Operácia československej armády proti banderovcom
Oslobodenie Československa v máji 1945 bolo významným historickým míľnikom, ale novobudovaná armáda musela už v prvých týždňoch čeliť agresii ozbrojených ukrajinských nacionalistických formácií. Takzvaní banderovci k nám prenikali vo veľkých i malých skupinách s cieľom prebiť sa do amerických a britských okupačných zón v Nemecku a Rakúsku.
V Mníchove sídlilo ústredie Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) vedené Stepanom Banderom. Porážka nacistického Nemecka teda neznamenala úplné zničenie jeho vojenských a spravodajských štruktúr našimi západnými spojencami. Začalo sa hovoriť o novom strete medzi Západom a Východom a v novom konflikte mali mať nezastupiteľné miesto nacionalistické ozbrojené formácie, ktoré vybudoval Wehrmacht, SS a v neposlednom rade ukrajinské polovojenské zložky.
Fašizujúca národná koncepcia
Ukrajinské nacionalistické hnutie bolo organizované v troch hlavných formáciách – boli nimi Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) a tzv. Melnikova strana s vedením, ktoré pochádzalo z okruhu bývalých dôstojníkov rakúsko-uhorskej monarchie.
OUN vytvorili vo Viedni ukrajinskí exulanti roku 1929. Opierala sa o emigrantov žijúcich v Nemecku a ČSR a o časť ukrajinskej menšiny v Poľsku a Sovietskom zväze. K ich základným prejavom patrila fašizujúca národná koncepcia, antikomunizmus, antisovietizmus a hrubý antisemitizmu. Preto ju ihneď po vzniku v Československu zakázali.
V 30. rokoch organizovali ukrajinskí nacionalisti teroristické akcie na území Poľska a ZSSR, medzi ktoré patrili vraždy popredných politikov i vlastných umiernených členov. Napríklad 15. júna 1934 spáchali vo Varšave atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého. Na vražde sa podieľal Bandera, za čo ho v Poľsku odsúdili na trest smrti, ktorý mu zmenili na doživotný žalár.
Ukrajinskí nacionalisti sa dopúšťali celého radu masových i jednotlivých zločinov najmä na poľskom obyvateľstve, ale aj na Židoch, volynských Čechoch, komunistoch a predstaviteľoch sovietskeho štátneho aparátu. Boli hlavnými spojencami Nemecka v okupovanom Poľsku a na sovietskej Ukrajine. Ich zločiny prekvapovali aj mnohých nemeckých nacistov, ktorí s obľubou využívali ich služby napr. počas pogromov proti Židom, na represívne akcie proti partizánom a záškodníctvo proti Červenej armáde. Antisemitské spontánne vyčíňanie ukrajinských nacionalistov v Ľvove vzápätí po okupácii hitlerovskými vojskami až „príjemne prekvapilo“ prizerajúcich sa Nemcov.
Preto vpád ukrajinských polovojenských bánd začiatkom leta 1945 na územie ČSR znamenal vysoké ohrozenie bezpečnosti nášho štátu. Poľská vláda sa ich vyčíňaniu snažila zabrániť vojensky aj policajnými protiakciami. Riešila tento problém i núteným presídlením ukrajinskej menšiny na západ krajiny, odkiaľ vysťahovali nemecké komunity. V Sovietskom zväze operovala proti formáciám ukrajinských nacionalistov armáda a milície až do roku 1955.
Po skončení vojny sa väčšina jednotiek UPA premiestnila do juhovýchodného Poľska, kde žila silná ukrajinská menšina. Tu rozpútala teror proti štátnej moci. Operovali v Poľsku v roku 1946 v sile päť- až šesťtisíc príslušníkov. Začiatkom nasledujúceho roku poľská armáda odštartovala operáciu Visla s cieľom zastaviť vyčíňanie banderovcov. V lete 1947 sa v Poľsku ešte nachádzalo približne 2,5 tisíc ukrajinských nacionalistov.
Viaceré jednotky UPA sa pod tlakom poľskej armády presúvali na Slovensko, kde ich zaznamenali prvýkrát už 13. augusta 1945 pri obciach Spišská Stará Ves a Medzilaborce. Nasledovali správy aj o ďalších banderovských skupinách, ktoré prechádzali cez karpatské hrebene. Prvá vylúpila 23. augusta obce Suchú a Príkru pri Svidníku. Banderovci obsadili tiež niekoľko dedín v okresoch Stropkov, Prešov, Giraltovce a postupovali smerom na Humenné a Sninu až k hranici Zakarpatskej Ukrajiny.
V Československu banderovci zvádzali boje s armádou a jednotkami Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Ťažili najmä z partizánskej taktiky boja, na ktorú nemali čs. ozbrojené zložky účinnú protizbraň, hoci aj tu dosahovali úspechy, keď sa do bojov prihlásili ako dobrovoľníci bývalí partizáni.
Časti banderovcov sa podarilo prebiť cez Slovensko na Moravu. Postupovali najskôr západným a juhozápadným smerom, aby sa dostali k rakúskej, prípadne nemeckej hranici.
V povojnovom Československu bola proti banderovcom k dispozícii len nedoplnená 10. divízia s veliteľstvom v Košiciach, ktoré proti agresorom vyslalo slabý kombinovaný oddiel. Pri zistení rozsahu problému prevelilo na rozkaz ministra národnej obrany veliteľstvo Oblasti 4 na východné Slovensko ďalšie jednotky, ktoré neskôr doplnili o dve roty samopalníkov z Moravy z Oblasti 3.
V spolupráci so ZNB a Červenou armádou sa banderovcov podarilo do konca septembra 1945 vytlačiť z čs. územia, pričom ich hlavné sily ustúpili späť do Poľska a na Sovietsku Ukrajinu. Ale so vzrastajúcou intenzitou vojenských akcií banditi opäť prenikli do ČSR a pokračovali v bojoch smerom na rakúske a nemecké hranice. Už v tom čase sa hlavnými centrami ukrajinských nacionalistov stali v Mníchov a Linz.
Na slovenské územie sa dostala 10. júna 1947 pri Medzilaborciach „sotňa“ (rota) Chromenko. Koncom júna prenikla najnebezpečnejšia skupina, „sotňa“ Burlak. Severne od Medzilaboriec sa pohybovala málo monitorovaná „sotňa“ Kremeň, ktorá mala vlastný proviant, a preto nebola nútená lúpiť.
Z čs. skupiny Oceľ, ktorá mala zaisťovať bezpečnosť hraníc, sa vytvorila skupina Teplice. Tá sa zapojila do stíhania teroristických skupín v slovenskom vnútrozemí. Jej veliteľom bol od júla do októbra 1947 gen. Július Nosko. K 4. júlu bolo už na východnom Slovensku po príchode posíl 4 400 vojakov. Po novom začalo pracovať výzvedné spravodajstvo a vytvorila sa sieť informátorov medzi obyvateľmi. Tým sa spravodajské zabezpečenie akcií výrazne zlepšilo. Dňa 13. júla dosiahol počet osôb bojujúcich proti banderovcom číslo 5 640, z toho bolo 1 339 príslušníkov ZNB.
Pod tlakom ČSA a ZNB došlo nakoniec k rozptýleniu banderovcov, predovšetkým rôt Chromenko a Burlak. Ich časti sa premiestnili do Nízkych Tatier a Slovenského rudohoria.
Čs. armáda narazila na veľký problém s materiálnym vybavením. Jej rozpočet sa totiž každý rok krátil a financovanie nestačilo ani na údržbu existujúceho vybavenia. Pritom v roku 1947 išlo na armádu 12,5 % štátneho rozpočtu. Nepriaznivá situácia priamo súvisela s povojnovým stavom hospodárstva, vydrancovaným nemeckou okupáciou, spojeneckým bombardovaním a prechodom frontu.
Rota Chromenko tak ďalej postupovala na Prešov a Spišskú Novú Ves až do Nízkych Tatier. Začiatkom júla 1947 sa dostala do prvých stretov s čs. ozbrojenými zložkami. V priestore Vernár bol ranený Chromenko (vlastným menom Michal Duda) a jeho zástupca Lahodnyj. Bojom sa však táto rota vyhýbala a postupovala tak veľmi rýchlo čs. územím. V noci organizovala prepady samôt a malých dedín, ktorým banderovci hrozili represáliami, ak im ľudia neposkytnú pomoc. Súčasne sa snažili šíriť propagandu vo svoj prospech: tvrdili, že bojujú za slobodu samostatnej Ukrajiny, proti komunistom a Židom a že ich podporujú Spojené štáty, ktoré mali údajne počas troch až štyroch mesiacov vypovedať vojnu Sovietskemu zväzu.
Rota Chromenko postupovala pozdĺž Nízkych Tatier na západ. Pri Liptovskom Mikuláši sa dostala do stretu s ČSA, niekoľko banderovcov zajali. Začiatkom augusta 1947 sa táto rota dostala na Moravu.
Rota Burlak vznikla vo východnom Poľsku v apríli 1945 a na slovenské územie prešla koncom júna 1947. Panovala v nej tvrdá disciplína, pritom išlo o najnebezpečnejšiu banderovskú skupinu, veľmi zákernú a krutú. V Poľsku bola trestnou jednotkou, plnila tam špinavé úlohy – čistý teror. Burlaka so zvyškom velenia jeho jednotky nakoniec chytili 3. septembra 1947. Vypovedal, že počítal s protikomunistickým zmýšľaním miestneho obyvateľstva aj armády, takže očakával ich pomoc. Prepočítal sa.
Na Slovensku podporovalo pozemné akcie vojska a ZNB aj letectvo. Do 30. apríla 1947 pôsobila na východnom Slovensku letecká skupina Juraj, ktorá vzlietala z letiska Tri duby a podnikala prieskumné lety prevažne v oblasti Malej Fatry. Piloti označovali svetlicami priestory, kde zazreli banderovcov. Zaútočiť na spozorované skupiny paľbou či bombami však bolo prísne zakázané, pretože v Malej Fatre sa pohybovalo aj napriek ohrozeniu množstvo ľudí. Riaditeľ pražskej pobočky tlačovej agentúry Associated Press (AP) odcestoval spolu s americkým konzulom 14. mája na východné Slovensko, kde mali navštevovať gréckokatolícke fary. Začiatkom septembra tam zadržali dvoch britských dôstojníkov. Od 2. októbra už nepôsobila na Slovensku armáda, ostrahu hranice plne prevzal pluk ZNB.
Vojnoví zločinci na Morave
Na Morave prvú banderovskú skupinu nahlásili 2. júla 1947, keď videli v okolí osady Svätá Sidónia pri Vlárskom priesmyku štyroch podozrivých mužov. Asi desať osôb s banderovcami hovorilo po tom, čo prišli priamo do osady, kde si v obchode obstarali potraviny, za ktoré podľa výpovede svedka nezaplatili peniazmi, ale papierom, ktorý mala preplatiť banka. Skupina úspešne prešla až k Vyškovu, kde mali pri ozbrojenej akcii banderovcov zajať. V údolí potoka Rakovec západne od Vyškova pri prestrelke jedného z nich zabili. Druhého zranili a neskôr chytili pri Jedovniciach. Zvyšní dvaja unikli.
Už 6. júla občania uvideli štyroch podozrivých mužov odetých v uniformách a so samopalmi v Nedachlebiciach, kde žiadali chlieb. O deň neskôr ich zbadali v obci Žltavá pri Zlíne, kde opäť chceli získať chlieb a slaninu. Súčasne svedkovia nahlásili výskyt deväťčlennej skupiny banditov v okolí Starého Hrozenkova a 13. júla v lese pri Moravských Prusoch štyroch mužov, z ktorých dvaja mali byť údajne oblečení do uniforiem Wehrmachtu. Dňa 1. augusta videli neďaleko železničnej zastávky v Starom Lískovci troch ozbrojených mužov v nemeckých uniformách.
Nasledovalo pátranie, do ktorého zapojili 150 príslušníkov ZNB. Vojenskú asistenciu zabezpečovalo 600 mužov so psami. K likvidácii banderovcov na území ČSR malo dôjsť nariadením operačného rozkazu č. 1 z 8. septembra do 15. novembra 1947.
Do akcie nasadili spoločne armádu a ZNB pod vojenským velením. Rozkaz bol jasný: „Akcia na likvidáciu bánd UPA bude vykonávaná energicky, rozhodne a dôsledne pri zachovaní všetkých opatrení na utajenie. Velitelia osobne zodpovedajú za to, že akcie, ktoré sú im zverené, vykonajú dôsledne. Proti tým, ktorí prejavia nerozhodnosť a zbabelosť, a proti tým, ktorí budú trpieť nekázeň pri jednotke bude prísne zakročené.“
Do akcií proti banderovcom v septembri 1947 povolali tiež partizánov na základe ich ponuky. Mali sa do akcií zapojiť samostatne alebo spolu s vojenskými či policajnými jednotkami. Ich úlohy mali byť spravodajské alebo stíhacie. Priamym nadriadeným partizánskych jednotiek bol krajský veliteľ ZNB.
Vláda prijala ponuku partizánov 27. augusta a povolala dobrovoľníkov z ich radov na „mimoriadne“ cvičenie v zbrani na dobu 28 dní podľa § 22 branného zákona, pokiaľ boli poverenými partizánmi a vojakmi v zálohe. Minister národnej obrany Ludvík Svoboda pritom zapojenie partizánov neodporučil. Vláda o ňom rozhodla na návrh ministra vnútra Václava Noseka a žiadosť predsedu Slovenského zboru povereníkov Gustáva Husáka i povereníka vnútra Mikuláša Ferjenčíka.
Rozpory ohľadom využitia partizánov však pokračovali. Rudolf Slánský na zjazde Združenia českých partizánov v Olomouci vyhlásil: „Videli sme niektoré vážne nedostatky armády v boji proti banderovcom. Hlavná príčina tu spočíva v dôvodoch morálno-politických.“
Armáda uvedené obvinenia odmietla, navyše sa k nej pridala aj časť nekomunistických strán, ktoré vyhlásili partizánske zapojenie do akcií proti banderovcom za urážku armády. Povolaní partizáni sa však napriek všetkým námietkam v bojoch proti banderovcom vďaka svojim skúsenostiam osvedčili.
Ukrajinských zajatcov, medzi ktorými boli velitelia rôt (Burlak, Roman-Brodič), príslušníci veliteľstva UPA (Ženko, Zorian), funkcionári civilnej siete a významní kuriéri, vydali do Poľska. Radoví príslušníci rôt v prípade, že sa nedopustili mimoriadnych zločinov, poľská strana prepustila, ostatných potrestala. Burlaka (podľa obžaloby vypálil 35 dedín, vraždil ženy aj deti) na jar roku 1949 odsúdili na smrť a popravili. Z veliteľov „sotní“ sa dostal za hranice iba ťažko ranený Chromenko, ktorého pritom niesli na nosidlách zo stredného Slovenska až do Bavorska. Jednotlivci väčšinou prechádzali do Rakúska v priestore Jindřichov Hradec – České Velenice – Kaplice.
Najväčší počet československých vojakov a príslušníkov ZNB bojoval proti banderovcom k 8. októbru 1947. V bojoch bolo nasadených celkom 13 502 osôb – 8 044 vojakov, z toho 1 960 partizánov a 5 458 príslušníkov ZNB. Od júna roku 1947 do ukončenia akcií padlo trinásť čs. vojakov a osem príslušníkov ZNB, asi šesť osôb bolo zranených. Banderovci súčasne spôsobili smrť piatim príslušníkom Finančnej stráže a dvom civilistov. Asi štyri ďalšie osoby zahynuli náhodne pri prestrelkách, dvaja ľudia zostali nezvestní. Straty a zranenia mimo boja boli veľké, týkali sa 99 osôb. Dvadsaťdva zomrelo, príčinou boli najčastejšie autonehody, menej neopatrné zaobchádzanie so zbraňou.
Vláda ČSR 9. septembra 1947 rozhodla o zaopatrení obetí bojov proti banderovcom z radov vojakov i príslušníkov ZNB. Všetkých, ktorí sa v bojových akciách mimoriadne vyznamenali, mali odmeniť Čs. vojnovým krížom 1939, Medailou za chrabrosť či Za zásluhy I. alebo II. stupňa. Za zajatie alebo zabitie banderovca vypísali finančnú odmenu, ktorá mohla dosiahnuť až 10-tisíc Kčs.
Nelegálne štruktúry ukrajinských nacionalistov
Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) mala v ČSR aj po 2. svetovej vojne tajnú civilnú sieť. Ukrajinské centrum v Mníchove požadovalo založenie organizačného, spravodajského a propagandistického ústredia OUN v Československu od jesene roku 1945. Banderovcom zaisťovala civilná sieť spojenie s Ukrajinou aj s exilovými organizáciami, predovšetkým s mníchovským vedením. Ich oporou bola aj tzv. uniatská fara pri Kostole sv. Klimenta v pražskom Starom Meste. Vedúci odbočky OUN v Prahe, nazývaný „krajský providnyk“, bol členom Ukrajinskej hlavnej oslobodzovacej rady (UHVR), teda ústredného mníchovského vedenia. Ďalšie oporné body mali na farách v Prešove a Trebišove, aj v západných Čechách – v Aši, Brtnej a Dolnom Žandove.
S odstupom času sa dá konštatovať, že ich činnosť nebola z politického ani z bezpečnostného hľadiska dostatočne zhodnotená. Možno tu urobiť malé a stručné porovnanie s našimi susedmi, najmä s Poľskom. Okrem príslušníkov poľského národa sa hlavným terčom vrážd stali aj obete spomedzi Židov, Rusov, volynských Čechov a všetci Ukrajinci, ktorí boli súčasťou poľských rodín alebo boli proti UPA a sabotovali genocídu ukrývaním poľských utečencov a Židov.
Poľský Ústav národnej pamäte v roku 2008 konštatoval, že masakre, ktoré spáchali ukrajinskí nacionalisti na Poliakoch na Volyni a v Haliči, niesli zreteľné znaky genocídy a 22. júla 2016 Sejm schválil rezolúciu, ktorá ich za genocídu označila otvorene.
Koniec druhej časti
Náčrt dejín ukrajinského nacionalizmu (I. časť)
Snímky: www.wikimedia.org