Pred takmer 80 rokmi musela československá armáda prvýkrát v povojnovej histórii – a súčasne naposledy – chrániť republiku a zasahovať na Slovensku. Do Československa prúdili z juhovýchodného Poľska skupiny banderovcov, ukrajinských nacionalistov, ktorí sa snažili prejsť na západ, do amerických okupačných zón v Nemecku a Rakúsku. V Mníchove po roku 1945 sídlilo ústredie Ukrajinskej povstaleckej armády, vedené Stepanom Banderom, ktorý dal týmto skupinám meno. Takto pokračoval s pomocou Nemecka (západo)ukrajinský nacionálny projekt.
Vývoj v západoukrajinských oblastiach a na „Malorozii“
Politický, hospodársky, osvetový i kultúrny vzostup rakúskych Ukrajincov prebiehal do roku 1914 za neustálej konkurencie a konfrontácie predovšetkým s haličskými Poliakmi a bukovinskými Rumunmi, ale aj so Židmi, žijúcimi v oboch regiónoch. Tento vnútorný konflikt reguloval priamo a direktívne rakúsky správny a právny systém. Nikto však Ukrajincom nezakazoval vydávať knihy, noviny a časopisy v ich jazyku, vyučovať ukrajinský jazyk alebo eliminovať spolkový život. Utvárala sa čiastočne tiež rozmanitejšia sociálno-ekonomická štruktúra ukrajinskej spoločnosti, hoci v jej rámci naďalej prevažovali roľníci. V mestách žilo Ukrajincov menej.
Ukrajinci v rakúskej časti monarchie nedosiahli pred letom roku 1914 všetky svoje ciele. Nepodarilo sa im dosiahnuť zriadenie vlastnej univerzity v Ľvove ani vydeliť vlastnú korunnú krajinu z dovtedy jednotnej Haliče. Ich nádej prerušila a miestami značnou mierou uvrhla späť prvá svetová vojna a začiatok bojov v ich oblastiach. Dočasná okupácia ukrajinských častí Haliča a Bukoviny cárskym Ruskom opäť zmenila situáciu. Ešte horšie bolo to, že niekoľkonásobný posun frontovej línie v Karpatoch a ich podhorí zapríčinil smrť mnohých obyvateľov ukrajinských regiónov v bojoch a aj po nich. Zničené boli ich domovy a majetok. Mnoho obyvateľov utekalo, alebo bolo evakuovaných do hĺbky monarchie – čiastočne aj do českých a slovenských krajín. Utrpenie rakúskych Ukrajincov i obyvateľov Uhorskej Rusi zvýšil prístup časti nemeckých a maďarských dôstojníkov, hľadajúcich medzi miestnymi ľuďmi za každú cenu špiónov a vyzvedačov. Časť z nich bola popravená v podstate len kvôli svojmu grécko-katolíckemu (orientovanému priamo na Vatikán) alebo pravoslávnemu vyznaniu (orientovanému priamo na Moskvu). Ostatne tento stret západných Ukrajincov a ostatných pokračuje dodnes.
Ukrajinskí politici z Haliča a Bukoviny, ktorí sa museli uchýliť do viedenského exilu, nemohli podobným excesom zabrániť. Takú šancu nemali ani rozsahom neveľké oddiely Ukrajinských „sičových strelcov“, ktoré boli ako čisto ukrajinské jednotky zaradené do armády Rakúska-Uhorska. Ich príslušníci niesli spolu s vojakmi iných národností ťarchu tvrdých bojov v náročných terénnych podmienkach.
Ešte zložitejšia bola situácia v treťom územnom celku, ktorý sa mal teoreticky, podľa ukrajinských nacionalistov, stať súčasťou plánovaného západného variantu ukrajinského štátu. Východoslovanskí a východokresťanskí obyvatelia tzv. Uhorskej Rusi, ktorá nebola v rámci Uhorska či Zalitavska zvláštnou korunnou krajinou, nedospeli do začiatku prvej svetovej vojny k utvorenému/jasnému ukrajinskému národnému vedomiu. Zostávali iba „potenciálnymi Ukrajincami“, ako sa ukázalo príklonom značnej časti z nich k tejto národnosti a jazyku za „prvej republiky“ (ČSR). Práve tak sa však mohli stať Rusmi alebo „zostať Rusíny“ a hľadať jasnejšie vymedzenie obsahu tohto etnonyma. Obyvatelia Uhorskej Rusi v každom prípade nedisponovali v roku 1918 vlastnou politickou, ale v podstate ani intelektuálnou reprezentáciou. Miestni Maďari preto dúfali, že si aspoň v tejto časti rozpadajúceho sa Uhorska zachovajú dominanciu. Príslušnosť Uhorskej Rusi k budúcemu západnému variantu ukrajinského štátu bola za tejto situácie značne hypotetickou záležitosťou.
Revolučné udalosti po roku 1917
Ukrajinská ľudová republika (UNR) bol štát vyhlásený na časti územia bývalej Ruskej ríše III. Univerzálom Ukrajinskej centrálnej rady 7. novembra, 1917, po zvrhnutí dočasnej vlády Ruska. Ten istý akt stanovil, že UNR bude vo federálnom spojení s Ruskou republikou. Moc Centrálnej rady sa rozšírila na 9 provincií: Kyjev, Podolsk, Volyň, Černigov, Poltava, Charkov, Jekaterinoslav, Cherson a Tauride (severné župy, bez Krymu).
Dňa 9. (22. januára) 1918 IV. Univerzálom Centrálnej rady vyhlásili štátnu nezávislosť Ukrajinskej ľudovej republiky, ktorú uznali ústredné mocnosti a podľa podmienok Brest-Litovskej zmluvy aj RSFSR. Krajiny Dohody (Francúzsko, Veľká Británia a USA) neuznali nezávislosť Ukrajiny. V apríli 1918 však bola UNR zlikvidovaná v dôsledku štátneho prevratu hajtmana P. P. Skoropadského, podporovaného rakúsko-nemeckými okupačnými silami. V decembri 1918, po tom, čo jednotky zvrhli Direktórium hajtmana Skoropadského a jeho ukrajinský štát, UNR, bol obnovený, hoci len na čisti územia, na ktoré si nárokoval. Dňa 1. decembra 1918 bola podpísaná dohoda o zjednotení Ukrajinskej ľudovej republiky a Západoukrajinskej ľudovej republiky (ZUNR), ktorá bola oficiálne schválená a vyhlásená 22. januára 1919. ZUNR sa oficiálne pretransformovala na autonómny Západný región UNR, de facto si však zachovala značnú nezávislosť a do leta 1919 jej územie obsadili poľské vojská.
UNR zanikla v novembri 1920 po obsadení mesta Kamenec Podolský Červenou armádou a odchode vlády UNR do exilu. Avšak množstvo území ovládali jednotky, lojálne UNR, až do roku 1922 (Cholodnojarská republika). Podľa Rižskej zmluvy z roku 1921 bolo bývalé územie UNR rozdelené medzi Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku a Poľsko, ktorému bola odstúpená väčšina časť Volyne, tretina Polissy a Východná Halič. Časť územia, ktoré si nárokovala UNR, sa stala súčasťou RSFSR, BSSR a Československa (Zakarpatsko), ktoré uznali Ukrajinská SSR a ZSSR; časť v Rumunsku (Severná Bukovina, časť Besarábie), oficiálne neuznali ani Ukrajinská SSR ani ZSSR.
Výsledkom týchto udalostí bolo, že organizáciu ukrajinských nacionalistov založili až na sklonku 20. rokov minulého storočia západoukrajinskí emigranti. Hnutie stavalo na extrémnom nacionalizme, prechádzajúcom do rasizmu, predovšetkým na báze antisemitizmu. Tieto nelegálne nacionalisticko-teroristické organizácie (i v ČSR) bojovali proti Poľsku a Sovietskemu zväzu s cieľom vytvorenia samostatnej Ukrajiny. Ťažili pritom z podpory fašistického Nemecka a jeho tajných služieb.
Eugen Konovalec, politický vodca ukrajinského nacionalistického hnutia
Dňa 6. decembra 1919 rozkazom hlavného atamana Eugen (Jevhen) Konovalec demobilizoval svoje vojenské formácie. V tom istom roku bol zajatý a internovaný v poľskom zajateckom tábore v Lucku, aj keď bol na jar 1920 prepustený a presunutý do Československa. V roku 1920, v dôsledku zmareného boja za ukrajinskú nezávislosť, Konovalec založil novú organizáciu, schopnú tajných aktivít na územiach, na ktoré si nárokovali Ukrajinci a ktoré kontrolovali Poľsko, Ruská SFSR, Rumunsko a Československo. Ukrajinská vojenská organizácia (UVO), ktorá vznikla v auguste toho istého roku v Prahe, bola zameraná na ozbrojený odpor proti Poľsku a Rusku a podieľala sa na vojenskom výcviku mládeže a predchádzaní akejkoľvek formy spolupráce medzi ukrajinskými a poľskými orgánmi. Organizácia sa často uchyľovala k teroristickým útokom proti poľským politikom, ako aj príslušníkom ukrajinskej inteligencie, usilujúcej sa o spoluprácu s Poliakmi (atentát na Sydira Tverdochľiba a Sofrona Matvijasa a dalšie). Názov organizácie bol inšpirovaný poľskou vojenskou organizáciou Piłsudského, ktorá pôsobila počas 1. svetovej vojny. Základom organizácie sa stali vodcovia ukrajinskej Halychovej armády. Po skončení poľsko-sovietskej vojny a bitke o Ľvov sa Konovalec stal vodcom UVO v meste. Po niekoľkých sabotážach však jeho organizáciu rozbila polícia a v decembri 1922 Konovalec z krajiny utiekol. Počas exilových rokov žil v Československu, Nemecku, Švajčiarsku a Taliansku.
Mnoho ukrajinských organizácií pôsobilo v hitlerovskom Nemecku, príznačný pre nich bol príklon k fašizmu. Išlo napríklad o Združenie ukrajinských dôstojníkov, na čele ktorého stál Eugen Konovalec, ktorý bol súčasne hlavným predstaviteľom Organizácie ukrajinských nacionalistov. Eugen Konovalec bol od roku 1922 v osobnom styku s Adolfom Hitlerom. Na Konovalcovu žiadosť bol väznený v nemeckých koncentračných táboroch rad opozičných ukrajinských nacionalistov.
Ukrajinské nacionalistické organizácie pôsobiace v Nemecku spolupracovali s nemeckou armádou, niektorých z vodcov Nemecko priamo riadilo (nemecký agent Stepan Bandera). V roku 1938 podporili ukrajinskí nacionalisti Henleinov protičeskoslovenský postoj. Po Mníchovskej dohode získali zastúpenie v autonómnej vláde Podkarpatskej Rusi, pričom v nej prevážili rusínsky smer.
Desatoro Organizácia ukrajinských nacionalistov
Desatoro OUN obsahuje aj nasledujúce body: 1. Bojom vydobyť Veľkú Ukrajinu. Vykonať ktorúkoľvek službu pre hnutie; 8. Nenávisť a bezohľadnosť proti nepriateľom Ukrajiny (…); 10. Bojovať za zvelebenie bohatstva, sily a slávy Ukrajiny. Denník Ukrajinský nacionalista písal: „Ukrajinský nacionalizmus nepočíta so žiadnymi všeľudskými predstavami – solidárnosťou, spravodlivosťou, milosrdenstvom, humanizmom… Akákoľvek cesta, ktorá vedie k splneniu najvyšších cieľov, je našou cestou, nijako nepočítajúc, ako bude nazvaná druhými – hrdinstvom či podlosťou.“ (Porovnaj: Fiala, J.: Správa o akcii B. Vyšehrad, Praha 1994. s. 28.)
Eugen Konovalec bol zabitý 23. mája 1938 pri atentáte, keď mu vybuchol doručený balíček. Do vedenia Organizácie ukrajinských nacionalistov sa dostal Andrej Melnik, ktorý sa však nemohol spoliehať na podporu všetkých členov. Andrej Melnik menoval ešte pred odchodom do rakúskej emigrácie ako svojho splnomocnenca na území Poľska Stepana Banderu. Organizácia ukrajinských nacionalistov dbala na prácu s mládežou, ktorá sa postupom času radikalizovala a v organizácii došlo k ideovému sporu medzi umiernenými staršími členmi a mladými radikálmi a extrémistami. V auguste 1939 zvolili umiernení členovia OUN za predsedu opätovne Andreja Melnika. Radikáli so Stepanom Banderom na čele (banderovci), požadovali nekompromisný boj za samostatnosť Ukrajiny. (Stepan Andrijovyč Bandera, 1. január 1909 – 15. október 1959, bol jedným z vodcov ukrajinského národného hnutia na západnej Ukrajine v rokoch 1941 – 1959, hlava Organizácie ukrajinských nacionalistov a neskôr i Ukrajinskej povstaleckej armády – UPA. Na Nemcami obsadenom území organizoval za nemeckej podpory z ukrajinských nacionalistov oddiel Brandenburg, tvorený dvoma plukmi, Roland a Nachtigal.) Oba prúdy však počítali so vznikom samostatnej Ukrajiny. Krátko pred začiatkom druhej svetovej vojny sa v Organizácii ukrajinských nacionalistov prvýkrát diskutovalo o vysídlení Poliakov z území, ktoré nacionalisti považovali za ukrajinské.
Druhá svetová vojna
Po tom, čo Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, došlo ku stretom Červenej armády a ozbrojených jednotiek OUN, tzv. ukrajinského legiónu. Ukrajinské nacionalistické organizácie používali tradičné ukrajinské národné symboly – trojzubec, odznak kyjevských Rurikovcov a modrožltú vlajku, symbolizujúcu nebo nad zlatým obilím. Organizácia ukrajinských nacionalistov mala navyše ako svoj symbol čierno-červený prápor, ktorý mal symbolizovať krv na čiernej zemi, a súčasne červený prápor s dvojitým čiernym krížom.
po príchode Nemcov
Počas druhej svetovej vojny pokračovali ukrajinskí nacionalisti v boji proti svojim nepriateľom (partizánom, antifašistom, Poliakom a čiastočne i volyňským Čechom) v súvislosti s vývojom na východnom fronte. Hlavným zámerom bolo využiť oslabenie ZSSR, ale aj Nemecka, na vyhlásenie samostatnej, nacionálne čistej Ukrajiny. Od počiatku ku koncu vojny, aj keď už bola zrejmá prevaha Sovietskeho zväzu, Ukrajinská povstalecká armáda s Nemcami úzko spolupracovala, pričom od nich získala ďalšiu podporu v podobe zbraní a munície. Organizácia ukrajinských nacionalistov mala svoje ozbrojené zložky, napr. políciu, Werkschutz a Selbstschutz, v ktorých sa uplatňovali predovšetkým banderovci. Melnikovci naproti tomu po vypuknutí druhej svetovej vojny ovládali okupačnú správu. Ozbrojené zložky perzekvovali židov, Poliakov a komunistov, ktorých často odvliekli na nútené práce do Nemecka. V sporoch Ukrajincov a Poliakov o oblasť západnej Ukrajiny, ktorú si nárokovala tak poľská exilová vláda v Londýne, zastúpená Armiou Krajowou, ako aj Ukrajinci, zastávali volyňskí Česi neutrálne stanovisko. Napriek tomu sa však stali terčom banderovských útokov. Poliaci taktiež neboli ochotní pristúpiť na kompromis. UPA je smutne známa tzv. volyňskou režou – beštiálnym vyvraždením desiatok tisíc poľských civilistov. Banderovci boli kvôli aktívnej činnosti sovietskych partizánov na Volyni, za ktorú sa nemecká okupačná moc pomstila represiou na Ukrajincoch, nútení stiahnuť svoju činnosť do podzemia a prejsť k partizánskemu boju. Úhlavným nepriateľom sa pre nich stal Sovietsky zväz.
Koniec vojny nepriniesol koniec banderovcov
Po skončení druhej svetovej vojny sa väčšina jednotiek UPA-banderovcov premiestnila do juhovýchodného Poľska, kde sa mohla spoliehať na podporu tamojšej ukrajinskej menšiny. Dopúšťala sa však pritom opäť krutého teroru na poľskom obyvateľstve. Poľská vláda sa tomuto vyčíňaniu snažila zabrániť ako vojensky, tak aj tým, že ukrajinskú menšinu nútene presídlila na západ krajiny oslobodeného Poľska. Banderovci tak stratili potrebné zázemie a zahájili presun na Slovensko, ktorý dosiahol najväčšiu intenzitu v roku 1947. Banderovcom sa podarilo prejsť cez Slovensko na Moravu. Snažili sa postupovať najskôr západným, neskôr juhozápadným smerom, tak, aby sa dostali k rakúskej, prípadne nemeckej hranici.
Na Slovenskom území skúsení banderovci zvádzali boje s Československou ľudovou armádou a jednotkami Zboru národnej bezpečnosti. Spočiatku mali miernu prevahu. Ťažili z partizánskej taktiky boja, na ktorú nemali československé ozbrojené zložky účinnú zbraň. Napriek tomu však československé jednotky dosahovali čiastočné úspechy, z ktorých najvýznamnejšie bolo zajatie Burlaka a zvyšku velenia jeho „sotne“.
V roku 1947 sa pokúšalo prejsť Československom 400 až 450 banderovcov, úspešná ich bola približne polovica. Československo pritom do boja proti nim nasadilo na jeseň roku 1947 v rámci „Akce B“ silu, dosahujúcu počet 13,5 tisíc osôb.
Koniec prvej časti
Autor je historik
Snímky: www.wikimedia.org
One thought on “Náčrt dejín ukrajinského nacionalizmu
(I. časť)”
Bolo by vhodné a prepotrebné organizovať prednášky o tejto histórii pre vládnych politikov, najmä však pre tých ,, bojachtivých“ s modrými knižkami.