Patrí či nepatrí Pamätník Červenej armády na námestie?

Musím povedať, že ma prekvapilo vystúpenie predstaviteľov občianskej iniciatívy Nie v našom meste. Ani nie tak snahou odstrániť Pamätník Červenej armády z hlavného námestia nášho mesta (to už tu bolo začiatkom 90-tych rokov minulého storočia), ale skôr argumentáciou. Argumentovali nepravdivosťou údajov uvedených na pamätníku či tvrdením, že pamätník je len prejavom sovietskej propagandy, ktorá desaťročia poškodzovala mesto a krajinu. Druhým a ešte viac originálnejším (osobitejším?) z ich tvrdení bol argument, že veľkú časť stredného Slovenska okolo miest Banská Bystrica a Zvolen oslobodila Rumunská armáda v súčinnosti s Červenou armádou. Vo svojej odbornej činnosti som sa niekoľko rokov venoval obdobiu rokom druhej svetovej vojny, osobitne situácii v Banskej Bystrici počas nich, oslobodeniu mesta i postaveniu pamätníka Červenej armády. Predpokladám, že v iniciatíve Nie v našom meste sú ľudia, ktorým na meste skutočne a úprimne záleží. Chcú rozhodovať o meste so zmyslom pre jeho históriu, jeho ľudí, jeho ducha a tradície. A celkom určite chcú rozhodovať nie na základe dojmov, ale na základe pojmov, so znalosťou veci i faktov a nechcú byť len zneužití antisovietskou (antiruskou) propagandou. Preto, ak mi dovolíte, uvediem niekoľko historických informácií k oslobodeniu mesta i postaveniu pamätníka Červenej armáde. Verím, že tam nájdete niektoré odpovede na iniciatívou položené otázky.

Foto: Martin Krno

Oslobodenie mesta Banská Bystrica v roku 1945 a jeho súvislosti

To, čo charakterizuje mesto, aká je jeho tvár, osud, ale i duch, určujú nielen ľudia mesta, ale aj udalosti, ktoré mesto prežíva a ktoré významne ovplyvňujú jeho osud. Mesto Banská Bystrica malo vo svojich dejinách šťastie na ľudí a vďaka nim dokázalo zvládnuť i zložité a nepriaznivé obdobia.

Začiatok roka 1945 bol začiatkom veľkej nádeje. Skoro všetci očakávali s veľkou netrpezlivosťou koniec najhoršej vojny, ktorá trvala už šiesty rok. Koniec bol už relatívne blízko, ale bolo potrebné prežiť ešte tri veľmi dlhé a náročné mesiace. Hneď v januári 1945 vedenie mesta muselo riešiť snahu nemeckého velenia v meste zničiť vybraných 23 budov. Išlo o najvýznamnejšie mestské budovy, úrady, byty, ale aj elektráreň, učiteľskú a obchodnú akadémiu, dievčenské gymnázium, riaditeľstvo štátnych lesov, biskupský úrad, objekty Národnej banky či Národného domu. Keď nemecké veliteľstvo nereagovalo na prosby o stretnutie, delegácia mesta koncom januára navštívila v Bratislave, majúc so sebou podporný list biskupa Andreja Škrábika, prezidenta republiky a predsedu vlády. Obom Tisovcom, Jozefovi i Štefanovi, vysvetlili svoje obavy i prosby a čakali na pomoc. Nakoľko bola táto cesta úspešná, je ťažké objektívne vyhodnotiť. Faktom však je, že nakoniec spomínané budovy boj o oslobodenie mesta prežili.

Prelom januára a februára bol v meste v znamení odchodov (útekov) mestských a štátnych reprezentantov. Z mesta náhle odišiel jeho mešťanosta Ondrej Smida, vládny poverenec pre stredné Slovensko Dr. Ján Ďurčanský, vedúci župného úradu Lukačič. Spolu s nimi žandárske oddiely s ich veliteľstvami i štátna polícia. Štátna správa sa rozpadla a de facto prestala existovať. Ako-tak fungovalo ešte vedenie mesta a dobrovoľný hasičský zbor.

Na základe rozkazu nemeckého veliteľstva bol vyhlásený od 19-tej hodiny zákaz nočného vychádzania. Všetci obyvatelia boli povinní zúčastňovať sa opevňovacích prác, muži boli odvádzaní na nútené práce mimo mesta. Situáciu ešte viac komplikovali stovky utečencov, ktorí však v meste nenachádzajú pomoc. Medzi obyvateľov prenikali správy o vraždení v Kremničke a Nemeckej, vypaľovaní okolitých obcí a represáliách nemeckých jednotiek, ale aj pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.

Foto: Martin Krno

V meste sa natrvalo zatvárali banky, obchody, začali chýbať potraviny, ošatenie a iné predtým bežne dostupné tovary. Koncom februára sa v meste rozšírila epidémia škvrnitého týfusu, na ktorý neboli lieky. Vedenie mesta formou vyhlášky odporúčalo liečbu cibuľou a cesnakom, tie sa však nedali zohnať. Mesto bolo viackrát letecky bombardované i ohrozované delostreleckou paľbou približujúcich sa jednotiek Červenej armády. Atmosféra v meste bola mimoriadne dusná, ťaživá. Obyvatelia s obavami očakávali prichádzajúce dni bojov o mesto.

Nemecká 8. armáda spolu s 1. Maďarskou armádou sa pripravovali na obranu mesta. Muži z mesta i okolitých obcí boli odvádzaní na budovanie obranných línií. Fašisti využili obranné línie zhotovené povstalcami v roku 1944. Vybudovali na prístupoch k Banskej Bystrici celú sériu pevnostných opevnení. Od juhu boli vybudované štyri protitankové priekopy, 20 železobetónových palebných ohnísk, 206 kovových protitankových prekážok (ježkov). Podobne od východu prehradili prístupy k mestu v údoliach Hronu členitou obranou.

Pripomeňme si, že zoskupenia bieloruských a ukrajinských frontov Červenej armády vznikli v súvislosti s prípravou jej ofenzívy v rokoch 1944 a 1945. Svoje mená dostali podľa území, kde mali pôsobiť. 2. Ukrajinský front vznikol premenovaním Stepného frontu 20. októbra 1943. V jeho radoch bojovalo k 1. januáru 1945 – 54,09 % Rusov, 30,31 % Ukrajincov, 13,50 % príslušníkov národov zo stredoázijských sovietskych republík a 2,10 % Bielorusov.

Pre 2. a 3. Ukrajinský front bol spoločne určený smer ofenzívy: Budapešť – Bratislava – Viedeň – Brno. Bojová činnosť 2. Ukrajinského frontu sa v januári až marci 1945 vyvíjala ako dve relatívne samostatné, avšak úzko prepojené operácie. Prvá smerovala k Novým Zámkom a Komárnu ako podpora bojov o Budapešť, druhá smerom k Banskej Bystrici v rámci oslobodenia miest a obcí stredného Slovenska.

Oslobodenie Banskej Bystrice dostali za úlohu jednotka Červenej armády 40. armáda generála Žmačenka a 4. Rumunskej armády generála Dăscălesca. Rozhodujúci útok na Banskú Bystricu začali určené jednotky o pol ôsmej ráno 19. marca 1945 tridsaťminútovou delostreleckou prípravou. Útok bol koordinovaný z troch strán:

– z južnej strany od Zvolena po oboch stranách Hrona 6. streleckou divíziou generála Obušenka, 42. gardovou streleckou divíziou plukovníka Bočkova, 133. streleckou divíziou plukovníka Sažina, 232. streleckou divíziou plukovníka Calaja, 240. streleckou divíziou generála Umanského v súčinnosti s rumunskou 8. mechanizovanou jazdeckou divíziou a 21. pešou divíziou;

– z juhovýchodu od Zvolenskej Slatiny smerom na Hornú Mičinú 50. zborom generála Merkulova a 51. zborom generála Rumjanceva spolu s rumunskou 9. pešou divíziou;

– z východnej strany od Podbrezovej 54. pevnostnou brigádou plukovníka Karnačeva s rumunskou 11. pešou divíziou.

Aj z tohto výpočtu sa dá pochopiť, kto nás oslobodil a v súčinnosti s kým. Mesto Banská Bystrica oslobodili jednotky 40. Červenej armády v súčinnosti s 1. Rumunskou armádou. Bez Červenej armády a jej postupu smerom na Nemecko by jednotky Rumunskej armády v roku 1945 určite nebojovali na Slovensku.

Súčasný postup z troch strán donútil nemecké velenie stiahnuť časť síl a postupne uvoľňovať pozície. Cez mesto prechádzali celé kolóny ustupujúceho nemeckého a maďarského vojska smerom na Harmanec a Tajov. Nemecké velenie mesta zabavilo posledné zásoby potravín, pohonných hmôt a rôzneho materiálu. Jeho pozornosti neušlo ani mestské auto, ako aj za veľkých obetí získaná mestská hasičská motorová striekačka Sabina. 23. marca vyhodili do povetria železničné mosty, mosty cez Hron a zničili koľajnice a výhybky na železničnej trati. Mesto Banskú Bystricu opustilo nemecké velenie 24. marca vo večerných hodinách.

Už 23. marca boli oslobodené obce v bezprostrednej blízkosti mesta – Iliaš, Kremnička, Rakytovce. 24. marca – Kráľová, Majer, Radvaň, Šalková. V ranných hodinách nasledujúceho dňa – 25. marca, na Kvetnú nedeľu – začínali prichádzať na územie mesta prví vojaci oslobodzovacích armád. Rozhorel sa boj o mesto, jednotlivé ulice i hlavné námestie. O 11-tej hodine bolo už námestie oslobodené a nemeckí vojaci organizovane ustupovali smerom k rímskokatolíckemu cintorínu a následne na pripravené obranné pozície v Kostiviarskej a okolitých vrchoch. 25. marca 1945 po 14-tej hodine sú pôvodná („malá“, bez pridružených obcí) Banská Bystrica i Senica slobodné.

Na druhý deň, 26. marca, boli oslobodené pôvodné obce Rudlová, Sásová, Podlavice a Skubín. Kvetná nedeľa roku 1945 sa stala symbolicky pre Banskú Bystricu a jej obyvateľov prísľubom nového lepšieho života. Ale ešte celý týždeň čelilo mesto a jeho osloboditelia snahe o znovudobytie mesta novými prisunutými zálohami nemeckej armády a ostreľovaniu mesta z vopred vybudovaných delostreleckých pozícií. Aj preto boli Jakub i Kostiviarska oslobodené 1. apríla a Uľanka až 4. apríla (ako Bratislava či Liptovský Mikuláš). Územie mesta, ktoré dnes prejdeme autom za niekoľko minút, oslobodzovali vojaci oboch armád 12 dní.

Sloboda neprišla sama a náhodou. Stála nemalé obete a množstvo mladých životov. Tu nejde o čísla, ale o reálne zmarené ľudské životy. Rodiny bez otcov, bratov, synov. Za našu slobodu a budúcnosť. Počas bojov o Banskú Bystricu boli straty (mŕtvi a ranení) oslobodzujúcich jednotiek až 11 137 vojakov, z nich zahynulo 2 104. Na území mesta „malej“ Banskej Bystrice (bez okolitých obcí, ktoré sú dnes jej súčasťou) bolo podľa archívnych dokumentov pochovaných 59 padlých vojakov Červenej armády a 106 vojakov Rumunskej armády. Nezmyselná diskusia o tom, ktorí vojaci boli v meste skôr (prví), ktorá armáda mala viac obetí je ukážkou nepochopenia podstaty ich obety. Všetci padli za našu slobodu a budúcnosť. Šťastnejší, živí, vojaci oboch armád po oslobodení mesta pomáhali obnoviť život v ňom, stavali nové mosty a pod. Im všetkým je potrebné vzdávať rešpekt, úctu a spomienku.

Aj preto Ruská federácia ako vlastník pamätníka, v polovici 90-tych rokov minulého storočia súhlasila s tým, aby na pamätník Červenej armády (tzv. Čierny obelisk) bol umiestnený text na pamiatku Rumunskej armády, osloboditeľky mesta. A uvedomil si to aj bývalý primátor mesta Peter Gogoľa, ktorý vrátil na budovu radnice pamätnú tabuľu venovanú Červenej armáde, ktorú tam pôvodne dali vďační obyvatelia nášho mesta. A pripojil k nej podobnú tabuľu venovanú poďakovaniu Rumunskej armáde.

V poslednej dobe sa často rozoberajú najmä dve otázky. Archívne materiály dávajú na ne jednoznačnú odpoveď. Aj na otázku – Vojaci ktorej osloboditeľskej armády vstúpili ako prví na územie mesta? Bola to prieskumná jednotka poručíka Pavla Stepanoviča Kadikova, ktorá bola v Banskej Bystrici 25. marca 1945 o 3-tej hodine ráno, čo písomne jej veliteľovi potvrdil mestský notár? Akú má však táto otázka i toto potvrdenie zmysel a hodnotu oproti tým 165 obetiam pre našu slobodu, skutočne neviem. Je to, podľa môjho názoru, absolútne nepodstatné…

Archívy dávajú odpoveď aj na otázku, kedy vlastne bola oslobodená Banská Bystrica. Pri hľadaní odpovede si musíme zodpovedať či chceme hľadať odpoveď pri podobe „malej“ pôvodnej Banskej Bystrici, alebo pri súčasnej podobe nášho mesta. Ak by sme hľadali odpoveď pri súčasnej podobe, potom by bol správny dátum od 23. marca do 4. apríla. Dátumom oslobodenia mesta by bolo oslobodenie jeho prvej súčasnej časti alebo poslednej? Aj jedno, aj druhé by bolo mystifikáciou. Ani Iliaš, Rakytovce, Kremnička či Uľanka v roku 1945 neboli ešte súčasťou mesta Banská Bystrica, boli to samostatné obce.

„Malá“ Banská Bystrica z roku 1945 bola oslobodená 25. marca, ale rozkaz k oslave jej oslobodenia bol vydaný najvyšším velením Červenej armády 26. marca 1945. Preto je na pamätníku už od jeho postavenia uvedený dátum 26. marca ako deň oslobodenia mesta. Dátum 25. marec 1945 ako Deň oslobodenia mesta bol rozhodnutím Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici schválený ako významná udalosť do zoznamu nehmotných kultúrnych pamätihodností nášho mesta.

Pamätník Červenej armády

Mesto Banská Bystrica a okolité obce boli oslobodzované od nemeckých a maďarských okupantov v roku 1945v priebehu 10 dní od 23. marca do 4. apríla 1945. Pôvodne boli príslušníci Červenej armády (vojaci i dôstojníci), ktorí zahynuli pri oslobodzovaní nášho mesta, pochovaní na hlavnom námestí (dnešnom Námestí slovenského národného povstania).

59 vojakov Červenej armády padlých pri oslobodzovaní mesta Banská Bystrica bolo pochovaných na hlavnom námestí v podvečer 26. marca 1945 do spoločných hrobov označených tzv. bratskými mohylami so zoznamom vojakov uložených v hrobe. V pozadí stojacich vojakov Turzov dom. Fotografia: Archív Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici.

Pochovaní boli 26. marca 1945 v priestore pri dnešnej fontáne približne na mieste medzi Turzovým domom a vyústením Lazovnej ulice na námestie. Padlí vojaci boli uložení na mieste a podľa podmienok, ktoré stanovilo Nariadenie zástupcu Ľudového komisára obrany č. 023 zo 4. februára 1944. Hroby museli byť na čestnom mieste, mali mať hĺbku minimálne 1,5 m s 0,5 m vysokým náhrobkom. Po jeho zasypaní mali byť upravené mačinou alebo kameňmi. Náhrobky tvorili tzv. bratské mohyly, ihlany vysoké okolo jedného metra s identifikáciou pochovaných mŕtvych vojakov. Tak, ako to ukázala fotografia zverejnená na Bystricovinách.sk. O pochovaní vojakov sa urobil písomný záznam so zoznamom pochovaných, ich identifikáciou a vyhotovila sa osobitná schéma pochovania, ako aj popis miesta, v ktorom sa vojnový hrob nachádza. Na základe analýzy dochovaných dobových prameňov možno konštatovať, že vyčlenené jednotky v mnohých prípadoch tieto činnosti realizovali za aktívnej spoluúčasti miestneho obyvateľstva.

Pri prechode Vlády národného frontu Čechov a Slovákov (tzv. Košická vláda) z Košíc do Prahy navštívil 8. mája 1945 prezident Československej republiky Dr. Edvard Beneš so svojou delegáciou Banskú Bystricu. Pri tejto príležitosti položil vence k hrobom vojakov Červenej armády na Námestí Slovenského národného povstania. Fotografia: Archív Stredoslovenského múzea, autor prof. Krákora.

V Banskobystrickom archíve som konkrétne dokumenty k tomuto nenašiel. Sú však doklady, že veniec k týmto hrobom položil 8. mája 1945 prezident Československej republiky Dr. Edvard Beneš so svojou delegáciou pri príležitosti prechodu Vlády národného frontu Čechov a Slovákov (tzv. Košická vláda) z Košíc do Prahy.

Architekt Samuel Mironovič Vajštejn, rodák z Kyjeva, autor pamätníka Červenej armády (tzv. Čierneho obelisku) na Námestí Slovenského národného povstania. V 70-tych rokoch (pravdepodobne v roku 19974) mu bol udelený titul Čestný občan mesta Banská Bystrica. Fotografia: Archív Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici.

Iné je to v prípade výstavby Pamätníka obetiam Červenej armády, tzv. Čierneho obelisku. Archívne materiály ukazujú, aký veľký význam pripisovalo postaveniu pamätníka velenie Červenej armády, ako aj vedenie mesta. Osobitný význam pamätníka vyplýval zo skutočnosti, že naše mesto bolo centrom Slovenského národného povstania. Pre stavbu pamätníka v Banskej Bystrici bol vedením 2. Ukrajinského frontu vybraný mladý poručík Červenej armády inžinier architekt, kyjevský rodák, Samuel Mironovič Vajštejn, ktorý svoju odbornosť a kvalitu tvorby osvedčil v Cluji (Rumunsko), Hatvane a Miškolci (Maďarsko). Ten o zložitosti tohto poverenia neskôr napísal: „Úloha vybudovať pamätník priamo na námestí starobylého mesta, ktoré má svoju neopakovateľnú tvár i osobitý architektonický štýl, nebola ľahká, ani jednoduchá. Rozhodol som sa pre jednoduchý obelisk z ušľachtilého čierneho labradoru na tribúne z čiernej leštenej žuly.“

Vojna ešte pokračovala a už 11. apríla 1945 sa začala výstavba pamätníka. Pôvodne sa uvažovalo s výstavbou pamätníka v úplnom centre námestia, hneď vedľa existujúcich hrobov vojakov Červenej armády pri fontáne. To však architekt Samuel M. Vajštejn odmietol a navrhol jeho umiestnenie v dolnej časti námestia s cieľom umiestniť pamätník, zvoliť jeho tvar, hmotu i orientáciu tak, aby korešpondoval s charakterom námestia a stal sa jeho prirodzenou súčasťou. Zvolené riešenia pozitívne ocenil aj historik umenia Dr. Ladislav Skrak: „Vertikalita objektu je mimoriadne pôsobivo funkčná a včlenená do pôdorysu a tvarovosti, ale aj do výrazu a objemovosti hmôt historického námestia. Platí to nielen v smere tiahlej západno-východnej linearity nástupu a námestia.“

Stavbu pamätníka realizovala banskobystrická stavebná firma Horn, známa svojou pamätníkovou tvorbou. Jej správcovia, páni Majerský a Styk práce na pamätníku realizovali v spolupráci s autorom pamätníka, kyjevským rodákom architektom Samuelom Vajštejnom i stavebným inžinierom, dôstojníkom Červenej armády Nikitom Sorokinom. Fotografia: Archív Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici.

Pamätník Červenej armády, vysoký 14,5 metra zakončený päťcípou bronzovou hviezdou o priemere 20 centimetrov, stavali občania mesta, konkrétne banskobystrická stavebná firma Horn, známa svojou pamätníkovou tvorbou. Jej správcovia, páni Majerský a Styk práce na pamätníku realizovali v spolupráci a s dohľadom autora projektu architekta S. M. Vajštejna i stavebného inžiniera, dôstojníka Červenej armády Nikitu Sorokina. Pre stavbu pamätníka sa využil miestny hrubozrnný andezit, zásoby švédskej leštenej žuly, ale aj leštený anortozit (starším pomenovaním labradorit) zo severu Žitomírskej oblasti, ktorý sa doviezol zo špeciálnych zásob Červenej armády v Budapešti. Práce sa robili vo vysokom tempe s cieľom dokončiť stavbu pamätníka do konca mája, čo sa aj podarilo. Náklady na jeho výstavbu vo výške 716 757, 25 Kč uhradila Červená armáda, okrem 275.512,65 Kč, ktoré hradilo mesto a československý štát.

Odhalenia pamätníka sa mal pôvodne zúčastniť veliteľ 2. Ukrajinského frontu maršál Rodion Malinovskij, ktorý však pre poverenie velením vojsk Červenej armády na japonskom fronte sa nakoniec nemohol zúčastniť. Preto k slávnostnému odhaleniu pamätníka došlo až 24. júna 1945 o 11-tej hodine. V tento deň predstaviteľ 2. Ukrajinského frontu plukovník Gavrilov a vojenský veliteľ mesta podplukovník Gegučadze slávnostne odovzdali pamätník mešťanostovi Banskej Bystrice Gustávovi Zemanovi a veliteľovi mestskej polície majorovi Evženovi Riečanskému.

Slávnosť odhalenia Pamätníka Červenej armády v Banskej Bystrici – 24. jún 1945. Fotografia: Archív Stredoslovenského múzea, autor prof. Krákora.

Odhalenie pamätnÍka

V zápisnici o prevzatí pamätníka sa píše: „Berúc pod ochranu hore podpísaný pamätník, miestny Národný výbor v Banskej Bystrici zaväzuje sa a berie na zodpovednosť jeho stav a zaväzuje sa pri najmenšom poškodení pomníka ihneď oznámiť Vojenskému veliteľstvu Červenej armády alebo zástupcom Sovietskeho zväzu a poškodenie opraviť. Okrem toho, miestny Národný výbor zaväzuje sa udržiavať pomník a plošinu v bezvadnom stave, opatrovať kvety, zalievať ich, meniť odkvitnuté kvety za čerstvé kvety, podľa ročného obdobia.“

Nasledujúce roky života mesta i veľká rekonštrukcia námestia v roku 1994 potvrdili citlivý spôsob začlenenia pamätníka do architektúry námestia, vhodnosť jeho kompozície a potvrdili jeho úlohu i poslanie. Obelisk zostal v zásade rovnaký ako pri jeho odhalení. Pri treťom výročí oslobodenia bol text v azbuke na západnej strane obelisku, na základe iniciatívy vedenia mesta, doplnený o slovenskú verziu. V roku 1974 bola urobená celková obnova a doplnenie písma na pamätníku. V deväťdesiatych rokoch bol so súhlasom Ruskej federácie na južnej strane obelisku doplnený text s poďakovaním Rumunskej armáde, osloboditeľke mesta.

Čierny obelisk je vyjadrením vďaky mesta i jeho obyvateľov za slobodu a život v mieri. Najlepšie to dokumentujú slová predsedu Okresného národného výboru v Banskej Bystrici Pavla Styka, evanjelického kňaza a aktívneho účastníka protifašistického odboja, pri prvom výročí oslobodenia mesta, ktoré predniesol na rokovaní pléna v apríli 1946: „Najmä nám, leží na svedomí, aby z ťažkých obetí, donesených na oltár nášho oslobodenia, vyrástol nový život, lepší a krajší aspoň našim potomkom… Mnoho námahy, mnoho utrpenia, bolestí a sĺz stála naša sloboda; mnoho mladých obetí za ňu padlo v obeť. Nuž a my živí tým viac si vážme idey, za ktoré pracovali, bojovali, trpeli a umreli naši najlepší bratia. Nech je nám celoživotnou podlžnosťou snažiť sa, aby idey Slovenského národného povstania oslobodený národ uviedol do života.“

Roky druhej polovice dvadsiateho storočia boli rokmi nebývalého rozvoja mesta. Mesto a jeho obyvatelia do dnešných dní dodržali svoj záväzok a pamätník Červenej armády je naďalej dôstojnou súčasťou námestia. Je súčasťou našej histórie i našich životov. Je symbolom našej slobody a ceny obety, ktoré pre ňu naši osloboditelia priniesli. Preto by sme úvahy o jeho odstránení či premiestnení mali citlivo zvažovať a prehodnotiť v zmysle týchto našich hodnôt a tradícií.

Záverom

Pamätníky Červenej armády boli postavené vo všetkých krajinách, ktorými prechádzala Červená armáda ako osloboditeľská armáda počas bojov proti nacistickému Nemecku. Nachádzajú sa aj vo viacerých mestách Slovenska a dodnes osvedčujú osloboditeľskú misiu tejto armády v rokoch 1944 až 1945.

Pamätník Červenej armády vo Viedni je nielen umiestnený v centre mesta, ale je aj súčasťou projektu propagácie turistických atraktivít hlavného mesta Rakúska. Fotografia: Wikipedia.org.

Okrem iných miest aj v centre Viedne sa nachádza krásny, impozantný pamätník Červenej armády s vodotryskom na Schwarzenbergovom námestí (Schwarzenbergplatz). Pamätník bol vytvorený architektom S. Jakovlevom a sochárom M. Intizaryanom, na pamiatku 17-tisíc sovietskych vojakov, ktorí boli zabití počas útočnej operácie pri oslobodení Rakúska, v roku 1945. Odhalenie pamätníka sa uskutočnilo 19. augusta roku 1945. Pamätník predstavuje 12-metrovú postavu vojaka so samopalom v ruke na 20-metrovom podstavci, na ktorom je vyrezaný Stalinov príkaz o oslobodení Viedne, druhý verš hymny ZSSR a citát zo Stalinovej reči z 9. mája roku 1945. Dodnes sú na ňom denne čerstvé kvety. Za pamätníkom je kolonáda s ruským nápisom v azbuke: „Večná sláva hrdinom Červenej armády, ktorí padli v boji s nemeckými fašistickými votrelcami, za slobodu a nezávislosť Európy.“

Do súťaže o centrálnu sochu pamätníka Červenej armády v parku Treptow sa prihlásilo asi 30 návrhov. Vyhral druhý z  návrhov Jevgenija Vučetiča pre netypické poňatie sochy vojaka osloboditeľa. Dievčina, ktorú drží vojak v ľavej ruke je zobrazením viacerých reálnych príbehov, počas ktorých vojaci Červenej armády pri bojoch o Berlíne zachránili ohrozené deti. Meč v pravej ruke je jednoduchým, ale výrazným symbolom, ktorý vyvoláva asociáciu s dávnou hrdinskou minulosťou tradičných ruských bohatierov. Fotografia: Wikipedia.org.

Pamätníky Červenej armády sú postavené aj priamo v Berlíne. Dokonca tri. Pamätník legendárneho tanku T-34 ako symbolu porážky fašizmu nachádzajúci sa na území pôvodného západného Berlína je doteraz umiestnený v bezprostrednej blízkosti budovy Spolkového snemu. Druhý pamätník je pri ZOO a v parku Treptow sa nachádza tretí, najväčší pamätník Červenej armády mimo územia pôvodného Sovietskeho zväzu. Bol odhalený 8. mája 1949. Autormi pamätníka sú architekt Jakov Belopolskij a sochár Jevgenij Vučetič, ktorý vytvoril legendárne sochy Matky vlasť pre pamätné areály vo Volgograde a v Kyjeve. V Treptowe je pochovaných 7 000 vojakov Červenej armády, ktorí padli pri dobíjaní Berlína.

Vstupu na pamätník dominujú dve mohutné sovietske vlajky vytesané z červenej žuly. Uprostred rozsiahleho priestranstva je neprehliadnuteľná 12 metrov vysoká socha sovietskeho vojaka, držiaceho v ľavej ruke nemeckú dievčinu a v pravej sklonený meč. Červenoarmejec symbolicky stojí na rozlomenom hákovom kríži –  symbole porazeného fašizmu. Na podstavci sochy, plniaceho zároveň funkciu krypty, je vytesaný nápis: Večná sláva vojakom sovietskej armády, ktorí položil svoje životy v boji za oslobodenie ľudstva.“

Pamätníky venované vojakom Červenej armády sú v oboch krajinách udržiavané v perfektnom stave a navštevované verejnosťou. Sú pripomienkou na zlomovú dobu, kedy sa rozhodovalo nielen o osude národa, ale o osude ľudstva, o zachovaní kultúry a hodnôt.

Rovnako to platí aj pre náš Čierny obelisk na dnešnom námestí Slovenského národného povstania. Pamätník je autenticky spojený s telami 59 vojakov, ktorí padli za našu prítomnosť i budúcnosť. Boli pochovaní do spoločných hrobov na námestí 26. marca 1945 a približne po roku boli ich ostatky (rovnako ako rumunských vojakov) prevezené na centrálny cintorín do Zvolena. Telá všetkých 59-tich vojakov boli už bez identifikačných prvkov, a preto boli všetky telá prevezené a pochované ako neznámi vojaci. Ležia v hromadnom hrobe v sektore B2 pod číslami 2560 až 2309. Neboli to a nie sú to bezmenní vojaci. Mali svoje životy i mená. Životy im vrátiť už nemôžeme, ale prinavrátiť im ich mená je našou povinnosťou. Aj pre ich rodiny a potomkov. Pre našu spoločnú pamäť.

Mesto Banská Bystrica v roku 1945 bolo oproti dnešnému stavu malé mesto a nemalo veľa voľných priestorov a námestí. Hlavná železničná stanica bola umiestnená v priestore oproti dnešnej budove Mestského úradu, približne tam, kde sa nachádzajú oprotistojace bytovky. Námestie slobody, Ludvíka Svobodu či Štúrovo námestie neexistovali. Boli v zásade dve námestia – Horné a hlavné. Preto výber umiestnenia na hlavnom námestí bol logický a je zdôvodniteľný. Umiestnenie pamätníka bolo urobené v spolupráci s vedením mesta a bol postavený jeho obyvateľmi. Podľa môjho názoru bol pamätník naprojektovaný ukrajinským architektom Vajštejnom veľmi citlivo, nenarúša atmosféru, priestor i hmotu námestia. Rekonštrukcia námestia v roku 1994 ešte viac podporila toto začlenenie pamätníka do námestia. Potvrdzujú to aj deti, ktoré často vybehnú na podporné plochy pamätníka a hrajú sa na ňom.

Rozumiem tomu, ak dnes už niektorí z nás nevedia čítať v azbuke a nerozumejú ruskému textu umiestnenému na obelisku. Slovenský text bol sformulovaný a odsúhlasený Banskobystrickým mestským zastupiteľstvom v roku 1948. Ak sa v texte hovorí o „akomsi vzkriesení Československej republiky“ nadväzuje na tradície Slovenského národného povstania, pretože počas povstania bola na jeho území obnovená Československá republika. A v rokoch 1945 až 1992 sme predsa ešte stále žili v Československu.

Vojenské hroby a pamätníky podliehajú osobitnému režimu a zákonu č. 130/2005 Z. z. o vojnových hroboch. A, samozrejme, sú aj predmetom ochrany medzinárodného humanitárneho práva, ktoré má svoje začiatky a doposiaľ platné pravidlá položené v I. a II. Haagskej mierovej konferencii. Významnú úlohu v tejto oblasti zohrávajú aj vzájomné medzinárodné dohody o vojnových hroboch, ktoré má Slovenská republika uzavreté s Českou republikou, Francúzskom, Maďarskom, Nemeckom, Poľskom, Rakúskom, Rumunskom, Ruskou federáciou a Spojeným kráľovstvom a Severným Írskom. Preto akákoľvek zmena či úprava pamätníkov je nesmierne zložitá.

Historicky pohľad na vojenský cintorín v Majeri. Na tomto cintoríne bolo pochovaných v rokoch Veľkej vojny 1 380 vojakov 8 národností. Zomreli vo vojenskej nemocnici v Majeri. Fotografia: Archív Stredoslovenského múzea.

Nový vzhľad obnoveného vojenského cintorína v Majeri vzišiel z architektonickej súťaže, ktorú vyhlásilo Mesto Banská Bystrica v roku 2016. Rozhodnutím odbornej poroty z 13 predložených návrhov zvíťazil projekt trojice Ing. arch. Benjamín Bradňanský, Ing. arch. Víto Halada a Maroš Greš. Predložili koncepciu obnovy cintorína nie ako jeho fyzickú rekonštrukciu, ktorá reálne už nebola možná, ale ako projekt mentálnej obnovy priestoru spomínania s vložením novej životaschopnej vrstvy. Toto riešenie bolo ocenené v roku 2019 cenou Dušana Jurkoviča (udeľuje ju Spolok architektov Slovenska) a v roku 2020 aj cenou za architektúru CE ZA AR. Fotografia: Mesto Banská Bystrica.

Na území Slovenska je v evidencii ministerstva vnútra 32 495 vojenských hrobov a 2 734 pietnych symbolov na pamiatku padlých v oboch svetových vojnách. Na našom území je pochovaných 160 000 padlých vojakov, z ktorých je v 22 cintorínoch pochovaných viac ako 93 000 z obdobia 2. svetovej vojny. Na našom území je pochovaných 63 517 Červenoarmejcov, 10 435 padlých vojakov Rumunskej armády. Existuje u nás však aj šesť nemeckých vojnových cintorínov. Nemecký vojenský cintorín pri Važci, kde je pochovaných už viac ako 10 000 vojakov, bol v roku 1999 ocenený slovenskou cenou za architektúru.

Naši, slovenskí vojaci z obdobia tzv. Veľkej vojny sú pochovaní vo Francúzsku, Poľsku, Rusku, Taliansku a Ukrajine. Z obdobia 2. svetovej vojny sú slovenskí vojaci pochovaní v 28 krajinách sveta na 360 cintorínoch a v 6 733 spoločných hroboch. Najmä na území Bieloruska, Poľska, Ruska, Talianska a Ukrajiny. A sme presvedčení, že aj oni by mali mať, recipročne, dôstojné miesta hrobov a pamätníkov. Aj pre naše rodiny a potomkov. Pre našu spoločnú pamäť.

Pamätník padlým vojakom Slovenskej armády – príslušníkom Rýchlej divízie – v Lipovci (Ukrajina). Naši vojaci neprišli ako osloboditelia, bojovali na strane nemeckej 17. armády. Počas bitky pri Lipovci sa dostali pod krížovú paľbu z oboch strán, pričom zaznamenali najvyššie straty v priebehu jediného dňa počas celej vojny. Pamätník bol postavený v roku 1942. V roku 2010 boli novo objavené telesné pozostatky piatich slovenských vojakov uložené k viac ako 600 vojakom pochovaných na tomto cintoríne. Autor fotografie: Hekateri, licencia CC BY-SA 4.0.

Mesto Banská Bystrica sa stará o vojnové hroby a o pietne miesta s nimi spojené. V tomto je dobrým príkladom pre ostatné mestá a obce. Obnovuje ich, buduje, udržiava. Príkladom za obdobie Veľkej vojny môže byť ukážková obnova vojenského cintorína v Majeri, či pamätník na vojenský cintorín pri internáte Spojenej školy informačných technológií (tzv. Podlavický cintorín). Pre obdobie 2. svetovej vojny je príkladom obnova vojenských hrobov na katolíckom a evanjelickom cintoríne v meste, úprava a rekonštrukcia pamätníka v Kremničke, ale aj starostlivosť o Pamätník Červenej armády na Námestí Slovenského národného povstania. Tak ako všetky tieto pietne miesta aj on patrí do nášho mesta, do našich tradícií a hodnôt.

Aj preto je dátum oslobodenia mesta Červenou a Rumunskou armádou – 25. marec 1945 – nehmotnou kultúrnou pamätihodnosťou Banskej Bystrice.

Autor pamätníka v Kremničke, výnimočný architekt Dušan Jurkovič, vytvoril v poľskej Haliči viacero vojenských cintorínov z obdobia Veľkej vojny. Ich jedinečnosť a atmosféra je daná najmä jeho umením pri tvorbe týchto cintorínov. Na niektorých z nich sú mimochodom pochovaní aj vojaci 16. Honvédskeho pluku z Banskej Bystrici. Naši rodáci.

Pohľad na vojenský cintorín Gladyszów z obdobia Veľkej vojny, ktorý projektoval Dušan Jurkovič. Fotografia: Wikipedia.org

Na jednom z nich, na vojenskom cintoríne v Gladyszówe, sú do kameňa vytesané slová, ktoré by sme mali naučiť vnímať a rešpektovať: Smrť vojaka je svätá. A veľký príkaz nenávisti zotiera. Či bratom bol alebo nepriateľom. Nech nikto nepamätá. Rovnako česť a milosť darujme im.

(Celkovo 465 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Odpovede

  1. Veľmi dobrý článok a memento súčasným USA-hujerom.
    Rád by som tu pripomenul aj rumunskú zbierku dokumentov k 23. 8. 1944, ktorá obsahuje aj dokumenty o pôsobení rumunskej armády na území Slovenska a Moravy. Obsahuje rozkaz hlavného rumunského veliteľa rumunským vojakom pri prechode maďarsko slovenskej hranice – upozorňuje ich, že vstupujú na územie spriateleného štátu a ukladá im, aby sa na jeho území správali tak, ako by išlo i ich vlasť.

  2. Vďaka za vynikajúce, presné a vecné fakty – len z takých môže vychádzať slušnosť a morálka. Kiež by to dokázalo otvoriť oči aj obetiam nato-propagandy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter