Poprava Ignáca Martinoviča a ďalších na Krvavom poli v Budíne. Maľba pochádza od očitého svedka, 20. mája 1795. Foto: Wikipedia
Samuel Vrchovský uzrel svetlo sveta v sobotu 9. apríla 1768.Už od detstva vedel, že Skalica má svoje neopakovateľné čaro. Keď sa ráno prechádzal popri hradbách a počúval, ako sa mesto prebúdza – klepot kopyta, škripot voza, volanie trhovníkov –, cítil, že tu každý pozná každého a zároveň sa každý tvári, že nepozná nikoho.
V otcovej mäsiarni bývalo teplo. Nielen z ľudskosti, ale aj z ohňa. Vôňa údeného mäsa sa miešala s vôňou krvi, a tá sa Samuelovi niekedy vracala v snoch. Otec bol zámožný, rešpektovaný, „správny mešťan“. Taký, čo sa s nikým nehádal, ale keď už, tak to bolo na celý život.
„Samuel,“ povedal raz otec, keď si všimol papier v jeho ruke, „ty zase čítaš tie svoje cudzie slová?“
Samuel, vysoký štíhly chlapčisko s hnedými vlasmi, si list pritisol k dlani, akoby mu z nej mohol utiecť. Papier bol tenký, pri okraji trochu natrhnutý a na ňom vety, ktoré pálili viac než pálenka.
„Nie sú cudzie, otec,“ odpovedal. „Len ešte nie sú naše.“
Otec sa zasmial bez úsmevu. „Naše je to, čo nás drží nažive. A živý človek nemá čas na revolúcie.“
Samuel sa pozrel cez okno. Vidieť bolo kus námestia, kde ženy predávali vajcia a muži debatovali o počasí tak, akoby to bolo jediné, čo sa dá zmeniť.
„A čo ak práve to je problém?“ povedal potichu.
Otec sa k nemu priblížil, znížil hlas. „Ty chceš meniť svet? Dobre. Ale pamätaj si: svet zmení najprv teba. A nie vždy jemne.“
V ten deň Samuel pochopil, že Skalica je krásna aj nebezpečná: človek v nej môže vyrásť, ale môže v nej i udusiť vlastnú myšlienku, len aby mal pokoj.
Pamätná tabula Jozefa Hajnóciho v Modre. Foto: Jozef Schwarz
Keď neskôr chodieval večer popri vinohradoch, bývalo tam ticho, ktoré mu pripomínalo modlitbu. Nad mestom visel mesiac ako nevyspatý svedok. Z diaľky bolo počuť hudbu z krčmy, smiech, niekedy krik. A Samuel si vtedy v duchu opakoval slová, ktoré mu poslal strýko Jozef Hajnóci, veľký vzdelanec, právnik, syn evanjelického farára z Modry, nasledovník ideológov francúzskeho osvietenstva a Veľkej francúzskej revolúcie, predovšetkým Voltaira, Montesquieua a neskoršie Rousseaua: zákon môže byť spravodlivý len vtedy, ak človeka nepovažuje za majetok. Hajnóci nebol len príbuzný. Bol to kompas. Muž, ktorému vraj anjelsky stuhla tvár, akoby sa úsmev stal jeho tajnou zbraňou proti špine sveta. Od neho sa dozvedel o organizátorovi hnutia uhorských jakobínov v čase panovania cisára Jozefa II. – o Ignácovi Martinovičovi, záhadnom abbém, odskočenom františkánovi, ktorý hral na obe strany. Do rúk sa mu dostal i Martinovičov spis Entwurf einer neuen fürUngarn bestimmten Konstitution (Návrh novej ústavy Uhorska), ale i básne maďarského revolučného básnika Ferenca Kazinczyho.
Ignác Martinovič, uhorský učenec, filozof, spisovateľ a vodca hnutia jakobínov. Foto: Wikimedia
Rozhodol sa, že nadobro ostane v Pešti. Pred odchodom zo Skalice prešiel ešte raz mestom. Všimol si deti, čo sa naháňali pri múroch, mužov, čo sa hádali o cenu vína, ženy, čo niesli koše tak, akoby niesli celé rodiny.
Na prahu domu ho zastavila matka. „Dávaj si pozor, syn môj.“
„Budem,“ klamal jemne.
„A nepíš otcovi o politike,“ dodala. „Jemu by puklo srdce ešte skôr, než by ťa chytili.“
Samuel sa usmial. „Tak mu budem písať o Skalici.“
„To mu postačí,“ prikývla. A v tom prikývnutí bolo celé meštianstvo: prežiť, mlčať, udržať sa.
V tých časoch sa cisársky dvor správal ako človek, čo zacítil dym v dome: najprv popiera, potom kričí, napokon koná. Polícia sa sprísnila, cenzúra zhustla ako zimná hmla.
Samuel pôsobil v Pešti ako vychovávateľ, aktívne sa zúčastňoval na stretnutiach jakobínov. Často debatoval s Jozefom Pružinským, prísediacim kráľovskej tabule, Karolom Františkom Smetanovičom, jediným synom najväčšieho trenčianskeho boháča, či Alexandrom Solarčíkom, piešťanským seminaristom. A, prirodzene, so strýkom Hajnócim.
Samuel sa prihováral ľuďom opatrne. Nebol krčmový burič. Vedel, že najväčšia revolúcia je tá, ktorá zostane človeku navždy v srdci.
„Nechceme chaos,“ hovoril na jednej schôdzke. „Chceme pravidlá, ktoré neponižujú.“
„A čo cisár?“ spýtal sa niekto.
Samuel sa nadýchol. „Cisár nech vládne, ak zvládne byť služobníkom zákona. Ak nie, bude len korunovaným problémom.“ Napokon, ako to bolo vo Francúzsku: v januári 1793 popravili gilotínou kráľa Ľudovíta XVI.,v októbri jeho manželku Máriu Antoinettu, dcéru Márie Terézie.
Po týchto vetách bývalo ticho. Nie nepriateľské. Skôr také, ktoré človeku naznačí: Už si prekročil hranicu.
Samuel v noci písal listy. Niektoré poslal. Niektoré nie. Jeden list sa začínal vetou: Otec, Skalica je stále v mojich očiach, ale Pešť mi otvorila uši. Nikdy ho neodoslal. Predstavoval si otcov pohľad, keby to čítal – uvidel by pohľad človeka, ktorý vie, že syn je už ďalej, než kam sa dá dobehnúť.
Potom prišlo leto 1794.
Zatýkanie. Ako keď sa do mesta vleje studená voda a všetko sa náhle stíši. Ľudia prestanú spievať, prestanú žartovať, prestanú veriť. Samuel bol vtedy správcom majetkov bohatých prisťahovalcov v Banáte Naha a Natapa. Myslel si, že je mimo dosahu. Že si ho nevšimnú. Ale štát má dlhé prsty, najmä keď sa bojí. Prišli nadránom. Bez slávy. Bez kriku. S papierom a puškami.
„Samuel Vrchovský?“ spýtal sa veliteľ.
Samuel si oprášil kabát, narovnal sa. „Áno.“
„Rozkaz znie dopraviť vás do Budína živého alebo mŕtveho.“
Samuel chvíľu mlčal, akoby zvažoval, či je to výhra, alebo rozsudok. „Tak ma vezmite živého,“ povedal nakoniec. „Mŕtvy by som vám nemohol odpovedať.“
Jeden vojak sa uškrnul, ale rýchlo sa spamätal. V takej situácii sa nesmialo. Strach bol prísny. V putách Samuel pochopil zvláštnu vec: že človek sa môže cítiť slobodnejší práve vtedy, keď mu reťaze už nič neskrývajú. Keď už niet čo predstierať.
Budín a väzenské cely mu pripomínali Skalicu len v jednom: v tichu. Ale toto ticho nebolo vinohradnícke. Bolo väzenské – malo pach plesne, moču a beznádeje.
Rozsudok smrti – sťatie hlavy – prečítali sucho. Ako účet.
Samuel sedel, počúval, a v hlave sa mu mihol obraz námestia v Skalici. Trh. Otec, čo sa háda o cenu, ale nikdy by sa nehádal o slobodu. Aj skalická šibenica…
Potom prišla milosť. Cisár František I. omilostil ďalších jedenástich odsúdených na smrť (jedenástich najmladších) – jeho, Smetanoviča, Kazinczyho, Uzu, Hiergestella, Súľovského, Verseghiho, Landerera, Szabóa…
Slovo, ktoré malo znieť ako záchrana, ale znelo ako posmech. Milosť znamenala špilberskú pevnosť kúsok od Brna.
Keď mu povedali, že bude žiť, necítil radosť. Len ďalšiu kapitolu bolesti. Špilberk bol ako kameň, ktorý sa rozhodol byť večný. Samuel prišiel už chorý. Najprv to bola len slabosť. Potom horúčky. Potom rany, ktoré sa nehojili. Telo ho zrádzalo vlastným tempom, trpezlivo, systematicky. Ostatní väzni občas rozprávali o budúcnosti, aby sa nezbláznili pre prítomnosť. Samuel počúval, ale viac mlčal. V ňom sa odohrávala iná debata.
Bola to chyba?
Stála tá myšlienka za tento kameň?
Vtedy si spomenul na Skalicu. Na to, ako sa tam ľudia boja konfliktu viac než krivdy. Ako radšej sklonia hlavu, len aby nikto nevyčnieval. A v tej spomienke našiel odpoveď. Nie, nebola to chyba. Bol to pokus vyrovnať chrbticu svetu. Aby nezdivočel úplne, začal vyrezávať. Z doštičiek si spravil malé kúsky dreva. Nožíkom, ktorý si zhotovil, vytváral náramky – jemné, takmer ženské. Ostatní sa čudovali, že ruky odsúdenca môžu byť také presné. Jedného dňa sa pri ňom zastavil ošetrovateľ.
„Pre koho to robíš, Samuel?“
Samuel sa pozrel na náramok, ktorý vyzeral tenký ako vetvička z vinohradu.
„Pre Skalicu,“ povedal.
„Skalicu?“
„Aby raz niekto v Skalici pochopil,“ dodal pomaly, „že život bez slobody je len dlhé prežívanie.“
Ošetrovateľ nič nepovedal. Len si odkašľal. Aj on vedel, že také vety sa v ríši neodpúšťajú.
V brnianskej civilnej nemocnici už Samuel sotva dýchal. Rany sa mu rozšírili, jedna bola taká hlboká, že sa do nej vraj zmestila päsť. Keď sa prebral z horúčky, občas si šepkal mená: Hajnóci, Szentmarjay, Solarčík… a potom ticho dodal:„Otec.“
Raz sa mu snívalo, že kráča po skalických uliciach. Že cíti vôňu čerstvého chleba, otcových jaterníc a vína, že sa dotkne chladného kameňa hradieb. Na námestí stojí jeho tato, a nevyčíta mu nič. Len sa pýta:„Tak čo, syn môj, zmenil si ten svet?“
Samuel sa v sne usmial. „Nie,“ odpovedal. „Ale zmenil som aspoň seba. A to je začiatok.“
Keď sa zobudil, mal slzy v očiach. Nie od bolesti, ale od toho, že sa nevydarilo to, pre čo žil. Posledné dni boli tiché. Zvláštne pokojné. Ako keď sa človek už neháda so smrťou, lebo pochopil, že nad ňou sa nedá vyhrať…
Dňa 3. augusta 1797 sa Samuelovi zrazu dýchalo ľahšie. Nie preto, že mu bolo lepšie. Skôr preto, že odchádzal. Pred smrťou zašepkal vetu, ktorú nosil v hlave celé mesiace: „Človek sa rodí slobodný… a všade je v reťaziach.“ Potom sa akoby pousmial. Ten úsmev mal jemný, takmer anjelský, presne taký ako Hajnóci. A v tej chvíli, akoby zďaleka, z úplne iného sveta, mu v ušiach zaznel zvon zo Skalice. Zvuk, ktorý nepatril Brnu, ale jeho duši.
O mnoho rokov neskôr sa v Skalici stále predávalo mäso, stále sa hádalo o ceny, stále sa mlčalo o veciach, ktoré boli nebezpečné. Ale myšlienky, ktoré Samuel niesol, už nebolo možné zavrieť späť do cely. Putovali ďalej vďaka básnikom, právnikom, tajným spolkom, vďaka ľuďom, ktorí ani netušili, odkiaľ prichádza ich vlastná túžba po dôstojnosti. Zostala iba pamäť na mladého muža, ktorý sa narodil v meste z kameňa, ale chcel, aby ľudia neboli z kameňa.
Zomrel v reťaziach, aby iní v nich už nikdy nemuseli chodiť…
x x x
Samuel Vrchovský (* 9. apríl 1768 Skalica – † 3. august 1797 Zábrdovice, Česko) si ako študent práva získal veľké sympatie profesorov peštianskej univerzity najmä pre jemnú povahu, hlboké vedomosti a čistotu charakteru. Mladého rozhľadeného právnika (pôsobil ako pronotársky praktikant v Pešti a Budíne i ako vychovávateľ v rodine krajinského sudcu T. Tahaniho) zaujalo hnutie uhorských jakobínov, ktorého organizátorom bol až nezdravo ctižiadostivý opát dobrodružnej povahy Ignác Martinovič (* 20. júl 1755, Pešť, Uhorsko – popravený 20. mája 1795 v Budíne, Uhorsko) –ten, inšpirovaný ideami Veľkej francúzskej revolúcie, založil Spoločnosť reformátorov, združujúcu šľachtickú inteligenciu, a Spoločnosť slobody a rovnosti, ktorých činnosť bola namierená proti politike cisárskej Viedne. Vrchovský za pomoci svojho strýka Jozefa Hajnóciho (* 3. máj 1750 Modra – † 20. máj 1795 popravený v Budíne, Uhorsko), sriemskeho podžupana, neskôr tajomníka Kráľovskej uhorskej koruny, nadviazal kontakty s Ferencom Szentmarjayom (tretím „direktorom“ jakobínskeho spolku). Uňho v byte sa schádzalo jedenásť vysokoškolských priateľov, ktorým ako výborný znalec francúzštiny prekladal oficiálny francúzsky časopis Moniteur a vysvetľoval úryvky zo spisov Voltaira, Montesqieua, Rousseaua. Podľa súdnych spisov on a jeho druhovia priľnuli natoľko k revolučným myšlienkam, že nebolo možné ich od nich nijako odvrátiť, ba ani strachom pred smrťou.
Samuela Vrchovského v svojom kruhu radi privítali, lebo mal všetky predpoklady na plodnú presvedčovaciu prácu, vyznačoval sa najmä bohatým darom jazyka. V zmysle stanov Spoločnosti slobody a rovnosti rozhodol sa získať pre jej program ďalších stúpencov hnutia. Tie totiž žiadali, aby každý nový prijatý člen dôkladne preštudoval Martinovičov Katechizmus tajnej spoločnosti uhorských reformátorov a získal aspoň ďalších dvoch členov, ktorým ho odovzdá.
Svedectvom o tom, ako schôdzky jakobínov vyzerali, je správa o ich stretnutí v peštianskom dome Františka Abafiho (* 1730 Horná Lehota – † 15. marec 1817 Horná Lehota, pôvodne oravského župana, poslanca Uhorského snemu, autora slovenskej parafrázy Marseillaisy, prevyšujúcej miestami svojou radikálnosťou originál): „Jedného dňa boli prítomní všetci tí, ktorých som predtým i potom u nich vídal. S radosťou pripíjali na zdravie jeden druhému a na zdravie svojich priateľov, ktorých zanedlho i pomenovali: vivat nostri amici, vivat Galli, vivat Robespierre! Potom pokračovali. Nakoniec sa rozvinula debata o dnešnej parížskej slávnosti a chválili ju až do neba. Po jedle prešli všetci do Abafiho izby na kávu. Ja som nalieval, debata pokračovala a potom sa navzájom pobozkali.(…) O niekoľko dní sme išli na prázdniny. Tu Abafi vždy netrpezlivo očakával deň príchodu pošty, aby mohol čítať svojho Moniteura. Okrem iného dostal francúzsky list s adresou: Citoyens!Z neho nám pri stole porozprával, že do Vacova prišla loď s francúzskymi vojnovými zajatcami a že Szentmarjay im šiel naproti, rozprával sa s nimi, pobozkal ich a dostal od nich i kokardu, ktorú nikomu neukazuje a ktorú chce kľačiačky bozkávať“ (Skalica a Záhorie, s. 397).
V lete a na jeseň roku 1794, v osudových dňoch pre príslušníkov jakobínskeho hnutia, bol Vrchovský správcom majetkov bohatých prisťahovalcov do Banátu Naha a Natapa. Podľa zatýkacieho rozkazu mali ho dopraviť do Budína živého alebo mŕtveho. V jeho vonkajšej charakteristike sa uvádzalo, že je vysokej postavy, chudý, bezvýraznej tváre s hnedými vlasmi.
Brutálna rakúska polícia bola bezohľadná a krvilačná i k jedenástim členom Spoločnosti slobody a rovnosti, ktorí nedovŕšili ani 25 rokov. Medzi nimi bol i odsúdený na smrť sťatím hlavy Samuel Vrchovský. Dostal však napokon milosť od cisára Františka I., rovnako i ďalších desať mladých jakobínov. Všetci boli omilostení pre svoj mladý vek a internovali ich na Špilberku spolu s ďalšími desiatimi odsúdenými účastníkmi sprisahania, odkiaľ ich v januári 1796 premiestnili do civilnej nemocnice v Brne.
Zo všetkých väzňov najsmutnejší osud stihol Samuela Vrchovského, ktorý jediný z nich sa nedožil slobody. Na Špilberk prišiel už nemocný. Dva roky prežil v ťažkom utrpení. Skrofulózu a jej komplikácie nezmiernili mu operácie ani iné lekárske zákroky. Roku 1797 sa začal jeho zdravotný stav povážlivo zhoršovať. Mal na sebe dvadsaťjeden rán, z ktorých jedna na zadnej časti tela bola nezvyčajne veľká. I keď mal veľké bolesti, neustále pracoval. Všetci obdivovali umelecké náramky, ktoré vyrezával z doštičiek v brnianskej nemocnici nožíkom, čo si sám zhotovil. Z Brna ho previezli na rozkaz miestodržiteľa do vojenskej nemocnice v Zábrdoviciach, kde 3. augusta 1797 zomrel.
Po uväznení a poprave stúpencov hnutia uhorských jakobínov prišlo k upevneniu tvrdého kontrarevolučného režimu v Uhorsku a celej rakúskej ríši a nastal úpadok kultúrno-politického života, ktorý dusil rad reakčných odvetných opatrení. Myšlienky jakobínskeho hnutia však nemohli udusiť. Boli stále živé a mobilizovali všetok ľud Uhorska bez rozdielu národnosti do boja proti spoločnému nepriateľovi a nabádali všetky ubité národy k súdržnosti a spoločnému postupu na ceste za uskutočnením ideálov ľudskosti. Svedčí o tom neobyčajne výrazne Hviezdoslavov básnický prívet „A nebude viac ‚potlačených, zbitých‘“ z roku 1910, ktorý je odpoveďou najvýznamnejšieho klasika našej poézie na verš maďarského básnika EndrehoAdyho, „herolda svitajúcich časov“, „o spoločnom bôli Maďarov, Rumunov a Slovanov“ z básne Pieseň mladého jakobína:
Trpíme krivdou všetci, nyjúc všetci
dňu vykúpenia zreme v ústrety,
od vekov v úval zatlačené plemä.
Nuž, spolčme už raz vôľu v spolnej veci,
vyrknime: ďalej strádať nebudeme…
Nie: väčšino, skrič, biedy obre ty!
A nebude viac „potlačených, zbitých“,
zmier bratský zvelí; s právom jednostaj
si pôjde povinnosť;vždy koľkí v práci,
od stola zásluh toľko vstane sýtych;
a rodné reči kol sťa spevní vtáci
sprevádzať budú tvorčí vlasti máj …
x x x
Jozef Hajnóci sa narodil ako syn učeného evanjelického farára prísnych mravov, ktorý si sám vzdelával svoje tri deti, jediného syna a dve dcéry – jedna z nich sa vydala za popredného skalického mešťana mäsiara Samuela Vrchovského. Keď mal Jozef päť rokov, rodina sa presťahovala do obce Aszód v Peštianskej stolici, ktorá bola vtedy ešte slovenská. Už ako sedemnásťročný plynule hovoril a písal v piatich rečiach, neskôr výborne ovládal slovenčinu, maďarčinu, latinčinu, chorvátčinu, angličtinu a francúzštinu. Právo vyštudoval na lýceu v Bratislave, kde udivoval profesorov mimoriadnym nadaním a vedychtivosťou. Vo vysokých spoločenských kruhoch si získal takú obľubu, že gróf Mikuláš Forgáč ho chcel navrhnúť na povýšenie do šľachtického stavu, no Hajnóci to odmietol, lebo, ako uvádza jeho dôverný priateľ a znamenitý básnik maďarského osvietenstva Ferenc Kazinczy v Dejinách uhorských jakobínov, v tom čase sa zmýšľaním pokladal za Francúza. Vyznačoval sa vždy veľmi čistým, tichým a usporiadaným životom, takže sa tešil hlbokej úcte i u ideologických odporcov. Vo viacerých jakobínskych memoároch sa o ňom hovorí, že mal nemenné črty tváre a že jeho úsmev sa ponášal na úsmev anjela.
Anton Hykisch v románe Bezhlavý čas (Ikar, 2022), pútavej a dramatickej freske o pohnutých udalostiach v našich dejinách na konci 18. storočia, vytvoril imaginárny príbeh, ako prokurátor vyvedie Hajnóciho počas aprílovej mesačnej noci z cely bývalého františkánskeho kláštora v Budíne (za asistencie službukonajúceho vojaka) na prechádzku, aby sa s ním krátko pred vynesením rozsudku nerušene porozprával. Debatujú o demokracii a slobode, väzeň zápalisto z hĺbky srdca obhajuje osvietenecké myšlienky, prokurátor bráni mocnárstvo a kráľa. Hajnóci sa nedá nalomiť: „Sú hodnoty, ktoré nemôžem popustiť ani poprieť. (…) V lóžach som sa nikdy nezaoberal šarlatánstvom. Svoje členstvo som chápal ako záväzok k ľudskému zdokonaleniu, k rovnosti a bratstvu“ (s. 415).
V závere knihy Hykisch konštatuje: „Kto bol víťaz a kto porazený? Kto mal pravdu a kto hlásal lži? Musíme sa opýtať dejín a vlastného svedomia“ (s. 466).
Keď Hajnócimu 18. mája 1795 prečítali rozsudok, vypočul si ho podľa Kazinczyho „s pokojom starých mudrcov strašný ortieľ“ a potom sa spýtal: „Môžem odísť?“ Vrátiac sa do cely, zarinčal reťazami tak, aby to počuli i jeho druhovia, a zakričal silným hlasom: „Radšej smrť ako tri roky nosiť na sebe túto reťaz.“
Na trest smrti odsúdili všetkých piatich jakobínskych „direktorov“ – Hajnóciho, Ignáca Martanoviča, grófa Jakaba Sigraya, Ferenca Szentmarjayho a kapitána Michala Lackoviča. Neskôr k nim pribudli ešte Solarčík a Oez.
Krátko pred popravou napísal Hajnóci rozlúčkový list svojej šopronskej snúbenke Charlotte Kittellovej, dcére mestského fyzikusa: „Ste pre mňa stále najmilšia Charlotta. Ste stvorená, aby ste urobili šťastným rozumného dobrého muža, aby ste boli vernou manželkou a nežnou matkou. Venujte mi slzičku. Potom podajte ruku a venujte srdce niekomu, kto Vás bude vedieť oceniť tak ako ja. Bol by som šťastný, keby to bol môj priateľ…“ (Hykisch, s. 425).
Na poslednú cestu, ktorá viedla 20. mája 1795 na budínske Krvavé pole, išiel Hajnóci odvážne a odhodlane. Keď vstúpil do štvorca, zbadal medzi vojakmi svojho krajana. „Pozdrav našich vlastencov,“ povedal mu, „a vyrozprávaj im, ako som zomrel, aby si nemysleli, že som zločinec. Moje predsavzatia boli dobré a čisté.“
Hoci vyšetrovanie uhorských radikálnych intelektuálov trvalo takmer celý rok, neposkytlo rakúskym orgánom dostačujúce presvedčivé dôkazy o skutkovej podstate príprav na ozbrojené povstanie, zo šesťdesiatich obžalovaných odsúdili dvadsiatich na smrť a dvadsiatich siedmich na viacročné väzenie vo vojenských pevnostiach.
Hajnóci ako hlavný a najrozhľadenejší ideológ jakobínskeho hnutia zanechal po sebe niekoľko právnických a historických spisov, ktoré majú vyše tisíc strán. Javí sa v nich ako nadšený, ale súčasne i originálny stúpenec Rousseauovej teórie o zásade prirodzeného práva, formulovanej v jeho základnom spise Spoločenská zmluva, ktorú svojsky aplikoval na uhorské spoločenské pomery. Najväčšiu pozornosť venoval problematike ústavného a správneho práva a otázkam koncepcie jednotlivých štátnych orgánov, ktoré načrtávali v zmysle učenia osvietenských teoretikov zásady o nepremlčateľných právach občanov. S rovnakou intenzitou sa sústredil i na riešenie roľníckej otázky – tvrdil, že bez oslobodenia roľníkov od poddanských povinností, ktoré predpokladá zrušenie urbárov, nie je možná likvidácia feudalizmu. Ako historik sa môže pochváliť primátom v odbore kritického skúmania hodnovernosti historických dokumentov a listín a ich kritického publikovania. O jeho neutíchajúcom záujme o medzinárodný dosah Veľkej francúzskej revolúcie svedčí ním starostlivo písaný protokol o jej najvýznamnejších udalostiach.
Literatúra
BUCHTA, František: Uhorský jakobín Samuel Vrchovský. In Zborník Záhorského múzea v Skalici III. 1972, s. 64 – 68
BUCHTA, František: Uhorský jakobín Samuel Vrchovský – bojovník za práva slov. a maďarského ľudu.InDejepis v škole 1957,č. 9, s. 421 – 423
Buchta, František – Dinka, Pavol: František Buchta – Skalica a Záhorie. Bratislava: Formát, 2008
DINKA, Pavol: Skalica a Skaličania v literatúre. Bratislava: Formát, 2012
HYKISCH, Anton: Bezhlavý čas. Bratislava: IKAR, 2022
KUBEŠOVÁ-PITRONOVÁ, Blanka: Brněnská internace účastníků prvního republikánského hnutí v Uhrách. In Slovanské historické studie I, Praha, 1955
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 17 – 18/2026)
