Režisér Dostojevského Krotkej

Stanislav Barabáš

„Myslím si aj sám, že naše filmy nie sú obrazom našich schopností, že ich robíme pod svoje možnosti – inými slovami, nie sme takí hlúpi ako naše filmy.“ Túto pamätnú myšlienku vyslovil na aktíve umeleckých pracovníkov niekedy v 50. rokoch minulého storočia mladý začínajúci režisér Stanislav Barabáš. Dokumentoval ňou, že k mladosti jednoducho patrí nadšenie, zdravé sebavedomie, istá dávka rebelantstva a snaha dokázať niečo lepšie ako predchádzajúce generácie.

V tých časoch si slovenský film len hľadal cestu k divákovi, mal už za sebou aj nejaké drobné víťazstvá, ale omnoho viac prehier. Naša kinematografia sa začala rozvíjať v podstate až po druhej svetovej vojne, to znamená, že sa v tých časoch neraz ocitla v područí názorového vplyvu vtedajšej štátostrany a umelecké hodnoty boli často potláčané ideologickými direktívami. Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že na Slovensku dovtedy nič pozoruhodné vo filmovej tvorbe nevzniklo, faktom však je, že začiatkom 60. rokov vstupuje do slovenskej kinematografie nová talentovaná tvorivá generácia, s vysokými ambíciami, navyše odborne pripravená najmä na pražskej Filmovej akadémii múzických umení.

Jedným z jej príslušníkov bol režisér a scenárista Stanislav Barabáš. Narodil sa 4. februára 1924 v Kalinke, dnes súčasti obce Vígľašská Huta-Kalinka. Pôvodne začal študovať v Bratislave právo, ale po niekoľkých semestroch sa rozhodol pre umenie, pre štúdium na vtedy novozaloženej Filmovej akadémii múzických umení v Prahe a stal sa jedným z jej prvých absolventov.

Začínal ako režisér Štúdia dokumentárnych filmov na Kolibe v Bratislave. Jeho prvé filmy boli poznačené vtedajšou ideológiou, debutoval dokumentmi Zem môže dať viac, Hrdinovia práce, Písně hrdinů, o návšteve kórejského vojenského umeleckého súboru v Česko-Slovensku, a Za slobodu, v duchu vtedajšieho jednoznačne prokomunistického výkladu Slovenského národného povstania. Mladý režisér si čoskoro uvedomil, že tadiaľto v budúcnosti cesta nevedie. Na vlastnú žiadosť ho preradili do Štúdia hraných filmov. Svoje umelecké skúsenosti začal získavať ako asistent režisérov Paľa Bielika pri nakrúcaní celovečerných filmov Štyridsaťštyri a Kapitán Dabač a Františka Kudláča Posledný návrat.

Jaroslav Rozsíval a Pavol Poláček vo filme Pieseň o sivom holubovi

Jeho hraný filmový debut z roku 1961 Pieseň o sivom holubovi je pozoruhodnou nepatetickou výpoveďou o Slovenskom národnom povstaní, videnou očami malého chlapca. Za film dostal cenu kritiky na Festivale čs. filmu v Ostrave a čestné uznanie na filmových festivaloch v Cannes a v Benátkach. K Povstaniu sa vrátil neskôr aj vo filme Zvony pre bosých, kde zobrazil modelovú psychologickú drámu, keď dvaja partizáni zajmú nemeckého vojaka. Problémy vtedajšej doby stvárnil Stanislav Barabáš vo filmoch Trio Angelos z cirkusového prostredia a Tango pre medveďa, v satirickom pohľade na zháňanie západných valút v socialistickej spoločnosti za akúkoľvek cenu.

Nové možnosti jeho talentu a tvorbe mohlo na Slovensku dať nové médium, televízia. V druhej polovici 60. rokov vznikajú ambiciózne umelecké televízne filmy a inscenácie a príležitosti sa chytil aj Stanislav Barabáš. Podľa predlohy ruského spisovateľa F. M. Dostojevského nakrútil televízny film o nerovnom manželstve vopred odsúdeného na tragický koniec Krotká so Ctiborom Filčíkom a s Magdou Vášáryovou v hlavných úlohách.

Ctibor Filčík a Magda Vášáryová vo filme Krotká

O tom, prečo sa rozhodol spracovať práve Dostojevského, povedal režisér v rozhovore v roku 1968: „Milujem Dostojevského ako otca modernej literatúry. Keď sa naňho pozriem z pohľadu filmára, mám pocit, že objavil niečo, čoho sa môžem chytiť a čo môžem akceptovať a niečo, čo dokážem vložiť do filmu. Dostojevského vždy trápilo, že ľudstvo stráca Boha. Tiež chcel v neho veriť. Civilizácia, ktorá stratila vieru, je totiž odkázaná na vlastné zdroje.“ 

Film mal neobyčajný úspech, dokonca aj v zahraničí, a získal Veľkú cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v Monte Carle vo februári 1968 za scenár a réžiu. Krotkou sa zavŕšila nielen úspešná dekáda umeleckého pôsobenia režiséra Stanislava Barabáša, ale aj jeho účinkovanie v slovenskom filme vôbec.

O pol roka prišlo k tragickej udalosti, ktorá poznamenala nielen Barabášov život, ale aj osudy všetkých obyvateľov Československa. 21. augusta 1968 vtrhli na naše územie vojenské jednotky Varšavskej zmluvy a začala sa okupácia, ktorá trvala viac ako dvadsať rokov. Stanislav Barabáš stál pred rozhodujúcou dilemou, zostať vo vlasti a alebo stratiť možnosti slobodnej umeleckej tvorby, či robiť kompromisy a poddať sa nastávajúcej normalizácii; alebo zvoliť život a tvorbu v zahraničí. Ako neskôr po roku 1989 povedal, veľmi dobre vedel, kto ovládne Kolibu a nemienil sa podriadiť. Rozhodnutie prijal už v prvých septembrových dňoch roku 1968 a emigroval so svojou manželkou a dvomi dcérami. Po niekoľkomesačnom pobyte v Kanade, kde pracoval v Kanadskom filmovom ústave, sa vrátil naspäť do Európy, do západného Nemecka.

Spočiatku nakrúcal pre televíziu v Mníchove a Baden Badene, napokon sa natrvalo usadil v Hamburgu. Víťazstvo v Monte Carle ešte stále rezonovalo a umožňovalo mu ľahšie naštartovať ďalšiu etapu umeleckej kariéry. Spolu so slovenským kameramanom Igorom Lutherom a hercom Jozefom Kronerom nakrútil ďalší prepis Dostojevského prózy Večný manžel a film získal výročnú nemeckú cenu – Zlatú kameru za scenár a réžiu.

Neskôr natočil aj adaptáciu románu švédskeho spisovateľa Augusta Strindberga Inferno. Pod jeho režijným dohľadom vznikli v Nemecku vyše dve desiatky televíznych filmov, medzi nimi aj niekoľko častí u nás veľmi obľúbeného kriminálneho seriálu Miesto činu. V jednej epizóde hral dokonca aj Juraj Kukura (Chudák Nanosh). Medzi jeho najvýznamnejšie filmy počas západonemeckého pôsobenia patrí dvojdielna snímka Temnota zahalila krajinu (Die Finsternis bedeckt die Erde) z obdobia španielskej inkvizície. Film však možno chápať nielen ako historické dielo, ale aj ako podobenstvo na zneužívanie moci v totalitných štátoch.

Po roku 1989 sa Stanislav Barabáš často vracal do rodnej vlasti. Bol predsedom poroty na Dňoch českého a slovenského filmu. Mal ambície pokračovať v režisérskej práci aj na Slovensku. Jeho tvorivé zámery však zahatala neúprosná smrť 1. augusta 1994 v Hamburgu.

Snímky: Archív STV, www.csdf.sk, SFÚ

(Celkovo 152 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter