Svet sa otvára
Stav Osmanskej ríše na prelome 19. a 20. storočia bol kritický. Séria úderov, ktoré utŕžila v rokoch 1877 a 1878 vo vojne s Ruskom vystupujúcim v úlohe aktívneho ochrancu ortodoxného kresťanstva, sa premietla do marcovej rusko-tureckej mierovej zmluvy uzavretej v San Stefane (Yeşilköy) v blízkosti Konštantínopolu. Z pohľadu územných strát, ktoré jej naďalej hrozili, nasledoval zdanlivo milosrdnejší Berlínsky kongres konajúci sa pod kuratelou Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Rakúsko-Uhorska (prizvané boli aj ďalšie štáty) v júni a júli 1878. Európske mocnosti zalarmované rozhodným postupom ruských vojsk pod velením skúsených poľných veliteľov J. V. Gurka a M. D. Skobeleva nemohli dovoliť, aby sa Ruská ríša zrazu vynorila z ponižujúceho tieňa Krymskej vojny (1853–1856) a Parížskej zmluvy, ktorá ju ukončila, v pozícii mocnosti dominujúcej na Balkáne a kontrolujúcej Bosporský prieliv s Dardanelami. „Chorý muž Európy“, podľa povestného výroku cára Mikuláša I., mal prežiť aspoň natoľko, aby ruskému medveďovi zabránil v prístupe do východného Stredomoria a ohrozovaniu tamojších britských záujmov (videodokument 1). V Egypte, s nedávno otvoreným Suezským prieplavom (1869), ktorý sa čoskoro ocitne celý pod faktickou správou Albiónu (1882), hraničiacom s nepokojným Sudánom plným prívržencov Al-Mahdího (Zoslaného Bohom), i na trasách spájajúcich Blízky východ – Levantu a Mezopotámiu – s Indiou (videodokument 2).
Výjav z bojov medzi bulharskými povstalcami podporovanými ruskou armádou a Turkami v priesmyku Šipka v pohorí Stará Planina (júl 1877 – január 1878). Autor: Alexej N. Popov, 1893. Wikipédia.
V hľadáčiku Britov ovládajúcich od začiatku 19. storočia Kapské Mesto (Cape Town) a jeho široké okolie sa znovu ocitá juhoafrický Natal a Transvaal. Prvý obývaný bojovnými Zuluami a druhý Búrmi (Boere), potomkami holandských osadníkov, ktorí sa v teritóriu usadili v polovici 17. storočia (videodokument 3). Ich spoločným prekliatím nie sú len úrodná pôda, stáda dobytka a strategická poloha, ale najmä bohaté náleziská diamantov a zlata. Londýnu však spôsobujú starosti najmä Rusi masívnym prenikaním do Strednej Ázie, chanátov s centrami v Buchare, Kokande a Chive žijúcimi stále v stredoveku. Odtiaľ je do Afganistanu, z ktorého museli Briti najprv zutekať (1842), aby sa o štyridsať rokov neskôr vrátili späť, celkom blízko. Pred „cintorínom impérií“ sa na juhu rozprestiera Matka India, perla Britského impéria, i oceán s pomenovaním odvodeným od subkontinentu predstavujúci predsieň do Číny a Pacifiku. Bhárat Mátá do rúk Britom nepadne len tak. Najprv musia zlomiť odpor nepoddajných Maráthov, Sikhov, vzbúrených domorodých vojakov – sipáhijov i ďalších, ktorým sa britské jarmo nepáči. Kde nepomôžu zbrane, nastupuje osvedčená imperiálna politika metódou „rozdeľuj a panuj“. Regionálni a lokálni vládcovia, rozhádaní nástupcovia Aurangzéba, Naná Sáhiba a Tántiju Tópího, pomôžu Britom poraziť a spútať samých seba.
Druhý deň bitky Britov so Sikhmi pri meste Ferozešách v Pandžábe (21. a 22. december 1845). Víťaziace oddiely druhých stiahol z boja ich hlavný veliteľ Rádža Tej Singh obávajúci sa sily vlastnej armády (khalsa) výborne vycvičenej európskymi inštruktormi viac ako nepriateľa. Briti hodnotia vojenský stret ako svoje víťazstvo. Vyobrazenie nezodpovedá jeho priebehu. Muselo by ukázať ich preriedené šíky balansujúce na hranici úplnej porážky, rozstrieľané moderným delostrelectvom protivníka vybudovaným Francúzmi. Autor: Henry Martens, 1847. Wikipédia.
Na konci 80. rokov 19. storočia učený a scestovaný britský džentlmen s klasickým oxfordským vzdelaním Halford Mackinder, fascinovaný svetom otvárajúcim sa už nielen do šírky, ale aj hĺbky (prvá plne funkčná ponorka na elektrický pohon r. 1888) a o čosi neskôr aj výšky (lietadlá od r. 1903), začína písať štúdiu „O zameraní a metódach geografie“ (On the Scope and Methods of Geography; 1887), navrhujúc vytvorenie nového vedného odboru študujúceho bezprostredný vplyv fyzického prostredia na vývoj ľudskej spoločnosti a utváranie štátov. Je prípravou pre jeho budúcu prelomovú prácu „Geografická os dejín“ (Geographical Pivot of History; 1904). Mackinderove prenikavé videnie a presvedčivé interpretovanie hybných síl histórie je aktuálne aj dnes, v ére geokonomiky a hypersonických zbraní schopných úplne eliminovať donedávna dominantné hladinové flotily operujúce v Svetovom oceáne obklopujúcom Euráziu – Heartland. V danom období nie je jediný, ďalšími sú švédsky vedec a politik Rudolf Kjellén, ktorý ako prvý použil termín geopolitika, nemecký etnograf a geograf Friedrich Ratzel, otec pojmu Lebensraum, americký admirál Alfred Mahan kráčajúci, skôr plaviaci sa, v Mackinderových stopách, a nemecký geograf, vojak a diplomat Karl Haushofer.
Masaker britského expedičného zboru bojovníkmi Zuluov pri Isandhlwane v juhoafrickom Natale, január 1879. Autor: Charles Edwin Fripp, 1885. Wikipédia.
Za vrcholom slávnostnej tabule, na ktorej sa podáva menu pozostávajúce z porciovanej Osmanskej ríše, afrických a ázijských obetí, sedí hneď vedľa Veľkej Británie Francúzsko. Hoci zatrpknuté z nedávneho vymanévrovania vlastných záujmov v Egypte svojím susedom, zahanbené vo vojne s Pruskom v úlohe zjednotiteľa Nemecka (1870–1871) a pozorne sledované savojskou dynastiou vládnucou v rovnakom čase takisto zjednotenému Taliansku, si zo zostávajúcich tureckých dŕžav v severnej Afrike ako cenu útechy odkrojí Tunisko zriadiac nad ním svoj protektorát (1881) (Eversley a Chirol, 1969, s. 345). Francúzi ho pridajú k už kolonizovanému Alžírsku monitorujúc zároveň vývoj aj vo formálne nezávislom Maroku, na ktoré majú tiež zálusk. Na severe krajiny pod Atlasom sa už v 15. storočí uchytili Španieli. Kým prví kontrolujú Indočínu, druhí sa musia teraz brániť „výpadu do okolitého priestoru“, ako koloniálnu expanziu rodiacej sa industriálnej mocnosti, Spojených štátov amerických, do Karibiku a Pacifiku dramaticky nazve historik Milton Plesur (America’s Outward Thrust: Approaches to Foreign Affairs:1865–1890). Tie ku Guamu, Havaju a Samoe pridajú donedávna španielske dŕžavy Portoriko, Kubu (de facto protektorát do r. 1934) a Filipíny odkúpené od ich bývalého vlastníka za 20 miliónov dolárov, no ovládnuté až po krvavom potlačení tamojšieho povstania v rokoch 1899–1902.
Na „Veľkej žranici“ – La Grande Bouffe – veľmocí sa zúčastňujú aj aktéri menšieho vzrastu no s nemenším apetítom. Berlínskym kongresom nainštalované knieža Alexander I. Battenberg vládnuci v Bulharsku (nominálne stále pod správou Vysokej Porty) sa na rozdiel od nedávnej minulosti už nikoho, vrátane svojich bývalých protektorov Rusov, na nič nepýta, prisvojac si Východnú Ruméliu a posunúc hranice svojho mladého štátu na účet Turkov ďalej na juh. Jeho cieľom je vytvorenie Veľkého Bulharska s priamym prístupom k Egejskému moru. Trampoty Konštantínopolu (Kostantiniyye; oficiálny názov hlavného mesta Osmanskej ríše) – Istanbulu znásobí vzbura Grékov na Kréte masívne podporovaná ich materskou krajinou. Turci síce dokážu povstanie vojensky potlačiť (1897), avšak nepokoje neustále prepukajú vo všetkých kútoch ich kedysi obrovského, teraz rapídne sa zmenšujúceho impéria. Ríša polmesiaca, pred ktorou sa kedysi triasla celá Európa, zrazu siaha „len“ od Albánska a Macedónska po Sýriu a Jemen. Potomkovia Ertuğrula, Osmana a Orhana fatálne zaostávajú vo všetkom, čo charakterizuje moderné štáty, alebo tie, ktoré sa nimi chcú stať čo najskôr. Napríklad Rusko a Japonsko. O tom, ktorému z tejto dvojice sa to podarí skôr a viac, rozhodne vojna (1904–1905). Jej výsledok šokuje celý svet vnímajúci veľké európske štáty ako neporaziteľné.
Zatiaľ čo západná Európa vstupuje do obdobia Belle Époque, kultúrnej secesie, rozmarných vaudevillov, technologickej a industriálnej dominancie, kankánovej a zároveň vražednej salónnej diplomacie podporenej politikou úverov a pôžičiek ruinujúcich dlžníkov viac než intervenčné armády, na čele bankrotujúceho osmanského štátu stojí sultán Abdul Hamid II. (Abdülhamid). Suspenduje platnosť ústavy, ku ktorej sa prihlásil pred svojím nástupom k moci ako designovaný následník trónu – şehzade – a vládne absolutisticky. Jeho režim (istibdat) sa opiera o sieť udavačov a tajných agentov (umur-u hafiye) operujúcich na všetkých úrovniach štátu a spoločnosti a podliehajúcich priamo jemu. Postihnutá je aj armáda čeliaca výzvam modernizácie a zvyšovania svojich počtov (Macfie, 1998, s. 23). Protivníci, bývalé provincie, teraz už samostatné štáty – Grécko, Srbsko, Čierna Hora, Rumunsko a Bulharsko – horúčkovito zbroja. Vrie to i v Macedónsku a Albánsku, ktoré sú zatiaľ stále súčasťou Osmanskej ríše. Bosna a Hercegovina je stratená v prospech Rakúsko-Uhorska (protektorát od r. 1878), nič na tom nezmení fasáda jej formálnej podriadenosti sultánovi.
Osmanská ríša počas panovania sultána Abdula Hamida II (stav v roku 1899). Wikipédia.
Hranice dojednané na Berlínskom kongrese novovzniknuté balkánske štáty nepovažujú za konečné, dokonca ani medzi sebou navzájom. Srbsko, nespokojné s rastúcim Bulharskom, svojho suseda napadne, no ten jeho útok odrazí a prejde do protiofenzívy (november 1885). Zastaví ju len varovanie Rakúsko-Uhorska a hrozba, že vstúpi do konfliktu na strane Belehradu. Gréci, ktorí si, podobne ako Srbi a Bulhari, robia zálusk na zatiaľ ešte osmanské Macedónsko, sa do konfliktu nezapoja. Všetko sa zopakuje o dvadsaťsedem rokov neskôr v oveľa väčšom rozsahu počas dvoch balkánskych vojen (1912–1913) bezprostredne predchádzajúcich celosvetovému konfliktu. Konštantínopol počas druhej z nich so zadosťučinením prihliada, ako sa jeho bývalí poddaní zabíjajú navzájom. Stihne si v nej vziať späť Bulharmi okupované Edirne s okolím. Británia, sprvoti podozrievajúca Rusov z tichého povzbudzovania Bulharov, rýchlo pochopí, že títo presadzujú vlastné politické záujmy nezávisle od Petrohradu. Cára Alexandra III. odvážne a samostatné konanie bývalého chránenca podráždi a prikáže stiahnuť ruských dôstojníkov pôsobiacich v bulharskej armáde v úlohe poradcov. Rýchle striedanie afinít a animozít, také typické pre prelom oboch storočí, bude pokračovať.
Výbor pre jednotu a pokrok
Finančné a politické dedičstvo reforiem z rokov 1839–1876 známych ako Tanzimat (Prestavba), ktoré mali Osmanskú ríšu zmodernizovať, ju uvrhnú do úplnej závislosti od zahraničného kapitálu. Štát sa ocitá na hranici bankrotu, dlhy spláca ďalšími úvermi. Získané financie neinvestuje do rozvoja priemyslu a infraštruktúry, ale prehajdáka. Navonok má svoju centrálnu banku, Banque Impériale Ottomane (zal. 1856–1863), ktorá tu však nie je pre štát, aj keď emituje bankovky, ale pre jej britských a francúzskych účastinárov. Hoci sídli aj v Konštantínopole, jej finančná politika sa tvorí v Londýne a Paríži. V decembri 1881 (Muharrem; prvý mesiac pohyblivého moslimského lunárneho kalendára), od ktorého je odvodený názov sultánovho Decembrového dekrétu (Muharrem kararnamesi) vydaného šesť rokov po vyhlásení štátneho bankrotu, preberá kontrolu financií Osmanskej ríše Správa osmanského verejného dlhu (Administration de la Dette Publique Ottomane; düyūn-ı ʿumūmīye-yi ʿOs̠mānīye idāresi). Jedna štvrtina až jedna tretina jej ročného príjmu prechádza prostredníctvom zahraničnej úradníckej entity do rúk medzinárodných veriteľov ešte predtým, ako sa k zvyšku dostane domáca vláda (videodokument 4).
V tejto situácii je kľúčom k udržiavaniu základných životných funkcií štátu armáda. Sultánovi agenti venujú osobitnú pozornosť vyšším dôstojníkom, ktorí si doplnili vzdelanie a prešli výcvikom na západných vojenských a akademických inštitúciách. Atmosféra strachu a podozrievania napokon vyústi z odporu jednotlivcov do spoločných plánov na nahradenie starého režimu novým, prispôsobeným požiadavkám doby. Predchádzajúce rebélie v Libanone, Líbyi a Albánsku boli spôsobené nevyplácaním žoldu vojakom a podôstojníkom, nedostatkom výzbroje a výstroja. Nemali za cieľ zvrhnúť sultána a vládu. Čoskoro sa to zmení. Cieľom profesionálnych armádnych kádrov, od ktorých sa očakáva, že celý svoj život zasvätia službe štátu a účasti na vojenských ťaženiach, je nájsť koncepčné riešenie nielen pre fungovanie armády, ale aj celkovú modernizáciu spoločnosti (videodokument 5).
Sultán Abdul Hamid II. (zobrazený z poloprofilu v strede za vrchstolom vzdialenom od diváka) podáva slávnostnú večeru pre hodnostárov ríše v paláci Yildiz. Autor: Joseph Nash, 1895. Abdul Hamid II | Wellcome Collection.
Kadeti Vojenskej zdravotníckej školy v Konštantínopole založia v roku 1889 Osmanskú spoločnosť jednoty. Keďže ich hnutie je doma prenasledované, presunie sa sčasti do exilu, kde od roku 1895 začne v Paríži vychádzať časopis Meşveret (Rozprava). O desať rokov neskôr budú nasledovať príklad svojich predchodcov ďalší študenti, predovšetkým z Vojenskej akadémie v Konštantínopole, založiac spolok s názvom Jeunes Turcs – Mladí Turci (Jön Türkler). Nadväzujú na reformné úsilie Mladých Osmanov aktívnych v 60. rokoch 19. storočia. Dôležité udalosti však prebiehajú aj na periférii. Nadaný mladý dôstojník pochádzajúci z kozmopolitných Tesaloník – Solúnu (Selânik; tur.) slúžiaci v Sýrii spolu so svojimi druhmi založí spolok Vlasť a sloboda (Vatan ve Hürriyet; 1906) (Volkan a Itzkowitz, 1984, s. 55). Pokračuje v napĺňaní sľubnej budúcnosti, ktorú mu predpovedali jeho učitelia, keď ho pre jeho nadanie, obzvlášť no nielen v matematike, nazvali Kemalom – Dokonalým (Macfie, 1994, s. 12). V tom istom roku Talaat bej (bey, hodnosť; v tomto prípade civilný úradník), vedúci poštového oddelenia posádky v Solúne, založí Osmanskú spoločnosť slobody. O rok neskôr, 27. septembra 1907, sa solúnski sprisahanci spoja s parížskym exilom a pod spoločným názvom Výbor pre jednotu a pokrok (İttiḥâd ve Teraḳḳî Cemʿiyeti) vytvoria organizáciu dôstojníkov Druhého a Tretieho armádneho zboru s veliteľstvami v Edirne a Solúne, ktorá sa stane taranom rozbíjajúcim starý spoločenský poriadok (Macfie, 1998, s. 19).
Prvá známa fotografia mladého Mustafu Kemala (v sede druhý zľava), kadeta druhého ročníka Vojenskej akadémie (Mekteb–i Harbiye) v Konštantínopole (1901). Mustafa Kemal Atatürk’ün bilinen ilk fotoğrafı – WOLKANCA.
Podľa V. D. Volkana a N. Itzkowitza, autorov pozoruhodnej psychologickej biografie prezidenta budúcej Tureckej republiky Mustafu Kemala, Výbor nemal v pláne bezprostredné zvrhnutie režimu Abdula Hamida II. Bol reakciou na snahy Macedóncov a Albáncov o dosiahnutie autonómie a upozornením západoeurópskym veľmociam, že mladoturci sú tentoraz odhodlaní brániť svoj štát všetkými prostriedkami. Vznik Výboru bol zároveň odkazom do Konštantínopolu: iba obnovenie platnosti ústavy z roku 1876 môže zabrániť katastrofe. Vďaka značnej koncentrácii tureckých oddielov v Macedónsku a kontrole vojenskej a civilnej správy ich veliteľmi v Manastire (dnes Bitola) a Solúne, mali vytvorenie Výboru a jeho aktivity silnú podporu, ktorú nebolo možné bagatelizovať. K mladotureckému hnutiu sa ešte v jeho počiatkoch pridá výrazná osobnosť, intelektuál a vedec Ahmed Riza pôsobiaci v Paríži. Je obdivovateľom Augusta Comta, duchovného otca sociológie a priekopníka pozitivizmu. Spoločne s Talaatom bejom sa postupne stanú hlavnými vodcami Strany pre jednotu a pokrok, do ktorej sa Výbor pretransformuje v júli 1909.
Ahmed Riza (1858–1930). Ahmet Rıza: Founder of Young Turk intellectual tradition | Daily Sabah.
V júni 1908 sa v Revale, dnešnom Tallinne, uskutoční stretnutie cára Mikuláša II. s kráľom Edwardom VII., panovníkom Britského impéria, nad ktorým slnko nikdy nezapadá. Obaja monarchovia sa zhodnú v názore, že nad macedónskymi vilájetmi (administratívnymi oblasťami) Kosova, Manastir a Solún je potrebné zaviesť medzinárodný dohľad veľmocí (Lewis, 2002, s. 207). Pre mladoturkov, ktorých hlavnou agendou je zachovanie celistvosti štátu prostredníctvom obnovenia platnosti ústavy z roku 1876, je to varovný signál. Rysujúca sa autonómia pre Macedónsko, na ktoré majú zálusk Srbi, Bulhari i Gréci, veští katastrofu. Všetko nasvedčuje tomu, že veľmoci hodlajú v uštipkávaní si zo smrteľne chorého no stále živého pacienta na Bospore prostredníctvom svojich chránencov i priamo pokračovať.
Po preniknutí informácií zo stretnutia v Revale konajúcom sa v typicky koloniálnom duchu „o nás bez nás“ na verejnosť, pohár trpezlivosti armády pretečie. Major Ahmed Nijazi, veliaci niekoľkým stovkám rovnako odhodlaných mužov posádky v macedónskom Resne (Resen), vyzve miestne a regionálne autority na okamžité konanie s cieľom obnoviť ústavu a zároveň aj na boj proti nespravodlivosti a sociálnej nerovnosti. Jazyk vzbúrencov nápadne pripomína heslá Francúzskej revolúcie spred viac ako storočia. Rýchlo sa modernizujúce, industriálne a koloniálne Francúzsko s reputáciou kultúrneho centra Európy a sveta je vzorom nielen pre intelektuálov a vedcov typu Ahmeda Rizu, ale aj mužov činu v uniformách. K rebelom sa okamžite pripoja ďalšie oddiely spolu so svojimi veliteľmi. Je medzi nimi ambiciózny a charizmatický Enver bej (Macfie, 1994, s. 27).
Enver paša (İsmâil Enver Paşa; 1881–1922), kľúčová postava
mladotureckého hnutia. Britannica.
Sultán nezaháľa. Do Manastiru posiela svojich verných dôstojníkov, aby s rebelmi vyjednávali. Sú buď zabití alebo uväznení. Padišach, ktorý je zároveň aj kalifom (chalīfa), hlavou sunnitského islamu, sa snaží medzi vzbúrené oddiely a verejnosť vraziť klin. Využíva pritom svoju transnacionálnu náboženskú autoritu, ktorej základy položila zmluva z Küçük Kaynarca (1774), umožňujúca jej signatárom, Osmanskej ríši a Ruskému impériu, exteritoriálnu reciprocitu vo veciach náboženskej ochrany moslimov a ortodoxných kresťanov. Napodobňujúc príklad svojich byzantských predchodcov v cezaropapizme, varuje, že ľúbivé myšlienky hlásané rebelmi sú vo svojej podstate podvratné, protimoslimské i protikresťanské (videodokument 6). Ak ide o doterajšie tradičné usporiadanie spoločnosti do milletov, autonómnych náboženských komunít organizovaných primárne podľa viery (napríklad dominantný moslimský – millet-i Islamiyye; ortodoxných kresťanov – millet-i Rȗm), toto tvrdenie má svoje opodstatnenie. Štiepny proces, ktorý, ako v každom revolučnom hnutí, už čoskoro začne prebiehať medzi vzbúrencami samotnými, mu dá za pravdu. Zároveň prebudí s novou intenzitou etnickú a náboženskú nenávisť vyúsťujúce do lokálnych genocíd na Balkáne i na Blízkom východe.
Panovník siahne k poslednému riešeniu. Do Macedónska vyšle režimu verné anatolské oddiely povolané z maloázijskej Smyrny – Izmiru. Tie po príchode do regiónu odmietnu na rebelov strieľať a pripoja sa k nim. Nepokoje prebiehajú aj v ďalších mestách, Konštantínopol nevynímajúc. Do sultánovho sídla, paláca Yildiz (Hviezda), prichádza jeden telegram za druhým z periférie ríše – Albánska, Kosova, Rumélie a iných, predovšetkým európskych provincií, s požiadavkami na prijatie ústavy, varujúce panovníka, že ho žiadatelia v prípade ich odmietnutia nebudú váhať zosadiť z trónu. Abdul Hamid II. realitu akceptuje a 24. júla 1908 vyhlási sobnovenú platnosť ústavy. Novokonštituovaný parlament sa ujme svojich právomocí 17. decembra. Bude tento krok stačiť? V danom momente to nik nevie. Jedno je isté. Ako skonštatoval renomovaný znalec tureckých dejín a orientalista Bernard Lewis, „zo vzbury sa stala revolúcia, a tá dosiahla svoj cieľ“ (2002, s. 209).
Sultán Abdul Hamid II. (1842–1918) na portréte od neznámeho
autora z konca 19. storočia. Wikimedia Commons.
Kargaşa (Chaos)
Na prvý pohľad sa môže zdať, že opisovaných udalostí je mnoho, ich kontext široký či preťažený. Skutočnosť však bola oveľa komplikovanejšia ako ponúknutý extrakt z kľúčových udalostí záverečných dekád devätnásteho a úvodu nasledujúceho storočia. Pre pochopenie ich podstaty existuje jediná možnosť. Pokračovať v nastúpenej ceste. Ani v tomto prípade nie je na mieste očakávať lineárny, hagiografický príbeh o mužoch s antickými kvalitami bojujúcimi proti tyranii a za národ v jeho najčistejšej podobe, predestinovaných a povolaných osudom naplniť svoj údel, historickú úlohu, ktorú im zverila Prozreteľnosť, nech je už vnímaná a chápaná akokoľvek. Majme na pamäti, že toto nie je len doba tradičných dynastických panovníkov nahrádzaných novými, vládnucim ríšam a štátom prostredníctvom financií a kapitálu, ale aj bratov Lumièrovov a ich vynálezu, ktorý otvoril svet širokým masám formujúc ich predstavivosť, nálady a postoje viac ako Gutenbergov tlačiarenský lis. Je poznamenaná hromadným nárastom politických hnutí a strán využívajúcich metódy zastrašovania a vrážd ich odporcov, hlavy štátov nevynímajúc.
Na rozdiel od Bastily, ktorá sa dá herakleitovsky dobyť len raz, politický zápas prebieha neustále. Nielen pred očami verejnosti, ale ukrytý v každodennej praktickej rokovacej a organizačnej agende. V prípade mladotureckého hnutia sa prejavoval v dvoch spôsoboch jeho vnímania zvonku. V prvom, ktorý stále vidí jeho vodcov ako nepoškvrnené charaktery, agentov nevyhnutnej, evolučným determinizmom poznamenanej spoločenskej zmeny, i v tom druhom, reálpolitickom. Zatiaľčo časť historiografie (Lewis) opisuje mladoturkov ako takmer čítankových nositeľov myšlienok západného pozitivizmu a osvietenstva, druhí (Macfie) odkrývajú pragmatickú realitu konšpiratívneho disentu až podzemia, kde sa Comtov pozitivizmus miešal s rituálmi slobodomurárskych lóží. Popierať prítomnosť prvkov slobodomurárstva v ideových a organizačných počiatkoch mladotureckého hnutia by bolo totiž presne to, čo robil a robí akýkoľvek opresívny režim brániaci realite, aby prenikla na povrch.
Presadzovatelia nastávajúcich zmien, i keď nie všetci, sa stretávali na veľvyslanectvách a konzulátoch cudzích mocností, čím ich aktivity ostali utajené pred zrakom tajnej polície a sultánových agentov. Nie náhodou sa centrom organizovaného odporu voči abdulhamidovskému režimu stali práve Solún a Macedónsko. Obe miesta boli starostlivo vybrané. Mesto predstavujúce križovatku Európy a Orientu, kde žili stáročia bok po boku moslimovia s bohatými obchodníkmi, sefardskými Židmi, Grékmi a Arménmi, s väzbami na ich obchodných a finančných partnerov v západnej Európe. Podobne postupovali otcovia európskej integrácie vyberúc si za jej centrum inak periférny a provinčný Brusel (namiesto rivalov Paríža, Londýna či Frankfurtu) v 50. rokoch 20. storočia s kapitánmi priemyslu, ktorí nepotrebovali trhy s fyzickými hranicami, ale ich expanziu, za chrbtom. Macedónsko bolo navyše historickou provinciou, regiónom so silnou vojenskou prítomnosťou doposiaľ odstrašujúcou čoraz nenásytnejších susedov slabnúceho impéria, prejavujúcou sa zároveň aj ako päsť hroziaca nepopulárnemu domácemu režimu.
Hoci armáda ako celok a osobitne miestne garnizóny sa mohli na prvý pohľad javiť ako hlavné ohniská odporu, všeobecná nespokojnosť sa neobmedzovala len na ozbrojené sily. V spoločnosti bola hlboko zakorenená ešte pred vypuknutím vojenských akcií. Výbor pre jednotu a pokrok, ktorý si neskôr uzurpuje všetky vavríny úspešnej revolúcie vrátane exekutívnych právomocí, fungoval najprv ako jej prevodová páka, vojenské a vzápätí aj politické centrum. Kto však predstavoval hlavný motor zmien, ich spiritus movens? Macfie poukazuje na vyjadrenia dobových pozorovateľov vnímajúcich vzburu a následnú revolúciu mladoturkov ako sprisahanie „Židov, socialistov a slobodomurárov“ (1998, s. 30–31). Lewis interpretuje ich konanie ako „patriotické hnutie moslimských Turkov, prevažne vojakov…“ (2002, s. 212). Pri komplexnej analýze dobových naratívov dospieva Macfie ústupčivo k záveru, že hoci určité aspekty slobodomurárskych ideí možno nájsť najmä vo formatívnom období Výboru, slobodomurárske predstavy o decentralizovanom, multinacionálnom štáte sa zásadne rozchádzali s hlavným cieľom tých mladoturkov, ktorí túžili vytvoriť silne centralizovaný osmanský štát opierajúci sa o islam a turecký nacionalizmus (1998, s. 34).
Tomuto pohľadu zodpovedala aj ideologická polarizácia a rýchla politická kryštalizácia vnútri mladotureckého hnutia samotného. Spoločne vyústili do sformovania jeho dvoch hlavných prúdov. „Liberáli“, na čele so šehzádem, korunným princom Mehmedom Sabahaddinom vyrastajúcim a vychovávaným na Západe, presadzovali decentralizáciu ríše i ekonomiky a priznanie autonómnych práv národnostným a náboženským menšinám. „Nacionalisti“ požadovali silnú centrálnu autoritu a presadzovanie turkizmu vrátane pan-turkizmu, o ktorých ešte bude reč, ako základných, zjednocujúcich predpokladov potrebných pre udržanie životaschopnosti štátu (Lewis, 2002, s. 213). Kým prví pochádzali takmer výlučne z akademického a kultúrneho prostredia, nacionalisti ako Enver bej a Mustafa Kemal boli profesionálnymi vojakmi. Aj medzi nimi sa však dali nájsť rešpektované osobnosti európskeho formátu, napríklad už spomenutý Ahmed Riza podporujúci centralistický spôsob riadenia štátu. Keďže žili v období úpadku ríše zažívajúc neustále zahraničné zásahy do jej vnútorných záležitostí, inklinovali k autoritatívnym a rozhodným riešeniam. Použitie sily považovali za prirodzené, rovnako aj zavádzanie tvrdých opatrení v prípadoch, keď jej hrozili vonkajšie intervencie i domáce povstania.
Paradoxne, v prvých dňoch po 24. júli 1908, sa nič také neudialo. Takmer všade vládla eufória. Obyvatelia Konštantínopolu, Solúnu, Manastiru a Bejrútu organizovali na počesť obnovenej ústavy verejné oslavy. V očakávaní zásadných celospoločenských zmien zložili zbrane aj niektoré bulharské, grécke a albánske partizánske skupiny pôsobiace v Macedónsku (Volkan a Itzkowitz, 1984, s. 60–61). Zároveň však stále existovali miesta ako Bagdad, v ktorom mali miestne úrady i obyvateľstvo od nadšenia ďaleko. Výnimkou nebol Mosul, kde miestni Kurdi nespokojní s novým politickým vývojom vystúpili proti zmenám z obavy, že stratia svoje privilégium umožňujúce im utláčať Arménov. Dnešné rezignované a verejnosť chlácholiace konštatovanie „príliš veľké, aby padli“ vzťahujúce sa na banky by tak bolo možné s ohľadom na danú dobu sformulovať do vety: Osmanská ríša bola stále príliš veľká, a najmä etnicky a religiózne nehomogénna – čo zreteľne demonštroval nástup bojovných, expanzívnych nacionalizmov – na to, aby dokázala uspokojiť protichodné túžby všetkých. Mladoturci sa napokon rozhodli, že sultán zatiaľ nebude zosadený z trónu a štátna moc prejde úplne do rúk nového veľvezíra, tradičného šéfa exekutívy osmanského štátu. Špionážny systém, ktorý tri desaťročia ovládal domácu politickú scénu a kontroloval celý spoločenský život, bol však zrušený.
Udalosti odohrávajúce sa na medzinárodnej scéne mladoturkom a ich reformám nepriali. Rakúsko-Uhorsko využilo opätovné oslabenie Osmanskej ríše tentoraz už bez zábran anektujúc Bosnu a Hercegovinu (október 1908). V rovnakom čase zo seba striaslo posledné zvyšky formálnej závislosti na Osmanskej ríši Bulharsko (od 1887 pod vládou Ferdinanda I. Coburga), zmeniac svoj formálny status z kniežatstva na cárstvo, a Kréta oznámila svoje spojenie s Gréckom. Lewis presne pomenúva kľúčový faktor, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v psychologickom obrate nanovo sa rodiacej tureckej spoločnosti a jej elít. Kroky Západu a ich domino efekt prejavujúce sa nielen na Balkáne, ale aj v iných kútoch ríše, začali po počiatočnom nadšení vnímať a interpretovať ako agresiu a zradu (2002, s. 214). Hoci najvyššia teologická autorita ríše, šejk-ul-islam (şeyhülislam), vyjadril novozrodenej ústave svoju podporu, hlasy varujúce pred ohrozením postavenia islamského práva – šaríje – rýchlo silneli, vzbudzujúc medzi moslimským obyvateľstva širokú odozvu.
13. apríla 1909 vypukla kontrarevolúcia. Proti vláde sa vzbúrili vojenské jednotky umiestnené v Konštantínopole. Opis tejto situácie Eversleym a Chirolom pripomína výjavy z diel prominentného znalca a pútavého rozprávača rímskych a byzantských dejín, anglického historika Edwarda Gibbona (1737–1794). Zosadený, no z úzadia stále konšpirujúci, sultán Abdul Hamid II. tu vystupuje ako adept na post rímskeho cisára, prípadne byzantského bazilea, a vzbúrení pretoriáni či varjažská garda ako nástroj kúpenej podpory svojho chránenca (1969, s. 349; Gibbon, 2001, s. 75–78 a 424-427). K tomuto momentu však viedol oveľa prozaickejší vývoj. Ideologické napätie medzi frakciami Výboru pre jednotu a pokrok totiž už vo februári 1909 viedlo k odvolaniu veľvezíra a anglofila Kamila pašu (Mehmet Kâmil Paşa), prívrženca liberálneho reformátorského krídla reprezentovaného šehzádem Mehmedom Sabahaddinom. Kroky liberálov následne viedli k aktívnemu vystúpeniu vojenských oddielov zo Solúnu, ktoré ostali lojálne nacionalistickému krídlu Výboru a jeho vodcom.
Je potrebné zdôrazniť, že rozhorievajúci sa konflikt medzi spoločenskými reformátormi sa neobmedzoval len na rozdiely v názoroch na spôsob vládnutia politických špičiek, prípadne na vzájomný boj frakcií Výboru pre jednotu a pokrok, ale sa preniesol aj do armády. Dôstojníci, ktorí dosiahli hodnosť služobným postupom a v priamom bojovom nasadení (alayli) žiadali zastaviť uprednostňovanie svojich mladších, neraz funkčne vyšších kolegov, vyštudovaných na vojenských akadémiách a vysokých školách doma a v zahraničí (mektebli), na svoj úkor. Na kontrarevolúcii sa zúčastnili nielen albánske jednotky „podplatené sultánom“, a oddiely kurdskej kavalérie umiestnené v Konštantínopole ako posádka, ale prekvapujúco, i macedónske jednotky zo Solúnu (Eversley a Chirol, 1969, s. 348).
Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Oddiely, ktoré zostali verné ústave, známe ako „Akčná armáda“ (Hareket Ordusu), pod velením Mahmuda Ševketa pašu (Mahmut Şevket Paşa) vstúpili 24. apríla 1909 do hlavného mesta. V nasledujúcich dňoch bol sultán v dôsledku podozrenia, že v kontrarevolúcii zohral úlohu šedej eminencie, zosadený z trónu. On sám to popieral. V osudovom momente panovníkovej detronizácie sa naplno prejavila krutá premenlivosť priazne más. Niekdajšie oslavné hosana, „Padişahım çok yaşa!“ – „Nech žije sultán!“, vystriedalo mrazivé, revolučné ukrižuj, „Padişahım artık yaşama!“ – „Preč s tebou, sultán!“ Vládca kedysi obrovskej ríše, rozprestierajúcej sa, podobne ako Rím a jeho potomok Byzancia, na troch kontinentoch, bol poslaný do vyhnanstva do Solúnu, v ktorom sa ocitol pod diskrétnou no pozornou kontrolou pripomínajúc svojím postavením osud posledného vládcu Západorímskej ríše Romula „Augustula“ zbaveného formálnej moci barbarmi (476 n.l.).
Osmanská ríša v 17. storočí. Map of the Ottoman Empire at Its Peak (1683 CE) | TheCollector
Abdul Hamid II. strávi zvyšok svojho života v modlitbách a kontemplácii. Umrie 10. februára 1918, v čase, keď je už jasné, že Osmanská ríša vojnu prehráva a hrozí jej úplný rozpad. Nahradí ho Mehmed V. (Mehmet Reşâd), jeho mladší, v dobe nástupu k moci už 65-ročný brat. Dramatický moment zlomu zachytil B. Lewis slovami: „Od tejto chvíle sa Výbor pre jednotu a pokrok stal skutočným pánom Turecka“ (2002, s. 209). Abdul Hamid II. však neupadol do zabudnutia. V moslimskom svete má dodnes svojich stúpencov a obdivovateľov ako posledný veľký vládca Osmanov a kalif sunnitov. Patrí medzi nich aj súčasný turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan.
V týchto chvíľach mená ako Enver bej a Mustafa Kemal ešte nie sú tými najviditeľnejšími a najfrekventovanejšími. Druhý sa stal členom Výboru pre jednotu a pokrok v septembri 1907 (Macfie, 1994, s. 37). Bol to práve Mahmud Ševket paša, bývalý veliteľ Tretieho armádneho zboru v Macedónsku, ktorý sa stal ministrom vojny, disponujúc reálnymi diktátorskými kompetenciami. Niektoré zdroje ho vskutku označujú za „akéhosi Olivera Cromwella“ (Lewis, 2002, s. 219), a to až do momentu jeho rezignácie v júli 1912 počas albánskej krízy. Tá bola dôsledkom niečoho oveľa väčšieho. Prvá svetová vojna mohla totiž pokojne vypuknúť už v roku 1911. Európa so svojimi kolóniami jej unikla len o vlások. Príčinou boli dve marocké krízy, z ktorých prvá sa udiala v roku 1905 a druhá o šesť rokov neskôr.
Sebavedomému a silnému Nemecku prenikajúcemu do Afriky sa vôbec nepáčilo, že by Francúzi, ktorých pred štyrmi dekádami vojensky rozdrvilo (1870–1871), mohli úplne ovládnuť Maroko a zriadiť nad ním protektorát podobne ako predtým nad Tunisom. Na stranu Francúzov, ani nie tak zo sympatií k nim ako z obáv z Nemcov, sa postavili Veľká Británia i Rusko, ďalší členovia Dohody (Entente Cordiale – Srdečná dohoda), ktorá sa sformovala postupne prostredníctvom uzatvárania vzájomných bilaterálnych zmlúv jej členov (Rusko – Francúzsko, 1894; Francúzsko – Británia, 1904; Británia – Rusko, 1907). K akej-takej pokonávke štyroch veľmocí napokon došlo prostredníctvom zmluvy z marockého Fesu (Fás;arab.) v marci 1912, no vzájomná nedôvera medzi jej signatármi pretrvávala a prípravy na ich priamu vojenskú konfrontáciu sa naďalej stupňovali.
Situáciu, opäť k nevôli Berlína, využilo Taliansko, papierový spojenec Nemecka, najsilnejšieho štátu kontinentálnej Európy, a zároveň pochybný priateľ ďalšieho člena Trojspolku (Dreibund; 1882–1915) namiereného proti Dohode – Rakúsko-Uhorska, s ktorým sa krížili ich záujmy v južnom Tirolsku (Trentino) a na Istrii (Terst, Gorica). V októbri 1911 vyslala talianska vláda do Líbye, vtedajšej Tripolitánie a Cyrenaiky, armádu v počte 50 000 mužov s cieľom celú oblasť anektovať (Eversley a Chirol, 1969, s. 353–356). Útok bol rozsiahly, kombinujúci pozemné akcie s námornými. Nasadené sily však nestačili a bolo ich nutné viac ako zdvojnásobiť. Moderné talianske loďstvo síce ovládlo Jadranské, Egejské a Iónske more, avšak boje vo vnútrozemí Líbye, kde Turkov podporili miestne beduínske kmene, pokračovali, aj keď Taliani ako prví v dejinách konfliktov použili lietadlá a obrnené vozidlá. Rím sa rozhodol vystupňovať svoj tlak na mori a protivníka zasiahnuť priamo do srdca. Vo februári 1912 talianske loďstvo ostreľovalo Bejrút a v apríli a neskôr i v júli sa pokúsilo opakovane preniknúť cez Dardanely. V odpovedi na tieto, vzhľadom na efektívny obranný systém, priodvážne akcie, Turci úžinu úplne zamínovali a priechod obchodným lodiam krajín nezúčastňujúcich sa na konflikte umožnili až po diplomatickej intervencii Ruska a Veľkej Británie, ku ktorým sa vzápätí pridali ďalšie štáty (videodokument 7).
Zábery z taliansko-tureckej vojny, 1911–1912. Na pravej hornej fotografii Mustafa Kemal
(v popredí sprava v tmavej uniforme). Wikipédia.
Vláda v Konštantínopole akúkoľvek mierovú zmluvu s Talianskom odmietala až do okamihu, kým do hlavného mesta dorazili správy, že Bulharsko, Srbsko, Grécko a Čierna Hora dosiahli dohodu o vytvorení Balkánskeho zväzu (rokovania február – október 1912) a sú pripravené na vojenský zásah proti svojmu tradičnému nepriateľovi. Ihneď po tomto zistení bola 18. októbra 1912 v Lausanne (časť Ouchy) stranami konfliktu rýchlo podpísaná mierová zmluva, ktorou sa Osmanská ríša zmierila so stratou Líbye a Dodekanézskych ostrovov vrátane Rodosu, Kosu a Lerosu. Tento moment turecké trápenie ani zďaleka neukončil. V rovnakom čase totiž členovia Balkánskeho zväzu na svojho bývalého pána zaútočili v plnej sile. Obe balkánske vojny boli nemenej komplikovanou záležitosťou ako celý doterajší vývoj v regióne a ako také by si zaslúžili detailný rozbor (Richard Hall, The Balkan Wars 1912–1913: Prelude to the First World War). V tomto príbehu stačí poznať ich výsledok.
Ak bola strata Líbye kombináciou vojenskej porážky a diplomatického poníženia, jesenné balkánske ťaženie v roku 1912 a na začiatku roku 1913 bolo pre Turkov úplnou pohromou (Macfie, 1998, s. 69). Armáda nielenže utrpela zdrvujúce údery na všetkých frontoch, od kosovského Kumanova po trácke Edirne, no v novembri 1912 bulharské oddiely postúpili takmer až ku Konštantínopolu, pred ktorým ich odrazili osmanské oddiely rozmiestnené na opevnenej čataldžskej línii (Çatalca; november 1912 – marec 1913). Nemenej dôležitú úlohu ako odpor Turkov v zastavení bulharského postupu zohrala ruská diplomacia na čele s ministrom zahraničných vecí Alexandrom Sazonovom (Bobroff, 2000, s. 76–95). Osmanská kontrola úžin vyhovovala Rusku viac než bulharská. Bola to jeho odveta za rok 1885.
Koniec tureckej prítomnosti v Albánsku a Macedónsku spečatila Londýnska konferencia veľmocí (december 1912 – január 1913). Diplomacia európskych mocností na nej dokončila to, čo balkánski spojenci začali na bojisku. Macedónsko, v ktorom medzi sebou zápasili rôzne frakcie ovplyvnené ich rôznorodým etnickým a náboženským pozadím, bolo rozkúskované medzi Srbov, Grékov a Bulharov. Poslední mali pocit, že deľba bola nespravodlivá a v lete 1913 zaútočili na Srbsko, ktoré dostalo z Macedónska najväčšiu časť. Vojna však bola krátka. Rozhodli ju Rumuni, neaktívni v prvej balkánskej vojne, ktorí prekročili Dunaj a zaútočili do tyla bulharskej armády bojujúcej so Srbmi ohroziac Sofiu. Namiesto vytúženého teritoriálneho prírastku sa Bulhari museli vzdať svojho už existujúceho prístupu k Egejskému moru v prospech Grékov a čiernomorskú Južnú Dobrudžu odovzdať Rumunsku.
Pocit trpkosti sa u nich prejaví naplno o dva roky neskôr, keď sa rozhodnú vstúpiť do prvého svetového konfliktu na strane Ústredných mocností, Nemecka a Rakúsko-Uhorska, na ktoré sa bývalý Trojspolok po vstupe Talianska do vojny na strane Dohody zredukuje. No ešte predtým západné veľmoci na Londýnskej konferencii odobria aj vznik samostatného Albánska, v ktorom princíp národného sebaurčenia – na rozdiel od Macedónska – prevládne nad domácimi náboženskými rozdielmi a politickými trenicami. Salónne diplomatické kompromisy ponechajú početné albánske komunity mimo ich nový materský štát, čím na už aj tak nestabilnom Balkáne pribudne ďalší sud s pušným prachom (R. J. Crampton, Europe in the Balkans, 1913–1914. The Slavonic and East European Review ). Pre Turkov má vzdanie sa ich bývalých území získaných v 15. storočí mimoriadne trpkú príchuť. V prípade Macedónska stratili aj Solún a Manastir – teda miesta, v ktorých sa Výbor pre jednotu a pokrok kedysi sformoval a začal svoje politické a vojenské úsilie za obrodu Osmanskej ríše (Volkan a Itzkowitz, 1984, s. 69).
V domácej politike bolo obdobie rokov 1911–1912 poznamenané sériou politických zmien, ktoré viedli k vzniku nových politických strán nepriateľských voči mladoturkom. Verejná mienka sa v Konštantínopole postupne obracala v neprospech unionistov dominujúcich vo Výbore pre jednotu a pokrok. Opozíciu predstavovali strana Sloboda a dohoda (Hürriyet ve İtilaf Fırkası) a hnutie Dôstojníci záchrancovia (Halâskâr Zâbitân), ktoré v lete 1912 prvých dočasne odstavili v od moci. Keď sa v hlavnom meste začali šíriť chýry o potenciálnom odstúpení Edirne Bulharsku, viedol Enver bej – podobne ako pred piatimi rokmi v Macedónsku – svojich stúpencov k ďalšiemu, tentoraz oveľa násilnejšiemu štátnemu prevratu (23. január 1913). Kamil paša, opäť vo funkcii veľvezíra, bol prinútený odstúpiť, zatiaľ čo minister vojny Názim paša bol zastrelený. Obom bola pripísaná zodpovednosť za slabú vojenskú obranu ríše a mizivé, ak vôbec nejaké, výsledky na konferencii veľmocí v Londýne riešiacej albánsku a macedónsku otázku (Eversley a Chirol, 1969, s. 363).
15. júna 1913 bol v hlavnom meste zavraždený staronový veľvezír Mahmud Ševket paša, ktorý sa znovu vrátil do politiky. Nezavraždili ho však unionisti, ale ich odporcovia, ktorým sa zdal vo svojich postojoch k Výboru príliš vlažný. Vojak starej školy odmietajúci politizáciu armády bol v posledných piatich rokoch jedným z najvýznamnejších vodcov ríše i skupiny dôstojníkov stojacej v opozícii proti Výboru. Po jeho smrti bol zostavený nový vládny kabinet pod kontrolou nacionalistických zložiek. Enver, teraz už v hodnosti pašu (generála), sa stal ministrom vojny, Talaat paša ministrom vnútra a Džemal paša (Cemal Paşa) ministrom verejných prác, o čosi neskôr ministrom námorníctva. Keďže títo traja muži mali v rukách spolu s politickou iniciatívou všetku výkonnú moc, vymenovanie nového veľvezíra Saída Halíma pašu (potomka Muhammada Alího, bývalého samostatného vládcu – chedíva – Egypta uznaného Vysokou Portou), taktiež oddaného stúpenca Výboru, nemalo reálny význam. Zatiaľ čo traja menovaní dosiahli vrchol svojho vplyvu, Mustafa Kemal, ktorý bojoval v Líbyi proti talianskej armáde, bol novými vládcami vedome držaný v úzadí. Po návrate zo severnej Afriky do Konštantínopolu ho v októbri 1913 poslali do Bulharska porazeného v druhej balkánskej vojne, do ktorej vyústil spor bývalých spojencov o Macedónsko, vo funkcii vojenského atašé. Stalo sa tak len niekoľko mesiacov pred vypuknutím konfliktu európskych mocností s celosvetovým presahom (Macfie, 1994, s. 35; Volkan a Itzkowitz, 1984, s. 78–79).
Popri irónii a rozmaroch dejín je možné postrehnúť aj ich schopnosť haydnovského „úderu na tympan“. Jedným z kľúčových krokov nových vládcov pri upevňovaní ich moci sa stalo zriadenie Špeciálneho oddelenia, polovojenskej tajnej služby (Teşkilât-ı Mahsusa), ktorej eskadry vyvíjali nátlak či dokonca fyzicky likvidovali odporcov nastoleného režimu. Stalo sa tak priamym predchodcom Celoruskej mimoriadnej komisie pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou (ČEKA) boľševikov, paramilitaristických útvarov zložených z demobilizovaných veteránov Stahlhelm z obdobia Weimarskej republiky, i o čosi neskorších Sturmabteilung (SA) a Sicherheitsdienst (SD) v období nástupu nacizmu v Nemecku. V prvom prípade turecká tajná služba postupovala ešte bezohľadnejšie než v období panovania sultána Abdula Hamida II., voči ktorému Výbor povstal. Predchádzajúci monarcha sa vždy zdráhal vyniesť rozsudok smrti nad moslimami (Lewis, 2002, s. 219). Jeho nástupcovia nemali v tomto smere žiadne zábrany.
Do konania radikálneho krídla unionistov vrcholiaceho v polovici roku 1913 akoby sa súčasne premietli Robespierrov jakobínsky teror i 18. brumaire Napoleona Bonaparta – puč, ktorým dotlievajúca Francúzska revolúcia úplne vyhasla. Jej turecký variant bol dobrou školou pre ruských boľševikov pripravujúcich sa v exile na zvrhnutie cárskeho režimu. Vývoj v mladotureckom hnutí sledovali pozorne už od jeho vzniku, čo reflektovali novinové články ich ideových vodcov, V. I. Lenina a L. D. Trockého (Lenin: Inflammable Material in World Politics; Leon Trotsky: The Young Turks (1909)). Hoci cesty oboch sa dočasne rozišli po Pražskej konferencii Sociálno-demokratickej robotníckej strany Ruska, na ktorej prevládlo boľševické krídlo (január 1912), obaja oceňovali politické a organizačné schopnosti predstaviteľov mladotureckého hnutia vrátane ich nekompromisnosti. Jeho ciele však vnímali ako „buržoázne“. Programom prvých bolo nastolenie „vlády ľudu“ ako nového jakobinizmu, o ktorú triumvirát Troch pašov (Üç Paşa) vládnucich Osmanskej ríši od leta 1913 tvrdou rukou kolegiátneho bonapartizmu nestál.
Súmrak Osmanov
Obzory opäť zahalil ten tvrdohlavý dym,
biela to temnota, čo narastá krok za krokom.
Pod jej tlakom sa prízraky už celkom strácajú
a všetky obrazy sveta sú len prašným prívalom.
–Tevfik Fikret, Sis (Hmla), 1902.
Podľa McCarthyho sa nacionalisti z Výboru pre jednotu a pokrok vo svojom úsilí o centralizáciu moci snažili neodcudzovať si neturecké obyvateľstvo. Noví vodcovia neboli žiadni ideológovia či teoretici, ale praktickí muži. Ich hlavným cieľom bolo dosahovanie konkrétnych politických a ekonomických výsledkov ako základných predpokladov pre uskutočňovanie diplomatických a nevyhnutných vojenských aktivít (2001, s. 76). Naopak, Eversley a Chirol tvrdia, že politika lídrov Výboru bola „šovinistická, vo svojich cieľoch a metódach vehementne nacionalistická, zameraná na presadzovanie jednoty v celej ríši poturčovaním všetkého bez ohľadu na miestne zvyky alebo rasové rozdiely“. Vzápätí sarkasticky dodávajú: „Autokracia tyrana [Abdula Hamida II.] bola v Konštantínopole zlomená a jeho systém špionáže, ktorý vyvolal také pobúrenie, bol potlačený, no v provinciách sa vzápätí objavili stovky miestnych Abdulov Hamidov“ (1969, s. 353).
Lewis síce mladoturkov odsudzuje za „brutalizáciu verejného života násilím, represiou a terorom, za zasahovanie armády do politiky a jej presadzovanie doma i v zahraničí spôsobom, ktorý viedol priamo k zničeniu ríše“, vzápätí ich však ospravedlňuje tvrdením, že „hoci ich práca bola často nedomyslená, neúplná a zmarená udalosťami, napriek tomu pomohli pripraviť cestu… pre nové Turecko, ktoré sa malo objaviť po ich odchode“ (2002, s. 227–229). Takáto účelová dialektika a posteriori môže vzbudzovať rozpaky. Podľa aplikovanej logiky by mala byť spoločnosť vlastne vďačná Abdulovi Hamidovi II. za jeho tyraniu, pretože vyústila do celospoločenského odporu a revolúcie. K dôsledkom ich konania sa jasne vyjadrili práve Eversley s Chirolom. To, čo si v tejto chvíli zasluhuje osobitnú pozornosť je koncept tureckého nacionalizmu presadzovaný Výborom pri riadení štátu po prevzatí moci.
Počas vlády Abdula Hamida II. bol etablovanou ideológiou pan-islamizmus. Mal slúžiť ako hlavný nástroj na zachovanie Osmanskej ríše. V období rozmachu národných hnutí na Balkáne jeho tradičný koncept nemohol naďalej zohrávať hlavnú úlohu. Najmä preto, že nemal čo ponúknuť nemoslimskému obyvateľstvu ríše upierajúcemu zrak k svojim etnickým príbuzným budujúcim samostatné národné štáty za jej nestabilnými hranicami. Macfie zastáva názor, že novovznikajúci turecký nacionalizmus, prakticky sa vyčleňujúci z politicky idealizovaného pan-islamizmu, by sa dal vnímať práve ako dôsledok „vírusu“ balkánskeho etnonacionalizmu, neznášajúceho sa s inými, jemu podobnými, ktoré sa rozšírili po celom regióne v druhej polovici 19. storočia (1994, s. 84–85). Podľa neho to boli práve európski myslitelia a národní buditelia, ktorí urobili (nepriamo) rozhodujúci krok k (znovu)objaveniu tureckej (turkickej) národnej identity, čím ovplyvnili nielen Turkov samotných, ale aj turkické a turkménsko-tatárske obyvateľstvo vyznávajúce islam žijúce v zahraničí, najmä v Ruskej ríši, od Krymu po Strednú Áziu.
Od prieniku mladoturkov do verejného povedomia, ich uchopenia moci i po ňom, sa v dielach významného autora, sociológa a politika hnutia Mehmeda Ziyu Gökalpa objavuje myšlienka vzájomnosti tureckých (turánskych) národov. Gökalp vo svojom intelektuálnom vývoji prechádza od počiatočnej fázy pan-osmanizmu k pan-turkizmu, vďaka čomu si vyslúžil prívlastok „otec tureckého nacionalizmu“ (McCarthy, 2001, s. 76). V konštruktívnom zápase ideí mu výdatne sekundoval ďalší kľúčový intelektuál hnutia Yusuf Akçura, ktorý, na rozdiel od Gökalpovho dôrazu na kultúrno-jazykovú syntézu, presadzoval sekulárnejší a politicky expanzívnejší pan-turkizmus orientovaný na Strednú Áziu ako kolísku turánskych etník. Napriek odlišnostiam Gökalp, rovnako ako mnohí mladoturci, veril, že pan-turkizmus by odteraz mohol spätne slúžiť aj ako staronový nositeľ pan-osmanskej myšlienky v štáte síce obývanom mnohými národnosťami vrátane nemoslimských, no striktne riadenom z centra.
Núka sa analógia s plošným udelením rímskeho občianstva cisárom Marcom Aureliom Antoninom (známym ako Caracalla; 188–217 n.l.) všetkým osobne slobodným obyvateľom (neotrokom) Rímskej ríše (212 n.l.). Mladoturci presadzovali pan-osmanizmus (ako Caracalla „rímskosť“ založenú na občianstve udelenom dovtedy väčšinovej mase neobčanov) premietajúci sa do dodržiavania tradícií a hodnotového systému na úrovni vzťahov medzi ríšou a moslimami v Osmanskej ríši, pridávajúc pan-turkizmus ako faktor turánskej vzájomnosti domácej populácie i etník s rovnakým pôvodom a identickými charakteristikami žijúcimi v iných štátoch. Popri úsilí o vytvorenie vnútorného ideového tmelu spoločnosti prebiehala súbežne snaha o fyzickú modernizáciu štátu. V pochopení, že politika sa nedá robiť bez ekonomiky a naopak, predbehli mladoturci budúcu „novú ekonomickú politiku“ boľševikov (NEP) vnášajúcu do metód štátneho dirigizmu v obmedzenej miere a časovo ohraničenom rozsahu aj prvky liberálneho – laissez-faire – kapitalizmu, s cieľom vytvoriť v čo najkratšom čase ekonomickú základňu, schopnú ochrániť štát pred hospodárskym tlakom a politickými i vojenskými intervenciami Západu
Mehmed Ziya Gökalp (1876–1924). Wikipédia.
Predchádzajúce porovnanie neberie do úvahy zásadný rozdiel. Rímska ríša bola nielen najrozvinutejším štátnym útvarom svojej doby, ale aj civilizáciou. Zárodkom Európy vrátane budúceho transaatlantického Západu, a to aj po svojom páde. Byť jej občanom vzbudzovalo pocit spolupatričnosti. Osmanská ríša sa, naopak, nachádzala v štádiu úpadku, terminálnej fáze života „chorého muža Európy“. Jej obyvatelia nemali objektívnu možnosť nadobudnúť pocit individuálnej občianskej zodpovednosti, pretože ten v dominujúcej a hierarchickej moslimskej spoločnosti – na rozdiel od náboženského vyhraňovania sa voči nemoslimom – prakticky neexistoval. Identita väčšinového obyvateľstva bola primárne ukotvená v príslušnosti k náboženskej komunite všetkých moslimov bez rozdielu ich štátnej príslušnosti (ummah), ktorá mala v hierarchii hodnôt islamu prednosť pred konceptom sekulárneho štátneho občianstva západného typu. K zmene dôjde až po prvej svetovej vojne v období kemalizmu.
Reakcia itihádistov – mladoturkov na ponaučenia vyplývajúce z oboch balkánskych vojen ako prejavu pôvodne defenzívneho, neskôr expanzívneho nacionalizmu bývalých vazalov Osmanskej ríše zahŕňala zásadnú dilemu: čakať na ďalšie územné nároky svojich protivníkov teraz už nielen vo zvyšku európskej, ale aj v ázijskej časti ríše (talianske a grécke v Egejskom mori i Malej Ázii), alebo vybudovať monolitický, modernizovaný a centralizovaný štát schopný odolať akémukoľvek vonkajšiemu zásahu opierajúc sa o občiansku lojalitu v jeho centre i na periférii. Mladoturci sa, celkom prirodzene, rozhodli pre druhú možnosť. Inú ani nemali. Liberalizmus od čias jedného z jeho prvých známych štítonoscov, egyptského vládcu a náboženského reformátora Achnatona (Amenhotep IV.; 14. st. p.n.l.), len zriedkakedy zachraňuje slabnúce alebo rozpadávajúce sa ríše. Naopak, tieto procesy urýchľuje.
Za chrbtom benevolentného vládcu na svoju chvíľu už čakajú ambiciózni muži pevnej ruky – vojenské typy ako Haremheb a Cromwell, nemenej politici-dobrodruhovia z ulíc a barikád, napríklad Jeľcin. Bolo tomu tak aj v bývalom Sovietskom zväze, kde Gorbačovova perestrojka a glasnosť, podobne ako ich predošlé ekvivalenty, reformné osmanské hnutie Tanzimat (Prestavba) či časopis mladoturkov Meşveret (Rozprava), namiesto záchrany štátu, i keď v dobrej viere, len urýchlili jeho rozpad. Ideologická nadstavba sama o sebe na záchranu zvyškov končiaceho multietnického osmanského a prebúdzajúceho sa národného tureckého štátu nestačila, rovnako ako neskôr nedokázala udržať jednotu Sovietskeho zväzu trhajúceho sa najmä vo švíkoch ekonomického zaostávania, ktorého deficity rigidná ideológia strácajúca v dôsledku rozporu s existujúcou spoločenskou realitou postupne na príťažlivosti nedokázala prekryť. Pokiaľ išlo o mladoturkov, tí potrebovali dve veci: čas a spoľahlivého vonkajšieho spojenca. V predvečer celosvetového konfliktu sa im nedostávalo ani jednej z nich.
Osmanská ríša bola po 15. júni 1913 úplne v rukách Troch pašov. Každý z nich bol obratným administrátorom verejných vecí a prinajmenšom dvaja aj vojakmi s pozoruhodnými schopnosťami. Talaat paša bol, podľa Macfieho, z troch vládcov najinteligentnejší. Džemal paša prejavujúci sa ako „šikovný, efektívny, nemilosrdný, náladový a nepredvídateľný“, disponoval značnými administratívnymi i vojenskými skúsenosťami. Enver paša bol najcharizmatickejší (1998, s. 83–84). Jeho popularita vyvrcholila v období krátkej druhej balkánskej vojny (júl – august 1913), keď vpochodoval so svojimi oddielmi do Edirne a spolu s okolitými územiami v Trácii, ktoré Bulharsko okupovalo v prvej balkánskej vojne, ich vrátil pod tureckú vládu (Volkan a Itzkowitz, 1984, s. 71). Štvrtý muž v úzadí, Mustafa Kemal, bol odsunutý nabok. Jeho vzťah s Enverom pašom bol poznačený rivalitou už od ich prvého stretnutia (tamže, s. 62–63).
Volkan a Itzkowitz si všímajú, že „Enver paša si bol istý svojimi fantáziami a budúcou slávou, ktorá zahojí ranenú hrdosť Osmanov“ (1984, s. 79). On i Mustafa Kemal detailne študovali Napoleonove ťaženia – prvý s obdivom, druhý kriticky. Enver paša veril, že pri napĺňaní svojich ambícií by mohol, i napriek zmenenej dobe, zohrať úlohu podobnú snaženiam francúzskeho cisára či mladého macedónskeho dobyvateľa Ázie. Niektoré aspekty jeho budúcich dobrodružných, nedôsledne naplánovaných ťažení v Zakaukazsku i predčasná smrť v Strednej Ázii pripomínajú skôr náhodnú Pyrrhovu v pouličnom boji v efemérnom Argu ako kataklizmickú Alexandrovu v Babylone (11. jún 323 p.n.l.). V podstate sa zhodujú s mentálnym nastavením a psychologickými predispozíciami ich nositeľa.
Predchádzajúci vládca, sultán Abdul Hamid II., veril v udržiavanie dobrých vzťahov s Veľkou Britániou ako dominantnou námornou veľmocou. Po katastrofách utrpených v rokoch 1911–1913 mladoturci nadobudli dojem, že „Vládkyňa morí“ nekoná v prospech Osmanskej ríše ako v období Berlínskeho kongresu a po ňom, keď ju zdanlivo zachránila pred Ruskom a novovznikajúcimi balkánskymi štátmi či štátikmi. V podstate sa nemýlili, pretože situácia sa dramaticky zmenila. Cárske Rusko už nebolo protivníkom Londýna. Jeho úlohu prevzalo ekonomicky oveľa nebezpečnejšie a politicky dravejšie Nemecko, ktoré na konci 19. storočia predstihlo ekonomiku Británie a ďalej nebezpečne rástlo. Keďže Albión bol vo svojom súperení s Nemeckom donútený k užšej spolupráci s Ruskom vystupujúcim už tradične v úlohe arcirivala Osmanskej ríše, mladoturci po predošlých vojenských porážkach a územných stratách, ku ktorým došlo pod taktovkou európskych veľmocí vo vojne s Talianskom a v prvej balkánskej vojne, novovzniknutú situáciu napokon zásadne prehodnotili (Eversley a Chirol, 1969, s. 373–374).
S rešpektom voči navonok neobmedzeným nemeckým hospodárskym a vojenským kapacitám a ovplyvnené Enverom pašom, ktorý ako mladý dôstojník pôsobil v Berlíne vo funkcii vojenského atašé, prijalo politické vedenie mladoturkov, aj keď nie jednohlasne, svoje najdôležitejšie strategické rozhodnutie. Osmanská ríša, podobne ako dva ďalšie multietnické a stagnujúce kolosy, Rusko a Rakúsko-Uhorsko, sa snažila zaistiť svoju bezpečnosť a prežitie v rámci blížiacej sa Veľkej vojny – La Grande Guerre – medzi európskymi veľmocami tým, že sa postaví na stranu budúceho víťaza. V očiach mladoturkov, na rozdiel od oveľa menej entuziasticky naladenej dualistickej monarchie Habsburgovcov (výnimkou bol bojachtivý Conrad von Hötzendorf, náčelník generálneho štábu rakúskej armády a jeho okolie nenávidiaci Srbov), bojujúcej, lebo jej na zachovanie existencie štátu nič iné neostávalo, ním malo byť jednoznačne Nemecko (Macfie, 1998, s. 68).
Osmanská ríša s Nemeckom hospodársky spolupracovala od začiatku 90. rokov 19. storočia. Ťažiskom bol ťažký priemysel a železničná doprava zastúpené v ambicióznom projekte Bagdadskej železnice. Táto v danom období nedokončená strategická magistrála (1903–1940) mala spojiť Berlín s Perzským zálivom a pre nemecko-osmanské spojenectvo znamenala zásadnú logistickú os, ktorá priamo ohrozovala britské záujmy na Blízkom východe. Priemyselný gigant a výrobca zbraní Krupp získaval od osmanskej armády množstvo zákaziek a nemecký kapitál v podstate kontroloval osmanské financie. Berlín do Konštantínopolu pravidelne vysielal diplomatické a vojenské misie. Jedna z nich, vedená generálom Ottom Limanom von Sandersom v decembri 1913, bola dôvodom ruského podozrenia, že Dardanely i Bospor sa už nachádzajú pod priamou nemeckou kontrolou (Macfie, 1998, s. 99–100). Všetko nasvedčovalo tomu, že Traja pašovia boli v rysujúcej sa vojne európskych mocností jednoznačne rozhodnutí postaviť sa na stranu Nemecka.
Títo však podnikli aj iné pokusy naširoko rozhodiac diplomatické siete. Minister vnútra Talaat paša navštívil v máji 1914 ruského cára Mikuláša II. v jeho krymskom sídle v Livadiji nadhodiac myšlienku možnej koalície. V júli, po zavraždení následníka trónu, rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda v Sarajeve (28. jún 1914), zavítal minister námorníctva Džemal paša do Francúzska pokúsiac sa vysondovať postoje jeho predstaviteľov k prípadnému spojenectvu s Osmanskou ríšou. Podmienkou jeho uzavretia bolo vrátenie ostrovov stratených v prospech Grécka v prvej balkánskej vojne. V praktickej rovine to bolo len zbožné želanie. Pre Francúzsko a Veľkú Britániu, o Rusku ani nehovoriac, bolo spojenectvo s Gréckom, podobne ako so Srbskom, na Balkáne kľúčové (Macfie, 1998, s. 102). Obe veľmoci zároveň dúfali, že Taliansko v prípade otvoreného konfliktu európskych veľmocí prehodnotí svoje spojenectvo s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom a postaví sa na stranu Dohody. Presne to sa v máji 1915 aj stane.
Vzhľadom na rozmanité spektrum strategických prístupov jednotlivých európskych mocností v ich vzájomnom zápase nebola Osmanská ríša na ozbrojený konflikt takýchto rozmerov pripravená, no to v tej chvíli, s výnimkou Nemecka, nebol nik. Enver paša dokázal presvedčiť svojho kolegu Džemala pašu a napokon i ostatných, aby súhlasili s uzatvorením tajnej obrannej zmluve s Nemeckom zaväzujúcej oba štáty k vzájomnej vojenskej pomoci. Dokument bol podpísaný 2. augusta 1914 v Konštantínopole, teda v čase, keď sa začali rozbiehať prvé vojenské operácie na západnom fronte a o desať dní neskôr už naplno aj na Balkáne (Volkan a Itzkowitz, 1984, s. 81). Osmanská ríša deň po uzavretí zmluvy vyhlásila neutralitu, ktorá skončila jej zapojením sa do konfliktu v októbri 1914. Ani jedna zo zmluvných strán sa nezdala byť zo svojho spojenectva veľmi nadšená. Nemci mali silné pochybnosti o tom, aký prospech by mohli mať z osmanskej armády, ktorú podceňovali majúc na pamäti jej debakel v prvej balkánskej vojne. O to viac váhali nad jej pripravenosťou a schopnosťou zapojiť sa do nového typu modernej vojny.
Nemeckí vojenskí poradcovia a inštruktori napokon odviedli pri výcviku a príprave svojho staromódneho spojenca „dobrú prácu“ (McCarthy, 2001, s. 96). Je potrebné pripomenúť, že na modernizácii osmanskej armády pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa podieľali tak Briti reorganizujúci námorníctvo, ako Francúzi, ktorí sa zamerali na výcvik žandárstva a vojenskej polície. Rusi neboli, pochopiteľne, požiadaní o nič. Naopak. Osmanské politické vedenie sa aktívne pridalo na stranu Ústredných mocností, keď svojmu loďstvu vydalo rozkaz zaútočiť na ruské prístavy v Čiernom mori – Odessu, Sevastopoľ, Novorossijsk a Feodosiju – 29. októbra 1914. Pikantériou akcie bola účasť moderných nemeckých vojnových lodí SMS Goeben a SMS Breslau, ktoré sa po vypuknutí vojny nachádzali v Stredozemnom mori. Keďže Turecko bolo v tom čase ešte neutrálne, obe plavidlá po divokej naháňačke v Egejskom mori dokázali Britom uniknúť a po prekĺznutí cez zamínované Dardanely so súhlasom Envera pašu zakotvili v Konštantínopole. Nemecká vláda následne lode „predala“ tureckému vojnovému námorníctvu, ktoré ich začlenilo do svojej flotily pod novými menami (Yavuz Sultan Selim a Midilli). Posádky plavidiel ostali nemecké, rovnako aj uniformy a disciplína. Ich muži, vrátane vice-admirála Wilhelma Souchona veliaceho októbrovému útoku na ruské čiernomorské prístavy, odteraz na hlavách nosili červené fezy. Pri ich prvom pochode ulicami Konštantínopolu sa ukázalo, že po turecky nevedeli ani slovo.
Príbeh nemeckých vojnových lodí mal svoju dôležitú predohru. Z iniciatívy Prvého lorda Admirality (minister námorníctva), mladého Winstona Churchilla, boli v britských dokoch 31. júla 1914 zabavené dve moderné bojové lode vybudované zo zdrojov získaných z verejnej zbierky obyvateľstvom Osmanskej ríše, prichystané so svojimi vycvičenými posádkami na odchod do vlasti. Briti si už vyplatené plavidlá privlastnili bez náhrady, premenovali ich a zaradili do svojej flotily. Keďže Osmanská ríša bola v danom momente neutrálnym štátom, išlo, ak aj nie pirátstvo, ako ho poznalo univerzálne uplatňované zvykové námorné právo od 17. storočia (definované a zaradené do systému medzinárodného práva v r. 1958), tak o lúpež schválenú a realizovanú štátom. Následný nemecký ťah so symbolickým predajom dvoch vlastných moderných plavidiel spojencovi vyvolal medzi radovým obyvateľstvom Konštantínopolu nadšenie. Nebolo tomu tak v politických kruhoch, ktoré chceli udržať ríšu mimo rýchlo sa rozširujúceho európskeho konfliktu. Mladoturci si pod vplyvom všetkých faktorov a okolností, vrátane verejnej mienky naladenej voči dohodovým mocnostiam odmietavo až nepriateľsky, vybrali. Ich vojenskými akciami vstúpila Osmanská ríša do poslednej fázy svojich dejín. Odteraz nebolo cesty späť. Britský minister zahraničných vecí sir Edward Grey to vyjadril slovami – „ich podniknutím Osmani vyslali signál vlastnej skazy, zaslúžiac si vrchovatou mierou akékoľvek z toho vyplývajúce dôsledky“ („by their own actions the Ottomans gave the signal for their own destruction and richly deserved whatever consequences might follow“, Volkan a Itzkowitz, 1984, s. 82)
Temnota a úsvit
Z pohľadu efektívnej obrany Osmanskej ríše, ktorej nepriatelia sa objavovali všade, kde oko dohliadlo, boli kľúčové najmä tri oblasti. Prvou bol juhovýchodný Balkán. Po porážke Srbska rakúskou armádou posilnenou o nemecké oddiely (leto 1915) sa cítila na svojom obrannom balkánskom perimetri pomerne bezpečne. Po vstupe Bulharska do konfliktu (október 1915), otvorení macedónskeho frontu a obsadení Solúnu francúzskymi a britskými jednotkami sa situácia zmenila. Na pomoc Bulharom bojujúcim na strane Ústredných mocností v nádeji na vrátenie území stratených v druhej balkánskej vojne musel prísť silný expedičný zbor zložený z nemeckých a rakúsko-uhorských oddielov na čele so skúseným veliteľom Augustom von Mackensenom, ktorý len nedávno dostal maršalské žezlo – bâtonza prielom ruských línií v Haliči. Vo svojom balkánskom ťažení pokračoval obsadením Belehradu a po vstupe Rumunska do vojny na strane Dohody v auguste 1916 aj Bukurešti. Ním stabilizovaný macedónsky front sa udržal do jesene 1918, teda samotného záveru vojny.
Skutočnou výzvou boli však ďalšie dve oblasti. Obrana hlavného mesta, ktorému hrozilo nebezpečenstvo námorného útoku protivníkov zo severu (Rusi) a juhu (Briti a Francúzi), a kaukazský front s Ruskom. V severovýchodnej Anatólii v oblasti Erzurumu Enver paša sústredil tri armádne zbory, 120 000 mužov, spustiac v decembri 1914 tureckú ofenzívu proti ruským silám sústredeným v juhokaukazskom Karse. Po niekoľkých menších úspechoch boli turecké oddiely Rusmi rozhodne zatlačené naspäť utrpiac ťažkú porážku pri Sarikamiši, po ktorej nasledovala strata vlastných miest, Erzurumu a čiernomorského prístavu Trabzon (február – apríl 1916) (Macfie, 1998, s. 129). Osmanské velenie súčasne s ofenzívou na južnom Kaukaze pripravilo ambiciózny plán útoku nasmerovaného zo Sýrie do oblasti Suezského prieplavu. Prvá kampaň, ktorú vo februári 1915 podniklo približne 20 000 mužov (zásobovanie zabezpečovalo 11 000 tiav) pod velením Džemala pašu a nemeckých dôstojníkov, zlyhala logisticky. Druhý útok uskutočnený v lete 1916 opäť nedosiahol stanovený cieľ, a to z rovnakého dôvodu.
Napriek úspechom dosiahnutým v priebehu roka 1915 na polostrove Gallipoli (Gelibolu; tur.) kontrolujúcom prístup cez Dardanely ku Konštantínopolu a víťazstve pri (budúcom irackom) meste Kút al-Amara v apríli 1916 sa situácia Osmanskej ríše stala vážnou (videodokument 8). Britské vojská v Mezopotámii prešli do protiofenzívy a začiatkom marca 1917 obsadili Bagdad. Rok predtým Británia a Francúzsko v prítmí diplomatických salónov pripravili na národy Blízkeho východu, rozoštvávajúc ich navzájom proti sebe, ďalšiu pascu (videodokument 9). Tajná Sykesova–Picotova dohoda z mája 1916 rozparcelovala región v prospech dohodových mocností v typicky imperialistickom duchu podobne ako tomu bolo v prípade Balkánu na Berlínskom kongrese pred štyrmi desaťročiami.
Rozdelenie Blízkeho východu medzi dohodové mocnosti a Arabov. Wikipédia.
Pre Turkov, rovnako ako pre Austrálčanov a Novozélanďanov z Austrálsko-Novozélandského armádneho zboru (ANZAC – Australian and New Zealand Army Corps), predstavujú viacmesačné boje v oblasti Gallipoli významný moment v ich dejinách. Ciele operácie, ktorú presadil optimistický a nedočkavý Winston Churchill z pozície ministra námorníctva, spojenecké britsko-francúzske velenie na čele s generálom sirom Ianom Hamiltonom nedokázalo naplniť. Vyústila do vysokých strát predstavovaných 220 000 mŕtvymi, zranenými a nezvestnými (videodokument 10). Churchilla stála jeho post a veľkú slávu mu nepriniesla. Naopak. Ich protivník vedený nemeckými a tureckými dôstojníkmi, medzi ktorými patrilo významné miesto veliteľovi 19. divízie podplukovníkovi Mustafovi Kemalovi (o rok neskôr bol vymenovaný za brigádneho generála), sa húževnato bránil. Turecký veliteľ viedol osobne svojich mužov v kontaktných, zákopových bojoch. Jeho osobnú odvahu i veliteľské kvality ocenil najvyšší veliteľ 5. tureckej armády brániacej polostrov, nemecký generál Otto Liman von Sanders. Turci pri obrane Gallipoli uverili, že môžu byť minimálne rovnocennými protivníkmi svojim protivníkom (Macfie, 1998, s. 130; McCarthy, 2001, s. 99–103; Eversley a Chirol, 1969, s. 379–380; Volkan a Itzkowitz, 1984, s. 85–93). Pre Austrálčanov a Novozélanďanov sa stal názov miesta krvavých bojov i napriek porážke symbolom odvahy a odhodlania vyúsťujúcich do ich nezávislosti od bývalej materskej krajiny (videodokument 11). Bol to rovnaký morálny impulz, aký predstavoval pre Kanaďanov ich úspešný boj s Nemcami pri mestečku Vimy v severovýchodnom Francúzsku na jar 1917 (Morton, 1961, s. 111).
Gallipoli – A WWI Tragedy Revisited – The Maritime Explorer
Súbežne so začiatkom bojov na polostrove Gallipoli venovalo mladoturecké vedenie veľkú pozornosť zhoršeniu situácie vo východnej Anatólii, kde ruská armáda po porážke osmanských vojsk postupovala do tureckého vnútrozemia. Jej prítomnosť mala vplyv na eskaláciu arménskej otázky vyostrenej po roku 1878. Osmanský štát v predchádzajúcich dekádach reagoval na emancipačné snahy tamojšieho kresťanského obyvateľstva vlnami masového násilia, čo demonštrovali pogromy namierené voči Arménom v rokoch 1894–1896 (lokality Konštantínopol, Sasun, Erzurum, Diyarbekir a ď.) a adanský masaker v roku 1909. Systematické represálie viedli už na konci 19. storočia k vzniku arménskych politických organizácií, nacionalisticko-socialistických „dašnakov“ (Arménska revolučná federácia; 1890) a spočiatku marxistických „hunčakov“ (Sociálnodemokratická strana; 1885), ktoré v ozbrojenom odpore videli jedinú možnosť sebaobrany (McCarthy, 2001, s. 70–73). Hoci Arméni netvorili na sporných územiach absolútnu demografickú väčšinu, po katastrofálnom zimnom ťažení osmanských vojsk na Kaukaze sa v marci 1915 v meste Zeytun rozhorel ich ozbrojený odpor proti miestnym autoritám nasledovaný vzápätí masívnym povstaním v oblasti Vanu.
Historiografický pohľad na tieto kľúčové udalosti a ich príčiny modernú vedu a jej predstaviteľov výrazne rozdeľujú, čo ilustrujú aj odlišné prístupy amerického historika Justina McCarthyho a britského odborníka na dejiny Osmanskej ríše a Tureckej republiky Alexandra L. Macfieho. Vzájomné etnické útoky v regióne neboli novým fenoménom, avšak obaja autori vyvodzujú z rovnakých faktických základov protichodné závery. McCarthy vníma vzťahy medzi moslimským (tureckým i kurdským) a arménskym obyvateľstvom ako endemicky vyhrotené tvrdiac, že násilnosti iniciovali Arméni, ktorí po príchode ruskej armády vyvolali povstanie v demograficky zmiešaných oblastiach. Ako konkrétny príklad uvádza situáciu po ruskom dobytí Vanu v apríli 1915, keď arménske jednotky zahnali tisíce Kurdov do prírodnej kotliny v dedine Zeve a z okolitých útesov ich zmasakrovali paľbou z pušiek a guľometov, pričom unikajúcich prenasledovali a na plienení sa podieľali aj ruskí kozáci (2001, s. 110). Naopak, Macfie interpretuje tieto udalosti ako prejavy systematickej genocídy Arménov so všetkými sprievodnými hrôzami a zdôrazňuje rozsah predchádzajúcich štátnych represálií osmanských autorít voči civilnému obyvateľstvu. Analýzy príčin, priebehu a kontextu arménskej genocídy potvrdzujú naďalej pretrvávajúcu rozporuplnosť jej interpretácií. Jej obeťami boli jednoduchí ľudia na oboch stranách, a to nielen v tejto oblasti, no rozsah a najmä systematickosť násilia vykonávaného pod priamym dohľadom štátu postihli v nepomerne väčšom rozsahu arménsku populáciu. Hlboká historická trauma pretrváva na strane Arménov dodnes.
Trpiaca matka s deťmi.
Genocide Museum | The Armenian Genocide Museum-institute.
Viaceré fotografie z katalógov nie sú vhodné pre citlivého diváka.
V nadväznosti na vojenské hrozby a vnútornú nestabilitu prijala Rada ministrov Osmanskej ríše 27. mája 1915 dočasný Zákon o deportáciách (Tehcir Kanunu) legalizujúci politiku masového vyhostenia Arménov z ich domovských oblastí. Cieľom tohto opatrenia malo byť presídlenie arménskeho obyvateľstva obviňovaného z podpory ruských vojsk na juh do Veľkej Sýrie, čím chcelo hlavné osmanské velenie, podľa oficiálnej rétoriky, eliminovať potenciálne ohrozenie komunikačných línií svojej armády. Z hľadiska vyvodenia politickej zodpovednosti prevažuje v historiografii názor, že všetci členovia vládnuceho mladotureckého triumvirátu konali pri prijímaní rozhodnutí súvisiacich s deportáciami a genocídou Arménov v zhode. Svedčia o tom dobové diplomatické zdroje a pramene, napríklad správy veľvyslanca Spojených štátov v Konštantínopole Henryho Morgenthaua, ktorému mal minister vnútra Talaat paša v súvislosti s radikalizáciou štátnej politiky voči nelojálnym subjektom uviesť, že vzájomná nenávisť medzi Turkami a Arménmi dosiahla intenzitu vyžadujúcu si „definitívne riešenie“ (!), aby sa predišlo budúcim snahám druhej strany o pomstu (Macfie, 1998, s. 133).
Zákon o deportáciách. Wikipédia (tur. verzia).
Napriek rozsahu zdokumentovanej tragédie, počas ktorej v dôsledku násilia, hladomoru a vyčerpania zahynulo od milióna do poldruha milióna civilných osôb, prevažne žien, detí a starých ľudí, sa v niektorých historických štúdiách venujúcich sa problematike genocídy, vrátane obsahovo veľmi hodnotnej práce Vamika Volkana a Normana Itzkowitza citovanej aj v tomto texte, problematika arménskych deportácií, ich priebehu a následkov často marginalizuje, prípadne úplne vynecháva. Genocída Arménov, na rozdiel od ďalších, ktorým čelili moslimské komunity na Balkáne a sú tiež podrobne zdokumentované (Persecution of Muslims during the Ottoman decline – Wikipedia, Report of the International Commission on the Balkan Wars – Wikipedia), vošla do povedomia širokej svetovej verejnosti prostredníctvom historického románu rakúsko-českého spisovateľa Franza Werfela „Štyridsať dní Musa Daghu“ (1933; slov. vyd. 1951) opisujúceho ozbrojený odpor Arménov voči tureckým represáliám na Mojžišovej hore v blízkosti Aleppa. Historické romány „Most cez Drinu“ a „Omer Paša Latas“ Iva Andrića, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1961), i „Hodža Strach“ Derviša Sušića o neľahkom spolužití a identitách príslušníkov oboch dominantných vierovyznaní na Balkáne, osobitne v Bosne a Hercegovine, si zasluhujú minimálne rovnakú pozornosť.
Vývoj na východnom, čiernomorsko–kaukazskom fronte, zaznamenal zmenu po kolapse cárskeho režimu v Rusku počas februárovej revolúcie v roku 1917. Osmanským silám sústredeným v oblasti priniesol dočasný taktický úspech. Celkový koniec svetového konfliktu sa už blížil a strategická situácia Ústredných mocností sa stávala vážnou, o čom svedčila návšteva nemeckého cisára Viliama II. v Konštantínopole na jeseň roku 1917 (videodokument 12). Nemecko i Rakúsko-Uhorsko čelili extrémnemu ekonomickému vyčerpaniu a drastickému poklesu vojenských kapacít. Keďže v podobnom stave materiálnej a ľudskej vyčerpanosti sa nachádzali aj štáty Dohody, rozhodujúcim faktorom ich konečného víťazstva sa stal oficiálny vstup Spojených štátov amerických, disponujúcich obrovskou industriálnou kapacitou, do vojny v apríli 1917 (prvé zapojenie sa do vojnových operácií v apríli 1918). Návrat Talaata pašu, ktorý zastupoval Osmanskú ríšu na mierových rokovaniach v Brest-Litovsku v marci 1918, mal od skutočného triumfu ďaleko, a to aj napriek formálnemu uznaniu územných nárokov Berlína i Konštantínopolu novou sovietskou vládou.
Podľa Eversleyho a Chirola, Talaat paša svojim partnerom predostrel dôraznú požiadavku na vyslanie tristotisícovej nemeckej armády na pomoc Osmanskej ríši. Tento zúfalý krok vnímal ako jedinú možnosť jej záchrany pred totálnym kolapsom (1969, s. 392). Po definitívnom zlyhaní poslednej nemeckej ofenzívy na západnom fronte uskutočnenej pod velením generála Ericha Ludendorffa (Operácia Michael) začiatkom apríla 1918 bolo zrejmé, že Osmanská ríša zostala vo svojom zápase s protivníkmi izolovaná. Jej bezvýchodiskové postavenie podčiarklo zrútenie macedónskeho frontu a následná kapitulácia Bulharska pred dohodovými mocnosťami v Solúne (30. september 1918). Trojročná patová situácia na juhovýchodnom Balkáne sa z večera na ráno zmenila na priame a bezprostredné ohrozenie samotného Konštantínopolu. Na jeho obranu pred spojeneckými armádami postupujúcimi zo severozápadu i z juhu Osmanská ríša už nemala kapacity.
Navyše rýchlo strácala pôdu pod nohami aj na Blízkom východe, kde sa Britom už dávnejšie podarilo presvedčiť Arabov k spolupráci. Ich oddiely vstúpili spoločne do sýrskeho Damasku 1. októbra 1918. V tejto kritickej situácii jediným pragmatickým riešením záchrany štátu pred jeho úplnou kontrolou cudzími mocnosťami (ktorá nastala i tak), bolo okamžité nadviazanie komunikácie s víťazmi. Hľadaniu diplomatického východiska predchádzali dva neúspešné pokusy. Napokon sa osmanskému vedeniu podarilo komunikačný kanál pre mierové rozhovory nájsť a spriechodniť. Kľúčovú rolu sprostredkovateľa rokovaní zohral britský generál Charles Townshend nachádzajúci sa v osmanskom zajatí po kapitulácii britských síl pri Kút al-Amare v apríli 1916 (Macfie, 1998, s. 174). Townshend bol z Konštantínopolu vyslaný na severoegejský ostrov Lemnos. V tamojšom prístave Mudros a jeho okolí kotvili lode britskej stredomorskej flotily pod velením admirála Arthura Gougha-Calthorpa. Oficiálne rokovania za prítomnosti osmanskej delegácie prebiehali od 26. októbra a vyvrcholili 30. októbra 1918 podpísaním prímeria (Armistice of Mudros) medzi mocnosťami Dohody zastúpenými Veľkou Britániou a Osmanskou ríšou.
V širšej perspektíve sa opäť ponúka analógia, tentoraz s osobnými ambíciami Envera pašu, ktorý svoju politickú a vojenskú kariéru vedome modeloval podľa svojho vzoru. Ak by dohodu o faktickej kapitulácii nazvanú prímerím podpísal on sám, zdanlivá podobnosť osudov oboch by bola možno zreteľnejšia. Podobne ako francúzsky cisár, ktorý po definitívnej porážke pri Waterloo následne zveril svoj osud do rúk Britov na palube fregaty Bellerophon(23. júla 1815), akt kapitulácie Osmanskej ríše v Mudrose sa odohral na britskej vojnovej lodi nesúcej, podobne ako v predchádzajúcom prípade, meno postavy z gréckej antiky – Agamemnon. Za tureckú stranu sa na ňom zúčastnil novovymenovaný minister námorníctva Hüseyin Rauf bej (nahradil Džemala pašu), pôvodne prívrženec ideálov mladotureckého hnutia, politická osobnosť a vojak s čistým štítom nielen preto, že odmietol turecký vstup do vojny na strane Nemecka. Enver paša si po tejto udalosti do denníka zaznamená v arabsky píšucom a cítiacom svete všeobecne rozšírený verš veľkého básnika Al-Mutanabbího z 10. storočia nášho letopočtu, vystihujúci zlyhanie plánov mladoturkov i jeho vlastných: „Nie všetko, po čom človek túži, sa mu splní; veď ani vietor nefúka vždy tak, ako želajú si lode“ (Al-Mutanabbi – Wikiquote).
Britská bojová loď H(is) M(ajesty) S(hip) Agamemnon ako miesto uzavretia Mudroského prímeria a symbol konca Osmanskej ríše. Wikipédia.
Trom pašom sa najprv podarilo uniknúť pred priamym vyvodením zodpovednosti zo strany víťaznej Dohody i domácej povojnovej vlády, ktoré im hrozilo za organizovanie masakrov a genocídy Arménov. Za vinu im bol kladený aj štátny prevrat z januára 1913, ktorý postupne dotlačil Osmanskú ríšu do spojenectva s Ústrednými mocnosťami. Svojej minulosti však neunikli, ich osudy sa zavŕšili tragicky. V marci 1921 bol Talaat paša v Berlíne zavraždený arménskym nacionalistom (Operácia Nemesis) a v júli nasledujúceho roku postihol rovnaký osud Džemala pašu v Tiflise (Tbilisi). V oboch prípadoch to bola neskrývaná odplata za ich zodpovednosť za genocídu arménskeho národa. Enver paša, muž ambícií a veľkých plánov, sa po skončení vojny zmätočne pohyboval medzi Berlínom a Moskvou, v ktorej sa stretol aj s vodcom boľševikov V. I. Leninom. Posledný boj vybojoval v Strednej Ázii v auguste 1922, kráčajúc, podľa vlastných predstáv, v stopách Alexandra Veľkého i naďalej snívajúc svoj pan-turkický sen.
Padol neďaleko tadžického Dušanbe v boji s oddielmi Červenej armády, ktorej mal pôvodne pomáhať proti „basmačom“ (nájazdníkom; basmak, bosmoq – napádať; tur-uzb.). Po príchode do regiónu sa k nim vzápätí pridal. Veliteľom jednotky, ktorá s Enverom pašom skoncovala, bol arménsky dôstojník a budúci generál Červenej armády Jakov Melkumov (Hakob Melkumjan) ignorujúci príkaz Moskvy vziať Envera pašu do zajatia. Tento moment znamenal definitívny koniec Výboru pre jednotu a pokrok i celého mladotureckého hnutia. Ich vzostup k moci, ktorý sa začal v roku 1907 v Macedónsku, predstavoval posledné vzopätie síl s úmyslom prebrať hynúcu Osmanskú ríšu k novému životu. Z hmly spozorovanej básnikmi ešte predtým, ako to dokázali politici, sa stal súmrak, po ktorom nastala úplná tma (videodokument 13).
Výsledkom poslednej dekády existencie Osmanskej ríše však neboli osobné tragédie mladotureckých lídrov, ale pád impéria so šesťstoročnou tradíciou. Pozoruhodná je najmä skutočnosť, ktorá po kolapse nasledovala. Jej zánik otvoril pred tureckým obyvateľstvom novú perspektívu premietajúcu sa do výzvy na vybudovanie moderného, europeizovaného a sekulárneho národného štátu. Nasledujúci vývoj bol nielen výsledkom všeobecnej vyčerpanosti bojujúcich strán, ale najmä postupného ustálenia hraníc v konflikte s Grékmi. Tí počas grécko-tureckej vojny (1920–1922) prenikli hlboko do Anatólie v snahe naplniť vlastné ambície vytvorením Veľkej Helady – Megali Hellas – pod ochranným plášťom Sèvreskej mierovej zmluvy z augusta 1920. Jej ustanovenia o úplnom rozparcelovaní posledných zvyškov impéria Osmanov boli pre Turkov a ich nových lídrov ako jeho priamych dedičov absolútne neakceptovateľné. Až do uzavretia mierovej zmluvy v Lausanne 24. júla 1923 sa v konflikte oboch strán opäť udiali vzájomné hromadné masakre kresťanského a moslimského obyvateľstva (Smyrna, Yalova, Manisa, İzmit a i.).
Nespochybniteľným faktorom konečného úspechu tureckého národnooslobodzovacieho boja bola osobnosť Mustafu Kemala – muža disponujúceho výnimočným talentom vojaka a štátnika. Pre niektorých príliš autoritársky a autokratický dodnes, sa po odchode z Konštantínopolu obsadeného cudzími vojskami do Samsunu na jar 1919 postavil na čelo tých, ktorí sa odmietali zmieriť s rozsudkom smrti vyneseným nad Osmanskou ríšou víťazmi prvej svetovej vojny (Macfie, 1994, s. 58–62). Na rozdiel od svojich predchodcov márne sa usilujúcich zastaviť nezvratné, prinášal novú nádej. Únik z hmly zosadajúcej na hynúcu ríšu v nostalgickom zamyslení Tevfika Fikreta, po ktorom túžili už mladotureckí intelektuáli z kultúrneho hnutia Úsvit budúcnosti (Fecr-i Âtî; 1909).
Vojny nevyhľadával, no tých, ktorí by si od novozrodeného Turecka opäť radi niečo zobrali, sa nebál. Ako prvý podal pravicu na zmierenie bývalým protivníkom – Britom, Austrálčanom a Novozélanďanom. Od 90. rokov pokračuje tradícia každoročných spomienkových podujatí včerajších a dnešných potomkov niekdajších nepriateľov na plážach Gallipoli, kde kedysi zúrili krvavé boje a zahynuli desaťtisíce vojakov. V duchu odkazu adresovaného jeho nasledovníkom ostala krajina v druhej svetovej vojne neutrálna. Mustafa Kemal sa vďaka svojím vojenským schopnostiam, politickému realizmu a nadobudnutým skúsenostiam preneseným do riadenia štátu stal nielen zakladateľom Tureckej republiky a jej prvým prezidentom, ale predovšetkým Atatürkom – Otcom Turkov, ktorým je pre nich dodnes.
Ak je dejinám, ako sme mohli opakovane postrehnúť, vlastná irónia, v tomto prípade sa prejavila dvojsečne. Peniaze síce môžu štáty rozložiť a zlikvidovať, no nikdy nie založiť a už vôbec nie dlhodobo udržať pri živote. Na to je potrebné oveľa viac ako papieriky s potlačou či vzácne kovy. Nacionalizmus raz vypustený z okov sa do nich dobrovoľne nikdy nevráti. Na rozdiel od ohňa nie je ani len dobrý sluha. V protiklade so šovinizmom prerastajúcim do veľkých i malých imperializmov vyvolávajúcich konflikty, je vlastenectvo ako jeho zdravý koreň frčkou do nosa a následne úderom do tváre tým, ktorí si myslia, že najlepším liekom, ako sa vyhnúť neustále opakujúcemu sa osudu „žalárov národov“, je existenciu národných štátov nepodporovať, ale zabraňovať jej a jestvujúce meniť na poslušné komunity či amorfné entity spravované guvernérmi a úradníkmi. Vo svojom snažení sa opierajú o overenú, no zakrývanú skutočnosť, že k národom, ktoré sú ľahostajné k vlastným tradíciám a štátnosti, je ľahostajná aj história. Kto nerastie s dobou a neučí sa z nej, zaostáva a živorí. Alebo celkom odumrie.
Zároveň sa ukázalo i to ďalšie. Elégie básnikov a teórie intelektuálov rozpad štátu v kritickom, hoci aj správne reflektovanom momente jeho existencie zastaviť nedokázali a nedokážu. Sami osebe ho nemôžu vytvoriť ani politici s diplomatmi. Ich úloha v procesoch jeho budovania je síce dôležitá, avšak sekundárna. Niekto sa musí pre kolektívny záujem obetovať, nielen pozerať po ostatných. Ísť s vlastnou kožou na trh a urobiť „špinavú“ prácu. Dokážu to len vodcovia s prirodzenou autoritou, ktorých masy nasledujú spontánne, pretože im inštinktívne veria. Zo salónov, z kaviarní a konferenčných miestností sa na najvyššie méty dosiahnuť nedá.
V prípade súmraku a úplnej demontáže Osmanskej ríše (predznamenávajúcich osud Juhoslávie na sklonku 20. storočia) bol etnický nacionalizmus jej bývalých subjektov, pôvodne povýšený na ultima ratio a raison d’être, najvyšší cieľ a hlavnú príčinu ich bytia, a sprvoti využitý ako nástroj mužov zisku a kapitálu manipulujúcich osudy národov a ríš, aby sa – proti očakávaniam a želaniam architektov povojnového versailleského usporiadania Európy a sveta i nasledujúcich – stal postupne aj platformou mobilizácie tureckého národa. Už nie ojedinelým úderom na tympan, ale crescendom celého orchestra. Práve ono stálo za zrodom Tureckej republiky ako životaschopného, medzinárodne rešpektovaného štátu. To je však už iný príbeh. Nielen osmansko-turecký a nie menej poučný.
Mustafa Kemal Atatürk, spoluzakladateľ a prvý prezident
Tureckej republiky (1881–1938). Wikipédia.
Autorská poznámka
Tento text vznikal s rešpektom k prácam britského historika, publicistu a spisovateľa Paula Johnsona (1928–2023) vyznačujúceho sa unikátnou schopnosťou podania dejín uceleným naratívnym spôsobom. Ambíciou autora bolo nadviazať na „johnsonovský“ pohľad na významné historické momenty a procesy zachytené v podobe obrazov pôsobiacich na predstavivosť spolu s využitím časových oblúkov a slučiek spájajúcich deje, miesta a postavy oddelené storočiami, ba tisícročiami. Jeho cieľom je poukázať na pohnútky, metódy, okolnosti a následky konania aktérov doby, ktorá ich stvorila, aby ju vzápätí formovali oni sami. Možno privedie čitateľa k pripusteniu možnosti, že za závojom plynúceho času a fasádou vonkajších zmien ostáva človek (zatiaľ) rovnaký.
Prehľad hlavných udalostí:
27. september 1907 Vznik Výboru pre jednotu a pokrok
23. júl 1908 Mladoturecké hnutie začína boj za obnovenie ústavy
13. apríl 1909 Pokus o kontrarevolúciu v Konštantínopole
27. apríl 1909 Oddiely Akčnej armády vstupujú do hlavného mesta
5. október 1911 Vypuknutie vojny s Talianskom
18. október 1912 Začiatok balkánskych vojen
23. január 1913 Výbor pre jednotu a pokrok preberá štátnu moc
15. jún 1913 Vláda Troch pašov
29. október 1914 Ostreľovanie ruských prístavov v Čiernom mori
24. apríl 1915 Počiatok genocídy Arménov na území Osmanskej ríše
27. máj 1915 Prijatie zákona o deportáciách
30. január 1916 Ukončenie evakuácie vojsk Dohody z polostrova Gallipoli
29. apríl 1916 Turecké víťazstvo nad britsko-indickým zborom pri Kút al-Amara
16. máj 1916 Uzavretie tajnej Sykesovej–Picotovej dohody
11. marec 1917 Britská armáda obsadzuje Bagdad
3. marec 1918 Podpísanie Brestlitovského mieru
5. apríl 1918 Krach poslednej nemeckej ofenzívy na západnom fronte
30. september 1918 Zrútenie macedónskeho frontu a kapitulácia Bulharska
1. október 1918 Arabi a Briti vstupujú do Damasku
26. október 1918 Rokovania s Britmi o ukončení nepriateľstva
30. október 1918 Mudroské prímerie vstupuje do platnosti
19. máj 1919 Príchod Mustafu Kemala do Samsunu. Začína sa turecký národnooslobodzovací boj.
Literatúra (rámcová a citovaná):
BOBROFF, Ronald, 2000. Behind the Balkan Wars: Russian policy toward Bulgaria and the Turkish Straits, 1912–13. The Russian Review, roč. 59, č. 1, s. 76–95. ISSN 0036-0341.
CRAMPTON, Richard J., 1974. Europe in the Balkans, 1913–1914. The Slavonic and East European Review, roč. 52, č. 128, s. 393–419. ISSN 0037-6795.
EVERSLEY, George J. S. L. a Valentine CHIROL, 1969. The Turkish Empire from 1288 to 1924. New York: Howard Fertig. 478 s. [Bez ISBN; prideľované po r. 1970].
FIKRET, Tevfik, 1902. Sis [Hmla]. In: Rübâb-ı Şikeste [Zlomená lutna]. Dostupné v: Rübâb-ı Şikeste/Sis – Vikikaynak. [Úryvok z básne bol preložený a upravený s využitím generatívnej AI].
GEROLYMATOS, Andre, 2002. The Balkan Wars: Conquest, Revolution and Retribution from the Ottoman Era to the Twentieth Century and Beyond. New York: Basic Books. 297 s. ISBN 978-0-465-02728-8.
GIBBON, Edward, 2001. The History of the Decline and Fall of the Roman Empire. Abridged ed. London: Penguin Classics. 795 s. ISBN 0-14-043764-9.
HALL, Richard C., 2000. The Balkan Wars 1912–1913: Prelude to the First World War. London: Routledge. 192 s. ISBN 0-415-22946-4.
HELMREICH, Ernst C., 1938. The Diplomacy of the Balkan Wars 1912–1913. Cambridge, Mass.: Harvard University Press. 524 s.
LEWIS, Bernard, 2002. The Emergence of Modern Turkey. New York: Oxford University Press. 524 s. ISBN 0-19-513460-5.
MACFIE, Alexander L., 1994. Atatürk. London: Longman. 217 s. ISBN 0-582-05747-6.
MACFIE, Alexander L., 1998. The End of the Ottoman Empire, 1908–1923. London: Longman. 258 s. ISBN 0-582-28763-3.
MCCARTHY, Justin, 2001. The Ottoman Peoples and the End of Empire. London: Arnold. 234 s. ISBN 0-340-70657-0.
MEE, Charles L., Jr., 1980. The End of Order: Versailles 1919. London: Secker & Warburg. 301 s. ISBN 978-0-436-27610-2.
MORTON, William L., 1961. The Canadian Identity. Madison-Toronto: The University of Wisconsin Press and the University of Toronto Press. 125 s.
PLESUR, Milton, 1971. America’s Outward Thrust: Approaches to Foreign Affairs, 1865–1890. DeKalb: Northern Illinois University Press. 276 s. s
VOLKAN, Vamik D. a Norman ITZKOWITZ, 1984. The Immortal Atatürk: A Psychobiography. Chicago: The University of Chicago Press. 374 s. ISBN 0-226-86388-3.
Videodokumenty :
1) The Charge of the Light Brigade (1968) – Animated Scenes – „Poor little Turkey“
Britská propaganda podaná formou animovanej sekvencie vo filme „Útok ľahkej kavalérie“, ktorého dej sa odohráva v úvodnej fáze Krymskej vojny.
2) Khartoum (1966) – The fall of Khartoum and the death of General Gordon
Scéna z výpravného historického filmu z obdobia povstania mahdistov v Sudáne.
3) “Zulu Dawn“ (1979) HD Peter O’Toole, Michael Jayston, Burt Lancaster, Denholm Elliott, Simon Ward
Film z obdobia bojov Britov so Zuluami zachytávajúci bitku pri Isandhlwane.
4) How European Banks Bankrupted the Ottoman Empire — And Shaped the Middle East We Know Today)
Exploatácia ekonomiky Osmanskej ríše zahraničnými veriteľmi.
5) c.1896 – İstanbul – Mısır – Kudüs – Tunus [II. Abdülhamid Dönemi] – YouTube
Konštantínopol na konci 19. storočia v dobových filmových náhľadoch.
6) Sultan Abdul Hamid II Sholat Jumat di Masjid Hamidiye Istanbul tahun 1908 [ID SUB]
Sultán Abdul Hamid II. sa zúčastňuje na piatkovej modlitbe v mešite Hamidiye.
7) Forgotten Prelude To WW1 – Italo-Turkish War 1911-1912 (History Documentary)
Detailný pohľad na taliansko-tureckú vojnu v Líbyi.
8) The Victory of Kut Al Amara – 1080p HD Documentary – YouTube
Víťazstvo tureckej armády nad britsko-indickým expedičným zborom pri meste Kút al-Amara (december 1915 – apríl 1916). Udalosť je podaná z tureckej perspektívy.
9) No Prisoners – Lawrence of Arabia
Scéna masakru tureckých vojakov Arabmi ako osobnej pomsty britského agenta Lawrencea za utrpenú pohanu vo veľkofilme režiséra Davida Leana „Lawrence z Arábie“ (1962). Jeho premietanie bolo v Turecku z politických a spoločenských dôvodov až do roku 1991 zakázané.
10) Australia’s Gallipoli Campaign. Gallipoli 1915; The Great War DOCUMENTARY
Vojenská operácia na polostrove Gallipoli v dokumentárnom spracovaní
11) Gallipoli 1981 w Mel Gibson and Marc Lee the final and tragic scene
Ukážka z austrálskeho filmu „Gallipoli“ (1981).
12) Mehmed Reşad – Enver Paşa – Kaiser ll Wilhelm
Návšteva nemeckého cisára Viliama II. v Konštantínopole v októbri 1917. Na autentických záberoch so sultánom Mehmedom V. a Enverom pašom.
13) The fall of the Ottoman Empire – History of The Ottomans (1900 – 1922)
Súhrnný prehľad udalostí z obdobia zániku Osmanskej ríše a vzniku Tureckej republiky.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008