Ekonomická demokracia. Dejiny, teória a prax. FPVaMV UMB, 2013. Peter Dinuš, Kristína Šabíková (eds.): Ekonomická demokracia dnes. Od teórie k praxi. Veda, 2013. David Graeber: Fragmenty anarchistické antropologie. Tranzit.cz, 2013. František Novosád, Dagmar Smreková (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Kalligram, 2013.

ELENA ELEKOVÁ, spisovateľka
1. Dominik Tatarka: Písačky pre milovanú Lutéciu, Literárne centrum, 2013. Kniha, ktorá ma v poslednom čase najviac prekvapila – formou i obsahom. Napriek praktickej „nedejovosti“ sa do nej zmestilo mnoho napätia: medzi ženou a mužom, slobodou a spútanosťou, živelnosťou a intelektom… V štylizovanej autobiografii sa odrazil človek i doba. Očarilo ma aj Tatarkovo výrazivo, ktoré presviedča, aká môže byť slovenčina v rukách ozajstného spisovateľa bohatá a krásna. Jazyk Písačiek – to je jazyk, ktorý sa hrá, spoznáva, reflektuje, ide na koreň, často doslova a do slova. Jazyk, v ktorom sa žije – zápasí i miluje, z ktorého cítiť, že písanie je pre autora samotná rozkoš. Autora, pre ktorého byť umelcom, byť spisovateľom, to je tiež otázka sebapoznania a sebauvedomenia. Ďalším zaujímavým odtieňom Tatarkovho rozprávania, zvlášť v dnešných časoch nacionalistického extrémizmu a všerozpúšťajúceho globalizmu súčasne, bolo pre mňa Tatarkovo „národné povedomie“. Dalo by sa vystihnúť ako jeho schopnosť odpovedať na otázku, načo je taký malý národ, ako sme my, Slováci, na svete.
2. Monika Kompaníková: Hlbokomorské rozprávky, Artforum, 2013. Keďže momentálne čítam aj svojim deťom, vždy ma poteší nový domáci titul. Toto je konečne kniha, ktorú ocení vnímavý a zvedavý detský čitateľ, prirodzene prahnúci aj po vedomostiach. Neuráža primitívnym a preexponovaným jazykom a je navyše naozaj krásna – radosť chytiť do ruky. Skrátka knižka, na akú sa večer teší dieťa i dospelý.
3. Jana Bodnárová: Z periférií, Vlna o.z., 2013. Lyrika Jany Bodnárovej je mi veľmi blízka, či v próze alebo v poézii. Mám rada tú jej rozostrenosť, snovosť, zameranie na detail, z ktorého vystúpi celok, senzitívne vnímanie maličkostí, všednosti a napokon je mi blízka aj vo svojej dievčenskej ženskosti. Zbierka najnovších básní (a snov) je opäť príležitosťou ponoriť sa do jej/svojho vnútorného sveta, vychutnať prchavú intenzitu okamihu a sugestívnu krásu premietaných obrazov sprevádzaných hudbou jej špecifického jazyka. A spomaliť.

DEREK REBRO, literárny kritik, redaktor
1. Etela Farkašová: Na rube plátna
, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013. Jednotlivé prózy knihy sa tematicky líšia, no spája ich podobný typ postáv, navracajúca sa túžba po celistvosti pri súčasnom problematizovaní súdržnej identity. Autorka, čoraz väčšmi tematizujúca starnutie, ponúka ďalšie fraktálové textokruhy so silnou a kultivovanou atmosférou, zložené z dlhých súvetí, v ktorých sa funkčne prelínajú rôzne časové vrstvy, návratné motívy s aktuálnymi pozorovaniami, rozhovormi a vnútornými monológmi.
2. Katarína Kucbelová: Vie, čo urobí, Artforum, 2013. Zbierka prináša nezjednodušujúco angažované a rázne textové zrkadlo (aj intímnej) súčasnosti vo svojej zložitosti, ktoré je napriek prevažujúcej (aj metaforickej) vecnosti pocitovo odzbrojujúcou a chvíľami aj obrazovo iskrivou umeleckou výpoveďou. 
3. Uršuľa Kovalyk: Krasojazdkyňa, Divadlo bez domova, 2013.  Ťažnou silou knihy je sprítomnenie vnútorného sveta hlavnej hrdinky, pohybujúcej sa na pomedzí sna a reality. Ak ju čítame pozorne, dostane sa nám tak umeleckého, ako aj myšlienkovo nasýteného zážitku, ktorý nie je rušený ani zjednodušeniami, ani striktnými hierarchickými dualitami vrátane tých rodových.

JÁN BÁBIK, publicista, autor rozhlasových dokumentov
V minulom roku som čítal najmä tzv. muklovskú literatúru, čiže diela spisovateľov a historikov o politických procesoch v 50-tych rokoch (napr. K. Pecka, J. Pešek, K. Kaplan), nielen tie najnovšie, v súčasnosti pripravujem aj 5. diel cyklu rozhlasových dokumentov Múzy za mrežami, tentoraz o spisovateľoch, ktorých rodičia boli politickí väzni – Ľubomír Feldek, Miroslav Válek, Július Vanovič, Kornel Földvári, Ľudovít Petraško, Mila Haugová, čiže študoval som ich osudy, takže k čítaniu najnovších kníh som sa veľmi nedostal.
1. V roku 2013 z tejto oblasti vyšla kniha Rudolfa Dobiáša Johana. Johanin chlapec. Kronika lásky a smrti (Vydavateľstvo Michala Vaška, 2013). Rudolf Dobiáš je výnimočná osobnosť slovenskej literatúry, píše vzácne autentické diela z obdobia 50-tych rokov, jeho najnovšia kniha popisuje, ako režim dokázal vrážať klin medzi obvinenými a pozostalými. Hlavná hrdinka Johana sa stane terčom nenávisti a odsúdenia v očiach dedinčanov, príbuzných bohatých gazdov, ktorí sa mylne domnievajú, že jej manžel pred smrťou označil ich manželov za spolupáchateľov, syn Ján sa odcudzuje matke, podvedome za svoje príkoria obviňuje mŕtveho otca.
2. V češtine vyšiel v roku 2012 román rakúskeho spisovateľa Josefa Hasslingera Jáchymov (vydavateľstvo Jota) o odsúdení československého hokejového mužstva, mnohí boli dvojnásobní majstri sveta, v roku 1950.  O knihe som napísal glosu aj do Knižnej revue s tým, že podobný nespracovaný príbeh máme aj na Slovensku, väznenie futbalistov Slovana Michala Benedikoviča a Viktora Tegelhoffa.
3. Ešte by som sem zaradil aj rodinnú ságu Petra Krištúfka Dom hluchého, román tiež vyšiel v roku 2012 (Marenčin PT). Román skvelo popisuje, ako sa 20. storočie, obdobie dvoch totalít, podpísalo na osudoch mnohých nevinných ľudí.

ZLATA MATLÁKOVÁ, poetka
1. Etela Farkašová: Na rube plátna, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2013. Súbor siedmich filozoficky ladených poviedok je hlbokým ponorom až na dno možného vnímania vzťahov. V rovnomennej poviedke sa čitateľ ocitne v priestore mrazivého odcudzenia matky a dcéry, z ktorého, napriek snahe, nemožno vykročiť a začať inak, pričom geografická vzdialenosť oboch protagonistiek je zanedbateľná. Stretnutie tvárou v tvár, hľadanie súvislostí pátranie po príčinách a dôsledkoch, možných riešeniach, ktoré by boli najmenej bolestné, zlyhávajú. Hraničná čiara, ktorá rozdeľuje podiel viny alebo prinajmenšom zodpovednosti je príliš kľukatá. Dominantnou poviedkou v zbierke je El camino, jedna z ciest podmaňuje príbehom a magickým posunom v reálnom čase. Španielske pútnické miesto Santiago de Compostela, ktoré zemepisne ohraničuje poviedku, sa dá zo začiatku vnímať ako posvätné miesto, kam sa vydávajú státisíce ľudí bez ohľadu na vek a vierovyznanie, aby našli čosi nedefinovateľné, čo im v živote chýbalo. Hlavná postava je neplánovane vtiahnutá do úplne iných, čudesných súvislostí. Mnohé sa nedajú pomenovať ani vysvetliť (napr. opakované stretnutia s tajomnou staršou ženou). Autorka brilantne zachytáva kmitanie medzi realitou a fantáziou. Raz sa vnára viac do jednej, potom do druhej. Poviedka zaujme tiež pojednaním o vrstvách pamäti, rozpamätávaní  a spomienkach uzatvorených vo svojom vlastnom čase.
2. Miroslav Danaj: Rátanie rán, Matica slovenská 2013. Názov publikácie je dopovedaný podtitulom Biele príbehy nielen z medicíny. Pre mnohé z vyše štyridsiatich textov je symptomatické  a informovaným čitateľom podvedome očakávané (Miroslav Danaj je prednostom chirurgickej kliniky Fakultnej nemocnice v Trnave) dramatično lekárskeho prostredia. Bielu farbu však môžeme „prečítať“ aj v iných súvislostiach: zamúčené mlynárske príbehy, biele tváre tých, ktorí sa nevrátili z vojny, biele kone v súčasnom slovenskom podsvetí, kriedovobiele telá zlatokopiek neúspešne zliepajúcich svoj svet, ale aj biela, bielulinká v poetických opisoch prírody. M. Danaj upozorňuje tiež na niektoré „biele miesta“ konkrétnej pomoci tretiemu svetu. Tí, ktorí sa rozhodli, že odídu, napr. na africký kontinent, sú nepochybne novodobí hrdinovia. Pobyt v nesmierne ťažkých a zložitých podmienkach ich právom robí ešte väčšími hrdinami. Obyčajne na úkor najbližších rodinných príslušníkov, lebo na ich plecia sa presúva zabezpečenie každodenného života, starostlivosť o deti i strach o lásku v odlúčení. Knižka je presvetlená sentenciami a aforizmami, ktoré sú v doterajšej Danajovej tvorbe dominantné. V zbierke príbehov nechýbajú ani tie, ktoré „dozreli“ na danajovskom rodostrome. Autor ich hodnoverne potvrdzuje historickou a spoločenskou faktografiou. V nej nechýba ani rodinné striebro: list So svedectvom Jozefa Jurkoviča o roku 1919 a Krátki zemepis Szekácsa Lajoša z roku 1867, o ktorý prejavili záujem i súčasní historici.
3. Pavol Tomašovič: Presahy, vydavateľstvo Spolku svätého Vojtecha, 2013. Úvahy zoradené v Presahoch do štyroch častí svojím krátkym rozsahom umožňujú jednoduchšie vstúpiť do témy. Najmä ak je blízka vlastným prežitým. Autor vie odkrývať prekvapivé vrstvy pohľadu na všedné a zdanlivo bezvýznamné veci. Niektoré udalosti a /ne/očakávané dôsledky našich rozhodnutí autorovým „nasvietením“ zrazu vnímame v iných súvislostiach, ktoré sme si buď nevšimli, prehliadli, alebo rezignovane ani nechceli poodhaliť. P. Tomašovič vo svojej filozoficky a duchovne ladenej zbierke úvah nevysvetľuje, nepoučuje. Vzťahy vecí a javov zaznamenáva v nových, často prekvapivých spojeniach so zámerom odsunúť nabok svet, v ktorom nemáme čas pozrieť sa ani do očí. Nabáda k zastaveniu v uponáhľanej každodennosti. Prekročiť ľahostajnosť, nezmieriť sa s okolnosťami, dôverovať v možnosť ovplyvniť zdanlivo nedosiahnuteľné. V zrýchlenom tempe mnohé nepostrehneme často aj čiernobielym medializovaním témy, o čom autor, profesijne vedúci kancelárie primátora a hovorca mesta Trnava, vie svoje. Presahy sú určené skôr na doznievaní v čitateľovi. Podobne ako zábery umeleckého fotografa Blažeja Vitteka a Eleny Ursinyovej, ktoré posúvajú knihu do farebnosti a prekvapivých  obrazov.

ANTON KRET, dramaturg, teatrológ, prekladateľ, publicista
Literatúra prestáva už byť zložkou krásnych umení. Ako napríklad aj film a audiovizuálne prostriedky vôbec. Ak v minulosti bola pôdou pre vychutnávačské zobrazovanie ľudských citov lyrická poézia, psychologicko-príbehový román, vysoko básnivá dráma, dnešná recenzistika akoby prestala vnímať estetické hodnoty ako výlučnosť umenia a začala už dávnejšie uprednostňovať nasýtenú printovú informáciu s čitateľným podmazom ideológie a propagandy. Preto sa tak ľahko stiera rozdiel medzi publicistikou a umeleckou literatúrou a medzi filmovým dokumentom a hraným filmom, kde jedno stojí na kvalifikovanej (isteže, často aj veľmi dojímavej, city burcujúcej) informácii a druhé na špecifickom umeleckom obraze vlastnom príslušnému druhu alebo žánru. Krikľavým príkladom hodnotového zmätku je Roznerova memoárová práca Sedem dní do pohrebu. Všetci, čo o nej písali, ju nazývali románom, hoci do románu chýba knižke to, čo robí tento žáner nenapodobniteľným: vymyslený príbeh a charaktery. Na emócie pôsobí dielo tým, čím dokáže pôsobiť každá dobrá reportáž, a nemusí byť ešte umením: dojímavou konfrontáciou pravdy autorovej a „pravdy“ obsahu chvíle, skutočných spoločenských pomerov na mieste deja a, pravdaže, aj samotným týmto miestom. Ako v Barabášových filmoch alebo v nejednej z prác britskej spravodajskej spoločnosti BBC. Publicista prenikol do umenia schopnosťou dojímať. Nuž ale veď takýmto „umením“ boli všetky veľké cestopisné, prírodopisné či výtvarno-dokumentárne, dnes už teda aj fotografické a filmárske práce minulosti, ale nikto dodnes neradil napríklad Zamarovského dielo k umeleckej literatúre. Priam hrozbou pre spisovateľov sa stalo zaklínadlo značnej skupiny „odborníkov“, ktorí neuznajú ani jeden román dotýkajúci sa Európy v dvadsiatom storočí, ak v ňom nie je vyjadrený postoj k osudu časti príslušníkov niektorej z rás chránených Helsinkami. Vo sfére estetiky sa opäť násilne predierajú na povrch otázky pravdy života namiesto otázok autenticity pocitov. Ako keby krásna literatúra mala opäť nahrádzať vedy sociálne, historické, medicínske. A časť autorov sa aj tak správa: oblečie politickú tézu dňa do narýchlo zbúchaných šiat u kohosi, kto zručne kopíruje Versaceho, a vydáva ju za Pravdu umenia.
Nečudujte sa, že podľa toho potom vyzerajú aj naše ankety. Keby som sa toho držal aj ja, dal by som v našom aktuálnom hodnotení na prvé miesto Gorbačovovu knižku Môj život alebo trebárs Hríbovho Bezáka. Ten prvý perfektne objektivizuje svoje politické postoje v čase svojej slávy, druhý sa tvári, že skúma osobnosť dajme tomu hriešneho svätca. No jedna aj druhá knižka sú iba archiváliami pre dejepiscov a burcovanie emócií používajú iba ako schodíky k lepšiemu ohlasu u čitateľa. Literárny obraz tu nahrádza nanajvýš elementárne literárne zveličenie či prosté prirovnanie.
Takže nie Banáš  ani  Krištúfek, ale skôr Dán alebo Vasilková a Kompaníková, lebo tie sú z košiara poézie schovanej vo vypiplanom, aj keď ani zďaleka nie dokončenom brlôžku fantázie a trúfajú si odolávať aj alatezistickému Hvoreckému či Krištúfkovi, seriózne sa pokúšajúcemu urobiť z pamätníčka leporelo.
Ale najlepšia kniha zo sféry beaux arts, akú som v uplynulom roku čítal, je práve sýty výplod fantázie, kde je takzvaná životná realita iba jemne navodenou kulisou príbehu a jednako sú obe v takej dokonalej jednote, až vás to mrazí. (A dobré umenie by mraziť malo, všakáno.) Napísal ju švédsky autor  (1.) Jonas Jonasson a volá sa Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.

GUSTÁV MURÍN, biológ, spisovateľ, publicista
Rád odpovedám na takéto ankety, lebo mám rád knihy. A tých, chvalabohu, vychádza na Slovensku požehnane. A, rovnako chvalabohu, nie je napriek tomu problém ukázať na tých pár najhodnotnejších.
1. Peter Tóth: Krycie meno Bežec, Dixit, 2013. Kniha, ktorú nikto nečakal, ale zjavne už dozrel čas, aby prehovorili aj tí, čo to majú zakázané. V USA je to už samostatný žáner. Samozrejme, že ma zaujíma, čo sa dozvieme a aj preto som zašiel na krst tejto knihy v reprezentatívnej predajni internetového kníhkupectva Gorila. A nemohlo ma neprekvapiť, že kým so slzou v oku exprezident Kováč hovoril o nedostatku spravodlivosti na Slovensku, v prvom rade pred ním sedel kamarát jeho syna Marián Kočner. Ten by sa predsa tiež mal sťažovať na absurdnú amnestiu toho istého Kováča, ktorý tak zabránil, aby sa títo výtečníci okolo jeho syna dočkali spravodlivého očistenia svojich mien od takto už zvečneného podozrenia, že si aj za pomoci amnestora napchali vrecká kolosálnym medzinárodným podvodom. Takže aj knihu „Bežec“ treba čítať s vedomím, že jedným z úloh tajných služieb je nielen informácie získavať, ale ich aj prekrúcať, či zatajovať…
2. Ján Stanislav, Jaroslav Švacho: Povstalecké nebo, Múzeum SNP, 2013. Na rozdiel od predošlej knihy, ktorá je inzerovaná vo všetkých kníhkupectvách, túto zoženiete len v predajni vydavateľstva Magnet, ktoré celé je o militáriách. Nie je lacná, je totiž výpravná. A takto veľkoryso by malo vychádzať viac kníh o SNP. Málo si totiž uvedomujeme, že to bol prvý veľký moderný emancipačný krok slovenského národa, ktorý nakoniec logicky viedol k našej modernej štátnosti. A letecká časť týchto pamätných bojov je naozaj pozoruhodná aj vo svetovom meradle. Na jednej strane sme sa zapísali do histórie archaickým dvojplošníkom B-534, ktorého pilot Cyprich zostrelil maďarské Ju 52, ako posledný takýto zostrel v histórii letectva na svete (a nezranená posádka maďarských pilotov sa dokonca pri vraku ich lietadla s úsmevom nechala vyfotografovať!); na druhej strane máme svetový primát v operačnom nasadení kompletnej stíhacej jednotky strojov La-5FN uprostred okupovaného územia. Ako hovorím, o tejto našej historickej maturite, ktorou sme dospeli medzi moderné národy sveta, by sme mali vedieť čím viac.
3. Martin Prebudila, No tak, usmej sa…, Slovenské vyd. Centrum, Báčsky Petrovec, Srbsko. Málo naša verejnosť vie, že v srbskej Vojvodine kultivujú naši krajania už desaťročia hodnotnú, rovnocennú literatúru s tou, ktorá vychádza na Slovensku. Táto útla knižka dorazila k nám s ročným oneskorením práve preto, že o knižnej produkcii vojvodinských Slovákov vieme tak málo (kus práce v tomto smere robí aj na môj podnet, ako vtedajšieho predsedu SC PEN, mesačník Slovenské pohľady). Autor, najmä básnik, ale aj románopisec a poviedkár, je aj v prípade tohto románu moderne stručný, na vyrozprávanie príbehu mu stačí 169 strán. Ešte stručnejší je v knižke čŕt a fejtónov Príbehy z čiernej skrinky, ktorá vyšla v tom istom vydavateľstve minulý rok.
P.S. Na záver som si nechal skutočný unikát. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov je vzácnym ostrovom klasickej literatúry v mori komercie. Vyšli tu vzácne diela Cézara, Cicera, zrejme len tu aj Noama Chomského a biblia demokratického zmýšľania (založeného na slobode slova) od Stefana Zweiga: Svedomie proti násiliu. A tým unikátom je, že vydavateľstvo nielen vydalo v roku 2007 vzácny spis Michela de Montaigne Eseje, ale už o pár dní by sme sa mali dočkať avizovanej dotlače! To znamená, že táto kniha vyšla nielen ako povinná jazda kultúry moderného národa, ale je aj čítaná a teda živá v kruhoch literárnych fajnšmekrov. Dobre že ich už máme a dobre, že máme Vydavateľstvo SSS, ktoré hlad po náročnej literárnej textúre sýti tak výdatne.

EVA HRAŠKOVÁ
1. Andrea Rimová: Kámasútra našich klamstiev, Motýľ, 2013. Autorka v knihe spojila krimi príbeh spolu príbehom plným lásky. Od prvej po poslednú stranu držala čitateľa v napätí. Zvláštny záver knihy, ktorý by asi každý z nás prežil inak, dáva čitateľovi podnet na zamyslenie. Ukazuje aká veľká môže byť hodnota človeka, ktorý nebojuje dychtivo o pomstu, ale iba o lásku.
2. Dominik Dán: Básnik, Slovart, 2013. Už ani neviem koľká kniha v poradí od Dominika Dána, ktorá zapĺňa moju knižnicu. Hoci som pri tej predposlednej nebola tvorbou tohto známeho slovenského autora rovnako uchvátená ako v jeho prvých knihách, Básnik opäť autora vyniesol na piedestál slávy. V knihe vibruje napätie, silný príbeh a učarovalo mi, že napriek tomu, že knihy vydáva autor jednu za druhým, stále sú veľmi čítavé, pútavé a prinášajú dnešným mladým ľuďom pohľad na to, ako naša krajina vyzerala včera, pred rokom, alebo pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. Držím autorovi palce v ďalšej tvorbe.
3. Táňa Keleová-Vasilková: Liek na smútok, Ikar, 2013. Podobne ako predchádzajúci autor, aj pani Vasilková je známou slovenskou autorkou. Pri množstve jej kníh obdivujem studnicu jej nápadov. Kniha Liek na smútok je ponorom do duše osudom skúšanej ženy. Prinúti čitateľa zamyslieť sa nad hodnotou ľudského života, a ženám, ktoré postihol podobný osud, pomôže znovu sa postaviť na nohy… Túto knihu považujem za akýsi balzam na ľudskú dušu…

JURAJ KORPA, publicista
1. Aľa Rachmanovová: Mliekarka z Ottakringu, Premedia 2013. Tretia časť denníkov Ale Rachmanovovej, ktoré si písala pred revolúciu, počas nej a po revolúcii v Rusku, završuje jej putovanie do rakúskeho azylu, kde sa musela pretĺkať ako mliekarka a majiteľka malého obchodu. Revolučné hrôzy prvých dvoch kníh nahradili tentoraz veľmi zaujímavé, farbisté a dojímavé osudy rôznych (obyčajných) ľudí, od rakúskych malomeštiakov (hlavne malomeštiačok) cez nešťastné manželky a dcéry až po ruských emigrantov, pred ktorými sa dá otvoriť duša, ale pred ktorými treba byť aj nadmieru opatrný… Vynikajúce svedectvo o stredoeurópskej medzivojnovej spoločnosti – v podstate rovnakej, v akej žili aj naše prababky… Ak ste čítali predchádzajúce diely, musíte ich zakončiť týmto – mimochodom, už sa veľmi teším na biografickú knihu o Ali Rachmanovovej, ktorá sa na tento rok pripravuje.
2. Yanis Varoufakis: Globálny Minotaurus. Amerika, Evropa, krize a budoucnost globální ekonomiky, Rybka Publishers, 2013. Globálny Minotaurus je veľmi trefné pomenovanie a/alebo alegória svetového ekonomického systému, ktorý vznikol približne na začiatku 70-tych rokov a skončil sa až veľkou krízou v roku 2008. Autor veľmi zasvätene hovorí nielen o tom, ako sa globálna ekonomika budovala, čími rukami a v čí prospech, kde aké prúdy surovín a financií v celosvetovom meradle tiekli; čo sa plánovalo, ako to prebiehalo a ako sa to volalo ešte pred „objavom“ Minotaura, teda finančnej obludy, kŕmenej ako čierna diera zo všetkých strán, ktorá sa napokon vytrhla spod kontroly svojich stvoriteľov, ale aj o súčasných finančných prešpekulovaných derivátoch, o tom, kde a prečo sa to napokon zadrhlo, no a v neposlednom rade i o tom, čo robiť, aby sa kríza už skončila a nikdy nezopakovala (ak by, pravda, elity na niečo také pristúpili). Robí to veľmi prirodzeným a prístupným spôsobom, obyčajným ľudským jazykom a tak, že som tomu porozumel dokonca aj ja 😉 Veľmi fundovaná kniha, ktorá otvorí oči každému, kto chce porozumieť dnešnej globalizovanej ekonomike.
3. M. V. Kratochvíl: Podivuhodné příběhy a dobrodružství Jana Kornela, Státní nakladatelství dětské knihy, 1966. Táto kniha síce nevyšla v roku 2013, a napísaná bola celých 60 rokov pred ním, ale v tom roku sa ku mne (neuveriteľne šťastnou náhodou) dostala a ja som z nej zostal úplne paf! Veľmi pútavým štýlom, obrezaným doslova na kosť, kde vo vetách a odsekoch nie sú žiadne surrealistické, nejednoznačné, balastné či agitačné barličky, len jasný a jednoduchý dej, ktorý však doslova kypí krvou života a nechýba v ňom skutočná, nadčasová životná múdrosť, aká sa dnes už málokde vidí, opisuje putovanie českého mládenca Jana Kornela cez víry tridsaťročnej vojny a nadväznej biedy, povstaní, nespravodlivosti a všadeprítomnej smrti, ktorého osud zaveje nielen do polovice Európy, ale cez more dokonca až do Karibiku, najprv do otroctva, potom k pirátom, odkiaľ sa vďaka zázračnej šťastene vráti do rodného kraja, aby mohol rozprávať… Okrem skvelého príbehu ma kniha očarila presnými historickými reáliami (bez pomoci internetu!!!) a dobovým jazykom, hádam by som mohol autorovi vyčítať iba zo 5 strán, na ktorých hrdinovia debatujú o vesmíre a Zemi, existujúcej milióny rokov – o čom v 17. storočí nikto, naozaj nikto, vrátane vedeckých špičiek tej doby, nemal ani poňatia – beriem to však ako daň autora poplatnú jeho dobe, čiže roku 1954, a k tej to parádne pristane… Jeho meno, Miloš Václav Kratochvíl, som doteraz akosi neregistroval – ako sa však ukázalo (s pomocou internetu ;)), bol to skvelý literát, fundovaný historik, a najmä filmový scenárista a dvorný spolupracovník Otakara Vávru, ktorý toho v živote napísal podstatne viac… Knihu Podivuhodné príbehy a dobrodružstvá Jana Kornela teda beriem ako znamenie osudu, že by som sa mal poobzerať i po ďalších jeho knihách… a, ak dovolíte, odporúčať ich touto cestou aj vám… J

JOZEF LYSÝ, politológ, vysokoškolský pedagóg
1. Dejiny sociálneho a politického myslenia. Editorom Františkovi NovosádoviDagmar Smrekovej patrí veľká vďaka za pozoruhodný edičný čin, keď zostavili monografiu venovanú dejinám politického a sociálneho myslenia. V slovenských pomeroch ide o výnimočnú udalosť. Kniha dokazuje, že na Slovensku máme  autorov, ktorí dokážu politickú agendu vidieť v súvislostiach a na úrovni potrieb dneška.
2. Michal Polák napísal knihu Class, Surplus, and the Division of Labour, ktorá vyšla v máji 2013 v anglickom vydavateľstve Palgrave Macmillan. Autor je verný marxovskému duchu, ponúka vlastné rozšírenia tradičných pojmov, explanačné rámce „triednej mapy“ vyspelých kapitalistických spoločností.
3. Josef Šmajs vo svojej knihe Evoluční ontologie kultury a problém podnikání tvrdí, že kultúra nie je ani pokračovaním evolúcie prírody, ani ušľachtilejšou stránkou ľudskej civilizácie. Kultúra nie je iba duchovná. Je to reálny, ľudskou aktivitou vytváraný systém vnútri širšieho a staršieho prirodzeného systému. Josefa Šmajsa považujem za originálneho mysliteľa.

VIKTOR TIMURA, filozof, spisovateľ
1. Zborník z konferencie Panslovanskej únie konanej 24. 11. 2012
2. Noam Chomsky: Mocenské systémy. Rozhovory o globálnych demokratických povstaniach a o nových výzvach americkému impériu, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013.
3. Pavol Dinka: Mediálne pasce verzus mozog v nádrži, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013.

SLAVO LESŇÁK, filozof
1. Charles Taylor: Multikulturalismus zkoumání politiky uznání; Amy Gutmannová (ed.), Praha, Filosofia, 2001. Niektoré menšiny diskriminujeme už tým, že ich prehliadame, nie je to i prípad slovenských Rómov a ich problémov?
Kateřina Tučková: Žítkovské bohyně. Brno, Host, 2013. Príbeh o stáročia prenasledovaných liečiteľkách – bylinkárkach  na kopaniciach na  moravsko-slovenskom pohraničí.
Chaim Potok: Na počátku, Praha, Argo,  2001. Príbeh chlapca v New Yorku, cez ktorého máme možnosť nahliadnuť do sveta židovských emigrantov v 20. storočí.

LADISLAV HOHOŠ, filozof
1. Emil Páleš: Angelológia dejín 2.
Synchronicita a periodicita v dejinách, Sophia Bratislava 2012. Zachytáva striedanie kolektívnych podvedomých štruktúr, ktoré v súčasnosti znovuobjavujeme pod názvami paradigma, epistéma, archetyp alebo sústava pravdy. Sú to hodnotové a estetické intuície, ktoré sa v danej dobe pociťujú ako samozrejmé, ale sa racionálne nezdôvodňujú: duch času zjednocuje tvár svojej doby. Cítenie hrá vo vzťahu k mysleniu oveľa významnejšiu rolu, než sa doposiaľ pripúšťalo. Funguje ako kognitívny operátor, ktorý stmeľuje poznatky do zmysluplného celku, hotové vzorce správania a celé svetonázorové budovy pozostávajúce z logicky pospájaných faktov, ktorých pôvodu si ich nositelia nie sú viac vedomí. Najstaršie duchovné tradície si v tejto knihe podávajú ruku s posledným špičkovým výskumom súčasných vied a navzájom sa osvetľujú. Toto bádanie nevychádza z apriórnej viery v autoritu žiadneho náboženstva, ale má dôsledky pre náboženstvo tým, že identifikuje, čoho sa stará náuka o anjeloch vlastne týkala a vracia ju do polohy živej disciplíny.
2. Boris Buden: Konec postkomunismu. Od společnosti bez naděje k naději bez společnosti. Preložil Radovan Baroš. Rybka Publishers, 2013. Nádeje, sprevádzajúce predstavu, podľa ktorej bývalé socialistické krajiny prejdú akýmsi tranformačným procesom, v rámci ktorého sa oslobodia od dedičstva totalitarizmu a nadviažu na historický mainstream, ktorý predstavuje na Západe už uskutočnený ideál demokracie, slobody a predovšetkým trhového hospodárstva, sa ukázali ako prelud, ilúzia. To, čo nazývame postkomunizmom, pretrváva iba ako sklamaná nádej.  Práve epochálny krach liberalizmu ako životaschopnej alternatívy je prelomovou udalosťou, ktorá Budenovi dovoľuje konštatovať, že spolu s koncom éry politického totalitarizmu sa odporúčala i samotná Spoločnosť. Prechod ku kapitalizmu sprevádzala radikálna zmena vlastníckych vzťahov na základe kriminálnej privatizácie bez odporu vyvlastnených, rovnako ľudia bez najmenšieho odporu rezignovali na svoje sociálne práva. Likvidácia sociálneho štátu sa odohráva na oboch stranách, skúsenosť sociálnej solidarity bola vymazaná z historického vedomia, aby sa tak predišlo jej pôsobeniu v prítomnosti.       
3. Marek Hrubec a kol.: Kritická teorie společnosti. Český kontext. Filosofia, Praha, 2013. Kniha ponúka výklad kritickej teórie spoločnosti v českom jazykovom prostredí s pochopiteľnými presahmi do jazykového prostredia slovenského. Autori a autorky sa zaoberajú obdobím, ktorým prešla kritická teória za ostatné štvrťstoročie od revolučných udalostí roku 1989. Ich interpretácie sú do určitej miery späté so súčasnými paradigmatickými výkladmi sociálneho uznania a globálnych interakcií. Tieto diskusie zasahujú do mnohých tematických oblastí, nielen priamo do chápania globálnej nespravodlivosti, politickej ekológie, interkultúrneho a transkultúrneho dialógu, postkolonializmu či feminizmu, ale aj do koncepcie historického vývoja, pospolitosti, občianskej spoločnosti, demokracie, konštitucionalizmu či mediálnych štúdií. Každá kapitola knihy je rozdelená do troch podkapitol: recepcia zahraničnej kritickej teórie v českom prostredí, výklad originálnych rozborov nových myšlienok, výhľady na budúce zameranie sociálneho výskumu v danej tematickej oblasti.

ĽUBOŠ BLAHA, poslanec NR SR, filozof, politológ
1. František Novosád, Dagmar Smreková (eds.): Dejiny sociálneho a politického a sociálneho
2. Noam Chomsky, David Barsamian: Mocenské systémy. Rozhovory o globálnych demokratických povstaniach a o nových výzvach americkému impériu, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013
3. John V. Yuong, John Knet: Internationa Relations Since 1945. A Global History, Oxford, 2013.
4. Frank Stiwell: Political Economy: The Contest of Economic Ideas.
5. Marián Sekerák: Ekonomická demokracia: Dejiny, teória a prax.

JANA BORGUĽOVÁ, literárna múzejníčka
1. Konštantín Filozof: Proglas – Preklady a básnické interpretácie. Literárne informačné centrum 2012. Publikácia nielenže vyplnila medzeru v prístupe k základnému literárnemu dielu našej písomnosti, navyše pridala súčasný pohľad na jeho odkaz v podaní slovenských básnikov. Cením si aj prezentáciu knihy na početných stretnutiach po Slovensku.
2. Ladislav Ballek: Trojou a vŕškom pamätí. Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008. Kalligram 2013. Očakávané dielo zaujme každého priaznivca autora. Okrem faktografie z diplomatickej misie v Prahe prináša aj spätný pohľad na jeho rozličné životné etapy. Jedinečný dokument!
3. Bystrický Permon 2003 – 2012. Občianske združenie Banskobystrický geomontánny park 2013. Reprezentatívne knižné vydanie prvých desiatich ročníkov tejto regionálnej revue pre popularizovanie vedy, umenia a cestovného ruchu  koncentrovanejšie približuje záujemcom o históriu Banskej Bystrice a okolia príťažlivou formou. Autori príspevkov sa venujú konkrétnym udalostiam, osobnostiam a javom z histórie menej oficiálne, a tak pomáhajú vytvárať bližší vzťah obyvateľov k regiónu na pozadí zaujímavých faktov.

ROMAN MICHELKO, politológ, publicista, vydavateľ
1. Yanis Varoufakis: Globální Minotaurus. Amerika, Evropa, krize a budoucnost globální ekonomiky, Rybka Publishers, 2013. Populárne napísaná kniha gréckeho ekonóma zrozumiteľným jazykom neúprosne odhaľuje príčiny súčasnej ekonomickej krízy. Postava mytologického Minotaura je používaná veľmi vhodne ako metafora, na ktorej ilustruje svoje rozprávanie. Vrelo odporúčam.
2. Tomáš Sedláček, Roman Chlupatý, David Orrell: Soumrak homo economicus. Vydavateľstvo 65. pole, 2012. Útla knižočka rozhovorov dvoch ekonómov takisto odhaľujúca podstatu súčasnej krízy.Tomáš Sedláček má obdivuhodnú schopnosť hovoriť aj o zložitých veciach zrozumiteľne, ale nie povrchne a zavádzajúco. Navyše je to ekonóm so širším presahom, žiaden fachidiot, ktorý má klapky na očiach a nevidí širší kontext ekonomickej vedy. Je to osviežujúce a zaujímavé čítanie.)
3. Timothy Snyder: Intelektuál ve dvacátém století. Rozhovor Timothyho Snydera s Tonym Judtem
. Prostor, 2013. Už pred rokom som čítal knihu Tonyho Judta Zle se vede zemi. Pojednaní o naší současné nespokojenosti  a zaujala ma. Obsiahly rozhovor so svojím žiakom Timothy Snyderom pozitívny dojem z tohto ľavicového mysliteľa, ktorý, žiaľ, v roku 2010 zomrel, ešte umocnil. Kiež by bolo viacero takýchto mysliteľov s podstatne vyšším vplyvom na smerovanie našej civilizácie. Bohužiaľ, v čase vládnutia oligarchických či meritokratických štruktúr je filozof na tróne len chimérou. Mocní tohto sveta už dávno počúvajú intelektuálov, preto sa nemôžeme čudovať, kam speje naša spoločnosť.
Mimo ankety, ako zainteresovaný, z produkcie Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov by som odporúčal predovšetkým tieto tri tituly:
Noam Chomsky, David Barsamian: Mocenské systémy. Rozhovory o globálnych demokratických povstaniach a o nových výzvach americkému impériu, 2013. Kniha rozhovorov je brilantnou analýzou arabských revolúcii, teda tzv. arabskej jari, ale aj kritika hegemonistickej politiky USA. Je to klasický Chomsky, kritický ľavicový intelektuál, ktorý nesklame, naopak stále znova a znova udivuje šírkou svojho rozhľadu, odvahou a nekompromisnosťou svojich vyjadrení a presnosťou svojich súdov. V knihe je aj jeden rozhovor vzťahujúci sa k vedeckej lingvistike, ktorou sa Chomsky preslávil ako vedec svetového mena. Táto kniha by nemala chýbať nielen v knižnici každého ľavicového intelektuála, ale vôbec každého premýšľavého človeka.
Etela Farkašová: Na rube plátna, 2013 Medzi rodinné striebro vydavateľstva jednoznačne patrí aj autorka Etela Farkašová. Táto filozofka, poetka, esejistka a prozaička nikdy nesklame náročného či reflexívneho čitateľa. Jej zatiaľ ostatný literárny opus poteší každého, kto pozná jej tvorbu. Tentokrát sa čitateľom prihovára formou intímnych poviedok, ktoré, verím, zaujmú každého reflexívneho čitateľa.
Vladimír Nabokov: Pamäť, prehovor, 2013.Memoáre jedného z najvýznamnejších svetových spisovateľov 20. storočia zaujmú každého, kto sa zaujíma o život tohto majstra pera. Je zaujímavé sledovať fázy jeho života , impulzy pocitov, ktoré vedú k náhlym zmenám v zmýšľaní. V prípade Colette bolestivé vnímanie straty či čarovnosť prvého leta s Tamarou, traumu prvej zimy v Petrohrade pri poznaní, že druhé leto už nezažijú – predrevolučné obavy ju zaháňajú do rôznych kútov Ruska. Na jednej strane „perfektná minulosť“, trojjazyčná výchova milovaného dieťaťa v láskyplnom, kultivovanom, liberálnom prostredí bohatej petrohradskej rodiny, idylické pobyty na južných plážach Európy, na druhej strane bolestivé straty, ktoré nasledovali: bieda a dislokácia exilu, zavraždenie otca, dlhé vdovstvo matky, potom druhá dislokácia z kultúrneho útočiska, ktorým sa stala ruská emigrácia v Európe, po tom, čo sa preplavil za Atlantik, kde mu nemohla slúžiť ani jeho reč, to jediné, čo si odniesol z Ruska. Kniha vychádza vo veľmi kvalitnom preklade Otakara Kořínka a môžem ju vrelo odporúčať.

PAVOL DINKA, novinár, spisovateľ
1. Tomáš Sedláček: Ekonómia dobra a zla. Po stopách lidského tázání od Gilgameše po finanční krizi, vydavateľstvo 65 pole, 2012. Sedláček dáva ekonómii nový rozmer, dosah a rozlet a prepája ju s filozofiou, umením a náboženstvom. Svojím spracovaním je novátorská, autor odhaľuje súvislosti, ktoré doteraz väčšine ekonómov unikali.
2. Václav Cílek (ed.): Tři svíce za budoucnost. Návody a nápady, jak přežít konec světa, vydavateľstvo Novela bohemica, 2014.  Kniha pojednáva o súčasných globálnych trendoch, upozorňuje na možný kolaps západnej či globálnej civilizácie. K problematike sa vyjadruje celý rad renomovaných českých sociológov, filozofov, historikov a psychológov so špecifickými pohľadmi na súčasný chaotický svet.
3. Etela Farkašová: Na rube plátna, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013. Kniha poviedok sa vyznačuje štýlovými zvláštnosťami, pestrým tematickým záberom a vysokou jazykovou kultivovanosťou.

JOZEF SCHWARZ, sociológ, publicista
1.
Na prvé miesto dávam knihu: Matúš Kučera, Slováci a Chorváti (Historické a kultúrne vzťahy), vyšla v PostScriptum, Bratislava, 2013. Kniha sa číta ako detektívka (a poriadne krvavá), autorovi okrem odbornej erudície historika nechýba ani dar pera výborného spisovateľa. A čo je podstatné, naše dejiny sú také súčasné, že to až zaráža. Je to kniha pre širokú verejnosť, nielen pre odborníkov.
2. Na druhé miesto, ale iba o chlp, ukladám knihu: Ľuboš Jurík, Poučenie z moci, ktorú vydal Perfekt, 2013. Je to pokračovanie autorovho Pokušenia moci (2008). Kto pozná predchádzajúcu knihu, vie, že ide o zápisky autora z jeho pričuchnutia k veľkej slovenskej politike – bol hovorcom predsedu Národnej rady SR I. Gašparoviča. Bichľa (600 husto písaných strán) nabitá faktami a postrehmi. S niektorými závermi som si dovolil aj nesúhlasiť, ale nemôžem poprieť obsažnosť a plnokrvnosť predstavených informácii. A potešilo ma aj komplexné spracovanie konkrétnych poslaneckých ciest, prijímania zákonov či iných politických radovánok v podobe ich dotiahnutia až do dnešných dní.
3. A na tretie miesto, netradične ale opodstatnene dávam knihu: Zoltán Barkányi Valkán: Jabloň (Drobná próza), vydavateľstvo Croatica Budapešť, 2013. Autor, Slovák z Maďarska, bývalý šéfredaktor Ľudových novín z Budapešti, je skutočne majster drobnej prózy, mnohí domáci slovenskí autori mu môžu v dobrom závidieť jeho „písanie“. Túto knihu i jeho predchádzajúcu prozaickú zbierku Pivnica dávam do pozornosti slovenským editorom. Všetci by sme sa o živote našich „národných bratov“ v cudzine dozvedeli oveľa viac, ako nám prinášajú letmé nákupné návštevy na juh od Dunaja či prázdne mediálne masírovanie z oboch brehov spolužitia.

LADISLAV VOLKO, publicista, sociológ a nedeľný básnik, prezident Slovenského centra PEN 
1. Zygmunt Bauman: To nie jest dziennik, Wydawnictwo Literackie Kraków, 2012. Svetoznámy anglicko-poľský sociológ, filozof, čerstvý nositeľ Dr. h.c. Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave napriek svojmu veku – 89 rokov – alebo práve preto, udivuje a provokuje svetové spoločenstvo každou novou knihou. A keďže priemerne sú to tri knihy ročne, neostáva nič iné, ako stať sa baumanológom. Knižka denníkových záznamov – teda je denníkom – poodhaľuje tvorivú kuchyňu Pána Profesora. Jeho úvahy o súčasnom svete inšpirujú k premýšľaniu o každodennosti z perspektívy neraz tretieho oka…
2. Slavomír Gálik: Filozofia a média, K filozofickej reflexii vplyvu médií na utváranie (súčasnej) kultúry, IRIS, Bratislava, 2012. Tu by sa mohlo prestať, pretože názov tentoraz reálne vystihuje obsah. Útla knižočka, ktorá prináša nielen odborné znalosti na prepotrebnú tému filozofickej reflexie, ale zároveň je otvorená na nové výzvy technologických zmien a premien. Je potrebné siahnuť aj po predchádzajúcich publikáciách autora a, pochopiteľne, aj tých najnovších, ktoré prídu.
3. Dezider Banga: Le Khamoreskere čhavora, Slniečkové deti, Občianské združenie LULUĎI, Bratislava, 2012. Akosi sa pozabudlo v chmúrach „rómskeho problému“, ktorý je problémom predovšetkým gádžov, lebo tí vedú slovenskú maringotku, na imagináciu cigánskych tvorcov. Dezider Banga je vlastne klasikom básnikom. Do slovenčiny vniesol imagináciu vetra i zázračna, nostalgie i smútku, prenikavej zmyselnosti i pokory. Jeho poézia je dávno súčasťou krvného obehu slovenského básnického slova. Kniha, ktorú vydal, je odlišná od predchádzajúcich – je dvojjazyčná, je totiž autorovým prebásnením zo slovenčiny do rómčiny vlastnej tvorby. „Mi pe bašinel, hangozin tut,//miro jekhšukareder luluďakero pajtroro.“ – ako nám odkázal Básnik v básni Si tu medzi nami na s. 215.

ANDREJ ŠKOLKAY, výskumník, Škola komunikácie a médií, n.o.
Nassim Nicholas Taleb: Černá labuť. Následky vysoce nepravděpodobných událostí. Kniha bola vydaná v roku 2011, ale určite stojí za prečítanie aj tento rok. Hoci sa nedá so všetkým napísaným súhlasiť, isté je, že autor určite nahnevá a už veru nahneval veľa expertov z rôznych vedných oblastí. Autorove názory sú osobitne zaujímavé z pohľadu spätnej analýzy ostatnej finančnej a bankovej krízy (keďže prvú verziu vydal v roku 2007), ale aj z pohľadu pádu komunizmu či súvisiaceho rozpadu Sovietskeho zväzu alebo iných nečakaných udalostí.
Tom Nicholson: Gorila. Kniha bola publikovaná v roku 2012, ale prekvapilo ma, že nikto z čitateľov – oslovených redakciou – túto knihu nenominoval za rok 2012. Kniha, pochopiteľne, nemá veľké literárne kvality, čo do istej miery súvisí s tým, že ide o preklad, ale podáva s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou verný a smutný dokumentárny obraz, ako funguje prepojenie politiky a trhového hospodárstva (nielen) na Slovensku. Alebo, inak povedané, ako oligarchovia za pomoci niektorých politikov a niektorých politických strán vo veľkom objeme a s úsmevom okrádali občanov. A nie je náhoda, že sa uskutočnil pokus zakázať jej vydanie. Preto mala byť medzi nominovanými knihami.
Marie Vrabcová: Vyznanie. Kniha rozhovorov s odvolaným biskupom Bezákom vyšla v roku 2013. Je zaujímavá pohľadom na cirkev zo strany človeka, ktorý v nej dlhé roky pôsobí, ako aj ako potvrdenie skúsenosti, že len máloktorý človek viac alebo menej vyobcovaný z cirkvi to znáša bez väčších emócií. To je, mimochodom, síce ľudsky pochopiteľné, ale súčasne neočakávané zo strany ľudí, ktorí sa celoživotne špecializujú na dávanie nádeje iným a súčasne veria v nadprirodzenú či konečnú spravodlivosť. Najmä však táto kniha rozhovorov potvrdzuje, že nespravodlivosť, alebo aspoň nejasnosť či neodôvodnenosť rôznych činov je prítomná aj vo výsostne a vysoko duchovných oblastiach, kde by to človek teoreticky najmenej očakával.

JOZEF ČERTÍK, básnik, publicista
1.  Hana Cigánová-Podobová: Pamäť je zrkadlo, na ktoré nám dýchli. Vydala VŠMU v Bratislave  v edícii d vo vydavateľstve M. Vaška, Prešov, 2013. Za knihu roka považujem knihu scénografky Hany Cigánovej-Podobovej najmä preto, že je autorsky zaujímavo napísaná a súčasne aj dobre komponovaná s autorskými vstupmi iných odborníkov (za všetkých spomeňme aspoň scénografa Ladislava Lajchu či literárneho vedca Milana Jurču), a tak je to v konečnom výsledku  kniha čitateľná rovnako pre laika, ako aj odborníka na (nielen) bábkové divadlo v B. Bystrici, v Bratislave, ale aj v bývalom Československu a súčasnom Slovensku (bez zanedbania európskeho kontextu).
V knihe Hany Cigánovej sa profesionálne, divadelné prelína s osobným a ľudským  v citlivých proporciách a kontrastných „strihoch“. Kniha je rovnako „ságou“ rodiny Podobovcov v troch generáciách – počnúc scénografkinou matkou Ľudmilou Brozmanovou (scénografkou spolupracujúcou v 40. rokoch minulého storočia so známym režisérom Jánom Jamnickým), cez scénografku Hanu Cigánovú-Podobovú, až po jej dcéru Zuzanu Mojžišovú a vnučku Justínu. A súčasne zobrazuje z autorkinho pohľadu štyri desaťročia umeleckých výbojov a  premien  bábkového divadla od začiatku 70. rokov minulého storočia až po nedávnu súčasnosť. Kniha Hany Cigánovej je dobre vylešteným a dobre nastaveným spätným zrkadlom na scénografický a bábkarsky kumšt uplynulých desaťročí, takže: klobúčik dolu, páni!
Kniha prináša profil Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici a jeho kľúčového režiséra a dramaturga, básnika Jozefa Mokoša z pera Milana Jurču. Je šťastím pre ďalší vývin scénografie bábkového divadla, že profesorka Hana Cigánová pracuje v posledných rokoch ako pedagóg na Katedre bábkohereckej tvorby, kde prednáša scénografiu.
2. Ján Zambor: Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách básnika a literárneho vedca Jána Zambora, Literárne informačné centrum, 2013 Prvá monografia o básnikovi je založená na interpretáciách vybraných básní a básnických skladieb tejto výraznej básnickej osobnosti druhej polovice dvadsiateho storočia. Vychádza po vyše dvadsiatich rokoch od smrti básnika. Prechádzať sa Válkovou  lyrikou s takým znalcom poézie a „sprievodcom po cestách poézie“, akým je básnik, prekladateľ a literárny vedec Ján Zambor, je čitateľským zážitkom nielen pre znalcov. Zambor totiž nie je kabinetný vedec, ktorý by čitateľovi nedal nazrieť do svojho inštrumentária, naopak, vychádza zo spoločnej základne čitateľa básní i literárneho vedca: zo silného čitateľského zážitku.

JÚLIUS LOMENČÍK, vysokoškolský pedagóg
1. Jozef Banáš: Kód 1, Ikar 2013. Knihu vnímam ako napínavý príbeh do, pre mňa, neznámych končín sveta, ale s nastoleným problémom, o ktorom často premýšľam. Autorova zanietenosť pre hľadanie, objavovanie niečoho zdanlivo už známeho, a predsa nesmierne tajomného a často v skutočnosti neznámeho ma viedlo k čítaniu s prestávkami. Využíval som ich na vnútorné zamyslenie, premyslenie sa…, k polemike, ale i vyjadreniu súhlasu s autorom, ku konfrontácii so svojím doterajším poznaním a vnímaním nastoleného problému. Aj po prečítaní sa k mnohým motívom a skutočnostiam vraciam, a tak knihu permanentne čítam. Veď hľadanie pravdy… je nekonečná cesta.
2. Etela Farkašová: Medzi záhradou a básňou, vydavateľstvo PRO, 2013. Aj v štvrtej básnickej zbierke autorka hľadá, nachádza a vyjadruje svoje životné poznanie prostredníctvom slova, ktoré poľudšťuje. Pobudnúť s jej poetickým slovom pristavením sa a v tichu súkromia viesť dialóg, bol opäť zážitok. Každá báseň je pohľadom, ale i nadhľadom na životnú situáciu s filozofickým podtextom. V komunikácii s autorkou cítiť, že každé slovo, každý verš, motív sú vnútorne precítenými skutočným životným poznaním. V dnešnom svete verejných hluchých slov je stretnutie s autorkiným slovom sviatkom, v ktorom však čitateľ neleňoší, ale vnímaním cíti, cítením premýšľa a hľadá odpovede na večné otázky Bytia.
3. Kolektív autorov: Proglas. Preklady a básnické interpretácie, Literárne informačné centrum. Kniha je darom pre čitateľov nielen k pripomenutiu si výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda, ale najmä pripomenutím si podstaty Slova, „čo hladné ľudské duše nakŕmi“. V knihe možno nielen sa ponoriť do slova Konštantínovho Proglasu v prebásnení V. Turčányho, ale v podaní súčasných básnikov nachádzať odkaz tohto Slova v ich básnických interpretáciách. Z nich ma zaujali verše Juraja Kuniaka pod názvom Amonit, v ktorých závere je posolstvo, v ktorom cítiť skĺbenie Slova minulého so súčasným pre Človeka: „Každý má vlastný amonit, tajomstvá / sveta čakajú neobjavené, nedotknuté, / zakaždým nové, pre každého, báseň vyrezáva / závity do vnútorného stredu, ibaže posolstvo / nevychádza zo slov, ale z neba nad nimi.“

MATEJ BEŇO, pedagóg, školský pracovník
1. V mojom rebríčku kníh roka je cisárovnou medzi knihami Encyklopédia Beliana. Slovenská všeobecná encyklopédia; siedmy zväzok In – Kalg, ktorú vydal Encyklopedický ústav SAV v Bratislave na 682 stranách. Dielo krásne, obsažné nielen na prvý či druhý pohľad. Mám slabosť na encyklopédie a slovníky, no mojou najväčšou slabosťou je momentálne práve Encyklopédia Beliana, ktorá je v istom zmysle kvintesenciou intelektuálnej mohúcnosti ducha, kultúrnosti, vzdelanosti, sebauvedomenia a tvorivých schopností Slovákov i ich vrcholovej vedeckej inštitúcie – SAV.
2. Uplynulý rok 2013 bol v poradí 49. rokom, čo čítam, odkladám a opatrujem moju favoritku – Revue svetovej literatúry. Nie je to síce kniha, ale časopis, no každé číslo má cca 150 strán, čo je okolo 600 strán ročne. Na knihu sa navonok nielen veľmi podobá. Pre mňa je knihou kníh. S napätím a netrpezlivo čakám na každé nové číslo a vždy som prekvapený jeho obsahom, lingvistickými a vôbec intelektuálnymi výkonmi našich prekladateliek a prekladateľov i kvalitnými recenziami. Dávajú mi nielen elementárnu informáciu a  orientáciu o jednotlivých národných literatúrach, o najzaujímavejších umeleckých literárnych dielach z celého sveta, ale aj estetické i iné zážitky par excellence.
3. V roku 2013 sa mi po dlhšom zháňaní dostal do rúk historický román Lenky Procházkovej Beránek. Osud 1. vydania bol zaujímavý tým, že sa po ňom doslova zľahla zem a na pulty knižných obchodov sa prakticky nedostalo. Zlé jazyky tvrdia, že celý náklad skúpila nemenovaná cirkev. Druhé vydanie knihy vyšlo v Prahe v nakladateľstve Novela bohemica v roku 2012. L. Procházková je česká prozaička, signatárka Charty 77, členka Českého Pen-Clubu, Obce spisovatelů a Syndikátu novinářů. V rokoch 2002 – 2007 pôsobila ako kultúrna tajomníčka veľvyslanectva Českej republiky v Bratislave. Mňa upútali jej občianske aktivity zamerané proti pripravovaným reštitúciám rozsiahlych majetkov katolíckej cirkvi v Českej republike (sama sa však označuje za veriacu kresťanku). Je to hĺbavá, kriticky mysliaca, neohrozená, nebojácna až hrdinská žena občianka s hlbokým zmyslom pre demokraciu a sociálnu spravodlivosť. Uvedené črty jej charakteru a spisovateľský tvorivý talent sú stelesnené aj v románe Beránek.

JÁN ZAMBOR, básnik, literárny vedec
1. Rudolf Jurolek: Poľné vety, Modrý Peter, 2013. Oslovil ma už názov tejto básnickej knižky, cudzí akémukoľvek snobizmu. Je to vlastne cyklus, plod dlhšieho, relatívne súvislého tvorivého úsilia. Prevaha prírodného či rurálneho neznamená jeho stavanie do hodnotového protikladu s urbánnym, ktoré sa nakoniec v cykle tiež objavuje. Cyklus charakterizuje umelecká vyrovnanosť.
2. Stanislav Rakús: Fáza uvoľnenia, Koloman Kertész Bagala, 2013. Prózy ma zaujali najmä vysokou úrovňou umeleckého tvarovania a tým, čo ruská slovakistka Alla Maškova, reflektujúca autorovu novšiu prozaickú tvorbu, na nedávnej medzinárodnej konferencii nazvala metaprozaickosťou. Možno tam zahrnúť aj tému zrodu diela ako dôležitú tému knihy. Tvarovanie lyriky sa s tvarovaním prózy prekrýva iba čiastočne, čo platí aj o indikátoroch prozaickej a lyrickej stavebnosti, ale aj tak sú pre mňa Rakúsove prózy z tohto hľadiska tvorivou výzvou. Okrem toho sa s autorom stretám aj ako vysokoškolský učiteľ poetiky (to je ďalšie, čo i tematizuje), rovnako ako on spájam poetiku s interpretáciou a orientujem sa na ten spôsob vyučovania literatúry, ktorý Rakús nazýva „umenie čítať“.
Walt Whitman: Spev o mne. Preložil Juraj Kuniak, Skalná ruža, 2013. Konečne toto dielo máme celé preložené do slovenčiny. S každým veršom sa neviem stotožniť, ale je to pozoruhodná a inšpiratívna poézia. Ide vlastne o lyrický epos (niekoľko častí je vyslovene epických), ktorý inšpiruje vitálnostou, šírkou časového a priestorového záberu, vôbec tým, čo básnik obsiahol, zachytením mnohotvárnosti americkej reality, plne zhodnocujúcim chápaním prírody, vyrovnaným vzťahom k smrti, metafyzickými otázkami, demokratickosťou, mnohosubjektovosťou subjektu, smelou optikou…  Z diela možno vyvodiť závery, na čom sa zakladá veľká moderná poézia. Pri čítaní sa mi vybavovali aj polohy iných významných básnikov, ktorí z Withmana vychádzali (Chlebnikov, Lorca, Válek). Je dobre, že toto základné dielo modernej poézie preložil iný slovenský básnik, ako prekladateľ málo frekventovaný, prispel tým k pestrosti našej prekladovej poézie.
Príležitosťou na produktívny rozhovor sú pre mňa aj rekapitulačné knižné zväzky Milana Hamadu: Kritické komentáre I., II., III.Odpovede (Koloman Kertész Bagala), ďalší opus Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti. Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008 (Kalligram), ktorý je predovšetkým zriedkavou správou o súčasnej diplomatickej, osobitne kultúrnej misii, kniha Jána Štrassera Byť svoj. Rozhovory s Jánom Buzássym (LIC), kniha Dušana Dušeka Počúvať je zadarmo (zostavili Oleg Pastier a Ján Púček,  F. R. & G.), ktorá je tiež najmä kolekciou rozhovorov, kniha Mariána Andričíka Preklad pod lupou (Modrý Peter),  a nemenej aj dve knihy, ktoré som si priniesol z Ruska – nevšedná biografia Dmitrija Bykova Boris Pasternak, zahŕňajúcu reflexiu autorovej tvorby, a objavná literárnovedná kniha Michaila Epštejna Slovo i molčanije. Metafyzika russkoj literatury (Slovo a mlčanie. Metafyzika ruskej literatúry). K viacerým ďalším zaiste dobrým knihám z roku 2013 som sa zatiaľ nedostal.

MILAN BLAHA, novinár, spisovateľ
1. Výnimočná kniha českého autora Václava Vebera Dějiny sjednocené Evropy. Od antických počátků do součanosti, Nakladatelství Lidové noviny, 2004.

OĽGA GÁFRIKOVÁ, zamestnankyňa v samospráve
1: John Irving: Zásady muštárne, Slovart, 2013
2: Nikos Kazantzakis: Kristup znovu ukrižovaný (román z roku 1954…)
3: Jonas Jonasson: Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, Ikar, 2013

ALEXANDER PIEKOV, vydavateľ
1. Michal Polák: Class, Surplus, and the Division of Labour: A Post-Marxian Exploration. Palgrave Macmillan, 2013.
2. Leopold Moravčík: Bastardi v politike, Perfekt, 2013.
3. Maroš Púchovský: Mytológie sveta – od starých Slovanov po Matrix, 2013.

ALEXANDER HALVONÍK, literárny kritik
1. Jozef Heriban: Prelet sťahovavých vtákov, Herial 2013. Súbor troch románov azda presvedčí slovenského čitateľa, že o J. Heribanovi treba prestať hovoriť len ako o autorovi, ktorého písanie má vysoké parametre čitateľnosti. Netreba sa hanbiť hovoriť o ňom aj ako o autorovi, ktorý svojimi intelektuálnymi kvalitami, citlivosťou k problémom súčasného sveta a nekonformnou štylistikou vie nastoľovať skutočne naliehavé otázky i nachádzať nepredstierané, tvorbou vybojované odpovede.
2. Dušan Dušek: Melón sa vždy smeje, Slovart 2013. Táto kniha priam hmatateľne dokazuje, koľko tvorivej energie bolo treba vynaložiť v druhej polovici dvadsiateho storočia na to, aby sa literatúra mohla stať vyjadrením slovenskej autenticity. Výber zo štyridsaťročnej poviedkovej tvorby zároveň ukazuje, že Dušan Dušek nie je len autor rozdávajúci na všetky strany úsmevy a pohladenia, ale aj rebel nezmierujúci sa so stavom ľudských vecí vo svete, o ktorom píše s toľkou láskou a toľkým porozumením.
3. Jozef Karika: Na smrť II, Bez milosti, Ikar 2013. Treba priznať, že toľko krutostí, ako sa nahromadilo v knihách pomerne mladého autora románov Na smrť I a Na smrť II slovenská literatúra ešte nezažila. No jedným dychom treba priznať aj to, že rozpliesť korporátnu pavučinovú skazu, v ktorej sa ocitol človek i jeho svet – čo by bezpochyby malo byť jednou z elementárnych povinností spisovateľa – si vyžaduje špeciálne nástroje. Karikovým nástrojom je sklapel, neúprosne sa vnárajúci do tela atrofujúceho sveta a všade nachádzajúci smrť nevinných i vinných. Dvaja slovenskí protagonisti, niekdajší priatelia, sa ocitnú na opačnej strane barikády mašinérie zla (americká židovská mafia a nemecký svetovládny nacizmus), rozmnožujúc počty obetí dovtedy, pokiaľ si jeden druhému nedarujú smrť. Bolestivá vízia civilizačnej nezvratnosti i varovanie pred konzumnou slepotou.

PETER KRÁKORNÍK, servisný pracovník SAV
1. Timothy Snyder: Krvavé územie. Európa medzi Hitlerom a Stalinom, Premedia, 2013.
2. André Gorz: List pre D., Inaque.sk, 2013.
3. Slavomír Michálek, Miroslav Londák a kol.: Gustav Husák: moc politiky – politik moci. Veda, 2013.

VILIAM JABLONICKÝ, kritik, publicista
1. Za knihu uplynulého roka, z tých, ktoré som stihol prečítať, považujem doposiaľ najlepší titul prozaika Antona Baláža Prehovor, Ezechiel: Príbeh Jána Lajčiaka, Literárne centrum, 2013. Autor veľmi umne skĺbil autentické a dokumentárne rozprávanie s umiernenou voľnou fabuláciou tam, kde mu už fakty nepostačovali. Napríklad v korešpondencii z parížskej etapy doposiaľ stále dostatočne nedoceňovaného nášho fundamentálneho sociologického a kulturologického mysliteľa Jána Lajčiaka, ktorý cestu k budúcemu svojbytnému a modernizovanému národu otváral až posmrtným vydaním spisu Slovensko a kultúra, 1920, s paralelnou líniou veľkého vedeckého, politického, diplomatického, vojenského predovšetkým akčného a činného pôsobenia tam M. R. Štefánika. Obaja radikálne odlišne zvádzali úspešný a priam heroický súboj s molochom nepriaznivého, ale rozpadajúceho sa feudálneho štátu a zriadenia /Rakúsko/-Uhorska. Ich predčasné úmrtia neumožnili výraznejšie ovplyvňovať náš budúci osud vo vzniknutom medzivojnovom Česko-Slovensku, ktorý by bol ich pričinením zaiste ešte oveľa priaznivejším.
Balážov biografický dokumentárny román nadväzuje aj na dva ďalšie komplexne popísané fenomenálne slovenské osudy, neveľmi doteraz kriticky povšimnuté, ktoré som s istým oneskorením čítal v minulom roku a rovnako sú základným kameňom nášho oveľa objektívnejšieho poznávania vyvzdorovaného účinkovania prvoradých osobností v krajne nepriaznivých podmienkach. Prvý ako vyhnanec z Uhorska mohol čiastočne rozvinúť svojho univerzálneho technického, umeleckého, organizátorského aj humanistického génia aspoň zámorským účinkovaním medzi svojimi krajanmi v USA, odkiaľ oveľa účinnejšie mohol pomáhať v kľúčových historických momentoch „svojim“ doma – Jozef Vranka: Z doliny prerástol hory. Jozef Murgaš: kňaz, maliar, vedec, vynálezca… Arimes, 2004. Menej harmonizujúcim písaním, zároveň v próze aj scenári – dráme (oveľa úspešnejšie ako v predchádzajúcom rovnomennom televíznom filme) a v značnom predstihu pred historikmi a politológmi, analyticky dôsledne vecne, ale aj vždy oprávnene nie vo všetkom zhovievavo, diagnostikoval príčiny tragického vyústenia života ľavicového politika, intelektuála a diplomata v päťdesiatych rokoch, keď sa vysnívané marxisticko-komunistické ideály mali monopolne plne realizovať. Avšak aj jeho pričinením, doposiaľ málo reflektovaným, stroskotávali už takmer v zárodku, nielen medzinárodnými mocenskými a „susedskými“ okolnosťami, ale aj tolerovaným a podnecovaným prístupom k obmedzovaniu dobových občianskych a náboženských slobôd –  Ľuboš Jurík: Smrť ministra. Noc pred popravou Vladimíra Clementisa.
2. Vyše sedemstostranová Prolegomena k štúdiu dejín slovenskej divadelnej réžie 20. storočia, zostavovateľa Jána Sládečka, Fakulta dramatických umení, Akadémia umení v Banskej Bystrici, 2013, ktorý má za sebou už súborné editovanie divadelných textov Ivana Stodolu, Jána Chalupku a ďalšie, nevraviac o režijných interpretáciách najmä slovenskej klasiky, je príkladom ako regionálne iniciatívy, a nielen na univerzitných pôdach, môžu oveľa závažnejšie a inšpiratívnejšie formovať celoslovenskú reflexiu i celospoločenské a nielen tvorivé a prepotrebné intelektuálne iniciatívy a diania. Zdanlivo je to iba súbor závažných, pôvodne roztratených, ale určujúcich textov, vyznaní, komentárov, rozhovorov a polemík kľúčových mysliteľských a stvoriteľských osobností slovenského divadla, počnúc zakladateľskou generáciou Borodáča, Hoffmanna a Jamnického. Cez neskorších vrcholných predstaviteľov, ktorých dielo a život sa tiež už uzavreli, Budského, K. L. Zachara, M. Pietora, až k doposiaľ aktívne formujúcim diagnózy a syntézy slovenského a svetového diania, prostredníctvom dramatických textov nielen v divadlách, ale výrazne aj v televízii, rozhlase a čiastočne vo filme, aj v súčasnom storočí, Strniska, Vajdičku, Uhlára, Nvotu, Poláka, Oľhu. Nevymenovávam všetkých tam zahrnutých, zaiste sú to aj Haspra, Scherhauffer a Bednárik. Viacerí sa tam  nedostali, čoho si je aj zostavovateľ vedomý, ako výberovo uvedie Licharda, Husákovú-Lokvencovú, Mikulíka, oboch Spišákov, Párnického, Kákoša, Pražmáriho, Babiaka – toho aj v súvislosti s možno najlepším biografickým, ale aj skvele  inscenovaným dramatickým textom uplynulých dvadsiatich rokov. Ale opäť takmer „v centre“ nepovšimnutým, v Divadle Jána Palárika v Trnave, zobrazujúcim  nevšednú, európsku,  existencionálnu a spoločenskú drámu básnika a lekára Andreja Žarnova: Anatomické hodiny Dr. Šubíka. Môžete nájsť nielen v profilovom literárnom a kultúrnom dolnozemskom časopise Nový život, ale aj nevšedne, v knižnom vydaní početných interpretácií tvorby nielen exilového básnika: Andrej Žarnov (1903 – 1982). Zborník o živote a diele univerzitného profesora MUDr. Františka Šubíka.
3. O tretiu knižku roka by sa mohlo uchádzať malé kompendium kultúrno-historicko-religióznych Úvah k cyrilo-metodskému jubileu Viliama Judáka, Živé dedičstvo, ibaže vyšla rok v predstihu, tak jej miesto možno zaujme malá výtvarná monografia k téme jej najoriginálnejšieho vizuálneho interpreta, Mikuláša Klimčáka, ktoré budú zrejme dôstojne dopĺňať viaceré postupne a oneskorene vychádzajúce akademickejšie zborníky z jubilejného roku k nášmu neprehliadnuteľnému vstupu na scénu európskych a svetových dejín pred vyše tisícročím… Hoci menšia časť „akademických“ historikov sa k nemu opätovne odmietavo kriticky postavila nezmeneným druhým, predtým polemizovaním a polemickým, teraz minuloročným (sic!) vydaním „Mýtov našich slovenských“ na obálke s prototypom iste ideologizovaním dobového námetu pre jedinú sochu kniežaťa a kráľa Svätopluka prvého  na našom území…Naopak, na analýzu desiatky už postavených novodobých sôch, ale aj vôbec celej osobnosti a činnosti najvýznamnejšieho politického revizionistu v medzivojnovej ČSR Jánosa Esterházyho budeme, po predčasnej smrti skvelého znalca, historika Ladislava Deáka, ktorý ju prisľúbil a, žiaľ, nestihol napísať, zrejme ešte veľmi dlho čakať. Južní susedia nám zatiaľ fabrikujú nielen mytologické, hagiografické a manipulujúce knižné monografie aj o ňom, ale i o celých uhorských, pre nich stále zväčša, ale neraz výlučne iba maďarských dejinách, v nových a rozšírených vydaniach, nielen v maďarčine, ale aj slovenčine a angličtine, dokonca s prispením niektorých „naivných“ predchádzajúcich významných politikov slovenského parlamentu, ale aj literárnej vedy, nepoznajúcich najzákladnejšie historicko-politické súvislosti, čo je nielen zarážajúce, ale aj varovné! Nečudo potom, že sa k nim pridávajúci rovnako, alebo ešte infantilnejší alebo rafinovanejší niektorí publicisti a režiséri, ktorí s ľahkovážnou odvahou úplných neznalostí základných domácich monografických historických textov a súvislostí, ako je nedávna Hronského knižka o Trianone, našťastie aspoň v prvom nerozšírenom vydaní dostupných aj v angličtine, neobjektívne a nepravdivo rozširujú priamo či krypto/reovizionistické a krypto/iredentistické mýty v slovenskom prostredí a dokonca aj vo verejnoprávnej RTVS. Vyhľadajte si „neuveriteľnú“ publicistiku Štefana Hríba v .týždni o „krivdách Slovákov a západných spojencov pri trianonskej zmluve“ po udelení minuloročnej „Ceny zmierenia a zjednotenia“ v Budapešti – sic!, ale aj dokument Dušana Trančíka: Hodina dejepisu, ktorý „pôsobivo manipulatívne“ obdobne rozširoval mýtus utrpenia a krívd na južných susedoch v minulosti a jediným slovom, ani mapou nespomenul, že za trianonskou hranicou zostalo v Maďarsku tiež pol milióna neskôr brutálne asimilovaných Slovákov, nevraviac o osudoch ďalších národov predtým v Uhorsku. O tých mu maďarskí historici nevypovedajú a slovenských napodiv vôbec nepotreboval… Na rozdiel od rok predtým v ÚPN nakrútený film Arbitráž, vychádzajúci zo slovenských interpretácií dejín, zaoberajúci sa hortyovskou okupáciou po viedenskej arbitráži 1938, na obrazovky manažment STV doposiaľ nezaradil… Iba preto, že nepriamo hovorí aj dejinnej úlohe Jánosa Esterházyho, ktorého viackrát opakovane v Maďarskom magazíne STV ako skutočného a nevinného svätca ospieval miesto historikov priamo Pál Csáky…? Obdobne ešte nepremiérovali nový cyrilo-metodský dokument, konečne aj z domácej dielne, s kľúčovými slovenskými a zahraničnými znalcami, ktorý objektívne vyvažuje česko-moravskú štylizovanú interpretáciu jubilejných udalostí, na ktorú sme bez akéhokoľvek vplyvu na výsledok iba vyhodili prostriedky, len aby sa v RTVS „koprodukčne“ tvárili, že predsa niečo v danom roku „významné“ urobili…Žiaľ, principiálne sa mýlili…

 

(Celkovo 37 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter