Mohol to byť celkom obyčajný Štedrý deň, plný radosti a očakávaní – ženy stáli za sporákom, varili kapustnicu, pripravovali kapra, ak sa im ho podarilo zohnať, chystali nenáročné, skromné darčeky pod stromček, aby vniesli aspoň troška šťastia do rodinného kozuba.
Mohol byť obyčajný, ale nebol… Do viacerých domov v Slovenskej Ľupči vstúpil smútok zliaty s veľkou bolesťou. Chýbať budú tí, čo iba nedávno padli pod esesáckou guľkou. Ešte vždy majú v obci fašistických vyvrheľov, od októbra sa usadili v meštianskej škole, na okolí lapali partizánov a bez milosti ich strieľali. Možno aj niekoľko desiatok ich pochytali…
Štedrý deň roku 1944 nemohol byť obyčajný, obyčajne ľudský, láskyplný, lebo zúrila vojna, lebo… miestny hlásnik chodil ulicami a bubnoval: „Na známosť sa dáva, že dnes popoludní o druhej budú pri evanjelickom kostole pod lipami obesení dvaja nepriateľskí záškodníci. Obyvatelia sa so všetkou dôraznosťou vyzývajú, aby sa na tomto spravodlivom akte zúčastnili. Ak neuposlúchnu, ponesú si následky.“
Bola to výstraha všetkým.
x x x
Tými záškodníkmi boli František Mazúr a Juraj Majer. Prvý zo Skalice, druhý z Povrazníka.
Obaja kráčali od meštianky smerom k evanjelickému kostolu, vedľa nich so zatvrdnutými tvárami šiesti esesáci, samopaly v rukách; čo krok, to splašená a ubolená spomienka, návrat k časom, ktoré sa už nevrátia – čochvíľa prestane existovať minulosť i budúcnosť, aspoň pre nich. Ale v človeku predsa niečo ostáva, František to vie – je to kotva zapustená hlboko do rodiska, dvaja bratia, starí rodičia Komínkovci, vôňa kvitnúcej vinice, chytanie rakov v Stračinskom potoku, kamarátske stretnutia so spolužiakmi. A je tu i niečo zlé, opovrhnutia hodné, čo zabíja ľudské životy… 6. júl 1942 deportácia skalických židov, zatýkanie odbojárov, popravy. Priveľa na mladého chlapca, ktorý verí v dobro a akú-takú spravodlivosť…
x x x
Malá hŕstka občanov mierila k lipám. Všetci boli zdesení, v nevysvetliteľnom úľaku. Nechceli veriť, že nacisti pripravujú také neslýchané príšerné divadlo. Na Štedrý deň.
Nacistické čižmy v rytme bubnovali po ceste. Pravidelný buchot sa zadŕhal v ušiach, znel ako škrípavý umieračik. Z úst bolo počuť: „Mlč.“
„Pozri sa dopredu.“
„Nič nehovor.“
František s Jurajom sa na seba útrpne pozreli. Možno sa navzájom chceli podporiť, dodať si odvahu.
x x x
František Mazúr. Archív Eleny Urbanovej-Mazúrovej
František Mazúr (* 22. 9. 1923 Skalica) sa často rozprával s bratom Vladimírom o spravodlivosti – ten v ňu bezmedzne veril. Niekedy sa i poškriepili, starší brat sa mu zdal veľký rojko… nechcel mu brať ilúzie. Keď musel narukovať ako vojak Slovenskej armády, zaskočilo ho to. Bojovať proti Rusom? Proti Slovanom? A ešte v mene nejakého bláznivého führera, čo si chce podmaniť celý svet?! Tak to teda nie! Odvelili ho na Krym, zakrátko zdupkal k Červenej armáde. Dostal sa tam, kam chcel – k 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde. Krátky výcvik, potom boj o Duklu, vlajkonosič Svobodovej armády… a odtiaľ lietadlom do Povstania. Prešiel Čiernym Balogom, Dobručom a Podbrezovou. Keď povstalci ustupovali do hôr, ukrýval sa v Malej Fatre, potom na skok domov, ale nezdržal sa dlho…
x x x
Pri lipách sa zhromaždili hlúčiky ľudí, šepkali si, kládli si otázky, prečo, začo? Nikto presne nevedel, každý rozprával iné. Provizórne šibenice nemo kričali do diaľky, slučky uviazali okolo najsilnejších konárov.
„Chytili ich včera, vraj chceli podmínovať železničnú trať,“ hlesol jeden.
„Nemci ich zbadali v blízkosti návestidla, spustili na nich paľbu a Majera zranili,“ dodal druhý.
„Údajne u nich našli zbraň, pokladajú ich za partizánov,“ zašemotil tretí.
Známe boli iba útržky faktov: Majer bol aj s Mazúrom doma v Povrazníku, navštívili tetu, keď ujca nenašli doma, pobrali sa za ním cez záhradu k štreke. Vtom začali po nich Nemčúri strieľať, chlapci stačili utiecť… Ujec chytro zháňali povoz, aby ich odviezli do nemocnice v Banskej Bystrici. Mali smolu, esesácka hliadka ich chytila. Paradoxné je, ako tvrdia niektorí domáci, že výbušnina sa po incidente nikde nenašla.
x x x
František, vyučený vodoinštalatér, myslel aj v posledných chvíľach na Vladimíra, na to, ako ho brat odhováral: „Nieže sa vydáš za mnou do hôr, Rudkovi potom už nikto neostane.“
Vlado mal pravdu, rodičov už vlastne nemali. Mamka, za slobodna Komínková, zomrela tri dni po pôrode najmladšieho brata Rudka. Keď sa mamička pominula, tato utiekol do Ameriky a chúdence siroty vychovávali babička a dedo Komínkovci, matkini rodičia. Nemali to ľahké, v chalupe sa tmolilo šestnásť detí, ktoré sa starali jedno o druhého – staršie o mladších. A Rudko, dobráčisko, profesiou klobučník, chorý na tuberkulózu, by sa dal natrieť na chlieb – má ho opustiť? Na svete sú teraz dôležitejšie veci… a už to dlho trvať nebude. Rozhodol sa tak, ako to pokladal za správne…
„Keď môžeš ty, môžem aj ja,“ odvetil Vladovi stroho. A nielen to – do Slovenskej Ľupče ho ťahalo aj niečo iné – srdce: jeho teta odtiaľ pochádzala, pri návštevách obce si tam našiel dievča a v susednom Povrazníku aj priateľa Juraja Majera. Keď vypuklo Povstanie, zaraz vedeli, kde je ich miesto.
A, Vlado, chcem ti teraz, v tejto chvíli povedať, že neľutujem. Je to zvláštne. Myslel som si, že tesne pred koncom sa človek zlomí, bude prosiť, zjednávať, hľadať v sebe posledné výhovorky. Ale nie. Vo mne je ticho. Vidím mamu. Nie tvár, ale ruky. Popraskané od práce, večne studené… nič by nepovedala, len by sa na mňa pozerala vystrašenými očami, ten pohľad by bolel viac než táto slučka.
Smrť… slovo, ktoré sme vyslovovali potichu, akoby sa dalo oklamať šepotom. A pritom sme s ňou sedeli pri ohni, delili sa o chlieb, smiali sa jej do tváre. V horách bola súčasťou hry. Tu je konečná. Bez lesa, bez úniku. Počujem vlastný dych. Prirýchly. Skúšam ho spomaliť. Raz… dva… ako kedysi pred akciou. Vtedy to fungovalo. Teraz takisto. Aspoň na chvíľu. Hovoria, že v takej chvíli sa človeku zjaví celý život. Klamstvo. Prichádzajú len úlomky. Neusporiadané, náhodné. Ako rozbité zrkadlo. A v každom kúsku je niečo zo mňa. A možno aj z nášho rodinného predka Pavla Mazúra, oddaného štúrovca, odvážneho bojovníka za spolok Tatrín… nebojím sa bolesti. Bojím sa zabudnutia. Že sa raz povie: bol. A nič viac. Bez vety, bez bodky. Len prázdne miesto. Ale ak má niečo zmysel… tak to, že som neuhol. Že som nezaprel. Že som sa nezachránil za cenu ticha. Ak sa má tento svet ešte niekedy nadýchnuť, tak aj vďaka tým, čo sa dnes nevrátia.
Popravu Františka Mazúra a Juraja Majera v Slovenskej Ľupči pripomína pamätník pri evanjelickom kostole. Zdroj: Archív obce Slovenská Ľupča
Obaja stoja pod lipami. Mrzne. Stuhnutí nacistickí popravcovia ich polievajú studenou vodou. Povraz je pre nich zrejme málo. Keď zaznie v kostole prvá pesnička, ľudí vyženú z kostola von. Slučka sa dotýka krku. V decembrovom mraze je chladná, veľmi chladná. Prvý na rad prichádza Juraj Majer, potom František Mazúr…
Už nič viac, len dvaja obesení na dvoch lipách.
Nacistom nestačila len verejná poprava, pôvodne chceli, aby mŕtve telá viseli na stromoch celé Vianoce. Až na prosby miestnych hodnostárov a farára dal esesácky veliteľ zvesiť obe mŕtvoly ešte v prvý deň. Ale aj tak ľudí neušetrili: v obci je to tak, že evanjelici chodia na Štedrý deň do kostola o piatej, katolíci na polnočnú omšu. Vtedy musela celá dedina ísť na šiestu do evanjelického kostola a všetci mali prechádzať popri oboch obesených.
x x x
František neurobil hanbu sebe ani bratovi. Ustupujúc pred nacistickou presilou, prejavil nevídanú odvahu pri rozličných partizánskych sabotážnych akciách, spolu s Majerom úspešne brzdili postup nepriateľa. A neostal ani zabudnutý: zapísal sa medzi hrdinov SNP. Pomenovali po ňom ulicu nielen v Skalici, ale aj v Slovenskej Ľupči. Na mieste popravy stojí dnes pamätník s nápisom: „Na týchto lipách boli dňa 24. XII. 1944 popravení obesením nemeckými fašistami partizáni: Juraj Majer nar. 17. 4. 1923 z Povrazníka a František Mazúr nar. 22. 9. 1923 zo Skalice. Pamiatka hrdinom za slobodu našej vlasti v našich srdciach nikdy nezahynie!“
Literatúra
Buchta, František, Dinka, Pavol: František Buchta – Skalica a Záhorie. Bratislava: Formát 2008
MACHÁČKOVÁ, Želmíra: Skalické ulice – Mazúrova. In Skalický obzor, 7. 12. 2019
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 19 – 20/2026)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008