Unikátna kronika toho, ako sa v pôrodných bolestiach svetovej vojny a vlastnej krvi rodil moderný slovenský národ
Na počesť 80. výročia SNP vychádza záverečný, tretí diel trilógie povstaleckých príbehov Povstanie – 60 dní národa III., s podtitulkom Október, Nádeje a ústup, z pera dlhoročného člena Spolku slovenských spisovateľov, Gustáva Murína (Magnet Press Slovakia, 2024, 144 strán).
Táto kniha nie je ďalším historickým elaborátom na danú tému. Je to unikátna kronika osobných príbehov v rámci dramatických historických udalostí, ktoré v súčte vydávajú na epos o tom, ako sa v pôrodných bolestiach svetovej vojny a vlastnej krvi rodil moderný slovenský národ. Osobné príbehy sú tu zaznamenané a prerozprávané z autentických zdrojov citovaných z 25 kníh a 55 článkov. Kniha mapuje Povstanie po dňoch a na každý je tu jeden výnimočný príbeh, či ľudský osud. To všetko rámcované známymi historickými udalosťami k danému dňu. Prelína sa tu tak unikátnym spôsobom všeobecná história s osobnými dejinami.
Vďaka ústretovosti vydavateľstva Magnet Press Slovakia (špecializovaného na militárie) je kniha bohato ilustrovaná dobovými fotografiami.
V prvej časti trilógie sa čitateľ dozvie, kto a čo viedlo k Slovenskému národnému povstaniu, ako plynuli jeho prvé dni plné chaosu, nedorozumení, ale aj enormného nadšenia a nádejí…
Druhá časť čitateľovi ukáže, ako Slovenské národné povstanie nabralo na sile a došlo aj k miestnej porážke nacistov pri Telgárte. Zrodil sa unikátny letecký most, ktorým Sovietsky zväz dodával povstalcom všetko potrebné. SNP sa dostalo aj do histórie leteckých súbojov faktom, že ako jediné povstanie proti nacistom malo takú silnú jednotku stíhačov, že ovládli nebo nad Slovenskom. Bol to čas nádejí, ale aj krutých skúšok za cenu ľudských obetí.
Tretia časť prináša príbehy vzdoru vojakov a partizánov i utrpenia civilných obetí. Sú tu zaznamenané hrdinské činy i osobné svedectvá zverstiev napáchaných SS-ákmi, medzi ktorými boli najbrutálnejší ukrajinskí príslušníci SS-divízie Galizien/Halič. Dozvieme sa tiež o málo známych posledných okamihoch povstaleckých generálov Viesta a Goliana pred zajatím. Veľmi silné sú aj príbehy žien vo víre vojnových udalostí.
Pri príležitosti dnešného 80. výročia Slovenského národného povstania ponúkame čitateľom Slova krátke ukážky z trilógie.
Príbehy a scény prvého dňa Povstania
Golian vydal o 10:15 všetkým posádkam rozkaz na najprísnejšiu bojovú pohotovosť a okamžitú aktivizáciu ich obrany.
Okolo 15:00 poobede dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk na Slovensko a začalo organizovať otvorený odboj, čím sa vlastne začalo Povstanie.
Velenie Povstania potrebovalo súrne vedieť, z ktorých smerov Nemci obsadzujú Slovensko. Preto zástavník-rotmajster let. František Cyprich vzlietol na školskom dvojplošníku He-72 na prieskum južného smeru. Zameral sa na Lučenec, kde obletel všetky príjazdové cesty a aj železničnú stanicu. Nezaznamenal podozrivý pohyb, keď ho vtom prekvapila protilietadlová paľba. Školské lietadlo nemalo pancierovanie a bolo ľahko zraniteľné. Preto sa rozhodol pre úskok. Stiahol plyn a pristál na lúke pri stanici. Protilietadloví delostrelci sa už potešili z úspešného poškodenia stroja a prestali strieľať. Cyprich sedel trpezlivo v mašine, ktorej vrtuľa sa pretáčala naprázdno. Ak by motor vysadil, doplatil by na to, ale zatiaľ išiel. Tak mal čas všimnúť si vojenský transport, ktorý stál na stanici – počet vagónov a vezenú bojovú techniku. To už z vagónov vyskákali nemeckí a maďarskí vojaci a hnali sa k nemu. Keď už boli blízko, Cyprich pridal plyn, hladko sa vzniesol a odletel priamo na Tri Duby hlásiť, čo zistil.
Poobede prišli do Popradu z Ružomberka dve čaty partizánov pod velením komisára oddielu Jaroslava Šolca. Postupne pribudol oddiel dobrovoľníkov z Okoličného, ako aj z Bodíc, Važca a Svitu a vojaci železničného strážneho oddielu. Prečíslili tak miestnych Nemcov, ktorým nepomohla ani posila FS (polovojenský oddiel Karpatonemeckej strany) z Kežmarku. Poprad ovládli povstalci. Spomína partizán Tibor Donoval: „Prvý raz sme zažili naozajstnú akciu, keď sme pochodovali na Poprad. V jednej zo zákrut sa oproti nám z ničoho nič vyrútili dva nepriateľské pancieráky. Všetci okolo mňa sa rozutekali. Ako keď strelíš do vrabcov. Ostal som sám, skrytý za dvoma maličkými stromami pri ceste. V jednom momente som začal sám od seba páliť z guľometu… Pamätám si, že som sa snažil modliť, no nevedel som si spomenúť na celý Zdravas. Tak som si dookola opakoval iba „Svätá Mária, Svätá Mária…“. Mal som horúcu hlavu, vypálil som asi jedenásť zásobníkov. Vytrhol ma z toho až krik nadporučíka: „Donovale, přestaňte střílet!“ Až vtedy som si uvedomil, že môj guľomet zahnal tie dva pancieráky. Pochopil som, že sa to dá, keď aspoň jeden človek nájde odvahu. Ak by boli všetci utiekli, tak nás tam do jedného pobijú.“
Zo Žiliny vyslaná predsunutá rota nadporučíka Česlu s 30 dobrovoľníkmi z Čadce odzbrojila na železničnej stanici nemeckú strážnu jednotku a stanovište nemeckých poľných žandárov. Na poludnie už museli sami utekať pred blížiacimi sa okupačnými jednotkami. Prápor stot. Šlajcharta s počtom asi 400 mužov sa presunul do priestoru severne od obce Brodno, aby podchytili ustupujúcu jednotku roty npor. Česlu. Tá disponovala jednou húfnicou vz 30, avšak prišla o ňu skoro ráno 30. augusta v boji s prichádzajúcimi nemeckými vojskami.
Smolenice obsadila čata vojakov z Trnavy, ktorí sa priviezli skonfiškovaným autobusom. Zatkli riaditeľa Slovenských škrobární v Boleráze a riaditeľa Chemickej továrne, J. Pálffyho. Tých previezli späť do Trnavy, kde boli krátko vypočúvaní a väznení.
V Novej Bani učiteľ Ján Zeman zorganizoval miestnych chlapov tak účinne, že dokázali odzbrojiť údernú jednotku HG, rozdať ich zbrane a prebrať vojenskú moc v okrese. Jeho priateľ, výtvarník Štefan Bednár vo svojich pamätiach s hrdosťou oznamuje, že pod jeho velenie sa prihlásila skutočne pestrá zmes dobrovoľníkov – červenoarmejci z roku 1917 (?), maďarskí komunardi (?) a aj španielski interbrigadisti (?). Vzhľadom k ich predpokladanému veku si možno prišli len zaspomínať na revolučnú mladosť…
Ľudácky prezident Tiso v následnom rozhlasovom prejave povedal: „Vyhlasujem, že príchod nemeckých jednotiek na Slovensko má jediný cieľ, zlikvidovať partizánsku čeliadku na Slovensku. Nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť, ale vrátiť Slovensku charakter národa pokojného, štátu slovenskému známku štátu usporiadaného a slovenskému pokojamilovnému človeku vrátiť istotu života a majetku.“ Odzbrojenie slovenskej armády, zatknutie generálov Čatloša, Malára a Jurecha (pričom posledných dvoch nacisti popravili a Čatloš unikol poprave len tým, že sa dostal do sovietskeho zajatia) a brutálne represálie voči civilnému obyvateľstvu od nemeckých okupantov odkazujú Tisov prejav do ríše rozprávok pre ohlúpnutie národa.
V Trnave začali hliadky miestnej posádky zatýkať prominentných nacistov nemeckej národnosti a ľudákov. Do druhého dňa ich v kasárňach internovali stovku.
O 19:30 v budove Hlavného veliteľstva vojaci zatýkajú nemeckú vojenskú misiu a príslušníkov Gestapa. Je to jedna z kurióznych situácií Povstania. Chodba k ich kanceláriám bola vždy zamknutá, ale v pravej chvíli je otvorená, takže sa Nemci nezmohli na žiadny odpor. Mreža bola odomknutá kvôli Kanákovi, ako prezradili sami Nemci (Dobrovodský): „Dostali sme telefonicky príkaz zachrániť pred partizánmi vysokého slovenského dôstojníka a bleskovo ho spojiť s nemeckým generálom v Bratislave.“ Viac ich však zaujal Čatlošov rozhlasový prejav z Bratislavy o príchode nemeckých vojsk, takže nezaregistrovali dramatické udalosti v budove a skončili v zajatí.
Večer o 20:00 sa Vojenské ústredie Povstania konečne odhodlalo k heslu „Začnite s vysťahovaním!“, čím mobilizovalo všetky posádky na Slovensku. V zálohe bolo aj heslo, ktoré malo byť šifrou v rozhlasovom vysielaní v znení: „Obchodný cestujúci Škrovina sa má ihneď vrátiť do Bratislavy, lebo mu zomrela manželka.“ Niekto mal zmysel pre čierny humor. Toto heslo našťastie nikdy neodznelo…
Povstalci získavajú sebadôveru
Veľmi skoro ráno prichádza pplk. Imrich Václav, ako Golianov kuriér, autom do Spišskej Novej Vsi. Vracia sa z neúspešnej cesty za dvomi východoslovenskými divíziami („Obranný úsek Plesnivec“): „… tam sa však už žiadni vojaci nenachádzali. Podobná situácia bola aj v Levoči. Časť posádky sa presunula ku Kežmarku, kde sa zúčastnila bojov. Zbytok posádky dôstojníci tiež rozpustili a vojakov poslali domov. V meste nebolo ani jediného vojaka. Jedna čata, ktorej velil čat. Jobák, však na nákladnom aute odišla do Harichoviec, s úmyslom postaviť sa Nemcom na odpor. Keď som sa o nich dozvedel, poslal som svojho šoféra po nich. Akonáhle títo vojaci dorazili do kasární v Levoči, dal som rozkaz na nákladné auto naložiť ľahké a ťažké guľomety. Spolu sme potom vyrazili smerom na Banskú Bystricu… V Hranovnici som sa následne dozvedel, že v Poprade sa zhromažďujú Nemci, že ich je asi jeden prápor. Žiadal som o posily, aspoň jednu rotu. Pplk. Tlach ma upokojoval, že oni majú hlásenie, že v Poprade je asi 10 nemeckých vojakov.“
Ráno 1. septembra 1944 Poprad definitívne obsadzujú nemecké jednotky. V meste sa už nebojovalo, vyskytli sa len menšie prestrelky. Obsadením Popradu sa nemeckým okupačným jednotkám otvorila cesta smerom na Liptovský Svätý Mikuláš (dnes Liptovský Mikuláš) a Ružomberok, a zároveň cesta na Brezno nad Hronom (dnes Brezno) a Banskú Bystricu. Časť partizánov ustúpila od Kežmarku a Popradu aj do Vysokých Tatier. V Starom Smokovci sa partizáni spojili s príslušníkmi finančnej stráže a vo Vojenských Zruboch (dnes Tatranské Zruby) s vojenskou posádkou, ktorej velil npor. Ján Hudec. Nemecký úderný pluk 1. tankovej armády sa v Poprade rozdelil a postupoval ďalej dvoma smermi. Prvý smerom na Kvetnicu a druhý na Svit. V priestore Kvetnice a Batizoviec sa povstalci pokúsili postup okupantov zastaviť, čo sa im v ten deň aj podarilo. Z Brezna včas vyrazila jednotka vedená kpt. Ľudovítom Kramplom, ktorý zavrátil na ceste medzi Vernárom a Pustým Poľom ustupujúce povstalecké tanky a nákladné autá s vojakmi. Na severnom okraji Hranovnice zastavil malý autobus a dve nákladné autá s vojakmi. Ich veliteľom bol pplk. Ján Noščák, posádkový veliteľ v Poprade. Hlásil, že Nemci začali útok na Poprad a on dostal od plk. Bodického rozkaz ustúpiť… Kapitán Ľudovít Krampl spolu s npor. Andrejom Alakšom začali organizovať a riadiť aj vývoz zbraní a munície z muničného skladu pri Kvetnici, no len s čiastočným úspechom. Okolo 11:00 prišla k veliteľovi Kramplovi motospojka s tým, že k obrannej línii sa priblížilo osobné auto s nemeckým dôstojníkom s bielou zástavou. Krampl tam poslal svojho pobočníka kpt. Čipka, ktorý priniesol nemeckú výzvu, aby im slovenská armáda nebránila v postupe a spojila sa s nimi v likvidácii partizánov. Kapitán Krampl im odkázal, že majú vyprázdniť Poprad, inak budú oni čeliť útoku povstalcov. To nemohol osobne splniť, pretože vo večerných hodinách ho vystriedal pplk. Imrich Václav. Ten pridelenú úlohu nezvládol a do dvoch dní z neho bola zdeprimovaná troska neschopná velenia.
Kpt. Ján Lehotský vydal rozkaz na rozostavenie delostreleckej batérie za muničným skladom. Velenia sa ujali npor. Pavol Šimon a npor. Andrej Gbúr.
Z delostreleckého postavenia, ktoré tvorili tri 15 cm húfnice, začali ostreľovať nepriateľské pozície na letisku a priestor kasární Pod Gerlachom. Touto paľbou bolo zničené jedno nemecké lietadlo a dve boli poškodené, kasárne ale zasiahnuté neboli. Prápor zložený z vojakov mikulášskej posádky a partizánov, ktorý ustupoval od Popradu v smere na Svit, zaujal obranné postavenie v priestore Štrba – Štrbské Pleso. Predsunuté hliadky sa nachádzali na severnom okraji lesa pri Lučivnej a ťažisko obrany bolo pri železničnej stanici Štrba. Veliteľom obranného úseku Lučivná – Štrba – Štrbské Pleso bol kpt. Jozef Vražda.
Jednotky trnavskej posádky sa po prvýkrát postavili na odpor postupujúcim okupantom na čiare Zlaté Moravce – Nemce (dnes Tekovské Nemce). Bezstarostná jazda (po hladkom obsadení Bratislavy a Trnavy) jednej roty pluku Schill sa skončila jej rozprášením a na mieste ostali zničené aj dva polopásové transportéry, jeden obrnený transportér, samohybné delo a dve nákladné autá. Na druhý deň sa to zopakovalo pri zničení jedného polopásového transportéra a štyroch motorových vozidiel. Povstalci získali sebadôveru a nemecký veliaci generál o týždeň hlásil: „Stav operácií je toho času taký, že v dôsledku nedostačujúcich síl sme ostali stáť…“ Zaoberal sa tiež myšlienkou vzdať sa útokov na tomto smere a odveliť časť jednotiek skupiny Schill na severný smer…
Historickým paradoxom je, že hoci už prebiehali prvé boje a boli prví mŕtvi i ranení, až v tento deň odovzdal slovenský veľvyslanec v Berlíne, Matúš Černák, oficiálnu žiadosť Tisovej vlády na obsadenie Slovenska nacistickými vojskami. Ďalší dôkaz, že išlo o bábkovú vládu, ktorú nebrali vážne ani Nemci. Černák to zrejme rozpoznal a vzápätí sa vzdal diplomatickej funkcie zo zdravotných dôvodov.
Veľvyslanec exilovej česko-slovenskej vlády požiadal v Moskve o pomoc sovietsku vládu o tri dni neskôr. To už ale sovietske dopravené lietadlá zhadzovali nad povstaleckým územím prvú materiálnu pomoc.
Na ministerstvo národnej obrany prišiel major Ján Kovačovič z Banskej Bystrice s odkazom od Goliana, aby sa bratislavská posádka prebojovala na povstalecké územie. Počas porady s prednostom spravodajského oddelenia, kapitánom gšt. Jánom Stanekom, vstúpil do miestnosti Ferdinand Čatloš. Voči Golianovej požiadavke nemal podľa historika Jablonického žiadne námietky… Niečo iné spomína vo svojich pamätiach mjr. gšt. Jozef Tóth. Ako blízkeho spolupracovníka ho dal zavolať Golian, že mu už trikrát volal Čatloš, ale on s ním nechce hovoriť. Tóth mal zistiť, čo teda chce a pritom neprezradiť nič z toho, čo sa deje v Banskej Bystrici. Tóth od spojára v ústredni zistil, že minister obrany volá na vojenskej linke, ale nie z Bratislavy – pravdepodobne z Horných Motešíc. Čatloš začal rozhovor výzvou, aby nebláznili, stiahli vojsko do kasární a čakali na vhodnejšiu chvíľu. Tóth mu odpovedal, že vhodnejšia chvíľa už nebude a ak on verí Nemcom, tak oni nie. Čatloš sa opýtal, či ich je dosť, ak si trúfajú na takú akciu, ako je Povstanie („Pamäti generála Tótha“): „Povedal som, že s nami sú všetci, ktorých sme považovali za potrebných a užitočných, a že o zradcov nestojíme.“ Pozoruhodné je, že sa Čatloš vôbec neurazil a rozhovor ukončil rezignovaným želaním, aby sa povstalci držali…
Politickí väzni v Ilave nečakali na žiadne pokyny od kaviarenských ilegálnych pracovníkov, ako bol Husák, a sami si v počte 50 osôb vynútili cestu na slobodu.
Vojaci v zostave partizánskej brigády Čapajev sa rozhodli pre útok s využitím tankov. Skupina piatich LT-38 mala vyradiť železničné stanice Kysak a Obyšovce (dnes Obišovce). Na každom tanku bolo niekoľko partizánov, ako priama ochrana, a k tomu dve nákladné autá s pechotou (Velčický): „V skorých ranných hodinách 1. septembra 1944 sa Naništova čata cez Žehňu, Šarišské Bohdanovce a Drieňov (vtedy Žegňa, Bogdanovce a Drienov – pozn. red.), presunula na hlavnú cestu Košice – Prešov. Pri obci Lemešany tankisti zlikvidovali osádku nemeckého osobného automobilu, ktorý vzali do vleku. Onedlho nato natrafili na dva koňmi ťahané vozy s približne desiatimi nemeckými vojakmi a všetkých postrieľali z guľometov. Zdalo sa, že ani útok na kysackú stanicu nebude predstavovať vážny problém. Podľa hlásenia partizánskych prieskumníkov sa tam totiž nachádzala len malá zaisťovacia jednotka. Dôstojnícky zástupca ašpirant Naništa na vlastnú škodu partizánom uveril a po príchode do Obišoviec svoju čatu rozdelil na dve časti. Veliteľské vozidlo nasledované dvomi LT-38 zamierilo k blízkemu železničnému mostu nad riečkou Svinka. Zvyšné dva tanky pod velením dôstojníckeho zástupcu ašp. Blažeja Smoleňa a slobodníka Gajdoša postupovali k železničnému mostu cez Hornád pri Kysaku. Približne o 4. hodine ráno Naništov stroj zničil výstrelom z kanóna strážnu búdku pri obišovskom moste. Práve v tej chvíli sa na trati objavil Panzerzug 62, ktorý bol doposiaľ ukrytý v terénnom záreze na sever od kysackej stanice. Pancierový vlak spustil na slovenské tanky paľbu a zasiahol posledný LT-38 z Naništovej skupiny do palivových nádrží. Vozidlo explodovalo a začalo horieť. Jeho veliteľ desiatnik ašpirant Ľudovít Urbanec a jeden partizán boli okamžite mŕtvi a nabíjač Kľuka utrpel smrteľné zranenie. Naništov stroj potom spolu s tankom desiatnika Štefana Veselovského ustúpil pod most. Nemecký pancierový vlak zatiaľ na ceste medzi Kysakom a Obišovcami zničil ďalší LT-38, ktorému velil desiatnik Gajdoš. Celá osádka zahynula. Dôstojnícky zástupca ašpirant Smoleň sa po neúspešnom pokuse nadviazať so zvyškom čaty rádiové spojenie, rozhodol ustúpiť do Zlatej Bane. Jeho tank však pri odbočovaní na cestu Košice – Prešov zapadol do betónového jarku, z ktorého už nedokázal vycúvať. Niekoľko minút po príchode bojovej súpravy Panzerzug 62 tak z Naništovej čaty zostali len dva LT-38 zablokované pod obišovským železničným mostom. Napriek nevýhodnej pozícii sa tankisti rozhodli pokračovať v boji. Panzerzug 62 preto vyšiel na most, odkiaľ na nich spustil paľbu z mínometov. Keď po niekoľkohodinovom vzájomnom ostreľovaní začala slovenským tankom dochádzať munícia, rozhodol sa dôstojnícky zástupca Naništa s nepriateľom vyjednávať a kvôli tomu vyšiel z tanku s bielou látkou v ruke. Výbuch mínometného projektilu mu však odtrhol obe nohy a veliteľ tankovej čaty svojim zraneniam zakrátko podľahol. Keď o 11. hodine tanky pod mostom vystrieľali všetku muníciu, rozhodli sa zvyšní vojaci a partizáni zachrániť útekom. Niekoľkým čapajevovcom sa podarilo prebehnúť do neďalekého vodného mlyna. Jedného pri brodení Svinky zastrelili Nemci a dvaja spáchali samovraždu. Okrem nich zahynuli tankisti Juraj Pavlík a Leško. Ďalší štyria vojaci padli do zajatia. Mužstvo dôstojníckeho zástupcu Smoleňa zo svojho imobilného vozidla vymontovalo závery zbraní a pešo prešlo do obce Guľvas (dnes Dulova Ves), kde sa pridali ku svojim spolubojovníkom.“
Náhodný očitý svedok, Štefan Bednár, to vo svojich spomienkach opisuje takto („Dvojník Šimon ide do Povstania“): „Hneď za ohybom cesty k stanici sme videli našich padlých. Ležali pod plotom a v priekope pri ceste v civilných šatách – teda partizáni. Bolo horúco, obletovali ich už roje múch. Ešte nižšie, na lúke pred viaduktom sme uvideli vraky našich tančíkov. Nehybné alebo zhorené. A vedľa nich aj mŕtvoly slovenských vojakov. Naveky mi utkvel v pamäti obraz spálenej mŕtvoly. Na sčernetej uniforme mu svietila čistá, belostná slobodnícka hviezdička… Bez prekážok sme sa dostali na stanicu. Na peróne pusto, časť budovy železničnej stanice zdemolovaná. Za ňou plno nemeckého vojska a na konci perónu ako hŕbka nešťastia ležali, sedeli a stáli naši ranení. Nariekali i zúfalo kričali od bolesti. Nemeckí strážni sa na nich zabávali…“
Hitler kaput, alles kaput
Nacisti sa rozhodli pre konečný úder 2. partizánskej brigáde Štefánik. Nastúpili od Bystričky, serpentínami od Turčianskeho Svätého Martina, Zátureckou dolinou a pod ochranou dažďa a hmly hrebeňom od Minčola. Tam vypálili Bagarovu chatu. Na pravé poludnie boli už pri Martinskej chate, odkiaľ stihli partizáni vyniesť materiál a zásoby do lesných úkrytov nad Bystričkou a vo Veľkej doline. Brigáda sa tu rozdelila. Časť pod velením nadporučíka Žingora ustúpila na Baniská a pridala sa k ostatným oddielom brigády. Druhá časť pod velením Konstantina Popova sa presunula do Valčianskej doliny, kde vytvorila 2. slovenskú národnú partizánsku brigádu, ktorá ostala aktívna až do prvých májových dní roku 1945. Nacistický generál Höfle považoval Popova za zvlášť nebezpečného, takže mu venoval časť svojho hlásenia („Z bojových operácií SNP“): „…sa pokúša propagandou všemožne rozkladať mužstvo 14. SS divízie granátnikov Galizien, doteraz máme 50 prebehlíkov.“ V prípade tejto divízie to nebol až taký problém, lebo jej jadro sa koncom júna 1944 niekoľko kilometrov západne od mesta Brody dostalo do obkľúčenia, keď Červená armáda začala nečakanú ofenzívu. Počas prebíjania z obkľúčenia 14. divízia SS prestala existovať ako samostatná jednotka, stratila 7 000 ľudí, ostalo v nej ešte 3 000 príslušníkov. Tento zvyšok divízie bol po častiach nasadený proti Povstaniu na rôznych úsekoch povstaleckého frontu, ako aj na zabezpečovaciu a represívnu činnosť v zázemí. Jej príslušníci sa buď brutálne vŕšili na civilnom obyvateľstve, alebo utekali. Veliteľ divízie SS-Brigadeführer und Generalmajor der Waffen-SS und der Polizei Fritz Freitag sa po zajatí Spojencami v obave, že sa za tie zverstvá bude zodpovedať, radšej zastrelil.
Okresný náčelník v Martine vyhláškou oznámil popravu 48 civilistov podozrivých z odbojovej činnosti. Najmladší mal len 15 rokov, najstarší 60. Exekúcie viedol osobne hauptscharführer Harms podľa zoznamu, ktorý osobne zostavil. Najskôr dal jednej skupine Sklabiňanov na Bukovinách vykopať 2 metre hlboké, asi 2 metre široké a 8-10 metrov dlhé jamy. Časť z kopáčov vrátili do pivníc okresného riaditeľstva HG, kde sídlilo aj nacistické SD. V nich boli takí nadžganí, že zapálená zápalka hneď zhasla, lebo chýbal kyslík. Po poprave, kde bola takmer polovina Sklabiňanov, zase priviezli ďalších zajatcov, aby jamy plné mŕtvol zahádzali. Neskôr, po exhumácii, boli na mŕtvych objavené stopy beštiálneho mučenia – polámané ruky, rozbité lebky, poprebodávané telá…
Na druhej strane po popravách ľahkomyseľne siahali aj partizáni. Často stačilo len akési vágne podozrenie či len zatknutie neznámeho, ktorého sa v tej chvíli nemal kto zastať. Tak sa spravodajská skupina „Smrek-Bohuš“ dostala na trase svojho pochodu do priestoru pôsobenia v Uhrovskom Podhradí, kde ich privítal veliteľ miestnej partizánskej skupiny, ktorého osobne poznali. Na prespanie im ponúkol naozaj kuriózne miesto – provizórne väzenie v strážnom domčeku. Tam boli zaistení dvaja muži, ktorí mali byť na druhý deň ráno o 09:00 h popravení („Boje za frontom“): „… Na svitaní jeden z odsúdených vstal a začal sa prechádzať po miestnosti. Keď sa rozvidnelo, komisár Mlynský v ňom spoznal svojho spolužiaka z Vojenskej akadémie v Banskej Bystrici, nadporučíka delostrelectva Ladislava Stránskeho, a oslovil ho. Väzeň sa mu zahľadel do tváre, po chvíľke sa spamätal a vykríkol: „Štefan, teba sem boh poslal!“… Vraj ho chytili, ako prechádzal na motorke bez dokladov a z partizánskej skupiny ho nik nepozná. Upadol teda do podozrenia, že ho vyslali fašisti, aby vyzvedal.“ Paradoxom je, že práve Stránsky bol zaslúžilý odbojár – tak blízko bolo v rukách partizánov od podozrenia k poprave a naopak k zvítaniu. Táto spravodajská skupina napojená cez rádiostanicu s najvyšším velením Červenej armády s tým mala už svoju skúsenosť. Už v prvých dňoch Povstania v Turčianskom Sv. Martine, v budove obsadenej armádou, kde im ponúkli samostatnú miestnosť, boli zatknutí pri vysielaní. Zavreli ich do pivnice (ozbrojených, aj s vysielačkou) a zanechali niekoľko dní bez toho, aby sa o nich niekto zaujímal. Len náhodou sa v budove objavil ich známy sovietsky partizánsky veliteľ, ktorý to komentoval slovami „Kakaja komedija!“. Trvalo však ešte tri dni než sa na miestnom štábe povstaleckej armády vo Svätom Petre (dnes Turčiansky Peter) situácia vyjasnila a spravodajská skupina „Smrek-Bohuš“ mohla pokračovať v plnení svojich úloh. Za ich zatknutím bol miestny profesor Roob z ilegálnej skupiny Flóra, ktorá bola napojená na Londýn. Dôvod zatknutia sa však už nedozvedeli…
Hlásenie partizánskej skupiny Pavel z dnešného dňa (v origináli bez jazykovej úpravy): „Zo všetkých náznakov vysvitá, že Nemci počítajú v nitrianskej doline na obranu, lebo vyzvali civilné obyvateľstvo v úseku Topoľčany, Baťovany, Oslany k dobrovoľnej evakuácii na západ… V Baťovanoch robia popravy u nového kostola, kde je vykopaná jama, leží tam asi 150 ľudí (ženy, deti a nahé), ženy údajne znásilňujú. V Suteckej doline popravených 40-50 mužov. 62 zajatcov popravených u Topoľčian, 45 Židov v Nemčiciach… popravení.“
Tí, čo takéto beštiálne popravy zázrakom prežili, vydali o tom aj takéto svedectvá („Bojoval národ“): „Zobrali nás a šikovali do domu Štefana Zúbeka. Odtiaľ sa už ozývali výkriky a plač. Pokúšali sme sa vrátiť, lenže vojak nás nepustil. Už som cítil, že idem na smrť. Vošiel som do chodby a cez otvorené kuchynské dvere som videl na zemi postrieľaných ľudí. Z kuchyne vyšiel esesák v bielej pláštenke. Úzkosťou sa mi zvieralo srdce a hrdlo. Čosi mi našepkávalo: Púšťaj sa skorej! Zaznel výstrel a ja som padol dolu tvárou a tak som zostal ležať. Chvíľu som bol omráčený, ale potom som vnímal všetko, čo sa okolo mňa dialo. Vedľa po ľavej strane padol ďalší. Domnieval som sa, že je to môj brat. Ležal som bez pohnutia. Do dverí vošiel ďalší, ktorý stačil iba vykríknuť „Ježišmária“! Tresol výstrel a už padol krížom cez prah dverí na moje nohy. Ležal som medzi postrieľanými, z ktorých ešte viacerí prejavovali známky života, stonali, zmietali sa v smrteľných kŕčoch. Rozmýšľam, čo mám robiť. V tej hrôze som ani nevedel, či som ranený, alebo nie, nijakú bolesť som necítil. Na chodbe som počul pravidelné ťažké kroky Nemca, ktorý nás strážil. Čas akoby sa bol úplne zastavil. Ranení stonú a zvíjajú sa v bolestiach. Esesák vošiel dnu, prišiel k jednému, čo sa ešte hýbal, a strelil mu do tyla. Potom k druhému, k ďalšiemu, až prišiel ku mne. Aj dýchať som prestal. Snažil som sa nehybne ležať, avšak nervy som mal už také vybičované, že ani neviem, či som sa netriasol a nehýbal. Čakal som na výstrel. Nemec nevystrelil. Možno mu vyšli náboje, možno si myslel, že som mŕtvy. Uvedomoval som si len jedno, že ešte žijem. Tí, čo predtým stonali, tíchli, len z chodby bolo počuť tlmený nemecký rozhovor…
Nemec znovu vyšiel… Už horel aj dom a nad hlavou mi začínala prehárať povala, dusil som sa od dymu, strašná páľava ma oblievala. A z chodby sa stále ozývali kroky strážiaceho vojaka. Na kabát mi padla horiaca trieska. Za živa tu predsa zhorieť nemôžem! Dvíham pomaličky hlavu, ale len na chvíľku, a čakám, čo bude. Znovu som si ju položil a opäť zdvihol. Keď ani teraz nezaznel výstrel, vytiahol som si nohy spod mŕtveho suseda. Kľakol som si na koleno, obrátený chrbtom od dverí, a stále som ešte čakal, že po mne vystrelí. Do dverí som sa však neodvážil pozrieť, aby som nezazrel hlaveň samopalu. Už začínal na mne horieť kabát. A vtom sa na chodbe prevalila prehorená povala. Nemec vybehol von. Vstal som aj ja, prekročil som mŕtveho Gusta Kotrlca a vybehol som z domu. Prebehnem cez záhradu, chcem ísť na lúku Frantovku, ale tam vidím zástup ľudí, obkolesený fašistami. Dole na ceste stáli obrnené vozy. Čo robiť, kam sa podieť? Vrátil som sa rýchlo späť, v záhrade som sa zahrabal do snehu… V dome neďaleko mi zhorela žena a mladší syn Jožko…“
Neobvyklé strety medzi povstalcami a Nemcami ponúkali krčmy, pohostinstvá a cukrárne medzi frontovými líniami, ktoré napriek vojnovým udalostiam napodiv fungovali a mali čo ponúknuť. V tomto prípade išlo o opustený dom v kúpeľoch Štubnianske Teplice, kde bola pivnica s bohatými zásobami vína, ako aj fľaše s tokajským a koňakom. Ponúkať sa sem chodili striedavo Nemci aj povstaleckí prieskumníci, ale vždy len na pár minút, aby čo-to odniesli. Tejto noci to malo byť inak. Prepadovú hliadku povstalcov tvorili štyria vojaci, z toho dvaja prieskumníci, a navyše dvaja dôstojníci, z toho jedným bol spravodajský dôstojník, ktorý prepad viedol. Po dlhšom nočnom pochode dorazili k domu, z ktorého práve vyšiel totálne ožratý nemecký vojak zo Sudet, aby si odskočil. To bolo znamenie, že Nemci úplne opustili ostražitosť. A naozaj, keď povstalci vošli do pivnice, našli tam dvanásť na mol opitých nemeckých vojakov. Takých opitých, že príchodzích vítali vínom v plechových šálkach a chceli sa opilecky bratať. Keďže spravodajský dôstojník ovládal perfektne nemčinu a aj nárečie používané Nemcami na Slovensku, vznikla aj bizarná debata („Železný prápor“): „Opití nemeckí vojaci s oťaženými hlavami slintavo brblali, jeden druhému si prisviedčali, apaticky opakovali: „Hitler kaput, alles kaput“. Víno z dvoch prostredných sudov vytekalo z dierok navŕtaných guľkou z pištole do pocínovaného vedra. Odtiaľ potom čerpali, keď dopili šálku…“ Nemci sedeli pri sviečkach, a tak až na jedného nepochopili, že hovoria s nepriateľmi. Ten jeden bol poddôstojník, ale nesiahol po zbrani, lebo mu bolo jasné, že by tým masaker len začal. Tak sa pokúšal s povstalcami zbratať, ale rýchlo to fatalisticky vzdal. Bol príliš opitý, aby sa na čokoľvek zmohol. Povstalci sa vytratili a ostal len spravodajský dôstojník, ktorý tú poslednú pitku v živote týchto okupantov ukončil streľbou zo samopalu.
Snímky: www.wikimedia.commons, www.wikipedia.sk
