Nový filmový trhák o Oppenheimerovi pripomenul zhodenie prvej jadrovej bomby na Hirošimu. Vyvolalo zložité otázky o povahe spoločnosti, ktorá umožnila vývoj a použitie takýchto bômb a hromadenie zásob jadrového arzenálu, ktorý môže mnohonásobne zničiť svet. Súvisela neslávne známa McCarthyho éra a hon na červených nejako s patológiou spoločnosti, ktorá potláčala svoju vinu za bombardovanie Hirošimy a Nagasaki a namiesto toho ju nahrádzala vierou vo svoju výnimočnosť? Čo vysvetľuje premenu Oppenheimera, „hrdinu“ projektu Manhattan, ktorý vytvoril atómovú bombu, na ničomníka, ktorý potom upadol do zabudnutia?
Oficiálny portrét Roberta Oppenheimera,
riaditeľa projektu Manhattan. Foto: Wikipedia.org
Spomínam si na svoje prvé stretnutie s americkou vinou za dve atómové bomby zhodené na Japonsko. V roku 1985 som sa zúčastnil na konferencii o distribuovaných systémoch riadenia počítačov v Monterey v Kalifornii a našimi hostiteľmi boli Lawrence Livermore Laboratories. Bolo to zbrojárske laboratórium, ktoré vyvinulo vodíkovú bombu. Počas večere sa manželka jedného z jadrových vedcov spýtala japonského profesora pri stole, či Japonci chápu, prečo Američania museli zhodiť bombu na Japonsko. Že to zachránilo milión životov amerických vojakov? A mnoho ďalších Japoncov? Hľadala odpustenie viny, ktorú niesli všetci Američania? Alebo hľadala potvrdenie, že to, čo jej povedali a čomu verila, bola pravda? A že túto vieru vyznávali aj obete bomby?
Toto nie je o filme o Oppenheimerovi; používam ho len ako zámienku, aby som uviedol, prečo atómová bomba predstavovala viacero zlomov v spoločnosti. Nielen čo sa týka vojny, ktorej nová zbraň úplne zmenila parametre. Ale aj poznanie spoločnosti, že veda už nie je záležitosťou len vedcov, ale nás všetkých. A pred vedcami tiež vyvstalo, že to, čo robia v laboratóriách, má reálne dôsledky vrátane možného zničenia samotného ľudstva. Znamenalo to aj, že nastala nová éra, éra veľkej vedy, ktorá potrebuje mega peniaze!
Napodiv, dvaja z popredných vedcov, ktorí stáli v centre hnutia proti jadrovým bombám po vojne, zohrali významnú úlohu aj pri iniciovaní projektu Manhattan. Leo Szilard, maďarský vedec, ktorý emigroval najprv do Anglicka a potom do Spojených štátov, požiadal Einsteina o pomoc pri obrátení sa na prezidenta Roosevelta, aby Spojené štáty vyrobili jadrovú bombu. Obával sa, že ak ju ako prvé vyvinie nacistické Nemecko, ovládne svet. Szilard sa zapojil do projektu Manhattan, hoci nebol v Los Alamos, ale v hutníckych laboratóriách Chicagskej univerzity. Szilard sa v rámci projektu Manhattan zasadzoval aj za demonštráciu bomby pred jej použitím na Japonsko. Einstein sa obrátil na prezidenta Roosevelta s výzvou proti použitiu bomby. Roosevelt však zomrel, pričom Einsteinov list zostal na jeho stole neotvorený. Nahradil ho viceprezident Truman, ktorý sa domnieval, že bomba by Spojeným štátom poskytla jadrový monopol, a teda by pomohla podmaniť si Sovietsky zväz v povojnovom scenári.
Poďme však k projektu Manhattan. Jeho rozsah bol ohromujúci aj na dnešné pomery. V čase najväčšieho rozvoja priamo zamestnával 125 000 ľudí a ak započítame mnohé ďalšie odvetvia, ktoré buď priamo alebo nepriamo vyrábali diely alebo zariadenia pre bombu, počet by sa blížil pol miliónu. Náklady boli opäť obrovské, 2 miliardy dolárov v roku 1945 (dnes okolo 30 až 50 miliárd dolárov). Vedci boli elitnou skupinou, do ktorej patrili Hans Bethe, Enrico Fermi, Nils Bohr, James Franck, Oppenheimer, Edward Teller (v príbehu sa s ním ešte stretneme), Richard Feynman, Harold Urey, Klaus Fuchs (ktorý sa „podelil“ o atómové tajomstvo so Sovietmi) a mnoho ďalších vedcov zvučných mien. Do projektu Manhattan boli rôznym spôsobom zapojené viac ako dve desiatky nositeľov Nobelovej ceny.
Veda však bola len malou časťou projektu Manhattan. V rámci neho chceli vyvinúť dva druhy bômb: jednu s izotopom uránu 235 a druhú s plutóniom. Ako oddeliť štiepny materiál U 235 od U 238? Ako skoncentrovať plutónium na použiteľnú zbraň? Ako urobiť oboje v priemyselnom meradle? Ako nastaviť reťazovú reakciu, ktorá spojí subkritický štiepny materiál a vytvorí kritickú masu? To všetko si vyžadovalo metalurgov, chemikov, inžinierov, odborníkov na výbušniny a výstavbu úplne nových závodov a zariadení rozmiestnených v stovkách lokalít. A všetko sa malo urobiť rekordne rýchlo. Išlo o vedecký „experiment“, ktorý sa nerobil v laboratórnom, ale v priemyselnom meradle. Práve preto ten obrovský rozpočet a masa ľudí.
Americká vláda presvedčila svojich občanov, že bombardovanie Hirošimy a tri dni po nej aj Nagasaki viedlo ku kapitulácii Japonska. Na základe archívnych a iných dôkazov je jasné, že viac ako jadrové bomby viedol k jeho kapitulácii postup Sovietskeho zväzu, ktorý Japonsku vyhlásil vojnu. Ukázalo sa tiež, že „milión zachránených amerických životov“ v dôsledku Hirošimy a Nagasaki, keďže sa USA vyhli invázii do Japonska, nemalo reálny základ. Bolo to číslo vytvorené výlučne na propagandistické účely.
Zatiaľ čo Američanom predostreli tieto údaje ako seriózne výpočty, fotografie obetí bômb boli dôsledne cenzurované. Jediná dostupná fotografia bombardovania Hirošimy – hríbový mrak – bola fotografia, ktorú urobil strelec z lietadla Enola Gay. Aj keď sa niekoľko mesiacov po jadrovom bombardovaní objavilo niekoľko fotografií Hirošimy a Nagasaki, boli na nich len zničené budovy, ale žiadne ľudské obete.
Spojené štáty nechceli, aby ich víťazstvo nad Japonskom bolo zatienené obrazom hrôzy jadrovej bomby. Ľudí zomierajúcich na záhadnú chorobu, o ktorej vedeli, že ide o chorobu z ožiarenia, odmietali ako propagandu Japoncov. Aby som citoval generála Leslieho Grovesa, ktorý viedol projekt Manhattan, to boli „tokijské rozprávky“. Trvalo sedem rokov, kým sa ľudské obete zviditeľnili, a to až potom, čo Spojené štáty prestali okupovať Japonsko. Aj to bolo len niekoľko obrázkov, keďže Japonsko stále spolupracovalo so Spojenými štátmi na utajovaní hrôzy jadrovej bomby. Na úplné obrazové svedectvo, čo sa stalo v Hirošime, sa muselo čakať až do 60. rokov: fotografie ľudí, ktorí sa vyparili a zostal po nich len obraz na kameni, na ktorom sedeli, ľudí s kožou ovísajúcou z tela, ľudí umierajúcich na chorobu z ožiarenia.
Ďalšou stránkou vytvorenia jadrovej bomby bolo postavenie vedcov. Stali sa hrdinami, ktorí skrátili vojnu a zachránili milión amerických životov. Pri vytváraní tohto mýtu sa jadrová bomba zmenila z veľkého priemyselného úsilia na tajný vzorec objavený niekoľkými fyzikmi, ktorý poskytol Spojeným štátom v povojnovom období obrovskú moc. Vďaka tomu sa Oppenheimer stal pre Američanov hrdinom. Symbolizoval vedeckú komunitu a jej božskú moc. A aj terčom pre ľudí ako Teller, ktorý sa neskôr spojil s ďalšími, aby Oppenheimera zničili.
Ale ak bol Oppenheimer ešte pred niekoľkými rokmi hrdinom, ako sa im to podarilo?
Je ťažké si predstaviť, že Spojené štáty americké mali pred druhou svetovou vojnou silné ľavicové hnutie. Okrem komunistov v robotníckych hnutiach bol aj svet inteligencie silne komunistický – literatúra, kinematografia a fyzika. Ako to možno vidieť aj vo filme o Oppenheimerovi. Vedci prijali myšlienku, že vedu a technológiu je možné plánovať , ako tvrdil Bernal v Spojenom kráľovstve, a mali by sa využívať pre verejné blaho. To je dôvod, prečo fyzici, ktorí boli v tom čase na čele špičkových teórií – teória relativity, kvantová mechanika – boli aj v popredí spoločenských a politických diskusií vo vede a o vede.
Tento svet vedy, jeho kritický svetonázor sa zrazil s novým svetom, v ktorom Spojené štáty mali byť výnimočným národom a jediným globálnym hegemónom. K oslabeniu tejto hegemónie by mohlo prísť len preto, že niektorí ľudia, zradcovia tohto národa, by prezradili „naše“ národné tajomstvá. Akýkoľvek vývoj bomby kdekoľvek inde môže byť len výsledkom krádeže a ničoho iného. Tejto kampani pomohlo aj presvedčenie, že atómová bomba bola výsledkom niekoľkých rovníc, ktoré vedci objavili, a preto by ich bolo možné ľahko prezradiť nepriateľom.
To bol začiatok McCarthyho éry, vojny proti americkej umeleckej, akademickej a vedeckej komunite. Hľadanie špiónov pod posteľou. V Spojených štátoch sa rodil vojensko-priemyselný komplex, ktorý čoskoro ovládol aj vedeckú komunitu. Osud vedcov a ich grantov mala odteraz určovať armáda a energetický – jadrový – rozpočet. Oppenheimera bolo potrebné potrestať ako príklad pre ostatných. Vedci by sa nemali stavať proti bohom vojensko-priemyselného komplexu a ich vízii ovládnutia sveta.
Oppenheimerov pád z milosti mal ešte jeden účel. Bolo to poučenie pre vedeckú komunitu, že ak prekročí hranice štátnej bezpečnosti, nikto nie je dosť veľký. Aj keď boli Rosenbergovci – Julius a Ethel – popravení, boli to relatívne bezvýznamné postavy. Julius nevyzradil žiadne atómové tajomstvo, iba informoval Sovietsky zväz o vývoji. Ethel, hoci bola komunistka, nemala nič spoločné so špionážou. Jedinou osobou, ktorá vyniesla atómové „tajomstvá“, bol Klaus Fuchs, člen nemeckej komunistickej strany, ktorý utiekol do Spojeného kráľovstva, pracoval na projekte bomby tam a potom na projekte Manhattan ako člen tamojšieho britského tímu. Významne prispel k mechanizmu spúšťania štiepenia jadra a podelil sa oň so Sovietskym zväzom. Fuchsov príspevok pravdepodobne mohol vývoj sovietskej bomby skrátiť o rok. Ako ukázal celý rad krajín, keď sa už vie, že atómovú bombu je možné vyrobiť, vedci a technológovia postup ľahko zopakujú. Urobila to aj taká malá krajina, ako je Severná Kórea.
Oppenheimerova tragédia nespočívala v tom, že sa stal obeťou McCarthyho éry a prišiel o bezpečnostnú previerku. Einstein nikdy nemal bezpečnostnú previerku, takže ani preňho to nemusela byť veľká katastrofa. Zlomilo ho verejné poníženie počas vypočúvania, keď napadol odobratie bezpečnostnej previerky. Fyzikom, zlatým chlapcom atómovej éry, sa konečne ukázalo ich skutočné miesto vo vznikajúcom svete vojensko-priemyselného komplexu.
Einstein, Szilard, Rotblatt a ďalší tento svet predvídali. Na rozdiel od Oppenheimera sa vydali na cestu budovania hnutia proti jadrovej bombe , tí, ktorí postavili bombu, museli teraz konať ako strážcovia svedomia sveta proti bombe, ktorá môže zničiť celé ľudstvo. Bomba, ktorá stále visí ako Damoklov meč nad našimi hlavami.
* * *
Tento článok bol vytvorený v spolupráci spoločností Newsclick a Globetrotter. Prabir Purkayastha je zakladajúcim redaktorom Newsclick.in, platformy digitálnych médií. Je aktivistom vedy a hnutia za slobodný softvér.
Úvodné foto: Rawpixel, voľný obrázok
Prečítajte si v Pravde:
Atómovky vojnu neskrátili, myslí si autor knihy o Oppenheimerovi
Wikipédia: Robert Oppenheimer
