PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [3.]

V tretej časti autor predstaví katov a ich obete z Malej pevnosti v Terezíne, približuje presun Andora do Auschwitzu a prvú časť Arminovho príbehu.

PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [1.]   PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [2.]

Kati a ich obete

Pod muklovskou prezývkou Pinďa (bol nápadne malého vzrastu) sa v skutočnosti skrýval Heinrich Jockel, hauptsturmführer SS, veliteľ Malej pevnosti v Terezíne v rokoch 1940 – 1945. Pôvodne sa živil (nie veľmi úspešne) ako písmomaliar. V roku 1931 vstúpil do NSDAP a preslávil sa ako bitkár a výtržník na schôdzach tohto Hitlerovho hnutia. Prijali ho do SS a s touto kvalifikáciou sa zamestnal v poriadkovej polícii v rodnom Offenbachu. V roku 1939 ho prevelili do anektovanej Opavy, kde sa pripravoval na budúcu funkciu ako veliteľ miestneho internačného tábora. Už tu vynikal ukrutnosťou. Dokonca nielen voči väzňom, ale aj vo vzťahu ku svojim podriadeným.

V Malej pevnosti sa prejavoval ako neúprosný sadista, osobne mučiaci väzňov. Jeden z preživších vypovedal, že raz dostal Jockl príkaz zbaviť sa skupiny väzňov bez ich exekúcie. Haupsturmführer tvorivo vymyslel účinný spôsob. Nechal väzňov zomrieť hladom.

Po správe o vypuknutí Pražského povstania v máji 1945 utiekol s rodinou do Nemecka. V utečeneckom tábore ho identifikoval jeden z bývalých väzňov. Počas vyšetrovania si mohol vychutnať slasti židovskej cely č. 2 na prvom dvore Malej pevnosti v Terezíne. Ľudový súd v Litoměřiciach ho v roku 1946 odsúdil na trest smrti obesením.

Verným a iniciatívnym Jockelovým pomocníkom bol Stephan Rojko, SS-Oberscharführer, veliteľ prvého dvora (kde väznili aj strýka Andora).

Rojko sa narodil v Rakúsku a v civile to dotiahol na kostolníka farského kostola v Deutschlandsbergu pri Grazi. Keď narukoval, dal sa k SS. Prevelili ho do Malej pevnosti. Podľa svedkov osobne zavraždil mnohých väzňov. Napriek tomu zomrel v roku 2000 pokojnou smrťou vo veku 89 rokov. Rakúsko ho totiž odmietlo vydať do ľudovodemokratického Československa (pre údajnú zaujatosť súdu). Súdil ho miestny rakúsky súd. Dostal doživotie, ale už v roku 1975 ho prepustili na slobodu.

Považujem za nutné priblížiť po Pinďovi a Rojkovi i ďalších spomínaných mučiteľov:

Jocklovým zástupcom bol Wilhelm Schmidt, väzenský hlavný strážmajster. Popri zastupovaní Pinďu pri správe väznice viedol i kancelárske práce a pracoval v prijímacej kancelárii. Spomínaný prijímací rituál pod kolesami nákladného auta bol pravdepodobne jeho vynálezom. Ľudový súd v Litoměřiciach ho odsúdil na trest smrti obesením.

Rudolf Burian, sudeťák od Litoměřic, vykonával službu na strážnici, bol úradníkom Gestapa, rovnako ako Kurt Wachholz, väzenský hlavný strážmajster, ktorý mal na starosti i sklad odevov a krajčírsku a obuvnícku dielňu.

Tomáš Soukup dozeral na stavebné práce, v roku 1944 ho prevelili k nemeckým četníkom v Chrudimi. Po vojne spáchal vo vyšetrovacej väzbe samovraždu obesením.

* * *

Spomedzi zavraždených väzňov, spomínaných strýkom Andorom, sa mi podarilo identifikovať:

Vilém (Vilda) Pick z Prahy sa narodil v roku 1918. Zatkli ho v roku 1941 (mal dvadsaťtri rokov). V tom čase bol nezamestnaný, nemajetný, bez akýchkoľvek príjmov.

Neuveriteľné je jeho zaprotokolované priznanie (Dôvod zatknutia = väznenie v Malej pevnosti a… smrť):

„Doznávám, že jsme šel po chodníku podél parku. Uvědomil jsem si, že tam nesmím, proto jsem si rozhalil kabát, abych skryl hvězdu, než mně někdo uvidí.“

František Singer z Prahy, *1898, bývalý majiteľ veľkoobchodu s konfekciou. Prehrešok sa mi nepodarilo zistiť. Základným previnením bol však určite jeho židovský pôvod.

V Malej pevnosti neboli väznení iba Židia a iní nepriatelia Ríše z Čiech. Jedného Nemca, ktorého medzi obeťami spomína autor Zápiskov z mŕtveho domu sa mi podarilo stotožniť. Julius Isaak Rapp, *1877 v Hessensku, zavraždili ho 14. novembra 1942.

Osvienčim/Auschwitz

V terezínskej Malej pevnosti si Andor pobudol asi jeden rok (prvá zachovaná správa manželke Blanke z Terezína má pečiatku 23. 11. 1942; v novembri 1943 už musel byť v Auschwitzi, keďže z tejto adresy potvrdzuje príjem listu od Blanky zo dňa 1. 12. 1943). O svojich zážitkoch z  „továrne na smrť“ nikdy nehovoril. Len od jeho syna Ivana viem, že keď ho okolo maturity lámala teta Blanka, aby sa zapísal na medicínu, použila argument: „Tvůj táta přežil Auschwitz díky tomu, že byl lékařem.“.

O postavení židovských lekárov, ktorí prežili Osvienčim, existuje niekoľko svedectiev. Po ich prečítaní sa nečudujem, že o tom strýko Andor nechcel hovoriť.

Ešte, že Andor smel z času na čas napísať Blanke. Samozrejme nič, čo by sa mohlo cenzúre nepáčiť. Text musel byť zrozumiteľný (po nemecky), školáckym písmom a najmä nezávadný. Andor potvrdzuje, že sa má dobre a poslané balíky pravidelne dostáva. Všetko precízne zúradované, vrátane známky s Führerom.

Spiatočná adresa Schutzhäftlinga Andreasa Hirscha vnáša jasno do jeho modus vivendi v koncentráku, ako aj jeden z dôvodov jeho prežitia. Tým druhým, ako som už bol spomenul, bol červený trojuholník na rukáve jeho mundúra. Nemci boli poriadni – keď raz bol niekto „chránenou“ osobou, nemohol byť vystavený zvláštnemu zaobchádzaniu (Sonderbehandlung), čo bol pravda iba ich newspeakový výraz pre vraždu. Andora ako Häftlingarzta totiž pridelili na blok 19, čo bol „Schonung block“ pre rekonvalescentov, teda tých väzňov, ktorí prežili hospitalizáciu na susedných blokoch infekčných chorôb a chirurgie.

Lekári väzni hrali dôležitú úlohu v táborovej samospráve, zvlášť po novembri 1944, kedy sa SS lekári úplne prestali venovať chorým a sústredili sa výlučne na tzv. selekciu – výber chorých a nevládnych väzňov do plynu. Na konci existencie tábora zohrali zdravotnícke bloky rozhodujúcu úlohu pri prežití zvyškov decimovaných väzňov, ktorí sa dočkali oslobodenia (27. 1. 1945).

Označenie pošty Postamt II prislúchalo II. oddeleniu občianskej pošty na železničnej stanici v Osvienčime. Bola umiestená mimo územia tábora. Prevoz pošty a balíkov zabezpečovalo SS zvláštnym nákladiakom. Správcom Auschwitz Postamt II bol od leta 1944 istý Karl (Wilhelm) von den Heyden, člen NSDAP od 1932. Po vojne ho Zemský súd vo Frankfurte súdil za to, že zapríčinil smrť viacerých väzňov.

V Andorovej pozostalosti sa našiel i korešpondenčný lístok, ktorý 17. 3. 1944 napísala Jetti Hirsch (pravdepodobne svojmu druhorodenému synovi Arminovi). V texte informuje syna, že Andora previezli z Terezína do Auschwitzu. „Hľadali sme to na mape, ale nevedeli nájsť.“

Zdá sa neuveriteľné, že ešte na jar 1944 bol Osvienčim pre slovenských Židov bielym miestom, kde sú levy.

Po oslobodení sa strýko vracal z koncentráku cez Košice, kde chvíľu pôsobil ako odborný lekár na verejnej poliklinike – dochoval sa príslušný dekrét datovaný 1. 3. 1945.

Cestou domov sa zastavil na Lúkach pre onú tašku plnú zlata. Údajne mu ju Kamil podal vypáčenú a scvrknutú so slovami: „Bola ťažká doba, Andorko.“

Strýko prežil Terezín, Auschwitz i vyšetrovaciu väzbu za Slánskeho procesu. Po „dobrovoľnom“, okolnosťami vynútenom azyle v Púchove, sa vrátil i s rodinou do svojho pražského bytu a ku svojim pacientom. Dovolil si žiť obyčajný, spokojný život. Naozaj? Jeho syn Ivan ho často po návrate zo školy zastihol sedieť potme, s hlavou v dlaniach. Andor trpel ťažkými depresiami. A akousi vnútornou vyhoretosťou. I vo vzťahu k rodine. Po práci zvykol sedieť hodiny vo svojej obľúbenej kaviarni a večer sa domov vracal až neskoro. Nedostatok otcovskej pozornosti si Ivan kompenzoval po svojom. V nedeľu ráno si vliezol k otcovi do postele a nechal si po stýkrát rozprávať svoju najobľúbenejšiu rozprávku: Jak Rusové vyprášili Němcům kožich.

„Rusové, alebo Rusáci?“ spýtal som sa ho pri nedávnej návšteve v žlto-modrej Prahe.

„Vždycky Rusové. Výraz Rusáci byl v naší rodině naprosto neznámý.“

***

Arminov príbeh

Mladší syn Adolfa a Jetti Hirschovcov, Armin bol v tom čase v azyle nitrianskej jeshivy, ktorú pre cca 1 500 židovských intelektuálov, zväčša držiteľov prezidentskej výnimky, zorganizoval rabbi Ungar. Armina, ktorý sa po katolíckom krste (1942) premenoval na Kamila (pravdepodobne z úcty ku Kamilovi Matyščákovi, kresťanskom manželovi Arminovej sestry Roži), uvoľnili napriek náboženskej konverzii z pozície profesora fyzikálnej chémie Obchodnej akadémie v Humennom niekedy koncom roka 1943. (Podľa Vestníka ministerstva školstva a národnej osvety, ročník XVII, 1935, str. 70 a 86, je pod poradovým číslom 100 uvedené, že Ing. Armin Hirsch získal aprobáciu pre predmet Chmf [chémia fyzikálna?] pre školy s vyučovacím jazykom slovenským a maďarským od III/1934.)

V januári 1944 sa ešte zdržiaval u rodičov na Lúkach, neskôr vyhľadal útočisko pod ochrannými krídlami rabbiho Ungara. Je neuveriteľné, že vláda vojnovej Slovenskej republiky tolerovala túto Ungarovu činnosť a umožnila mu takmer normálny vyučovací proces v nitrianskej jeshive, ako aj jeho podporu židovským utečencom. Školu zatvorili až po okupácii Slovenska Wehrmachtom 5. septembra 1944.

To už bol Armin na povstaleckom území. (Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a jedným z jeho prvých legislatívnych aktov bolo zrušenie tzv. Židovského kódexu z roku 1941.) Pred odchodom z Nitry stihol ešte zavolať rodičom na Lúky, že „aktovku s peniazmi uschoval v škole“. Kamil Matyščák tam vycestoval, ale údajne nič nenašiel. Prečo si Armin nezobral peniaze so sebou na  stredné Slovensko, čo sa stalo s taškou plnou peňazí sa už nedozvieme.

Armin sa zapojil do ozbrojeného odporu v povstaleckej jednotke Narcis 9 v Kokave nad Rimavicou asi 60 kilometrov východne od Zvolena.

Okolnosti okolo vypuknutia Povstania, boje predchádzajúce obsadeniu obce a situáciu po jej dobytí popisuje Leon Sokolovský, príslušník roty Narcis 9 a priamy účastník bojov:

„Dostal som sa k pešej rote s krycím názvom Narcis, ktorá sa formovala v Kokave n/R

na školskom dvore. Jej veliteľom bol kapitán v zálohe Štefan Bobro. Mňa poveril funkciou

výkonného roty. Brat Ďula, ktorému sa po rozpustení dvoch divízií podarilo prebiť z východného Slovenska, sa stal veliteľom čaty. Posádka v Kokave mala bojovú rotu v sile asi 120 mužov, záložnú rotu v sile asi 160 mužov a jednu taktickú rotu v Utekáči s asi 100 mužmi.

Po viacročných skúsenostiach z predchádzajúcej vojenskej služby a vedomostiach o schopnosti nemeckých vojakov som si bol plne vedomý vážnosti situácie. Preto ma trápilo dosť ľahkomyseľné správanie sa štábu roty. Kartovalo sa, pilo, zabávalo. Väčšine mužov ženáčov sa umožňovalo prespávať doma u žien. Cez nedele sa udeľovali priepustky a ubytovne tak často zívali prázdnotou. Túto situáciu zapríčiňovala skutočnosť, že všetci príslušníci roty pochádzali z blízkych okolitých dedín, zo Zlatna či z Českého Brezova, Slanej Lehoty, Poltára, Kokavy, Utekáča atď. Každý každého poznal, pri nedovolenom vzdialení sa od roty sa navzájom kryli. Sám veliteľ roty nedokázal nikomu odoprieť priepustku, ak ho o ňu niekto požiadal. Okrem toho som sa trápil aj kvôli tomu, že streliva do pušiek a guľometov bolo málo. Pri riadnej zrážke s Nemcami by sme po nejakej polhodine boli už bez jediného náboja. Mali sme len to, čo sme dostali pridelené od práporu z Klenovca. Viac sme nemali odkiaľ zobrať.

Nebol som spokojný ani so spôsobom, akým veliteľ požadoval od mužstva plnenie rozkazov. Išlo napríklad o vysielanie hliadok do predpolia našej pozície, s cieľom prieskumu pohybu a príprav Nemcov proti nám. Boli to zväčša nenáročné úlohy. Ale i tak ich nemal kto plniť, lebo veliteľ nevydával priame rozkazy a dobrovoľníci, okrem niekoľkých, spravidla tých istých odvážlivcov, sa nie vždy hlásili. Preto nie div, že o bojovej morálke mnohých našich vojakov, ale aj veliteľov, som zapochyboval. V duchu som predvídal neúspešné zavŕšenie Povstania, ak nám len nepríde včas na pomoc sovietska armáda.

Obavy Leona Sokolovského sa ukázali byť oprávnené. Narcis 9 sa tak ako i celé Povstanie dlho neudržali. Pre nedostatok disciplíny, výcviku a bojových skúseností niektorých povstalcov, ale aj pre vynikajúcu prípravu a presilu útočiacich vojsk SS. Len pre porovnanie – veliteľ bojovej skupiny Heinrich Sonne (pôvodom z Rigy), absolvoval prakticky celé ruské ťaženie. Za bojové zásluhy bol viackrát vyznamenaný, najvyššie rytierskym železným krížom (december 1943 za hrdinstvo v bojoch pri Duchovčine ov Ľvovskej oblasti na Ukrajine).

Pokračujme citáciou Sokolovského pamätí:

Za tohto stavu dostala naša rota rozkaz opustiť Zlatno a zaujať bojové postavenie pod Kokavou. Stalo sa tak 25. októbra. Časť mužstva sa rozmiestnila v priestore za železničným násypom a zárezom v „kerbe“. Tam bolo aj stanovište veliteľa roty. Jedna čata bola vysunutá na pravom krídle, popri trati asi 200 metrov pred terajšou železničnou zastávkou Liešnica. Na ľavom krídle, za potokom Rimavica, v priestore neďaleko lesnej správy v Hámre hliadkovala za dňa čata, veliteľom ktorej bol brat Ďula. Vpredu nad Zapačou, vo vzdialenosti asi pol kilometra, zaujala miesto tiež jedna čata. Velil jej poručík v zálohe inžinier Cetkovský. Tá mala plniť úlohu ohniska hlavného odporu roty. Postup Nemcov sa očakával z juhu, od Zlatna a od Rimavice, respektíve Rimavskej Lehoty, a to tak po hradskej ceste, ako aj zalesneným terénom. Z toho dôvodu boli tieto miesta pod neustálym dohľadom našich vysunutých hliadok. Tie sa skutočne niekoľkokrát dostali do styku s nemeckým prieskumom. Takže sa počítalo s tým, že útok sa môže začať každú chvíľu. Vpravo vzadu za postavením našej roty, asi na mieste terajšieho Tatraľanu zaujala palebnú polohu delostrelecká batéria.

Naše rozloženie pod Kokavou bolo Nemcom známe, lebo čoskoro nás začali narušovať po pravej strane pomerne presnou mínometnou paľbou. Tá však po čase utíchla, keď naša delostrelecká batéria začala ostreľovať cestu medzi Rimavicou a Hámrom, na ktorej sa ukázalo niekoľko nemeckých nákladných aut. No napokon sa stalo niečo neočakávané. V utorok ráno 28. októbra Nemci prerazili od severu, zo smeru od Tisovca, cez Klenovec, až na Klenovský vrch – Chorepu. To bolo posledné miesto, kde sa vojaci nášho práporu, na čele s kapitánom Šuškom, postavili na odpor. My z miesta našej roty sme sa mohli už len nečinne dívať, ako fašistické vojsko postupuje zhora do Kokavy. Napriek tomu sme zotrvávali na svojich pozíciách, pripravení začať boj s nepriateľom, ak by sa priblížil z niektorej našej strany.

V dopoludňajších hodinách pribehol k nám z Kokavy, skrčený popri železničnom násype, sám veliteľ práporu kapitán Šuška s rozkazom na ústup, lebo v Kokave už boli Nemci.

(V tom čase už nemal nikoho poruke, koho by vyslal k nám!) Ustúpiť sme mali v bojovej zostave dolinkou Belá, poza Vartu a ďalej na sever do priestoru Havrilovo nad Utekáčom, kde sme mali zotrvať v odpore proti Nemcom na spôsob partizánskeho boja. Po tejto správe kpt. Šuška od nás odišiel. Dopočuli sme sa o ňom až po niekoľkých dňoch, v súvislosti s tým, že v priestore Havrilova zastrelil z pištole nejakého vojaka, keď zistil, že ten je v službe v telefónnej ústredni opitý. Podotýkam, že Šušku som poznal osobne už skôr, z ruského frontu, ako ostrého a obávaného veliteľa roty.

Naša rota ustupovala smerom na Diel, a to priamo pod delostreleckou paľbou z nemeckých tankov stojacich na námestí a na futbalovom ihrisku v Kokave. V dedine údajne horel nejaký dom, ľudia ušli nad Utekáč. Ale zranený nebol z nás nikto. Ja aj s Janom Šebeňom sme ustupovali za rotou dosť oneskorene. Preto keď som sa dostal až na samý vrch Dielu, bol som prekvapený, že o štábe roty už nebolo ani chýru, vojaci preoblečení v civilných handrách, zbrane a strelivo pozahadzované v kríkoch. Na ďalší ústup nikto nepomýšľal, lebo na línii už mali byť Nemci, Zvolen a Banská Bystrica padli. Pre našu rotu znamenal 28. október definitívny koniec.

Stredná plukovná skupina pod velením SS Hauptsturmführera Heinricha Sonneho po ťažkých bojoch, trvajúcich desať dní, dobyla Kokavu n/R 28. októbra 1944.

Zatiaľ čo hlavné sily Kampfgruppe Sonne postupovali na Podbrezovú, v Kokave n/R nechal Sonne ako okupačnú jednotku braneckú rotu SS pod velením untersturmführera Gaspera. Je viac ako pravdepodobné, že práve títo SS regrúti, „čistiaci“ okolie Kokavy n/R, odhalili a zatkli schovaného Armina.

Pokračujme v líčení situácie Leona Sokolovského po dobytí Kokavy n/R:

Chlapi z okolia mimo Kokavy ešte počas nasledujúcej noci a dňa zaliezli do svojich

domovov. Kokavčania sa usadili v kolešniach na Diele. (Kolešne boli sezónne obydlia a hospodárstva kokavských sedliakov na vzdialenejších miestach v rámci veľkého

chotára obce.) Ja som v prvú noc, aj s niekoľkými ďalšími vojakmi, čo sme mali ešte zbrane a na sebe uniformy, spočiatku blúdil po Diele. Až neskôr sa nám podarilo nájsť miesto na prespanie pri nejakej kolešni.

Po dlhšom hľadaní sa mi podarilo nájsť skupinu asi 18 chlapov od mojej roty prichýlených na kolešni u Pavla Beracku-Madarása, obyvateľa Kokavy n/R na Jánošíkovej ulici. Boli tam všetci dôstojníci, vrátane kapitána Bobru, niektorí poddôstojníci a vojaci. So súhlasom domáceho gazdu som sa pridal k nim. Tento človek nám všetkým asi po dobu jedného mesiaca nezištne poskytoval prístrešie aj stravu. Do Kokavy sa neodvážil nikto, lebo tá bola prešpikovaná nemeckým vojskom. Nemci vo dne, v noci strážili všetky cesty. Zato z dediny prichádzali k nám hore rodinní príslušníci. Okrem nejakých potravín a šatstva, prinášali aj správy o pomeroch v dedine a situácii na fronte.

(SOKOLOVSKÝ, Leon: Memories from the Slovak National Uprising. Vojenská história, 1, 18, 2014, pp 140 – 149, Bratislava.)

* * *

Vybrali sme sa tam spolu so Zuzanou, mojou mladou priateľkou a konškolákom, všeobecne známym pod pseudonymom Pedro, koncom apríla, sedemdesiat osem rokov po Povstaní. Všade už pučala jar. Aby sa navodila atmosféra neskorej jesene štyridsiateho štvrtého roku v deň našej návštevy Kokavy nad Rimavicou sa urputne rozpršalo.

„Neuveriteľné, ako vtedy, keď som išiel pozrieť Auschwitz.“

„Asi to tak má byť,“ pritakávala Zuzana. „Aby si si užil tieto miesta nie pod slnkom, ale v naozajstnom smútku.“

Dážď padal drobno a vytrvalo, nechal mäknúť horské cesty a cestičky, po ktorých sa naša terénna Lada predierala na vrchol Dielu. Za volantom bravúrne šoféroval človek najpovolanejší, sám potomok rodiny Berackovcov. Z hmly a mrakov sa postupne vynárali hospodárske stavy, pospájané eletrickými ohradníkmi. Medzi nimi chlpaté kravy s malými, chutnými teliatkami.

„Tu sa nikdy neoralo. Iba kosilo a vypásalo,“ komentuje náš šofér kravské safari pozdĺž blatistej cesty.

Míňame tri vynovené chalupy, okolo poľnohospodárska technika rozložená na mokrej lúke. Veľký pes šteká, až sa zadúša. Vidno – zaslúži si svoj chlieb.

„Nejakí Švajčiari. Kúpili tu azda aj tisícku hektárov pasienkov. Ale prepáčte, už som tu nebol hádam aj dvadsať rokov,“ ospravedlňuje pán Beracko, húževnatý šesťdesiatnik, svoju neistotu hľadania. Vystupujeme z auta a pozeráme do doliny, plnej vlhkosti a váľajúcich sa hmiel.

„Tamto to bude,“ ukazuje náš sprievodca na vŕšok z druhej strany dolinky. Naozaj, medzi stromami sa v hmle črtajú obrysy nejakého nízkeho stavania.

Po chvíli sme na mieste. Z kolešne zostali len kamenné múry prízemia. Krovy zotleli, nevidno ich. Okná a dvere vedú z prázdna do prázdna. Iba ich klenby ešte statočne držia.

Predstavujem si, ako to tu vyzeralo v tom povstaleckom roku. Mohutná čerešňa pri zrúcanine práve púšťa prvé kvety. V tú jeseň bola ešte mladá. A možno už z nej toho leta zobrali prvú úrodu. Pohladím jej pásikovú kôru, akoby poskladanú zo samých prsteňov. A tamhľa sú staré hrušky. Žijú ešte, alebo sú už vo svojom, hruškovom nebi? Nevedno. Na zeleň pukov ešte len čakajú. A ich kmene, samý lišajník. Ochrana pred severákom.

„Tu sa gazdovalo od jari do jesene,“ pochopí náš sprievodca moju nevyslovenú otázku. „Kosilo sa, napásalo, dojilo, robil sa syr. Celá rodina mala čo robiť. Na jeseň sa pobrali do dediny. Aj tam sme mali dom. Pevnejší, teplejší. Ale statok zostal tu. Celú zimu. A s ním aj zopár ľudí, čo sa oň starali. Čo jedli? Mlieko bolo, ak bolo treba i kus mäsa. Vyorali sa zemiačky… A vody? Tej je tu všade dosť,“ usmieva sa a ukazuje širokým gestom na podmáčané lúky.

Koncom októbra sa asi aj v tom roku malo chystať veľké sťahovanie. Na jeseň roku 1944 to však muselo byť inak. Skrývalo sa tu až osemnásť povstaleckých bojovníkov. Starý Beracko, panujúci gazda, ich nezištne živil celý mesiac. Bol medzi nimi aj Armin? Nevydržal a toho osudného druhého novembra sa spustil do doliny? Neviem. Ale práve vtedy ho podľa základnej knihy zaistencov Krajskej väznice v Banskej Bystrici zatkli v Kokave nad Rimavicou.

Prezerám si zvyšky stavísk, cez prázdny oblok pozerám do doliny. Tam niekde dole sú domy, civilizácia, život.

„Pri dobrom počasí, a to tu na jeseň býva, je odtiaľto vidieť až do Maďarska.“

Zacnelo sa Arminovi, alebo vojaci nechceli medzi sebou Žida? Všetko je možné. Odišiel a už sa nevrátil.

(Pokračovanie)

PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [1.]   PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [2.]