Eduard Urx: Presvedčený o nevyhnutnosti zmeniť svet

120 rokov od narodenia literárneho kritika, politika, redaktora a davistu Eduarda Urxa

Koncom januára 1903 sa vo Velkej nad Veličkou na moravskom Slovácku narodil do rodiny lesníka Jozefa Urxa budúci česko-slovenský spisovateľ, novinár, básnik, literárny kritik a politik Eduard Vincenc Urx, ktorý zomrel krutou smrťou 20. apríla 1942 v koncentračnom tábore Mauthausen. Minulý rok uplynulo 80 rokov od jeho popravy, tento rok 120 rokov od jeho narodenia. Štěpán Vlašín, autor predslovu k výberu z diela E. Urxa píše o ňom ako o literárnom kritikovi, prozaikovi, filozofickom publicistovi, straníckom žurnalistovi, prekladateľovi (preložil 10 dní, ktoré otriasli svetom od J. Reeda a Po potope od U. Sinclaira), autorovi fejtónov, reportáží a ekonómovi. Podľa svedectiev bol na jednej strane veľkým znalcom českej národnej povahy a modernej filozofie, na strane druhej bol pre svoju radikálnosť značne netolerantný k slabostiam iných novinárov a spisovateľov. Do DAV-u písal pod pseudonymom M. C. Biss či E. U. a -rx., zároveň však tvoril v DAV-e spolu s Jilemnickým akúsi vnútornú opozíciu, čo účelovo zneužili v 50. rokoch aj proti samotným davistom.

Angažovaný kritik, ktorého popravili nacisti

Eduard Urx. Snímka: www.wikipedia.org

Eduard Urx (21. január 1903 Velká nad Veličkou – 20. apríl 1942, koncentračný tábor Mauthausen) patrí tak do slovenskej, ako aj do českej a česko-slovenskej kultúry. Urx vystupoval na rozdiel od ostatných, prevažne národne angažovaných davistov, odlišným spôsobom. Štěpán Vlašín v predslove k vydaniu jeho diela píše, že Urx proti tvrdeniu o jednote národnej povahy predkladá marxistický pohľad o triednom boji v lone národa, odmieta chápať národnú povahu ako mystickú dušu a domnieva sa, že chovanie príslušníkov národa nie je prejavom národného charakteru, ale politickej uvedomelosti. To vysvetľuje mnohé z toho, o čom sa neskôr dočítame.

Tak či onak, jeho rodina pochádza zo stredných Čiech a narodil sa na moravskom Slovácku, no zároveň sa stal členom skupiny slovenských intelektuálov pôsobiacich v Prahe, zvanej DAV, istý čas pôsobil v Ružomberku aj v Bratislave, čo ho robí vyslovene osobnosťou česko-slovenského významu. Aj keď bol po narodení pokrstený, neskôr z cirkvi vystúpil a zostal bez vyznania, resp. vyznaním sa mu stal marxizmus. Treba povedať, že kým ostatní davisti (napr. Clementis, Novomeský) sa marxizmom inšpirovali, Urx ho predovšetkým v oblasti umenia aplikoval až dogmaticky. Ak sa pýtame, kde sa táto angažovanosť v Urxovi vzala, „inšpiráciou” boli aj životné okolnosti: „Edov otec musel na front, hoci mal spomedzi úradníkov najviac detí… Otec bol na fronte, matka mala ťažkú srdcovú chorobu, pracovať nemohla, a tak rodina žila v biede, dostávajúc iba malú podporu… Videl biedu, videl vykorisťovanie, cítil nespravodlivosť a bezprávie… V ovzduší vojny, utrpenia, bolesti a biedy, prebúdzal sa jeho zmysel pre poznávanie iného sveta…” píše v životopise Ľuba Neumannová. V jednom z listov Siráckemu Urx napísal, že sa aj v čase intelektuálneho rastu združoval s robotníckou mládežou, pretože inteligentom chýba robotnícke nazeranie, ktoré sa nedá naučiť z knihy.

V rokoch 1914 až 1922 študoval na gymnáziu v Strážnici, neskôr v Ružomberku, kde vynikal  a zmaturoval s vyznamenaním. So spolužiakmi založil vzdelávací krúžok, pričom sám spolu-vzdelával robotnícku mládež. Do Prahy – kde vzniká DAV – sa dostáva v roku 1922 a zostáva tu až do roku 1925. Pracuje v Kostufre (Komunistická študentská frakcia, združujúca ľavicových študentov, sympatizujúcich s komunistickým hnutím – pozn. red.), kde sa zoznamuje s ľavicovými vysokoškolákmi. Študuje filozofiu, bohemistiku a germanistiku, štúdiá však pre svoju zanietenú angažovanosť v hnutí neukončil, čím si podľa Neumannovej pohneval otca. V roku 1924 aktívne publikuje v ľavicových periodikách a v rokoch 1925 až 1929 pôsobí v Bratislave ako redaktor Pravdy. Urx je načas redaktorom Dělníckeho deníku v Ostrave a neskôr redaktorom Rudého práva. V Ostrave sa zoznámil s Lujzou Bergerovou, pochádzajúcou z chudobnej baníckej rodiny a v roku 1929 sa s ňou oženil (prvý termín svadby prekazilo väzenie za článok v Pravde).

Nebolo to jediný raz. Za článok proti Masarykovi bol na neho vydaný zatykač a zachránil ho Ladislav Szántó, u ktorého sa skrýval a následne ušiel do Sovietskeho zväzu. Jeho osud pokračuje študijným pobytom v Moskve – sovietska vláda mu umožnila štúdium na politickej škole v Moskve, kde zostal do roku 1934. Píše výber Pole zorané, ktorý propagoval DAV. Brožúra mala vyjsť aj v rámci edície DAV-u, avšak náklad cenzúra v Prešove zhabala.Urxove až prehnane idealistické reportáže z krajiny sovietov však v DAV-e neskôr vychádzajú vo forme článkov. Napriek tendenčnosti nemožno uprieť Urxovi autentickosť a ani úprimnosť pri ich písaní.

Do Československa sa vracia v roku 1934 a píše novelu Ruže na popravčom dvore. V roku 1938 sa stáva redaktorom ilegálneho Rudého práva a o rok neskôr predsedom prvého ilegálneho ÚV KSČ. Býva ilegálne v Střešoviciach (v robotníckej rodine Cibulkových). Už v roku 1941 ho zatklo gestapo, uväznený bol na Pankráci a v Terezíne. Napriek tomu, že bol chorý, bol tvrdo mučený. Najskôr do koncentračného tábora odviedli jeho manželku a zostala mu iba sestra Mária. Napokon aj on skončil spolu s V. Sinkulom v koncentračnom tábore Mauthausen, kde bol popravený. Pred smrťou ho čakala tma a hlad v tmavom bunkri. Dňa 20. apríla 1942 ho chladnokrvne zastrelili.

Mauthausen, pamätník českým a slovenským antifašistom. Snímka: Martin Krno

Filozofické a estetické postoje

Myšlienka? Tá krásu znásilňuje. Patrí do filozofie. Poézia nech je atematická. Nezval ani trochu nepremýšľa: jeho slová prestali byť logické, aby sa mohli stať magickými.“ – Edo Urx

Filozofická fakulta Masarykovej univerzity na svojej stránke opisuje Urxovu kreatívnu činnosť ako literárnu a umeleckú kritiku, vychádzajúcu z marxistickej filozofie ako metodologického východiska. Postavil sa proti Hegelovej filozofii, ktorú považoval za úpadkovú a ktorá sa podľa neho neusilovala o skutočné poznanie skutočnosti. Bol kritikom filozofického idealizmu.

V roku 1930 vydal text Filozofia československej  vládnucej triedy, kde prezentoval tento názor v kontexte kritiky F. Krejčího, K. Čapka a J. B. Kozáka. V roku 1938 vydáva text Ku kritike formálnej logiky s podnadpisom Československá filozofia, niekoľko poznámok o dejinách filozofie a hlavne o spise Dr. J. Krála. Tu vyjadril požiadavku na historiografiu filozofického myslenia a spôsob hodnotenia jednotlivých filozofov, pričom kládol dôraz na reflektovanie sociologických koreňov jednotlivých filozofických smerov a praktických dôsledkov filozofických koncepcií. Za každou knihou hľadal sociologický kontext, autorský zámer a ideové korene autora, ktoré dešifrovali širší rozmer odkazu diela. V tomto duchu píše aj Štěpán Vlašín: Urx formuloval metodologické postupy marxistického historika filozofie s tromi požiadavkami: 1. dôraz na sociologické korene, 2. výskum riešenia základných otázok a 3. praktické dôsledky každej filozofickej školy a jej predstaviteľa. Podľa Pišútových Dejín slovenskej literatúry Urx vnímal umeleckú tvorbu ako produkciu hodnôt a kritiku ako ich rozlišovanie, utvrdzovanie a odmietanie. V rámci proletárskej literatúry rozlišoval dva typy: realistickú (Hora, Hořejší, Okáli) a romantickú (autori literárnej skupiny Devětsil); prvá vyrastá z nespokojnosti, druhá z túžby; pričom oba prúdy sa zlievajú do presvedčenia o nevyhnutnosti zmeny sveta.

Urx bol veľkým uctievačom Wolkra, nebol však „fanúšikom“ Karla Teigeho, ani neskoršieho vývoja Jaroslava Seiferta či Devětsilu. Podľa Pišúta bolo rozhodujúcim kritériom pre Urxa kladné či záporné prijatie aktivizmu v umeleckej praxi. Pre Urxa je na rozdiel od prenosu myšlienok a citov dôležitý fyziologický zásah do nášho vnútra. Umenie, píše Urx, vždy nieslo v sebe znaky poukazujúce na budúci vývoj ľudstva, z čoho možno usúdiť, prečo mal najpozitívnejší vzťah ku konštruktivizmu. Uplatňoval vývinové hľadisko od prítomnosti k budúcnosti. Bližšie sa o jeho estetických postojoch a ich vývine dočítame priamo z jeho textov v úvodníku Štěpána Vlašína.

Báseň vnímal Urx ako fantáziou stvorenú skutočnosť, ktorá má psychologický počiatok v reálnom svete. Následne vznikajú nové syntézy, vzťahy a obrazy, čo je podľa Vlašína blízke koncepcii Kurta Konrada, ktorý požaduje od umenia stvárnenie skutočnosti. Čo sa týka zrozumiteľnosti básní, Urx vyjadruje názor, že nevie, či niekedy bude napísaná báseň zrozumiteľná každému, avšak básnik by k zrozumiteľnosti aspoň mal smerovať. Reprodukuje presvedčenie modernistov, podľa ktorého myšlienka zabíja, že umelecké dielo nemá hovoriť k rozumu, ale k duši, k ideálu čistej krásy, uvádza Vlašín. Urx obdivuje G. Apollinaira a F. Marinettiho v kontexte ich snahy oslobodiť slovo a objaviť čistú krásu. Vo Wolkrovi videl Urx básnika, ktorý prichádza raz za storočie, aby povedal veľké mocné slovo. A to predovšetkým pre jeho sociálnosť, teda pre optiku sveta očami proletárskej skutočnosti.

Naopak, kritický bol k autorom Devětsilu pre ich príklon k poetizmu, ktorý považoval za obmedzený okruh estétov, ktorí podľahli futurizmu a civilizmu a vníma ich ako nových romantikov, pozbavených mystiky a magiky. Urx teda delí súdobú poéziu na proletársky realizmus a proletársky romantizmus. Nezvala kritizuje ako poeta nedele a limonádovo nudnej až presladenej poézie, ktorý zabúda na realitu ostatných šiestich pracovných dní. Skupinu Devětsil napokon odsudzuje ako výklad obchodu s hodvábom a kozmetickým salónom. Pre Urxa mala zmysel iba poézia dotknutá sociálnymi zápasmi. Požaduje, aby bolo umenie súčasné. Oceňoval básnika Konstantina Biebla, predovšetkým jeho poéziu inšpirovanú vojnou. Biebla vyzdvihuje nad Seiferta pretože v jeho (Bieblovej) tvorbe absentuje lyrizmus, čo Urx považuje za pokrokové. V tomto kontexte treba kriticky dodať, že redukovať zmysel literatúry iba na sociálne a angažované témy bola Urxova slabina vzhľadom na to, že poézia má aj iné a dôležité rozmery. Navyše samotný Marx síce prácu oceňoval pre jej socializačný rozmer, no rozhodne z nej nevytváral modlu ako Urx či Jilemnický, ktorí z pracovného prostredia, tovární, komínov, fabrík a pod. robili takpovediac „estetický ideál“ budúcej budovateľskej doby, čo s odstupom možno hodnotiť ako prekonanú, historickú etapu dejín umenia. Účelom vyššej formy komunistickej spoločnosti je univerzálny človek – ako si všíma napr. Novomeský, ktorý nadväzuje na Marxa (Nemecká ideológia) a Bucharina – o vízii nekonečne rôznotvárneho rozvoja ľudských potrieb, kde človek môže nielen pracovať, ale aj milovať, teoretizovať, lapať ryby, kresliť, spievať, chodiť do divadla, v budúcom čase, keď pominie vykorisťovanie, teda keď sa skončia časy, v ktorých je práca drinou a existenčnou nutnosťou. Marx sa v tomto kontexte inšpiroval francúzskym utopistom Charlesom Fourierom.

Urx hodnotil aj prózu (ako napríklad Vančurovho Pekára, Káňovu knihu Pasáci, flinkové a tuláci)či filmové umenie (oceňuje Voskovca a Wericha vo filme Hej rup!). Viacero textov venoval polemikám s Bedřichom Václavkom a Karlom Teigem. V súlade s Leninom Urx konštatuje, že v rámci kultúry treba ponechať všetko zdravé, pravdivé a schopné aj z tzv. meštiackej kultúry, čo však kontrastuje s jeho častým radikalizmom aj voči tvorcom v kultúre tvorenej priamo jeho kolegami. Aj Vlašín v dobovej literatúre priznáva, že Urx mal voči autorom obrovské nároky, a to aj v otázke morálneho charakteru. Neuznával žiadne kompromisy. Sumárne Vlašín zdôrazňuje Urxov prínos predovšetkým v tom, že sa usiloval zaradiť spisovateľov či filozofov a ich diela do širšieho spoločenského kontextu, čo sme spomenuli aj vyššie.

V DAV-e, nad DAV-om alebo proti DAV-u?

Urx vstúpil do literatúry už v roku 1923 textom Nové nábehy v najmladšej slovenskej poézii. V ľavicových periodikách – najmä časopise DAV, ale aj iných – publikoval články o Wolkrovi, Nezvalovi či Poničanovi. Vysoko oceňoval avantgardné výtvarné umenie Georgea Grosza a Otta Dixa v kontexte sociálnej angažovanosti. Úzko spolupracoval najmä s Petrom Jilemnickým, ktorý bol zároveň jeho veľkým priateľom, ale tvorili aj akúsi vnútornú opozíciu v samotnom DAV-e. (Podpisovali sa dokonca spoločným pseudonymom Pat a Patachon, čo bola komická filmová dvojica, ktorej vtipnosť bola založená na tom, že kým Pat bol veľmi vysokej a štíhlej postavy, Patachon bol malý a zavalitý).

Skupina slovenských a českých spisovateľov, Eduard Urx prvý zľava.
Snímka: www.wikimedia.org

Doktrinársky píše o odklone od proletárskej poézie a taktiež nezdieľal národno-emancipačný tón ostatných davistov (Urx v článku 10 rokov DAV-u píše, že niektoré články Novomeského, Okáliho a Poničana sú rappovština, sú chaotické a s marxizmom nestotožniteľné). Neumannová dodáva, že tieto varovania davisti nechceli počuť, a tak sa dali cestou buržoáznej ideológie (text je písaný v čase perzekúcií predstaviteľov DAV-u, takže kniha je poplatná tejto veľmi problematickej dobe). Neumannová vykresľuje Urxa v 50. rokoch ako kritika davistov a nekompromisného straníckeho bojovníka a redaktora Pravdy, ktorý bol niekoľkokrát väznený.  Avšak pozor! Väznení boli aj ostatní davisti a tu treba povedať, že hoci bol Urx k DAV-u kritický, sám sa s ním stotožňoval – priamo sa k nemu hlásil. Dokonca podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov spolupracoval aj s popredným davistom L. Novomeským (ktorého svojho času nazval básnikom doráňanej ľudskosti) na vydávaní Tvorby. V texte sa však prejavila aj Urxova rozpoltenosť, nakoľko strieda opis my v DAV-re s vetami čo DAV urobil a čo mohol urobiť, teda z akoby pozície kritického pozorovateľa. DAV kritizuje v tom, že sa stal izolovanou intelektuálnou skupinou a že nenaplnil cieľ byť hovorcom davov. Neumanová v duchu dobového doktrinárstva (ktoré je navlas podobné tomu súčasnému) píše: „Zatiaľ čo Pravda bojuje za svoju existenciu, DAV uberá sa cestou idealistického svetonázoru v rozpore s učením robotníckej triedy. (…) Kým Urx s Jilemnickým bojujú za socialistickú literatúru, skupina Clementis, Svetlík, Okáli, Novomeský klaňajú sa západnému dekadentnému umeniu, prechovávajú nenávisť voči marxizmu-leninizmu, bojujú proti socialistickému realizmu.

Baňa, pomenovaná po E. Urxovi. Snímka: www.wikimedia.org

No, je to teda kniha písaná v duchu doby, v ktorej vznikla, avšak jediná, ktorá obsahuje podrobný Urxov životopis. Každá kritika DAV-u zo strany Urxa je retrospektívne v 50. rokoch vysoko cenená. Neumannovej kniha je poznačená dobovými procesmi s tzv. buržoáznymi nacionalistami (v skutočnosti bojovníkmi za politickú rovnoprávnosť), kde sú Urx a Jilemnický vykreslení pozitívne a V. Clementis s K. Svetlíkom negatívne ako ľudia s vlastnosťami buržoáznej kolísavosti s nemarxistickým a neleninským pomerom k strane, pričom autorka cituje IX. zjazd KSS a Viliama Širokého, hlavného strojcu procesov. Autorka dokonca využíva aj brezniansky výlet davistov na demonštrovanie boja proti davistom, resp. na vyčlenenie Urxa s Jilemnickým nad DAV. Ľuba Obtuloviča tu napríklad vykresľuje ako jedináčika z mäsiarskeho domu a ostatných davistov vykresľuje ako osobnosti, ktoré brzdili boj proti národnostnému šovinizmu a kozmopolitizmu (čo sú len tak mimochodom dosť protichodné smery). Aj také boli 50. roky a pokrútená filozofia dejín v tomto období.

Vydané dielo a pocta

Prvý ucelený (aj v tomto texte citovaný, avšak protidavisticky tendenčný) životopis vychádza až pri 50. výročí jeho narodenia v roku 1953, a to od autorky Ľuby Neumannovej s titulom Revolučný bojovník Edo Urx. V roku 1954 vychádza výber Za pravdu a mír s predslovom Miloša Nováka, Drugov výber s poznámkami Viliama Plevzu s názvom Urx a naša prítomnosť, výbery Básnik v zástupe (so štúdiou a poznámkami Druga), V prvých radách (Lantová, Nosek) a V službách revolúcie (Drug). V roku 1972 vydal pri príležitosti 70. výročia narodenia Literárny archív Matice slovenskej v Martine v náklade 200 výtlačkov krátku biografiu Edo Urx, spojenú s kópiami faksimile pôvodných Urxových rukopisov.

V roku 1979 vyšiel výber Štěpána Vlašína z jeho diela pod názvom Umění a proletariát, pričom na výbere tém, ktorým sa Urx venoval (filozofie, kritika formálnej logiky, umenie a estetika, moderná poézia, fenomén meštiactva v literatúre, filmová kritika, výtvarné umenie, kritika domácej, českej a svetovej literatúry a autorov ako Wolker, Čapek, Biebel, Bezruč, Heine, Cocteaua, Majakovskij a ďalší), možno konštatovať, že bol skutočne rozhľadeným a sčítaným literátom.

Urx má pamätnú dosku v Prahe 6 a sú po ňom pomenované ulice tak v Českej republike, ako aj na Slovensku. Pomenovali po ňom aj chemickú továreň v Ostrave a baňu Anselm (dnes Banícke múzeum) v blízkosti Ostravy. Už pri Okálim bolo pomerne zložité zaujať objektívny a vyvážený postoj k jeho životu a dielu; pri Urxovi je to vzhľadom na jeho extrémnu angažovanosť snáď ešte ťažšie… Dokonca aj dobová Encyklopédia slovenských spisovateľov uvádza, že Urx sa dostával vo vzťahu k nesocialistickým spisovateľom až k prehnaným odsudkom (napr. voči Kraskovi), napokon však autori konštatujú, že jeho tvorba prispela k rozvoju socialistickej literatúry v Československu. Pišútove Dejiny slovenskej literatúry ho diferencujú od Novomeského a Okáliho tým, že sa venoval predovšetkým potrebe vnútorného zrenia davistického hnutia, kým Novomeský a Okáli komentovali aj situáciu v nesocialistickej literatúre. V novších Dejinách slovenskej literatúry od Imricha Sedláka je spomenutý iba v rámci vety o literárnej kritike vedľa D. Okáliho.

Nedovolím si však nad Urxom vyrieknuť finálny ortieľ a názor prenechávam čitateľovi.

Bibliografia
Na socialistických polích, Moskva 1934
Pole zorané, 1934
Za pravdu a mír, ed. M. Novák, 1954
Urx a naša prítomnosť, ed. Š. Drug, 1960
Básnik v zástupe, ed. Š. Drug, 1961
V prvních řadách, ed. L. Lantová, M. Nosek, 1962
V službách revolúcie, ed. Š. Drug, 1976
Umění a proletariát, ed. D. A Š. Vlašínovi, 1979
NEUMANNOVÁ, Ľuba: Revolučný bojovník EDO URX. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1973
Edo Urx 1930 – 1942 (faksimile). Martin: Matica slovenská, 1972
PIŠÚT, Milan: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava: Obzor, 1984
ROSENBAUM, Karol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava: Obzor, 1984

(Celkovo 188 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter