ŠTVRŤSTOROČIE SLOVA
Prvé číslo vyšlo 24. februára 1999

Bol sviatok trojkráľový, vonku mrzlo, chystali sme sa do Jablonice, vinšovať. Vtom mi zazvonil telefón, na druhom konci bývalý kolega poslanec z Federálneho zhromaždenia Michal Borguľa. „Čo povieš na to, aby sme založili nové Nové slovo?“

Nové slovo mi je osudom, písala som o ňom, tom povstaleckom, Husákovom, diplomovku, a potom som sa vydala za jeho budúceho šéfredaktora. No čo sa dá na takú otázku povedať? Jasné, založíme.

V auguste 1998, tesne pred voľbami, nový šéfredaktor Pravdy dal Nové slovo zastaviť. Nevynášalo. Čo už, aj noviny majú svoje osudy – veď aj to povstalecké, založené Gustávom Husákom, prešlo dvoma premenami, kým sa v roku 1968 znova vrátilo do svojej pôvodnej podoby.

Tak teda na sviatok Trojkráľový roku 1999 sme sa zišli ako tí mudrci z Východu u Miška Borguľu a začali zostavovať redakciu. Obvolali sme asi celé Slovensko, no kto by sa už len dal nahovoriť na taký neistý podnik? Bez peňazí, bez spoločenského vplyvu, len tak, pre myšlienku? Kdeže! A tak sme potom u nás doma, skutočne na kolene, začínali. Nakúpili sme si zahraničné časopisy, rozstrihali ich, lepili makety strán, vymýšľali rubriky, a potom hľadali roztrúsených autorov i redaktorov. Založili sme spoločnosť Nové slovo, Michal Borguľa poskytol „štartovné“ a už zostávalo „iba“ nájsť šéfredaktora. Ktosi mi vtedy poradil osloviť Eda Chmelára. V rozhlasovom bufete nad vyprážaným syrom Edo spontánne povedal:

„Ja to vezmem,“ a ponáhľal na vlak do Galanty.

Názov Nové slovo bol (a stále je) zablokovaný. Ale nové Slovo vyšlo!

Titulná strana prvého čísla Slova z 24. februára 1999.

Odvtedy sa na jeho čele vystriedali po Braňovi Ondrušovi Eduard Chmelár, Ivo Štefunko, Martin Krno, Martin Muránsky, Rado Geist, Michal Polák a Peter Nedoroščík. V redakcii, ktorá pripomína skôr spolok nadšencov, všetci žijú na kyslíkový dlh. Ale Slovo stále vychádza. S podporou niekoľkých iných nadšencov – jeden z nich hovorieva: niekto si z roztopaše chová ušľachtilé kone, ja mám svojho koníčka v týchto novinách. Koníčka, na ktorý prispieva zo svojho osobného účtu…

Má to vôbec zmysel?

V priestore, kde si novinári takmer stopercentne prešustrovali spoločenskú prestíž a stali dobrovoľnými hračkami v rukách mediálneho biznisu, je naše Slovo dobrodružstvo.

(Napísané k 10. výročiu založenia Slova)

V auguste 1998 prestalo vychádzať Nové slovo. Už znova. Lebo zastavenie vydávania akoby sprevádzalo náš jediný ľavicový politicko-kultúrny týždenník celou jeho históriou. Avšak tak, ako ho sprevádzalo zastavovanie, tak ho sprevádzalo obnovovanie vydávania. Chvalabohu, Nové slovo vlastne nikdy neprestalo vychádzať celkom a aj po pár mesiacoch od onoho augusta, kedy bol len krôčik k jeho 54. narodeninám, zavolal Mišo Borguľa Gabike Rothmayerovej s otázkou: Čo povieš na to, aby sme založili nové Nové slovo? A keďže, ako neskôr spomínala, Nové Slovo ju sprevádza celým profesionálnym životom, na Troch kráľov roku 1999 sa zišli iní traja a vďaka nim som mohol 24. 2. 1999 publikovať úvodník ohlasujúci nové Slovo. S malým „n“, ale o to väčším odhodlaním, elánom a entuziazmom, ktorými kolektív Slova v ničom nezaostával za zakladateľmi Nového slova zo skorej jesene 1944.

Neviem, prečo som práve ja dostal príležitosť tu dnes čosi krátke povedať o Slove, ktoré v tlačenej podobe vychádzalo do júla 2010, ale považujem to za veľkú česť. Lebo rovnako na mojom mieste mohol stáť jeho prvý šéfredaktor Edo Chmelár či ktorýkoľvek z jeho nasledovníkov: Ivo Štefunko, Martin Krno, Martin Muránsky, Rado Geist, Michal Polák, Peter Nedoroščík. Každý z nich odviedol kusisko náročnej sizyfovskej práce, každý z nich do Slova čosi nového priniesol a ak môžem povedať z vlastnej skúsenosti, každý z nich sa v Slove aj čosi naučil a to aj, či najmä vďaka obrovskému množstvu autorov, ktorých články, ale aj aforizmy či kresby zapĺňali každý týždeň stránky ľavicového týždenníka. Už som ten prívlastok povedal dvakrát a mohol by som ho opakovať stále, pretože práve toto – že to bol ľavicový týždenník – bolo nielen jeho najvýraznejšou charakterovou črtou, ale aj kľúčovým dôvodom pre každého, kto doň písal, kto si kupoval či predplatil, alebo navštevoval jeho internetové stránky.

Premeny Nového slova a Slova

Slovo v roku 1999 vzniklo a desať rokov vychádzalo práve pre naplnenie potreby mať ľavicové periodikum, noviny, ktoré budú fórom na šírenie ľavicovej kritiky pravicovej reality, ľavicového pohľadu na svet i za hranicami Slovenska a ľavicových myšlienok nabúravajúcich jednotu neoliberálneho mainstreamu. Slovo však nebolo len informačným a diskusným fórom, usilovalo sa byť viac, byť aj fórom pre politickú akciu – a vskutku sa nám to podarilo, keď si mladá ľavicová generácia vybrala práve náš týždenník na zverejnenie svojho manifestu Generácia 2000 a o pár rokov neskôr sa k nemu pridala Deklarácia 2005 s podtitulom Viac solidarity a rovnosti, ktoré premýšľali o budúcnosti ľavice tvorivejšie a intenzívnejšie ako stranícke centrály. A hoci nezabránili úpadku ľavice na politickej scéne, zostávajú svedectvom o mnohorozmernosti a mnohovrstevnosti ľavicového Slova. V januári 2001 Martin Krno na stránkach Slova hodnotil novoročnú anketu medzi čitateľmi, ktorú sme vtedy využili ako zrkadlo našej práce. A ukázalo sa, že čitatelia Slova predstavujú nesmierne heterogénnu skupinu: mladí i starí či starší, vysokoškolsky i stredoškolsky vzdelaní, z veľkých miest i dedín, ktoré – ako Martin napísal – sme museli prácne hľadať na mape. Akoby sa všade, v každom kúte Slovenska a na každom poschodí spoločenskej hierarchie našli ľudia, ktorí dychtili po ľavicovom slove.

A hoci 10 rokov nie je dlhá doba, a to ani v histórii Nového slova – ku ktorého tradícii sme sa vždy hrdo hlásili – predsa sa Slovo menilo, pribúdali rubriky, niektoré sme po čase rušili, skúšali sme kombinovať náročnejšie texty s vyslovenou zábavou, analýzy či kritiky z oblasti politiky, hospodárstva a kultúry sme dopĺňali typickým servisom pre čitateľov v podobe televízneho programu. Nie všetko bolo úspešné, nie všetko nám vyšlo, ale vždy sme hľadali cesty, ako Slovo udržať atraktívne a zaujímavé a ako rozširovať rodinu jeho čitateľov. Preto sme boli prvým politickým týždenníkom na Slovensku, ktorý jeho priaznivci mohli nájsť aj na internete, ktorý sa stával čoraz dôležitejším, aby sa od leta 2010 stal jediným mediálnym nosičom pre naše a vaše Slovo.

Žiaľ, nedostatok financií a stále tenšie peňaženky sponzorov (ak sa vôbec nejakí nájdu) boli tiež po desiatky rokov typickou črtou ľavicovej tlače a dnes sa síce zmenilo médium, ale kapitalistická spoločnosť je k tým ľavicovým rovnako neprajná, ako pred sto i vyše sto rokmi. Napriek finančnej veľkorysosti Eda Šeba už nebolo možné udržať tlačenú podobu Slova. Jej elektronická verzia však vďaka elánu, entuziazmu a obetavosti Emila Poláka žije a ja verím, že je prísľubom, že sa Slovo či Nové slovo bude nás, ľavicovú verejnosť, sprevádzať aj naďalej. Asi inak, ako to bolo v minulosti, ale nepochybne áno. Pretože potreba, z ktorej vzniklo Nové slovo v septembri 1944 a Slovo vo februári 1999, tá potreba ľavicového zrkadla kapitalistickej realite je stále veľká, ba možno taká veľká ako už dávno nie. A myslím si, že aj všetci, ktorí sme sa tu dnes zišli, cítime, ako veľmi potrebujeme čítať o našom dnešnom svete nové slovo.

(Vystúpenie na Slávnostnej akadémii k 75. výročiu Nového slova)

Dávame do pozornosti:
Slávnostná akadémia k 75. výročiu Nového slova
Martin Krno: Na počiatku, pred trištvrtestoročím, bolo Nové slovo

Jozef Lysý: Naša podlžnosť
*
O Novom slove a Slove aj tu: O nás

(Celkovo 389 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter