Odkaz dunajskej solidarity pre dnešok

Povodňová oblasť z helikoptéry, 24. júna 1965. Foto: TASR.

Príroda človeka málokedy skúša rovnakým spôsobom. Akoby chcela otestovať celú škálu našej zraniteľnosti. V novodobých dejinách strednej Európy sotva nájdeme dva dramatickejšie kontrasty, než aké predstavujú roky 1947 a 1965. Boli to dva momenty, sucho v roku 1947 a povodeň na Dunaji v roku 1965 kedy sa živly vymkli z rúk a kedy sa namiesto politických hesiel musel prebudiť skutočný človek. Keď sa však dnes s odstupom času pozrieme na roky 1947 a 1965, na jeho dôsledky a zložité hľadanie riešení pre budúcnosť, s horkosťou si uvedomíme jeden zásadný rozdiel: ani takáto hrozba by dnes nedokázala spojiť našu hlboko rozdelenú spoločnosť tak, ako to ľudia dokázali kedysi.

Sucho a jeho dôsledky v roku 1947

Rok 1947 sa vyznačoval dlhými obdobiami bez dažďa a extrémnymi horúčavami od jari do jesene, bol rokom tichého, spaľujúceho zúfalstva. Katastrofálne sucho vtedy ochromilo celú krajinu a pohľad k bezmračnej oblohe doslova bolel. Prach škrabal v hrdle, zem pukala na hlboké vrásky a úroda na poliach klesla o viac ako polovicu, škody prestavovali po vyčíslení čiastku 19 miliárd Kčs, čo znamenalo takmer likvidačnú sumu, keďže krajina sa spamätávala z druhej svetovej vojny.

Povodeň v roku 1965

O osemnásť rokov neskôr, v júni 1965, prišiel pravý opak. Alpy poslali po náhlom oteplení masu roztopeného snehu a dlhotrvajúce lejaky premenili rieku na dravý živel. Strach mal zrazu zvuk valiacej sa hnedosivej vody. Ľudia zúfalo hľadali hoci len kúsok suchej zeme. Dunaj 15. júna 1965 najskôr pretrhol 80-metrový úsek hrádze pri Patinciach. Voda okamžite zaplavila Patince, Ižu a odrezala Komárno od okolitého sveta. Následne došlo k hlavnej katastrofe, keď sa pod enormným tlakom roztrhla hrádza pri obci Číčov v dĺžke až 86 metrov. Hladina Dunaja vtedy dosahovala kritickú výšku 915 cm. Na územie Žitného ostrova sa vyvalila viac ako miliarda kubických metrov vody. Dunaj navyše spätne vytlačil rieku Váh a povolila aj ochranná hrádza pri Kolárove.

Povodňová oblasť z helikoptéry, 24. júna 1965. Foto: TASR.

Dôsledky boli katastrofické. Pod vodou sa ocitlo celkovo 46 obcí a 3 mestá – Komárno, Dunajská Streda a Kolárovo. Evakuovať museli takmer 60 000 obyvateľov. Živel zničil približne 3 910 domov a tisícky ďalších vážne poškodil. Celkové materiálne škody presiahli vtedajšie 3 miliardy československých korún, bolo to približne 2,6 % štátneho rozpočtu vtedajšej republiky na rok 1965.

Solidarita, aká nemá u nás obdobu

Práve v tejto apokalypse sa zrodilo niečo, čo v našich dejinách nemá obdobu. Solidarita, ktorá nasledovala, nebola produktom štátnej propagandy, ale úprimným, živelným vzopätím ľudskosti. Celé Československo sa zomklo. Spustil sa unikátny systém patronátov, kedy si české mestá a okresy doslova adoptovali tie slovenské. Praha podala ruku Komárnu, Plzeň Dunajskej Strede a Nový Jičín zachraňoval Kolárovo. Na Konto solidarity ľudia dobrovoľne vyzbierali vtedajších astronomických 236 miliónov korún. V prepočte na každého jedného občana vtedajšej republiky to predstavovalo príspevok približne 17 Kčs – sumu, ktorú zo svojho vrecka nezištne daroval takmer každý, od pracujúcich až po dôchodcov. Pre lepšiu predstavu, za túto sumu sa vtedy dal nakúpiť kilogram chleba, dva litre mlieka, kilo cukru a kúsok mäsa – rodinný nákup na dva dni. Najdojímavejším symbolom toho obdobia však boli deti. Viac ako jedenásťtisíc slovenských detí zo zaplavených oblastí našlo počas leta a jeseň útočisko v českých rodinách, školách v prírode a táboroch. Jazyková blízkosť sa premenila na absolútnu blízkosť ľudskú.

Budovateľský zázrak

Z tejto hrozivej skazy na južnom Slovensku napokon vzišiel budovateľský zázrak. Za necelé tri roky vyrástol nový Žitný ostrov. S masívnou podporou štátu, bezúročnými pôžičkami a prednostnými dodávkami stavebného materiálu z celej republiky boli vybudované moderné murované domy, nové cesty, kanalizácie a školy. Infraštruktúra regiónu poskočila o desaťročia vpred.

Ponaučenie pre dnešnú spoločnosť

Obdobie rokov 1965 až 1967 tak v našej pamäti nezostáva len ako spomienka na ničivú vodu, ale predovšetkým ako silný morálny maják. Zanecháva nám odkaz o tom, akú obrovskú silu má spoločnosť, keď dokáže odložiť sváry, prekonať regionálne či národnostné rozdiely a spojiť sa pre spoločné dobro. Je to naliehavý apel pre našu dnešnú, roztrieštenú realitu. Ak sme vtedy dokázali spoločnými silami doslova vytrhnúť z bahna a znovu postaviť celý zničený región, malo by to byť pre nás dôkazom, že jednota a vzájomný rešpekt sú jedinou cestou, ako zvládnuť akékoľvek krízy. Práve táto historická skúsenosť nám pripomína, že to najcennejšie, čo môžeme v časoch neistoty vybudovať, nie sú len pevnejšie hrádze, ale predovšetkým mosty porozumenia medzi nami samotnými.

Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier