Na Capri. Jeden deň (s) cisárom

Starí muži sa prebúdzajú pomaly. Zvonku počujem morské vlny mocne udierať do skál. Akoby na mňa volali. Vstávaj už, lenivec. Pomaly sa vynáram zo spánku. Posadím sa na lôžku a rozhliadam okolo seba. Zase ten istý ťaživý sen. Plávajúc sa dusím obklopený vankúšmi napokon sa v nich utopiac. Sliepňam, chvíľu trvá, kým začnem rozoznávať predmety navôkol. Izba sa postupne vynára z tmy. Nedovidím na jej koniec. Stojí vari niekto pri mojom lôžku? Je to len prelud, som sám. Služobníctvo ma nemá rušiť. Nechcem, aby ma niekto videl, kým sa ako-tak preberiem a upravím. Nakoniec na moje polozívajúce zavolanie vchádzajú do miestnosti dvaja otroci. Spolu s lúčmi vychádzajúceho, zvedavého slnka. 

Quae hora est? Pýtam sa. Prima hora, Caesar, odpovedajú potichu so sklopeným zrakom. Najponižujúcejšie mám za sebou. Umytý, oholený, na to si potrpím, s upravenými vlasmi, oblečený v čistom si dám priniesť zohriate víno s rozšľahaným vajíčkom. Mám rád umbrijské alebo apúlske, nič nepredstierajú. Cítim z nich zem, z ktorej vyrástli a preniesli do viniča a bobúľ. Raz ma prijme do seba aj ona sama nerobiac rozdiely medzi jednoduchými ľuďmi a vládcami. Na tuhú potravu je ešte priskoro. Deň, keď sa ňou stanem aj ja, nie je ďaleko. Môže prísť kedykoľvek.  

Pomaly dopíjajúc pohár prejdem do svojej pracovne. Zvyknem v nej prijímať návštevníkov. V miestnosti sú dvaja pretoriáni. Veteráni, evocati Augusti. Slúžili pod mojím velením v Germánii a Panónii ešte predtým, ako nešťastník Varus a spolu s ním Rím stratili v prvej tri légie. Pozdravia ma vystretím pravíc priložiac si ich vzápätí k hrudi. Bez jediného slova. Vzápätí akoby tu ani neboli. Osobného sekretára, obľúbenca, nemám, zatiaľ si stačím sám. Nechcem, aby si niekto začal domýšľať, že je môj favorit. Do miestnosti vchádza gardový tribún. Mená na rozdiel od tvárí mi niekedy vyšumejú z hlavy, ale jeho nositeľa dobre poznám. Naevius Sutorius Macro.

Toto je jeho príležitosť. Tmavé, pomaly šedivejúce vlasy, územčistý, široké plecia, silný a priamy pohľad. Pozdraví ma a čaká, kým ho oslovím. Na formality si v súkromí nepotrpím, prirodzené, nepredstierané vojenské správanie, ma však vie stále naplniť hrdosťou. Pookrejem a vydám heslo na dnešný deň. Concordia Romanorum. Svornosť Rimanov. Tribún podáva hlásenie. Na otázku, či sú nejaké nové správy z Mesta, nasleduje úsečná odpoveď, nullae, imperator. To je dobré. Mám síce na stole nejaké neprečítané senátne hlásenia a listy z provincií, no nič vážne, na čo by ma pisári upozornili. Celý deň je predo mnou. Akoby to bol rok. Budúce, ak pred sebou nejaké mám, sú čoraz ťaživejšie. Nemenej ako minulé. Z politiky a ľudského pechorenia sa som znechutený a unavený. Preto som sa utiahol na ostrov. Nech sa v Ríme hryzú medzi sebou. Nie som Sulla, aby som svojich kritikov proskriboval a likvidoval.

Z izby vyjdem na terasu. Do tieňa si dám priniesť prandium. Predobed. Ovčí syr a trochu jahňaciny. Chlieb. Olivy. Biele víno. Zajem ich jablkom. Mám chuť na rybu, pokúsim sa nejakú sám chytiť na udicu. Rybačka ma stále baví. Po schodišti schádzam sprevádzaný strážou a otrokmi k úpätiu ostrova pod vilou. Medzi skaly chrániace tíšinu v príboji nahodím návnadu. Bezúspešne. More je nepokojné, vlny čoraz vyššie  a dotieravejšie. Prelievajú sa cez mólo, na ktorom stojím, fŕkajúc všade navôkol penu. Rybám sú vládcovia ukradnutí. Mlčia nechávajúc si všetko pre seba. Neotravujú svojimi nápadmi a starosťami druhých. Byť rybárom či koscom životov ľudí je akiste ľahšie ako byť rybou samou. Vraciam sa tou istou cestou späť. Ide mi to kvôli meravým kolenám pomaly. O môj obed sa bude musieť opäť postarať niekto iný. Chlapi z pevniny sem často prichádzajú ponúknuť svoje úlovky, aj z riek a jazier. Je október, predtým  ôsmy, teraz už desiaty mesiac roka. Pomerne teplý a vlahý. Sedemstoosemdesiaty štvrtý od Založenia Mesta. Sedemdesiaty druhý môjho života.

Utiahnem sa do svojej izby. Nechcem byť vyrušovaný. Pololežiac pomaly prechádzam roztriedenú úradnú korešpondenciu. Mesto, senát, armáda, provincie. Dôverné správy o náladách ľudu, nezvyčajných prírodných úkazoch, znameniach a objavoch. Informácie mojich speculatores,zvedov, o pohyboch a dianí za hranicami impéria. Osobné, kto s kým spáva a čo za to očakáva. O senátoroch, ktorí sa zvyknú schádzať a navštevovať mimo úradné zasadnutia a najmä tých, ktorí cestujú do provincií. Je niekto podozrivý alebo obžalovaný z urážky cisárskeho majestátu? Zákon o nej som presadil sám. Zoznamy mladých Rimanov z dobrých rodín vhodných na štátnu a vojenskú službu. Poznámky si nerobím, pamäť mi slúži. Podvečer príde niektorý alebo viacerí z pisárov a ja mu či im poviem, ako majú odpovedať. Ak je to potrebné, listy podrobne diktujem sám.

Konečne obed. Odkostená ryba na bylinkách je dnes mimoriadne chutná. To robí ten čerstvý morský vzduch obťažkaný jeseňou. Aj rybia omáčka, garum. Máčam si v nej chlieb. Jedlo zapíjam plnou čašou korenistého vína zo Samosu. Chvíľu počkám, nech mi potrava v žalúdku sadne. Pochodím trochu po izbách tu a tam si sadnúc a jediac hrozno. Driemoty prídu samé od seba. Natiahnem sa na lôžko tam, kde ma sladká únava zastihne. Vonku je popoludní stále teplo, no vo vnútri mojej vily, jednej z dvanástich palácového komplexu, ktorý som sám navrhol a dal na ostrove postaviť, prúdi vzduch. Tak akurát, aby som v spánku neprechladol.

Navonok nevidím nikoho, no viem, že nad mojou bezpečnosťou bdejú pozorné oči. Keď sa vonku začne popoludní dvíhať vietor, zobudím sa pod ľahkými prikrývkami. Zaspal som nad rotulmi s Homérom a Aischylom, jeho nemenej nadaným synom Euphorionom, Hérodotom a Túkydidom. Tí Gréci teda vedia písať, to sa im musí uznať. Aj keď vládnuť sami sebe nevedeli a nevedia, pretože sú napriek alebo práve kvôli svojej inteligencii príliš hádaví a škriepni. Neznesú jeden druhého. Ďaleko za hranice svojich miest sa nikdy nedostali. S výnimkou Alexandra, a ten bol Macedónec. My, Rimania, sme zemití a oveľa praktickejší.

Vipsania. Moja prvá a jediná žena. Vracia sa ku mne, je taká krásna. Štíhla a nežná. Miloval som ju do zbláznenia. Ticho, nedajúc na sebe nič poznať. Ani vtedy, keď som sa s ňou musel rozviesť a vziať si na princepsov príkaz Iuliu. Niekedy sa mi s ňou sníva. Privolávam ju. No vždy len v popoludňajšom spánku, keď som šťastný a sám sebou. Vipsania sa na mňa usmieva, nikdy nič nepovie. Inak, na ženy som nemal šťastie. Vôbec som im nerozumel. Vedeli byť nebezpečnejšie ako muži. Oveľa nebezpečnejšie. Ako Livia, moja vlastná matka. Môjho predchodcu a otčima si úplne obtočila okolo prsta.

Miloval ju a obával sa jej vediac čoho je schopná. A ona ho s láskou k nemu a úctou k jeho postaveniu otrávila. Pre ňu to bol praktický krok a štátnický čin, s ktorým bola uzrozumená aj obeť. Musela byť. Doterajší Caesar na svoje úlohy už nestačil, nuž ho nahradil nový. Z jej vlastnej, aj keď nie otcovej, krvi. Toto je Rím, v ktorom už rodinné vzťahy a city neplatia. Ukrutné, nemilosrdné, neodpúšťajúce mesto vybudované z kameňa a mramoru vládnuce svetu železom. Nivočiace duše a mysle svojich obyvateľov nemenej ako telá svojich odporcov a protivníkov. Napriek tomu ho milujem a cítim zaň zodpovednosť. Je to moja vlasť. Aj z hrôzy, ktorú vzbudzuje, sála veľkoleposť.   

Iuliu som však nemiloval, hoci sme splodili syna, ktorý umrel ako dieťa. Postupne sa zopsula. Jej otec z nej chcel mať vzornú Rimanku z dávnych čias, keď bol Rím nepatrný a bezvýznamný, minutus, a takto sa to skončilo. Iulia nebola zlý človek, ani zlá žena, k jej správaniu ju dohnal vzdor voči aj na rímske pomery prísnej výchove a túžba vymaniť sa z otcovho vplyvu. Octavianus zahanbený výsledkom odporujúcim jeho predstavám a jej avantúrami ju poslal do vyhnanstva. Zavrhol ju. Predstavovala jeho živé, žijúce zlyhanie. Po smrti jej otca som jeho odkaz dokončil nepošpiniac si ruky krvou. Ten, kto si chce uchovať moc i verejnú autoritu, nemôže robiť výnimky ani v súkromí.

So ženami už dávno nič nemám. Pred pár rokmi ku mne priviedli krásnu otrokyňu, sotva dievča. Takmer dieťa. Quod nomen tibi est? Eos, hlesne. Tak Zornička. Po rodičoch pochádza z nejakého gréckeho ostrova, no narodila sa už v Itálii. V jej očiach vidím všetko, najviac strach a odpor. Ohyzdného starca. Krásavec som nikdy nebol, ale dobre stavaný a silný áno. Lebky barbarov praskajúce pod mečmi mojich legionárov i mňa samého ako orechové škrupiny by o tom vedeli rozprávať. Poslal som ju preč nedotknutú prikážuc služobníctvu, aby jej nikto neubližoval. Budem sa na ňu pýtať. Musí byť stále vo vile niekde medzi služobníctvom. Dôstojnosť, i pred sebou samým, si cením viac ako prchavý pôžitok.

Pociťujem prázdnotu. Seianus mi z Ríma posiela rôzne typy ľudí obojeho pohlavia a veku, aby ma zabávali a ja ich posielam preč. Inteligentné, vzdelané a krásne hetéry schopné plynulej konverzácie o gréckej literatúre, filozofii a poézii skúsené v umení lásky, vulgárne, živočíšne ženy z ľudu, zženštilých mladíkov i chlapcov. Mímov, hermafroditov a hračky prírody vzbudzujúce všetko iné len nie žiadostivosť. Viem, o čo mu ide. Rozptyľovať ma, aby som podľahol zvedavosti a rozkošiam, znovu a znovu. Takto ma chce udržať mimo Rím. V Meste sa o mne šíria všelijaké reči, prsty v nich má aj sám Seianus. Som vraj capom medzi kozami vo svojej záhrade na ostrove nesúceho ich meno. Caprae. Obľubujem orgie a mám okolo seba svoje pisces, rybičky, keď sa kúpem v bazéne. Znásilňujem chlapcov. Vari nevie, že mám všade vlastných informátorov?  

Bol som to ja, kto ho pozdvihol a obdaril mocou menujúc ho pre jeho schopnosti prefektom pretoriánov. Udržal si ju aj napriek podozreniam, že spolu s Livillou, vtedy ešte ženou môjho syna a jeho milenkou, Drusa spoločne otrávili. Pribral som ho oficiálne k spoluvláde. Jeho hlas v Ríme je mojím hlasom. Viem, že má najvyššie ambície, no nemá na to správne meno a pôvod. Každý má poznať svoje miesto, úlohy a schopnosti. Seianus je nikto, chudák bez spoločenského postavenia opojený mocou. Je prešibaný, no tomu, ako funguje Rím, vôbec nerozumie. Už dlhšie ju zneužíva na budovanie svojho vplyvu a súkromné obohacovanie sa. Id est malum. To je zlé. Tiene jeho neraz krutého a bezcitného správania voči druhým však dopadajú aj na mňa. Na autoritu, ktorú som zdedil po Augustovi i sám vybudoval. V narastajúcom odpore voči nemu mám v senáte inokedy nie veľmi ochotného spojenca.

S padajúcim súmrakom sa ma zmocňuje podobný pocit, aký som zažil ako malý chlapec. S bratom Drusom a matkou sme v prestrojení utekali do Perusie pred Oktaviánovými mužmi zabíjajúcimi každého, kto bol podozrivý zo sympatií k Markovi Antoniovi. Veľmi som sa bál a nechcel zomrieť. Skoro som nás fňukaním prezradil. Matka mi dala dlaň pred ústa a voľajako sme prenasledovateľom unikli. Nikdy o mne nemala vysokú mienku. Zato s Drusom som si rozumel vynikajúco. Svojho syna s Vipsaniou som nazval po ňom. Títo traja boli jedinými ľudskými bytosťami, ktoré som skutočne miloval. Livia sa napokon stala Oktaviánovou ženou a skutočnou vládkyňou impéria. Obaja sa navzájom priťahovali od prvého okamihu, keď sa uvideli. V starobe mu sama vyberala a vodila do postele mladé dievčatá, panny. Jej afrodiziakom bola len moc a tú pevne držala v rukách ona. Inteligentná, ctižiadostivá, nemilosrdná.    

Napriek tomu chcela, aby som sa stal Augustom po smrti prvého ja. Jej syn. Pretože Drusus zahynul v Germánii pri páde z koňa. Muž, pred ktorým sa triasli desiatky kmeňov a ktorý priviedol rímskych orlov ďaleko na východ od Rhena, a takáto smrť? Ó, Jupiter. Napokon sa jej to podarilo. Najprv však museli zomrieť tí, ktorých miloval a chcel za svojich následníkov Augustus. Jeho vnuci Gaius a Lucius, neskôr i Postumus, synovia jeho dcéry Iulie a najlepšieho priateľa, vojvodcu Marka Agrippu. Predtým, ako sa stala mojou ženou.

V Meste však bolo stále nemálo tých, ktorí sa chceli vrátiť k republike. Väčšina bola proti. Rozhodla armáda zvyknutá na oktaviánovskú dynastiu a pamiatku božského Iulia. Veľmi dobre poznala moje meno od čias, keď som na čele légií bojoval s Germánmi a potlačil veľké povstania v Panónii a Dalmácii. Na vojenských výpravách od Arménie po Danubius a  Rhenus som velil väčším armádam ako prvý z Caesarov. Rebelom, ktorí po Augustovej smrti odvykli poriadku a napádali svojich veliteľov žiadajúc vyšší žold za menej rokov služby som zrazil hrebienky. Dal som ich bez váhania popraviť. Po tých, ktorí zatknutiu unikli a skrývali sa v lesoch, som vyslal pátracie oddiely. Zadržaných zabíjali na mieste. Ak by nepokoje pokračovali, neváhal by som ich dať pobiť hoci aj všetkých a nahradiť novými mužmi, ktorí vyplnia rozkazy bez odvrávania. Rím stvorili disciplína, vytrvalosť a poriadok akých nik iný nie je schopný. Na čele impéria stojím sedemnásty rok a zatiaľ sa proti mne nik nedovážil postaviť.  

Teraz nadišiel môj čas. Po najvyššej moci som netúžil, ale keď som ju už vlastnil, nehodlal som si ju dať vziať. Ešte predtým, ako začali jeden po druhom umierať Augustovi vnuci, som sa utiahol na Rodos dištancujúc sa od politiky. Medzi ľudí, ktorých arogancia a pýcha boli údajne nemenšie ako rímske. Späť ma povolal sám Augustus. Adoptoval ma za svojho dediča. Od počiatku a vždy mi išlo o štát, nie o bohatstvo a triumfy. Aj keď ľud si neskôr šepkal o mojej žiarlivosti na Germanica, Drusovho syna, môjho synovca, z príkazu Augusta adoptívneho syna a po princepsovej smrti Varovho pomstiteľa. Ja však nehodlám viesť vojny pre slávu a triumfy generálov a zábavu davu v cirkuse. Sú až posledným, veľmi nákladným a nevyspytateľným  prostriedkom na dosiahnutie cieľov. 

Matke som neprestal preukazovať synovskú oddanosť, zahrnul som ju poctami a titulmi, no z pozície, v ktorej bola doposiaľ, som ju vymanévroval. Prskala síce ako mačka, ale nemohla s tým nič urobiť. Vládcom som sa stal ja. Imperator Tiberius Iulius Caesar Augustus. Už nie Claudius Nero. Cítil som, že po prvý raz som si získal jej rešpekt. Možno na mňa bola napokon aj hrdá. S týmto pocitom vo svojej s vekom neubúdajúcej ctižiadosti akiste umierala ľahšie.

Pozerám sa na more. Ak je nad všetkými ostatnými, ako to niektorí tvrdia vo východných provinciách a dnes dokonca už aj v Ríme, len jediný Boh, more je vo svete smrteľníkov jeho zosobnením. Nie v ľudskej podobe, ale prírodnej. Odrazom jeho lásky a priazne, hnevu i zúrivosti. Všetko, okrem času, je konečné. Životy ľudí a generácií. Aj more miznúce za obzorom a splývajúce s ním. Ozajstný Boh však nemôže byť konečný, pretože je všemocný a večný. Času vládne, nepodlieha mu. Dá sa aspoň vytušiť? Teraz nemám na mysli vyobrazenia bohov v chrámoch s ich kňazmi a služobníkmi, ktorí súperia s kňazmi a služobníkmi iných bohov o prestíž, vplyv, rešpekt a milodary podobne ako závodníci v amfiteátri. 

Bohom Rimanov je Iupiter. On pomohol Rímu stať sa tým, čím je. Bol už pred ním. Patrí len nám. Je jeden z nás a my sme jeho. Potomkovia vlčice. Villa Iovi. Jeho meno nesie aj tento palác. Et tamen… a predsa. Čo ak je ten najvyšší stále nepoznaný? Deus Ignotus. Neznámy Boh. V Meste už od dôb Republiky stojí jeho chrám. Aké miesto v jeho plánoch so svetom zohráva Rím? Aký bude jeho osud? Zahynie ako veľké ríše pred ním? Aj keď sa to nedozviem, viem, čo je moja povinnosť voči živým, vlastným i tým druhým.

Vlastne to vedieť ani nechcem. Žijem dňu a najbližšej budúcnosti plniac si svoje povinnosti. Nech som súdený podľa toho, čo som dokázal a odovzdal svojim nástupcom. Skonsolidovaný štát a zdravé verejné financie, plnú štátnu pokladnicu, silnú a disciplinovanú armádu, prekvitajúce mestá a provincie, čulý obchod od Heraklových stĺpov a Lusitánie po Núbiu, Arábiu i ďalej. Rešpekt doma i za hranicami. Jednoduchých ľudí nechávam žiť ich životy, nezasahujem do nich. Ani do ich viery a náboženstva. Toto je moja odpoveď na klebety a ohováranie.    

Ôsma denná hodina. Čas kúpeľa. Vchádzam do tepidária. Čakajú na mňa dvaja maséri. Teplo ma uvoľní, svaly zvláčnejú a zmäknú, tonus povolí. Masáž striedam s plávaním v bazéne s vodou, ktorá nie je príliš teplá, ale ani studená. Cvičím v ňom nasledujúc pohyby predcvičujúceho. Voda ma spomaľuje, kladie jemný odpor. Práve toľko, aby som ho prekonával. Dych sa mi nezrýchľuje, tep áno. Premiestnim sa do miestnosti s horúcou parou a potom sa znovu vrátim do bazéna. Toto zopakujem tri razy.  Na záver si poležím na vyhriatej kamennej lavici zabalený v suchých prikrývkach.  Tvrdá podložka telo roztiahne a zároveň ho nepustí. Vraciam sa do svojej izby. Sluhovia mi do pliec a chrbta vtierajú jemný olej. Na teplú spodnú bielizeň si obliekam bielu tógu senátora. Svojich hostí nechcem vyplašiť cisárskym purpurom. Chystám sa totiž na rodinnú večeru. Možno poslednú. Tá korunuje celý deň. A nielen tento.  

Súmrak sa uvelebil nad morom i ostrovom, keď schádzam po schodoch do miestnosti slúžiacej na stretnutia s vyslancami a oficiálnymi hosťami. Tu sa však večera konať nebude. Prostredie by bolo príliš formálne a neosobné. Mám sa stretnúť so svojím vnukom, prasynovcom i synovcom.  Jeden z nich sa po mne stane vládcom Ríma.  Alebo to bude niekto úplne iný, o kom netuším? Prechádzam vnútorným portikom do ďalšej vo východnom krídle paláca. Je menšia, útulná a vyhriata. Hostia i obsluha už čakajú. Tí prví pri mojom príchode vstávajú z ležadiel. V miestnosti nie je žiadna stráž, Macrovi muži sú však všade navôkol. Osobnou kontrolu musel prejsť každý bez ohľadu na vek, postavenie a blízkosť k Caesarovi. Ku mne.

V interiéri premyslene osvetlenom veľkými sviečkami zasadenými do masívnych stojanov sme štyria, Macra nepočítajúc. Je živou sochou stojacou obďaleč. Vidí všetko, sám ostávajúc takmer neviditeľný. Každý z hodovníkov má pridelenú služobníčku, ktorá bude dbať o pohodlie a obsluhu svojho pána. Tak, aby mu nič nechýbalo. Mojou je Eos. Vyžiadal som si ju. Za záclonou sú traja hráči na hudobné nástroje. Čakajú len na pokyn, aby nám diskrétne a nerušivo predviedli svoje umenie. 

Pozdravíme sa zdvihnutými pravicami. Gemellus ku mne pribehne a ja ho objímem. Má len dvanásť rokov. Syn môjho syna. Druhý z dvojičiek. Jeho brat zomrel ako päťročný. Chcem, aby sa raz stal imperátorom, no neviem, či sa dožijem jeho dospelosti. Musím ho chrániť už teraz. Aby sa, napríklad, nezadusil hruškou vyhadzujúc ju z roztopaše do vzduchu, ako sa to stalo Claudiovmu malému synovi zasnúbenému so Seianovou dcérou, takisto dieťaťom. Aspoň tak mi to povedali. Claudius, ten nešťastník, je tu tiež. Čo už s ním mám robiť. Je Claudiovec ako ja, Iuliovcami sme sa stali adopciami. Má po štyridsiatke a žije v domácnosti s prostitútkami. Infelix. Dve manželstvá mu nevyšli, no nezdá sa, že by ho to trápilo. Ak sa práve neopíja alebo neobcuje so svojimi konkubínami, je niekde v archíve ponorený do štúdia starodávnych zvitkov, o ktorých nevedia ani samotní archivári. Dokonca ovláda etruštinu. Hlavu nemá prázdnu a nechýba mu ani praktický rozum, no vo verejnom živote a administratívnej kariére mu bránia jeho choroby, s ktorými sa narodil. Nie je to jeho chyba. So svojimi fyzickými obmedzeniami bojuje udatne. Stále je to Riman.

Tretím je Gaius. Má ešte len devätnásť rokov no prežil už veľa. Germanicus s Agrippinou ho od detstva vláčili po vojenských táboroch, kde sa stal miláčikom legionárov. Vraj caligula – sandálka, čo je to za meno. Gaius Germanicus musí vzbudzovať strach nepriateľov a očakávania Rimanov. Podobne ako v prípade jeho otca, ho čaká mnoho práce. Pripravujem ho na ňu. Ja sa vojnám vyhýbam. Stoja veľa peňazí a ich následky sú neisté, aj keď ste ich zdanlivo vyhrali. Kde som mohol, vyjednával som ešte predtým, ako som udrel. Nikdy nie ako prosebník, preto som dokázal presvedčiť Marobuda, aby sme uzavreli mier, keď vypukla vzbura v Panónii. Náčelník Markomanov svoj sľub dodržal, hoci nemusel. Keď ho vlastní vyhnali, útočisko našiel práve v Ríme. Moc a autorita Ríma nespočívajú len v dobýjaní a ovládaní druhých. Na priateľov a spojencov nezabúda, zradu neodpustí.  

Po niekoľkých pohároch falernského sa nálada uvoľní. Claudius sa stále hltavo napcháva berúc do ruky kúsky mäsa z mís pred sebou namáčajúc ich do omáčok. Vyskúšal azda všetky. Musí si sústavne utierať nos. Neraz do tógy namiesto vreckovky. Miser. Chudák. V prestávkach, keď pije víno, sa sám pre seba pochechtáva vzápätí sa previnilo zháčiac. Jeho rustikálny apetít mi je sympatický. Takto asi stolovali Romulus a Numa Pompilius. Gemellus je spôsobne, hostí sa malými koláčikmi s orechami a medom. Zapíja ich čerstvou hroznovou šťavou, muštom, víno ešte nemá dovolené. Gaiov pohľad i celé jeho správanie sú tekavé. Jedlo nie je náplňou jeho života. Berie si len toľko, aby som sa neurazil a aby som si nemyslel, že sa obáva otravy. Pohľadmi sa opakovane vracia k Eos, hoci má pri sebe tiež starostlivo vybranú, pôvabnú otrokyňu v jeho veku. Z Claudia si strieľa, i keď je medzi nimi viac ako dvadsaťročný rozdiel. Predstierajúc úctivosť sa k nemu obracia s ľahkým pohŕdaním nazývajúc ho avunculus,strýčko.    

Toto je však môj stôl a ja za ním neúctivosť nestrpím a neodpustím. Ani rodine. Keďže prechádzame z témy na tému, zrazu sa Gaia opýtam? Čo by sme mali podľa teba spraviť s Britániou? Ponechať ju jej osudu alebo dobyť a spraviť z nej provinciu?  Claudius prestane jesť a zíza striedavo na mňa i Gaia. Ten zbledne, očividne je v pomykove. Nevie, čo chcem počuť. Skúšam ho? Nakoniec opatrne odpovie. Tamojší Kelti sú bojovní a ostrov je veľký, hoci na obrábanie pôdy sa nehodí. Ak si to však česť a majestát Ríma i tvoje vyžadujú, pošli tam légie, Caesar. Upokojím ho. Nemusím nič predstierať, pretože jeho pohotovosť sa mi páči. Odpovedám. Nech to tak zatiaľ ostane, no do budúcnosti to budeme musieť zvážiť. Vidím, ako sa obom uľavilo. Možno tam jedného dňa niektorého z vás na čele légií pošlem, dodávam. Gaius sa pozrie na Claudia a ten na neho. Prepuknú v smiech. Priam sa ním zadúšajú. Claudius sa neovládne a plieska sa po stehnách. Nechám ich tak. Nič také nemám v úmysle. Insula illa nullius pretii est. Ten ostrov je bezcenný.

Zvyšok večere plynie v pokojnom a uvoľnenom duchu. Do konverzácie sa zapája aj Claudius a nie sú to len hlúpe poznámky. Chrlí postrehy a anekdoty zo starých príbehov, ku ktorým sa dostal, jednu za druhou. Keď sa rozhovorí, prestane sa zajakávať. Mal by som sa s ním stretávať častejšie. Keď vyjde zo svojho dúpäťa, je veľmi rozumný a zábavný. Nie je zákerný. Možno až príliš otvorený, naivný. Spontánny, neschopný pretvárky. Azda preto doteraz žije. Gemellus rozumie máločomu, o čom sa bavíme, no je šťastný, že všetci okolo neho sa zabávajú a sú šťastní tiež. Všimnem si, že Eos na mňa zavše ukradomky pozrie. Po celý večer som sa na ňu neobrátil s príkazom či otázkou, takže mlčí. Dospieva. Je výnimočne pekná. Krásna, a to je nebezpečné. Najmä pre ňu samu.

Večera sa pomaly končí. Viac sa do mojich hostí nezmestí, ani do ich žalúdkov. Napokon z ošívajúceho sa Gaia predsa len vylezie otázka, ku ktorej sa odhodlával po celý večer čakajúc na príhodnú chvíľu. Caesar, aké máš plány s Hateriom? Už roky je uväznený. Vedel by si mu odpustiť? Ak áno, bol by to ďalší dôkaz tvojej veľkosti a veľkodušnosti. Viem, odkiaľ fúka vietor. Senátori sa prostredníctvom chlapca privrávajú za jedného zo svojich. Vedia, že mu neublížim. Osobne nemám proti Hateriovi nič. Je to príjemný chlapík, a veľmi inteligentný. Po Augustovej smrti som ho nechal istú dobu strúhať si v senáte zo mňa žarty. Nie otvorene, ale s ledva zakrývanou iróniou. Až prišiel na psa mráz a Hateria po jednom zo zasadnutí senátu predviedli pred sudcu v nejakej záležitosti. Pascu som mu nastrojil sám, no nebol som taký hlúpy, aby som ho poslal do väzenia z titulu svojej moci. A tak tam stále sedí. ani nevie poriadne za čo. Vlastne ani ja. Nezáleží na tom. S najvyšším veliteľom tridsiatich légií a rovnakého počtu pomocných zborov sa nežartuje. Mierne sa pozriem svojmu adoptívnemu synovi do očí pomaly povediac. Vôbec to nevylučujem… a vzápätí vetu do napätého  ticha dokončím… no zatiaľ sme sa nepomerili. Gaius na sebe nedá nič znať. Nepôsobí vzdorovito ani servilne. To sa mi páči. Je z dobrého materiálu. Má byť po kom. 

Každý z hostí dostáva darček, aj keď narodeniny má len Gemellus. A nie hocijaký. Z miestnosti odchádzam posledný, Eos ma poslušne nasleduje. Gaius pred odchodom fľochne očami po Macrovi. Ten má na tvári nepreniknuteľný výraz. I tak sa zdá sa, že tí dvaja si rozumejú. Gemellus a Gaius bývajú v inom krídle paláca, nestretávame sa každý deň. Obaja trávia najviac času so svojimi učiteľmi a vychovávateľmi. Chcem, aby si na seba zvykli. Claudius sa na druhý deň vracia do Ríma. Sprevádzať ho bude Macro, ktorý zároveň do senátu doručí môj list. Neviem ešte spať. Eos posielam naspäť k služobníctvu. Mám v pláne krátko sa zastaviť na dvoch miestach.

Nasledovaný svojím tieňom míňam tiché stráže prechádzajúc do jednej z víl. Stojí pred ňou búdka vrátnika. Obýva ho starý Germán. Otrok. Chatt. Obe nohy mu zlomili ešte predchádzajúci páni. Tak sa to strážnym otrokom robí, aby neušli. Keď som si ho počas návštevy u nich všimol, bol k búde prikovaný reťazou presúvajúc sa za pomoci rúk. Jedlo a vodu mu dávali do misiek bijúc ho, kopajúc a ponižujúc. Žil v odpadkoch a vlastných výkaloch. Podobne ako desiatky, stovky iných v rovnakom položení. Z jazyka jeho kmeňa som čosi pochytil, tak som mu na jeho mrmlanie a kliatby, s ktorými nás z návštevy vyprevádzal, rozjarene odpovedal. Bol zarazený, že mu rozumiem. Keď ho na moje požiadanie z reťaze odkovali, myslel si, že ho dám zabiť. Odvtedy je so mnou. Dal som ho obriadiť, no vlasy si nedovolil dať ostrihať. Hádzal sa o zem a zavýjal ako vlk. Pristriháva si ich sám.

Má čisté šaty, umýva sa a  prijíma potravu. Modlí sa k svojim bohom, Rím a Rimanov nenávidí. Nechce bývať v komôrke, ktorú má vo vile vyhradenú, zdržiava sa výhradne vonku pri svojej búde alebo v nej bez ohľadu na počasie, aj keď nie je na reťazi. Tá neviditeľná ho stále drží. Na všetkých vrčí a cerí zuby. Stráže sa z neho smejú, z kratochvíle ho dráždia hádžuc mu zvyšky potravy ako psovi. Keď ho míňam ja, je ticho, no zrak sa mu zakaždým zakalí. Som to len ja, kto v ňom tuší smútok a tiché slzy?

Zrejme vidí sám seba silného, mladého a šťastného medzi svojimi predtým, ako mu Rím ukradol život, odtrhol od rodiny, zotročil a zašliapol podobne ako státisíce ďalších. Germáni. Zaujímaví ľudia. Veľmi bojovní a učenliví. Vedia byť disciplinovaní, častejšie však nie. Stále sú to barbari. Nebol by problém podmaniť si ich až po Flumen Album, Bielu rieku, na brehoch ktorej sme s Drusom kedysi už stáli. A čo potom? Nová, ešte dlhšia a nebezpečnejšia hranica? Ďalšie zástupy nepriateľov, vzbury a nekonečné vojny odčerpávajúce sily impéria? Nech si žijú tam, kde sú. Snáď sa od nás niečomu postupne priučia.

Preskákal som mnohé. Vraždenie a drancovanie, nemilosrdné boje i zabíjanie ľudí bez zbrane vrátane starcov, žien a detí. Všetko však plynulo rýchlo, jedno za druhým, takže prežité som v sebe neuchovával. No Germánova nepoddajnosť i zraniteľnosť ma teraz zasahujú na najneprístupnejších miestach v mojom vnútri. Mám ich pred očami každý deň. Vídavam ho úmyselne.

V tej istej vile býva môj priateľ Thrasyllus. Otrok i intelektuál na jednom mieste. Spolu a predsa nie. Filozof a astrológ, ktorého som spoznal počas pobytu na Rodose. Je mojím dôverníkom do tej miery, ako to ako vládca môžem dovoliť. Prišiel som ho pozdraviť. Na večeri nebol, nepozval som ho. Pochopil. Prehodíme zopár viet, zajtra sa u mňa stretneme, len my dvaja. Má schopnosť predvídať budúcnosť. No na ňu sa ho nechcem pýtať. Nikdy som to neurobil. Na to, koľko budem ešte žiť, áno. Kvôli Gemellovi.

Vraciam sa do svojej vily. Macro kráča ticho za mnou. Ako prelud. Vie, že v liste, ktorý má doručiť do senátu, sa skrýva Seianov pád. Od tohoto okamihu bude prefektom pretoriánskej gardy on. Stane sa po mne druhým najmocnejším mužom Ríma. Na ceste do Mesta bude okrem Claudiovej dbať aj o bezpečnosť Eos. Oslobodil som ju z otroctva, stáva sa prepustenkyňou. Dozvie sa to až ráno. Dostane prepúšťací diplom s mojím menom a pečaťou. S obnosom peňazí, ktorý jej umožní žiť, ju posielam do Ríma a potom do Ostie k jej príbuzným, ktorých sa mi podarilo vypátrať. Budem nad ňou aj naďalej držať ochrannú ruku. Opatrne, aby jej z pomsty voči mne moji nepriatelia neublížili. Ochrana jej života je vzburou proti vlastnej minulosti a obetou bohom. Vrátane Neznámeho.  

Z nočnej terasy hľadím na more. Vôkol zálivu vidím svetlá Neapola i Puteol. Vo vetre počujem jeho dych a v temnote už tuším nový deň. Rozmýšľam, čo prinesie. Nesnažím sa predvídať podrobnosti. Na nespoznateľnú budúcnosť som pripravený a s tým, čo prinesie, uzrozumený. Na chvíľu si ešte sadnem k stolu. Mám pred sebou list, ktorý mi pred dvomi týždňami poslala bývalá Seianova žena Apicata. Svojho niekdajšieho manžela prísažne usvedčuje z úkladnej vraždy môjho syna Drusa. Otrávili ho spoločne s Livillou. Bolesť prešla už dávno, nastal čas na trest vynesený i vykonaný s chladnou hlavou. Pretože môže mať dôsledky, ktorých si nemusím byť v týchto chvíľach vedomý.

Na stole mám hárok so slovami, ktoré som si postupne zapisoval v predchádzajúcich dňoch. Prejdem po nich zamysleným pohľadom. Na chvíľu privriem oči. Vidím pred sebou svoj doterajší život. Zahasiac sviečky pri lôžku sa uložím spať. V noci, po prvý raz, odkedy som na ostrove, ku mne prichádza Vipsania.   

Tiberius Caesar (42 p.n.l. – 37 n.l.)
Archeologické múzeum Istanbul.
Wikimedia commons

Omnibus adversis fati rebus                   Napriek všetkému osamelý
fortasse solus sum                                  ako v poli zbútľavený strom
Sicut arbor arida in agro                          v ktorého vnútri sa usadili včely
apibus intus                                              a šramotia
susurrantibus                                           Asi taký som

(Epigram a preklad, autor)

Úvodný obrázok: The Villas of Tiberius.

(Poviedka je určená len pre Slovo. Na jej preberanie inými printovými a elektronickými médiami je potrebný súhlas autora.)