USA sú proti vytváraniu autonómie na etnickom základe v strednej Európe

Pred tridsiatimi rokmi (8. septembra 1996) bol vo švajčiarskom Le Mont Pelerin pri Ženevskom jazere podpísaný historický dokument – spoločné vyhlásenie politikov SR slovenskej a maďarskej národnosti. Desať poslancov NR SR podpísalo deklaráciu, ktorej podstatou bolo potvrdenie vernosti (lojality) k Slovenskej republike. Vernosti založenej na ich právach a povinnostiach ako štátnych občanov SR.

Poslanci súčasne odporučili prijatie zákona o používaní menšinových jazykov a podporili integračné úsilie SR. Taktiež súhlasili, v dobrej viere a vzájomnom porozumení, že budú usilovať o nastolenie priateľských vzťahov medzi občanmi SR. Legitímni predstavitelia občanov SR maďarskej národnosti prvýkrát vyhlásili lojalitu voči štátu, v ktorom žijú spolu so Slovákmi a príslušníkmi ostatných národnostných menšín. Dokument bol výsledkom zložitého procesu, ktorého som bol účastníkom. Čo tomu predchádzalo?

Slovensko získalo samostatnosť po pokojnom rozdelení spoločného štátu Slovákov a Čechov. Bol to výnimočný jav v histórii (nielen) nášho kontinentu. Národy platia za nadobudnutie vlastnej štátnosti zvyčajne krvou vo vojnových konfliktoch. Chvalabohu, na slovenských stráňach a lúkach krv netiekla, vnútropolitický vývoj v mladej krajine bol i tak dosť dramatický. Zásadné zmeny v politickom a ekonomickom systéme mali svoje dosahy na spoločnosť.

Hlučná medzinárodná kampaň

Zahraničná politika nového štátu a najmä jej hlavný nástroj – diplomacia – začínali na zelenej lúke. Takmer všetko bolo nové a po prvýkrát. Pamätníci dobre vedia, že najväčšou výzvou danej doby boli vzťahy s Maďarskom. Susedná krajina i z bežných otázok cielene „vyrábala“ konflikty tak, aby sa nimi muselo zaoberať aj medzinárodné prostredie. Budapešť v rozpore s medzinárodným právom (pozri rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v Haagu v októbri 1997) odstúpila od zmluvy o spoločnom vodnom diele na Dunaji. Súčasne v hlučnej medzinárodnej kampani obviňovala Bratislavu z porušovania práv príslušníkov maďarskej menšiny, čo sa nikdy nepotvrdilo.

Súdny spor v Haagu slovenská strana jednoznačne vyhrala. (Nezhoda pretrváva na spôsobe vykonania rozsudku, čo je už iná stránka príbehu). V otázke ochrany národnostných menšín maďarská strana nepresadila svoju koncepciu kolektívnych práv. Ani v regionálnom formáte Stredoeurópskej iniciatívy (SEI), ani na pôde Rady Európy a napokon ani na dvojstranných rokovaniach so SR. Dôsledok sa prejavil v základnej zmluve, podpísanej v Paríži v marci 1995 tak, že dokument pojednáva i keď rozsiahlo len o individuálnych právach osôb.

Boli teda nastavené hlavné parametre spolupráce oboch štátov, vrátane pri ochrane menšín. Zostávala domáca úloha: ako „pretaviť“ túto historickú zmluvu do vnútornej politiky v situácii, keď ju poslanci za maďarskú menšinu odmietli prijať v NR SR. Pre úplnosť dodávam, že v danom období aj prezident SR usporiadal tri stretnutia za okrúhlym stolom o probléme menšín, na ktorých sa však nedosiahol žiadny pokrok. Nemohol. Politickí predstavitelia maďarskej menšiny (za výdatnej podpory Budapešti alebo na jej pokyn) dávali prednosť rokovaniam s účasťou medzinárodných subjektov. Iných štátov, respektíve medzinárodných organizácií, keďže správne predpokladali, že zahraničné subjekty už budú ovplyvnené informáciami, zdôrazňujem, nie zo slovenského pohľadu.

SR pri ochrane svojich štátnych záujmov vo svojej zahraničnej politike viedla otvorenú diplomaciu aj k téme ochrany menšín. Azda každý z relevantných medzinárodných štruktúr, ktoré boli zvedavé na situáciu, si to prišiel overiť priamo k nám. Aktívnu úlohu zohrali tiež rôzne zahraničné mimovládne nadácie. Tieto však, priznajme si, svojou aktívnou účasťou zohľadňovali záujmy štátu, odkiaľ pochádzali.

Dialóg, ktorý na Slovensku zatiaľ chýbal

Záleží na obratnosti diplomacie menšieho štátu, v akej miere dokáže záujem veľkých krajín (veľmocí) využiť na pomoc pri riešení domáceho problému. Z americkej strany to bol priam učebnicový prípad Projektu pre etnické otázky (PER), ktorý viedol Allen Kassof, bývalý profesor na univerzite v Princetone v USA. PER sa po studenej vojne venoval regiónu strednej a východnej Európy. Deklarovaným cieľom bolo napomôcť politickej stabilizácii daných krajín a najmä predchádzať etnickým konfliktom.

PER organizoval stretnutia s veľmi reprezentatívnou účasťou slovenských politických strán, vlády, akademickej obce a médií. Americká strana bola zastúpená Danielom Friedom, poradcom prezidenta pre strednú Európu, vysokými funkcionármi ministerstva zahraničných vecí a obrany, nechýbali ani reprezentanti Kongresu. Záver prvého stretnutia vo Washingtone v júni 1995 bol, že diskusia otvorila dialóg, ktorý na Slovensku zatiaľ chýbal a treba v ňom pokračovať. Všetci sa zhodli, že podpis slovensko-maďarskej zmluvy a Rámcového dohovoru Rady Európy o menšinách (RD) sú dobrým základom pre pokračovanie dialógu.

Na druhý okrúhly stôl v Častej-Papierničke v máji 1996 prizval PER aj mňa. Zrejme v tom zohrala úlohu moja aktívna účasť na príprave základnej zmluvy a RD. Pre komplexnejšie pochopenie dobového vývoja treba spomenúť, že po podpise základnej zmluvy s MR som mal konzultácie s dôležitými krajinami. Zámerom bolo informovať našich partnerov o tom, čo v zmluve je a čo nie je. A prečo.

Vo februári 1996 som navštívil Washington a napriek veľkému časovému odstupu si dobre pamätám, že v tejto téme (abstrahujúc od všeobecného vývoja v SR) som našiel výrazne väčšie pochopenie, ako som očakával. Poradca prezidenta mi v rozhovore formuloval (aj pre americké médiá) veľmi jasnú politickú pozíciu: USA sú proti vytváraniu autonómie na etnickom základe v strednej Európe. Destabilizovali by sa hranice, rozprúdil by sa extrémny nacionalizmus a došlo by pravdepodobne k recidíve násilnej etnickej fragmentácie z Balkánu. Treba podporiť individuálne a kultúrne práva namiesto kolektívnych územných požiadaviek.

Bolo teda zrejmé, že americká vláda v princípe harmonizovala svoje stanoviská s európskym názorom na riešenie ochrany menšín tak, ako bol kodifikovaný v RD. Túto pozíciu medializoval Washington vo februári 1996, čo bola pre SR veľmi priaznivá súvislosť. Náhoda?

Účastníkov druhého okrúhleho stola bolo asi 40, dvakrát toľko ako predtým vo Washingtone. Organizátori mali zrejme (oprávnenú) obavu po skúsenosti s podujatím vo Washingtone. Diskusia o veľmi živej téme v takom veľkom a pestrom formáte nedávala záruku konkrétnych výsledkov. A tie americká strana veľmi potrebovala. Bol som presvedčený, že aj my.

Zrejme z tohto dôvodu ma pred konferenciou obaja jej moderátori Kassof a Fried (s ktorým som predtým vo februári rokoval vo Washingtone) pozvali na poradu. Ich otázka bola jasná. Čo majú robiť, ak sa debata „zvrhne“ na ostrú hádku alebo, naopak, zmrzne v jednom bode? Opýtajte sa našich partnerov z maďarskej menšiny, čo vlastne chcú od SR – znela moja odpoveď. Trochu rozpačito na mňa pozreli a poradu ukončili.

Odkaz od šéfa kancelárie generálneho tajomníka Rady Európy

Na začiatku okrúhleho stola mal každý dve minúty na svoje úvodné poznámky. Mne dali moderátori päťkrát viac času na popis kontextu, v ktorom sa SR v diskutovanej téme nachádzala. (Neušlo mi, že niektorým poslancom sa akosi nevidelo, že štátny úradník má takýto veľký priestor.) Ešte pred ukončením diskusie mi poslal odkaz šéf kancelárie generálneho tajomníka Rady Európy, že so mnou chce osobne hovoriť.

Pri spoločnom obede mi povedal, že ešte nikdy nepočul v takej koncentrovanej podobe za desať minút príbeh jedného mladého štátu. Navrhol, že RE mi zorganizuje prednáškové turné po európskych univerzitách. Poďakoval som mu za ponuku, ktorú som slušne odmietol. Nedalo mi odísť na niekoľko týždňov preč, keď máme doma „roboty ako na kostole“. Nemohol som mu ale povedať, koľko ľudí u nás by bolo na mňa nahnevaných s „argumentom“, či mám málo zahraničných ciest. Nechápali alebo nechceli pochopiť, že so zahraničnými partnermi treba viesť intenzívny dialóg. Musíme však mať kvalifikované a zrozumiteľne prezentované argumenty. Dnes, po 30 rokoch si kladiem otázku: Zmenilo sa niečo?

Rokovanie pokračovalo popoludní a ako obvykle sme sa točili v jednom kruhu. Na argumenty vládnych poslancov kriticky reagovali zástupcovia maďarskej menšiny a naopak. Opozícia podporila raz jedných a inokedy druhých. V jednom bode sa americký moderátor obrátil na poslancov maďarskej menšiny (tuším boli piati) s naliehavou žiadosťou: „Povedzte konkrétne, čo vlastne chcete od slovenských partnerov.“ Na chvíľu zavládlo ticho. Človek si neuvedomí, ako dlho takéto ticho trvá, lebo nepozerá na hodinky. Z druhej strany sály na mňa pozrel Fried, z jeho gesta sa dalo vyčítať uznanie. Ako hovoria Američania – otázka za milión dolárov, priamo in medias res.

Zaskočení maďarskí poslanci si vyžiadali prestávku, aby sa mohli poradiť. Zaregistroval som okolo stola tiež poznámku: „Asi musia konzultovať s Budapešťou.“ Po prednesení ich požiadaviek bolo už na prvý pohľad zrejmé, že niektoré z nich (administratívno-finančného charakteru) boli riešiteľné, iné boli a sú i dnes neakceptovateľné.

Požiadavky voči Strane maďarskej koalície

Z logiky ďalšej diskusie vyplynulo, že aj slovenská strana by mala predložiť svoje očakávania. Poslanec za slovenskú opozíciu (bývalý predseda vlády) ma oslovil, aby som v reakcii na šesť návrhov maďarských poslancov sformuloval takéto požiadavky a zdôvodnil ich. Podujal som sa na to. Súčasne som okomentoval návrhy druhej strany. Najprv som ale priblížil, akým spôsobom riešia medzinárodné dokumenty ochranu národnostných menšín v kontexte rešpektovania integrity daného štátu.

Požiadavky voči Strane maďarskej koalície boli nasledujúce: aby v deklarácii podporila Ústavu SR, európsky Rámcový dohovor o ochrane menšín a základnú zmluvu s Maďarskom – títo poslanci v NR SR nesúhlasili ani s jedným z uvedených dokumentov. Mali by tiež vyjadriť lojalitu k SR (nie voči konkrétnej vláde), odmietnuť etnický separatizmus a požiadavky na autonómiu. Napokon by mali podporiť (alternatívne) dvojjazyčné vzdelávanie pre menšiny, ktoré neohrozuje ich identitu, ale podporuje vzájomné porozumenie medzi občanmi SR.

Nadväzne som komentoval požiadavky poslancov maďarskej koalície. Nevidel som problém s diskusiou o kritizovanom spôsobe financovania menšinovej kultúry, kedy sa v princípe objem finančných prostriedkov neznižoval. Skôr naopak. S tým súvisela aj ďalšia požiadavka podpory pre umelecký súbor Mladé srdcia. Výhrady som mal voči návrhu na autonómiu v školskom systéme a k zriadeniu čisto maďarskej obchodnej akadémie. S kým budú jej absolventi na Slovensku obchodovať? Podporil som prijatie zákona o ochrane menšinových jazykov (pozn. krátko predtým bol prijatý zákon o štátnom jazyku). Zásadne som odmietol debatu o ústavnom zákone, ktorý by sa špeciálne venoval národnostným menšinám.

Nasledujúcu živú debatu rozprúdila najmä téma lojality. Opozičný poslanec navrhol vytvoriť neformálnu skupinu, ktorá by pokračovala v diskusii. Kassof túto myšlienku uvítal s tým, že PER sa toho zhostí. Poslanec vládnej koalície tiež súhlasil s pokračovaním dialógu. Podľa neho skutočnosť, že maďarská menšina má len šesť požiadaviek je dôkazom, že jej problémy sú v podstate vyriešené.

Bude to len moja osobná zodpovednosť. Nemal som na výber

O necelý mesiac Kassof opäť pricestoval do Bratislavy. Pozval z každej politickej strany jedného zástupcu, Milana Zemka z Kancelárie prezidenta SR a mňa. Uviedol, že americká strana vysoko ocenila kultivovaný dialóg v Častej-Papierničke, na ktorom sa vytvorila konkrétna agenda. Navrhol ešte jedno stretnutie s dvoma podmienkami. Uskutoční sa v zahraničí, aby nebolo rušené. Požiadal zúžiť počet slovenských účastníkov na jedného poslanca z každej politickej strany a predstaviteľa Kancelárie prezidenta SR. Položil otázku, či na rokovaní má byť predstaviteľ vládnych štruktúr a ak áno, či to má byť prítomný pracovník ministerstva zahraničných vecí. Nikto nemal námietky voči mojej účasti.

Pochopiteľne som o priebehu rokovaní informoval nášho ministra zahraničných vecí Juraja Schenka. Navrhol som, aby sme sa v ďalšom rokovaní sústredili cielene na dva body: jednu slovenskú požiadavku (lojalita) a jednu z maďarskej koalície (zákon o menšinových jazykoch). Konkrétny výsledok môže byť reálnejší. Minister súhlasil. Má to však háčik, pokračujem, treba predtým osloviť slovenských opozičných poslancov, aby s touto taktikou súhlasili. Zobral môj návrh na vedomie s tým, že ak bude nejaký problém, bude to len moja osobná zodpovednosť. Nemal som na výber.

Pred cestou do Švajčiarska na záverečné rokovanie som navštívil slovenských opozičných poslancov. Počudovali sa nad tým, že za nimi chodí štátny úradník. V tejto agende sme na jednej lodi – bol môj argument. Bol som zvedavý, ako to všetko dopadne. Pred odletom si poslanci kúpili ako obvykle noviny do lietadla. Mal som dobrý pocit z toho, že v nich našli aj článok od štátneho úradníka. Hlavným posolstvom textu bolo, že máme spoločnú zodpovednosť za našu krajinu, a preto sa naše kľúčové problémy nevyriešia vo Washingtone, v Bruseli či v Ženeve, ale doma.

Výsledkom rokovania v Le Mont Pelerin pri Ženevskom jazere bola deklarácia, ktorej hlavné myšlienky sú v úvode tohto textu.

Ďalší vývoj v popisovanej agende bol ovplyvnený (ako obvykle) výraznou asymetriou. Požiadavky maďarskej menšiny v jazykovej agende boli plnené vrchovato. Bol prijatý príslušný zákon, Európska charta menšinových alebo regionálnych jazykov, bola zriadená štátom financovaná univerzita v Komárne, rozšírila sa výuka maďarského jazyka aj na iných vysokých školách.

Na deklarovanú lojalitu voči SR zo strany troch predsedov maďarskej koalície si nikto nespomenul. Jeden z nich vo vlastnej televíznej relácii raz poznamenal, že o tejto veci nikto na Slovensku nehovorí. Smutno-zábavné, pomyslel som si. Úsmevné preto, lebo to spomína niekto, kto prijal politický záväzok. Smutné preto, že na tento záväzok nikto zo slovenských politikov a nikdy nepoukázal. Príležitostí bolo veru dosť. Napríklad pri debate o maďarskom zákone o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch, počas náročných rokovaní o otázke druhého štátneho občianstva. Alebo pri ceste člena vlády SR za maďarskú koalíciu do parlamentu v Budapešti pri slávnostnej spomienke na Jánosa Esterházyho. Poslanca Slovenského snemu, ktorý v kontexte druhej svetovej vojny presadzoval záujmy cudzej moci. Bol preto Národným súdom v Bratislave odsúdený za vlastizradu a kolaboráciu s fašizmom na trest smrti v roku 1947. Nie komunistickým režimom (!), ktorý mu neskôr trest zmiernil na odňatie slobody. S princípom lojality zrejme nebude ani počin politického predstaviteľa menšiny, ktorý kandidoval do Európskeho parlamentu za vládnu politickú stranu susednej krajiny.

Namiesto záveru – ako právnik viem, že niektoré činy sa po istom čase premlčia. Preto si dovolím uviesť mená tých, ktorí pred 30 rokmi vyhlásili vernosť našej spoločnej vlasti: László Nagy, Béla Bugár, Miklós Duray, Eva Garajová, Anton Hrnko, Milan Kňažko, František Mikloško, Jozef Prokeš, Dušan Slobodník a Eva Zelenayová. Bolo „odpustené“ tiež slovenskému diplomatovi, ktorý bol zvláštnym osudom v pozadí tohto jedinečného príbehu?

(JUDr. Ján Gábor je bývalý diplomat a autor literatúry faktu)

(Text bol publikovaný na zurnal.pravda.sk  26. septembra 2026)