K 110. výročiu úmrtia Franka Víťazoslava Sasinka (11. 12. 1830 – 17. 11. 1914)
Franko Víťazoslav Sasinek patrí medzi popredných predstaviteľov slovenského politického, kultúrneho a vedeckého života nielen v matičnom, ale aj pomatičnom období. Svojím monumentálnym dielom sa stal priekopníkom slovenskej historickej vedy. Históriu podával neobyčajne pútavo, plasticky a zrozumiteľne približoval dejiny Slovákov pospolitému ľudu. Využíval vtedajšie historické poznatky, z ktorých niektoré už čas nepreveril. Jeho vedecké dielo však tvorilo významnú protiváhu nacionalistickým dielam vtedajších maďarských historikov, ktorí presadzovali teóriu, že staromaďarské kmene prišli do ľudoprázdnej Karpatskej kotliny, čím popierali existenciu Veľkej Moravy a cyrilometodskej tradície.
Franko Víťazoslav Sasinek sa narodil 11. decembra 1830 v Skalici v rodine chudobného čižmára. Do roka po jeho narodení mu zomrel otec a matka sa druhýkrát vydala za Imricha Blaháčka. Malý Sasinek vynikal už v obecnej škole a po ukončení nižšieho gymnázia odišiel študovať do Szolnoku. Po skončení šiestej triedy gymnázia vstúpil v Bratislave v roku 1846 do rehole kapucínov a dostal meno Viktor – ktoré si neskôr poslovenčil na Víťazoslav. Po absolvovaní noviciátu študoval najprv filozofiu a neskôr teológiu v Scheibse v Dolnom Rakúsku. Tu sa pod vplyvom slovenského národovca Lea Martina Čepku stáva uvedomelým vlastencom. Čepka v neskoršom období podporoval Sasinkovu historickú tvorbu. Vďaka Leovi Martinovi Čepkovi čítal mladý Sasinek slovenské knihy, časopisy a zborníky.
Literárne a vedecké začiatky
Počas štúdia teológie sa Sasinek zoznámil s profesorom slavistiky na bratislavskom gymnáziu Martinom Hattalom a priniesol mu svoju prvotinu, báseň Cyril a Metod, aby ju posúdil. Hattala ju poslal do časopisu Cyrill a Method Michalovi Chrástekovi, ktorý ju 4. septembra 1852 uverejnil.
Sasinek čoskoro zistil, že poézia nie je žáner, ktorým by sa mohol prihovárať čitateľom. Zaujala ho história a rozhodol sa šíriť osvetu medzi pospolitým ľudom. V časopisoch Cyrill a Method, Priateľ školy a literatúry, v Pešťbudínskych vedomostiach publikoval množstvo článkov, v ktorých sa zaoberal obranou slovenčiny i skúmaním dávnej minulosti Slovákov. Aby mohol aktívnejšie plniť svoje národné poslanie, požiadal o vystúpenie z rehole.
V roku 1864 dostáva Sasinek pápežské povolenie opustiť rehoľu a vykonávať duchovný úrad ako svetský kňaz. Stáva sa profesorom dogmatiky v teologickom seminári v Banskej Bystrici.
V tom čase sa Sasinek pokúsil uspieť vo voľbách do Uhorského snemu. Roku 1865 kandidoval za mestečko Stará Turá a jeho kandidatúru podporil aj biskup Moyses. Evanjelickým Staroturanom neprekážalo, že kandidát bol katolík a spievali o ňom túto predvolebnú pesničku: A my si Sasinka | slovenského synka | vyvolíme. Aj keď vo voľbách napokon zvíťazil novomestský prepošt Jozef Barinay, obyvatelia Starej Turej Sasinkovi udelili roku 1868 čestné občianstvo. O štyri roky neskôr Sasinek opäť neúspešne kandidoval vo voľbách, vtedy ho podporoval Jozef Miloslav Hurban, ktorému napísal: „S národnými kandidátmi sa musí všade vystúpiť, aby Európa videla, že chceme žiť.“
Sasinek bol najplodnejším slovenským historikom druhej polovice 19. storočia. Súpis jeho historických prác, od drobných článkov cez rozsiahlejšie štúdie až po komplexne spracované dejepisy, je obdivuhodný. Riznerova Bibliografia slovenského písomníctva zachytáva jeho celoživotnú tvorbu na 30 stranách. Okrem už spomínaného časopisu Cyrill a Method Sasinek publikoval svoje historické práce v časopisoch Slovesnosť, v Letopise Matice slovenskej, v šiestich ročníkoch vlastného Slovenského Letopisu pre históriu, topografiu, archeológiu a etnografiu, v Slovenských pohľadoch, ale aj v českom Slovanskom světe a viedenskom časopise Parlamentär. Výsledky svojho vedeckého bádania vydal aj knižne, pri čom sa zaoberal najmä staršími dejinami Uhorska a usiloval sa určiť podiel Slovákov na ich tvorbe.
„Jako každému jednotlivcovi zásadou múdrosti byť má výrok Sokratov „Poznaj sám sebä“, tak i každému národu. Či ale bez dejepisu pozná sebä národ?
Že mnohí synovia nie sú hrdí na svoje meno slovenské, toho príčinou je, že neznajú národa svôjho ani jeho slávnej minulosti ani jeho práv. Kúkoľom, ktorý nepriateľ zasial do dejepisu našej role dedičnej, krmení neznajú slávnych činov otcov svojich a práva národa slovenského v drahej vlasti svojej uhorskej: čo div teda, že sa odvracajú od slovenského národa, stranníckym dejepisom zaznaného, a pritulujú sa k cudziemu, prehnaným dejepisom na vrchol každej slávy vyvýšenému?
Kto teda miluje národ slovenský a zná jeho národné potreby, medzi tieto na prvé miesto postaví dejepis Uhorska, vypracovaný zo stanoviska, Slovákov nezaznávajúceho.“
Týmito slovami sa prihovoril čitateľom Franko Víťazoslav Sasinek v úvode svojho rozsiahleho diela Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska, ktoré vyšlo roku 1867. V ňom sa podobne, ako aj v ďalších historických dielach, snažil dokázať starobylosť slovenského obyvateľstva na území Slovenska. Sasinek bol zanieteným zástancom teórie o autochtónnosti Slovanov na území Slovenska a polemizoval s názormi vtedajšej oficiálnej maďarskej historiografie, ktorá sa opierala o jednostranný výklad starých uhorských kroník. Veľkú pozornosť z našich dejín venoval najmä obdobiu veľkomoravských dejín a misijnému poslaniu sv. Cyrila a Metoda.
Matičný tajomník
Na zhromaždení v roku 1869 zvolili Sasinka za tajomníka Matice slovenskej a on sa s plným nasadením pustil do náročnej práce. Zabezpečil prevoz knižnice i matičných zbierok do Martina, ktoré umiestnili v budove, ktorú Matica odkúpila od mesta. Keďže vtedajší predseda Matice, veľkovaradínsky opát Dr. Jozef Kozáček, chodil do Martina len na valné zhromaždenia a prvý podpredseda Viliam Pauliny-Tóth bol poslancom uhorského snemu, celú prácu vykonával a organizoval Sasinek sám. Popri matičných povinnostiach sa Sasinek venoval aj svojmu historickému bádaniu a výsledky svojich výskumov pravidelne uverejňoval v Letopise Matice slovenskej. Ako kustód matičného múzea obohatil zbierky o vzácne historické archiválie a archeologické, národopisné i numizmatické exponáty.
Sasinek stál pri zrode slovenského nižšieho gymnázia v Kláštore pod Znievom, pôsobil tam ako pedagóg, člen výboru a pokladník a bránil ho pred útokmi maďarónov.
Aj keď pre úrady bola Sasinkova práca pre národ tŕňom v oku, pokúšali sa ho získať na svoju stranu. Ponúkali mu napríklad miesto škôldozorcu pod podmienkou, že zmení politické názory, čo Sasinek, pochopiteľne, odmietol. Jeho erudíciu museli uznať aj maďarónske Slovenské noviny: „Aký smer by bolo vzalo účinkovanie Sasinkovo, keby svoju neodtajiteľnú hlbokú učenosť bol použil v záujme svojej vlasti a slovenského ľudu. Dnes bol by iste členom akademie (maďarskej) i snáď by bol mohol byť i vyslanec.“
Samozrejme, maďarónske tzv. Slovenské noviny mali inú predstavu o vlasti i záujmoch slovenského národa ako Sasinek.
Návrat do rodnej Skalice
Zatvorenie Matice slovenskej v roku 1875 hádam najtvrdšie postihlo práve Franka Víťazoslava Sasinka. Keď sa znovu uchádzal o profesorskú katedru, biskup Arnold Ipolyi skonštatoval, že si to nemôže dovoliť, pretože Sasinek je u vlády zapísaný v čiernej knihe. Keď si nemohol nájsť primerané zamestnanie, odišiel do svojho rodiska, do Skalice, kde pôsobil ako výpomocný kňaz. Aj tu sa spočiatku stretával, ako neskôr spomínal, s nedôverou a podozrievaním: „Počiatky moje v Skalici boli smutné. No dosť skoro predsudky sa tratili. Farár Szabó, keď sa presvedčil, že som mužom vážnym a kňazským, nie kdejakým ľahtikárom a lumpom, choval sa ku mne priateľsky.“
V Skalici Sasinek založil a vydával štvrťročník Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archeológiu a etnografiu, ktorý bol akýmsi pokračovaním zaniknutého Letopisu Matice slovenskej, ale venoval sa takmer výlučne výskumu a dokumentovaniu národnej minulosti. Sasinek kládol väčší dôraz na uverejňovanie archívneho materiálu ako na články a odborné úvahy. Okruh jeho spolupracovníkov nebol veľký. Do časopisu pravidelne prispievali len kremnický archivár Pavel Križka a skriptor knižnice peštianskeho múzea František Šupala.
Ale aj v Skalici si maďaróni pozorne všímali Sasinkovu činnosť. Skalický farár a prepošt František Mezey ho niekoľkokrát požiadal, aby ho zastúpil. Sasinek sa síce vyjadril, že na kazateľnicu patrí evanjelium, a nie politika, jednako sa nevyhol tomu, aby jeho kázne neboli presiaknuté slovenským duchom. Notár z Kútov, Július Tottosy, o ňom niekoľkokrát napísal denunciačné články: „Bývalý tajomník Matice, ktorý teraz býva v Skalici a pracuje na falšovaní maďarských dejín – ako nám oznamujú – úplne sa zmocnil kazateľnice skalického farského kostola na všeobecné pohoršenie mestskej verejnosti; tak vieme, že Skalica má všeobecne obľúbeného a na vlastenecké zásluhy bohatého, znamenitého farára, ako sa teda mohlo stať, že Sasinek takto kázal: včul, vravel, tak vychovávajú mládež, aby vedela zomrieť za kráľa, prv ju vychovávali tak, aby vedela zomrieť za Cirkev.“
Posledné roky života
Na základe takýchto článkov Mezey na príkaz hlavného župana Nitrianskej stolice zakázal Sasinkovi ďalšie kázne. Znechutený Sasinek sa rozhodol pre krajné riešenie. Predal rodičovský dom i knižnicu a odišiel za matkou do Prahy, kde začal pracovať v redakcii katolíckych novín Čech. V redakčnej práci sa prejavili Sasinkove nedostatky v znalosti češtiny, preto zmenil zamestnanie. Stal sa duchovným správcom v nemocnici Milosrdných sestier. O svojej ťažkej službe napísal: „Je pravda, že ustavičná návšteva nemocných umierajúcich nie je pre ducha svetáckeho; avšak povedomie povolania kňazského, láska k blížnemu, ochota a trpezlivosť mnoho s pomocou božou premôže.“
Sasinek aj v Prahe študoval históriu a výsledky svojho bádania uverejňoval v slovenských alebo českých časopisoch a samostatných spisoch. Zaujímal sa aj o život na Slovensku a veľmi ho pobúrila správa, že skonfiškovaný finančný fond Matice slovenskej sa použije na činnosť maďarónskeho spolku FEMKE. Rozhorčený napísal list jednému z organizátorov spolku, spišskému biskupovi Jurajovi Császkovi: „Je-li pravdivá časopisecká zvesť, dľa ktorej Vaša biskupská milosť má byť predsedom jakéhosi výboru k upotrebeniu fondu, členom Matice slovenskej jedine právne náležajúceho, na vydávanie kníh: ja jakožto ešte pozostalý zákonite vyvolený a tak právný úradník Matice slovenskej za povinnosť si držím pred Bohom a svetom protestovať proti každému prijatiu a upotrebeniu tohože fondu Matice slovenskej, poneváč ním len valné zhromaždenie členov Matice slovenskej právne vynaložiť môže.“
Po desiatich rokoch sa Sasinek znovu vracia na Slovensku. Najprv do Radošoviec pri Holíči, neskôr do Kútov. Ale ani tu napriek pokročilému veku nemá pokoj. Odchádza do rakúskeho Mariazellu, kde sa venoval slovenským pútnikom a svojej milovanej histórii.
„Slabnutie sluchu prinútilo ma k tomu, že som opustil Mariacellu a odobral som sa k Milosrdným bratom v Algersdorfe na zaslúžený odpočinok. Odpočinok? Ja a odpočinok. Dosť bude odpočinku až v hrobe.“ Tieto slová napísal Sasinek v Katolíckych novinách roku 1905 pri príležitosti svojich 75. narodenín. Osud mu doprial ešte ďalších deväť rokov života – zomrel 17. novembra 1914 vo veku 84 rokov.
Snímky: www.sk.wikipedia.com, www.wikimedia.commons
