Ružomberská vzbura šokovala Tisovu vládu

Nedávno sme si pripomenuli 85. výročie udalosti, ktorá svojím výbušným, revolučným potenciálom i možnými, dnes už ťažko do detailu objasniteľnými medzinárodnými súvislosťami nemala na prahu leta 1939 obdobu nielen na území Slovenska, ale v danej chvíli ani v celom stredoeurópskom priestore.

V inkriminovaných dňoch po rozbití Československa bol 14. marca 1939 vyhlásený pod egidou Berlína Slovenský štát a vzápätí zriadený Protektorát Čechy a Morava. Súčasne sa však otváral priestor pre dočasnú destabilizáciu bezpečnostných a politických pomerov aj vďaka zostrujúcej sa kríze nemecko-poľských vzťahov. To povzbudzovalo slovenských a českých vlastencov, ktorých kroky skôr či neskôr smerovali do radov odbojového hnutia.

Navonok, spočiatku počas rýchlo sa rozvíjajúcich udalostí prvých júnových dní mohla pre nezainteresovaného svedka pôsobiť Ružomberská vzbura ako živelná, spontánna revolta. Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy povolilo pri príležitosti 1. výročia posledného verejného vystúpenia Andreja Hlinku (na autonomistickej manifestácii v Bratislave v júni 1938) vo vybraných mestách oslavy tohto aktu.

Napriek nárastu opozičných tendencií a nálad rozličných smerov v dolnom Liptove štátne orgány neurobili nič, aby predišli blížiacemu sa výbuchu. Miestne velenie gardy organizáciou juniálesu v dnešnom známom rekreačnom stredisku Ružomberka – v Hrabove, ktorý bol tradične spojený s robotníckym prostredím tamojších fabrík, prilialo oheň do ohňa.

Pamätnú tabuľu venovanú Ružomberskej vzbure osadili v Hrabove odbojári pred piatimi rokmi.

Zábava na hrabovskej strelnici 5. júna 1939 od samého začiatku vykazovala príznaky rastúceho napätia. Priestor zapĺňal čoraz väčší počet vojakov miestnej posádky a robotníkov, najmä z textilky v Rybárpoli. Hromadili sa roztržky medzi nimi a gardistami, ktorí sa ocitli v niekoľkonásobnej menšine.

Každý konflikt umocnil vzdorovitú, opozičnú náladu a odhodlanie vojakov i robotníkov pokaziť Hlinkovej garde spomienkové podujatie. Ozývali sa české piesne, Internacionála, juniáles sa z minúty na minútu menil na vzdorozábavu všetkých tých, čo mali s mladým režimom a jeho predstaviteľmi či sympatizantmi nevyrovnané účty.

Keď niekto použil ozvučovacie zariadenie na to, aby nariadil vojakom, nech opustia priestor podujatia, praskla struna trpezlivosti. Vojaci, ku ktorým sa pridali robotníci a mládež, prešli do spontánneho fyzického útoku na príslušníkov HG a Deutsche Partei (DP). Tí hľadali záchranu v úteku a skrývali sa v okolitom lesnom poraste, odkiaľ sa pokúšali dostať ďalej do bezpečia a zalarmovať vyššie štátne a bezpečnostné zložky.

Žandárstvo ani vojenská asistenčná hliadka neurobili nič pre obnovenie poriadku. Vojaci z hliadky sa dokonca pridali k vzbúrencom. Či už spontánne alebo vedome, mysliac si, že ide o pripravovanú akciu odboja, na ktorú sa už dlhšie čakalo a šírili sa o nej šepkané správy.

Čatár Tibor Medvecký, jeden z hlavných organizátorov príprav povstania v ružomberskej posádke, odsúdený na 4,5 roka.

Účastníci vzbury dali voľný priechod dlho potlačovaným emóciám a hnevu. Ten ešte narástol, keď sa revoltujúci dozvedeli, že miestna DP požiadala večer ministerstvo národnej obrany o privolanie nemeckých jednotiek zo Žiliny, ktoré mali obnoviť poriadok.

Vzbúrenci na čele s vojenskou poriadkovou hliadkou, vedenou čatárom Tiborom Medveckým, ktorý bol ako člen ilegálnej skupiny Mor ho! zasvätený do príprav ozbrojeného opozičného vystúpenia, obsadili mesto. Do noci zneli v meste spev, heslá na podporu rozbitej ČSR a proti HG, streľba do vzduchu, ale i spontánne volanie vojakov miestnej posádky na odchod do Poľska.

Miestne štátne a bezpečnostné zložky boli úplne zaskočené, vystrašené a paralyzované. Na druhej strane živelný výbuch opozičných nálad – priamych aktérov bolo do dvetisíc – nemal kto usmerniť a prevziať velenie. Preto revolta postupne odkrývala to, čo bolo pod povrchom a malo mať inú, organizovanú formu masového opozičného protestu. Vystúpenia, ktoré by vláde, HSĽS a HG vážne podlomilo autoritu a reputáciu nielen na slovenskej, ale i na medzinárodnej úrovni.

Vojaci z ružomberskej posádky počas vzbury proti ľudáckemu režimu.

Vojenskí vzbúrenci, ktorým v danom okamihu priam osudovo chýbal pevný riadiaci článok, sa v narastajúcej nerozhodnosti stiahli do kasární, čím umožnili prakticky nehatený zásah asistenčným poriadkovým jednotkám z okolitých posádok. A tak vládna moc mohla rozbehnúť bezprostredné represálie v zraniteľnom robotníckom prostredí, ktoré na rozdiel od vojenských vzbúrencov nedisponovalo dobre zásobeným arzenálom.

V Rybárpoli sa začalo zatýkanie opozície, ktoré postupne prešlo aj do vnútorného mesta. Samoizolácia posádky v kasárňach umožnila vojenským jednotkám zo Žiliny, Martina (vrátane tankov pluku útočnej vozby) a Dolného Kubína prakticky bez odporu obsadiť mesto pod Čebraťom a obnoviť akcieschopnosť tamojších úradov a bezpečnostných zložiek. A to napriek tomu, že časť vojakov zo susedných posádok sa zdráhala splniť rozkaz.

Do večera nasledujúceho dňa – 6. júna sa izolované skupiny vzbúrencov v jednotlivých kasárňach (na Kramariskách, v Políku, Kaštieli sv. Žofie a Považských kasárňach) podarilo pacifikovať, rozdeliť a zaistiť. Z Ružomberka vyrazili transporty 1 300 vzbúrencov v uniformách do rozličných posádok na Slovensku.

Tisova vláda a iné politické zložky režimu utrpeli hlboký šok. Také masové vystúpenie a prejavy odporu tri mesiace po vzniku štátu nečakali. Preto bolo potrebné celú udalosť pred verejnosťou v maximálnej miere utajiť.

Ružomberská vzbura však mala – čo sa ukázalo čiastočne pri vyšetrovaní a potom v nasledujúcich desaťročiach vďaka systematickému výskumu kolegov historikov – omnoho hlbšie pozadie a širšie súvislosti. Paradoxne, začala sa spontánne a tým prekazila pre režim svojimi dôsledkami oveľa nebezpečnejšie vystúpenie ilegálnych zložiek.

Pietny akt pri príležitosti 85. výročia Ružomberskej vzbury v Hrabove.

Už od vyhlásenia autonómie a najmä po 14. marci 1939 sa pre potláčanie pročeskoslovenskej opozície, Čechov, komunistov a socialistov, evanjelikov a iných z pohľadu režimu latentne opozičných častí spoločnosti začali postupne kontaktovať a spájať jednotlivé prúdy a akcieschopné bunky hnutia odporu. Prechmaty predstaviteľov režimu, osobitne HG, napomáhali zjednocovaniu opozície a jej vôli niečo zmeniť na existujúcej situácii.

Kľúčové postavenie mala medzi ružomberskými ilegálnymi organizáciami skupina Mor ho!, ktorá prepojila civilnú a vojenskú zložku odboja, pritiahla k spolupráci aj stúpencov ČSR, komunistov, predstaviteľov Revolučnej mládeže Slovenska a ďalších.

Jej kľúčovými predstaviteľmi boli robotník textilky Jozef Daneš, čelný reprezentant civilnej zložky skupiny, poddôstojníci miestnej vojenskej posádky Elemír Čikel, Ladislav Nosák, Tibor Medvecký, Ladislav Záthurecký, ďalej robotník Ondrej Gurovič s väzbami na poľskú spravodajskú službu, predstavitelia civilnej zložky Alois Pokorný, Miroslav Pavel, Bohuslav Charvát a Vladimír Matula. Viacerí z nich udržiavali pred vzburou permanentné spojenie s českou vojenskou organizáciou Obrana národa i s poľskými spravodajskými orgánmi.

Podľa pôvodne maximalistického cieľa malo na území Liptova, Oravy, Kysúc a západného Spiša v polovici septembra 1939 vypuknúť povstanie. Tieto predstavy vznikli pod vplyvom polonofilských nálad v slovenskej spoločnosti napriek vierolomnosti beckovského Poľska v predchádzajúcom roku, postojov Ružomberčana Karola Sidora, odsunutého na diplomatický post do Vatikánu, ale aj pod vplyvom správ o formujúcom sa československom vojenskom odboji v poľských Malých Bronowiciach.

Tieto zámery sa vykryštalizovali do podoby podľa doteraz nie celkom objasnených okolností do revolučného vystúpenia vojenských posádok v Ružomberku a Dolnom Kubíne v súčinnosti s českými odbojármi a poľskými spravodajcami. Cieľom malo byť dočasné ovládnutie Liptova a Oravy so zabezpečím kruhovej obrany hlavných centier a prístupových komunikácií a napokon presun ozbrojených vojakov a dobrovoľníkov na poľské územie. Tam by vstúpili ako legitímna ozbrojená zložka československého odboja.

Karol Dzuriak počas príhovoru na pietnom akte v Hrabove 4. júna 2024. Vpravo predseda OblV SZPB v Ružomberku Róbert Fajta.

Toto v mnohých ohľadoch z pochopiteľných dôvodov už zrejme neobjasniteľné pozadie je zásadným rámcom Ružomberskej vzbury. Jej kontúry by v prípade úspešnej realizácie rozpracovávaných plánov mali ďalekosiahle dôsledky pre stabilitu vtedajšieho Slovenska, jeho politického systému i pre stredoeurópske prostredie.

Revolta v Hrabove vypukla spontánne, no časť miestneho odboja ju považovala za signál na rozhodujúcu akciu. Žiaľ, zainteresovaní vedúci predstavitelia skupiny Mor ho!boli sčasti mimo Ružomberka na ilegálnych rokovaniach so svojimi partnermi.

Viacerí účastníci vzbury zaplatili za vlastenecké nasadenie najvyššiu cenu, radia sa medzi prvých, ktorí položili v radoch odboja za slobodu svoje životy. Desiatnik Štefan Kaňkovský zomrel na následky strelného poranenia už 5. júna 1939 po svojom zatknutí.

Anton Bukna padol v boji s bezpečnostnými orgánmi v predvečer SNP 24. augusta 1944. Podobne ako Jozef Daneš, ktorý zomrel deň pred Povstaním v leopoldovskom žalári umorený väzením i ťažkou chorobou. Rovnako väznený komunista Ondrej Faglic ho predišiel o dva roky.

Vladimíra Matulu po peripetiách v odboji v Poľsku, Francúzsku a na Slovensku napokon zatkli nemecké bezpečnostné orgány, mučili ho a popravili v miestnej časti Ružomberka – Hrboltovej koncom roka 1944. Ladislava Nosáka perzekvovali po februári 1948 ako blízkeho spolupracovníka Viliama Žingora a v roku 1950 ho popravili.

Nie je jednoduché prijať rozhodnutie a zodpovednosť za svoje postoje, presvedčenie a činy v rozdelenej spoločnosti až do dôsledkov, tak ako to urobili muži pred 85 rokmi. O to viac, že ich konanie diktovalo dôstojné a hrdé vlastenectvo bez teatrálnych slov, nie vlastný prospech a výhody. Veď v najbližšom období ich čakal iba boj a útrapy.

Zdroj: historické práce a výskum PhDr. Stanislava Chytku a doc. PhDr. Oldřicha Vaněka, CSc., uverejnené v brožúre Ružomberská vzbura 1939, ktorú v roku 1999 vydal Okresný výbor SZPB v Ružomberku.

Autor PhDr. Karol Dzuriak, je kurátor – historik Liptovského múzea

Foto: Martin Krno a archív Liptovského múzea

(Celkovo 1 867 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter