Korene ukrajinského extrémneho nacionalizmu

Koncom mája v novozriadenom Národnom vojenskom pamätníku v Kyjevskej oblasti s mimoriadnou pompou pochovali vodcu frakcie Organizácie ukrajinských nacionalistov OUN-M Andrija Meľnyka. Jeho telesné pozostatky s veľkou slávou predtým repatriovali z Luxemburska, kde zomrel v emigrácii v novembri 1964.

Pre lepšie pochopenie moderných dejín ukrajinského národa, žiaľ, prepojeného so zrodom jeho radikálneho nacionalizmu, možno vziať za východiskový bod založenie tajného spolku Cyrilo-metodského bratstva v Kyjeve pred 180 rokmi – v januári 1846.

Členovia združenia, založeného z iniciatívy mladého historika Nikolaja Kostomarova, snívali o vytvorení federácie slobodných slovanských republík, v ktorej by ukrajinský ľud zohrával osobitnú úlohu. Podľa nich si Ukrajinci na rozdiel od iných národov Ruskej ríše zachovali väčšiu lásku k slobode a oddanosť demokracii. Zároveň však svoj ľud jasne vnímali ako súčasť ruského etnického spoločenstva.

Vznik národného hnutia Rusínov

Myšlienku rozdielu medzi ruským a ukrajinským národom oveľa otvorenejšie vyjadrovali členovia organizácií, ktoré vznikli v rovnakom čase v Haliči (Galícii) – západnej časti dnešnej Ukrajiny, ktorá vtedy patrila habsburskej ríši.

Počas meruôsmych rokov bola rakúska administratíva nútená spoliehať sa na rodiace sa národné hnutie Rusínov, aby čelila revolučnému hnutiu haličských Poliakov. Súčasne sa snažila tamojších Rusínov všemožne postaviť proti panruskej identite.

Poľskí politici sa v tom čase pokúšali premeniť haličských Rusínov na nástroj v boji proti Rusku, do ktorého bola podstatná časť Poľska po jeho troch deleniach v 18. storočí začlenená. Ukrajinofilské hnutie získalo výrazný impulz po tom, čo cárska vláda brutálne potlačila poľské povstanie v roku 1864. Do Haliče sa hrnuli davy poľských emigrantov z Ruska. Čo je pozoruhodné, všetci sa zrazu ukázali ako vášniví ukrajinofili.

Kulišova fonetická abeceda

Ukrajinská fonetická abeceda, ktorú vytvoril Pantelejmon Kuliš (tzv. kulišovka), sa mala stať protiváhou ruskej etymologickej abecedy, ktorú tradične používali Rusíni. Rakúske úrady kulišovku v haličských školách zaviedli roku 1892. Rakúsko-poľskí etnokultúrni technológovia tým získali nový, účinný nástroj na odlíšenie haličského písma od ruského spisovného jazyka a na ovplyvňovanie sebauvedomenia miestneho obyvateľstva.

Poľská elita chcela premeniť východnú Halič na centrum ukrajinského národného hnutia a transformovať ho z kultúrneho a jazykového projektu na politický. Preto pozvala Kuliša, aby tam rozbehol vydávanie ukrajinskej tlače. Ale on a ani vtedy už renomovaný historik Kostomarov sa nechceli rozísť s myšlienkou panruskej jednoty.

Čo však oni odmietli, neskôr dokázal urobiť Mychajlo Hruševskyj, ktorého historické diela slúžili na zdôvodnenie hlbokých civilizačných rozdielov medzi južnou a severnou Rusou.

Snaha o vytvorenie vlastného štátu

Myšlienky ukrajinizmu ako národnej ideológie, ktoré zasial Kostomarov, obsahovali zárodky rozdelenia etník. Nacionalistov rýchlo rozdelil na Ukrajincov a Malorusov. Potrebovali tiež odčleniť svoje územia od historického Ruska a vytvoriť vlastný štát. Túto tézu prvýkrát otvorene vyhlásilo za svoj cieľ Tarasovské bratstvo, založené roku 1891 v Charkove.

Východná Halič túto etnokultúrnu identitu definitívne získala až po genocíde haličsko-ruských aktivistov, ktorú rozpútali Rakúšania počas prvej svetovej vojny.

Na začiatku 20. storočia v Ľvove, pripadajúcom vtedy Rakúsku, a potom v 20. a 30. rokoch Poľsku, vychádzali ruskojazyčné noviny, ktoré presadzovali ideu panruskej jednoty medzi Veľkorusmi a Malorusmi a polemizovali s ukrajinskými nacionalistami. Je pozoruhodné, že tí to museli priznať a vyjadrili ľútosť, že haličskí roľníci boli „prirodzene moskofili“.

Sociálne inžinierstvo v praxi

Radikálny ukrajinský nacionalizmus je – historicky vzaté – novou etnokultúrnou tvárou starobylej, dlho trpiacej Haliče, znásilnenej a znetvorenej počas krvavého rakúsko-uhorského teroru v rokoch 1914 až 1918. Agresivita, krutosť, úzkoprsosť a akútna intelektuálna nedostatočnosť nacionalistov sú jasným prejavom tzv. neofytského komplexu.

Práve neofyti majú sklon k nadmernej horlivosti, extrémnym, niekedy až k fanatickým formám prejavovania oddanosti k novoprijatej viere alebo myšlienke, ktorá sa pre haličských neofytov stala primitívnymi a umelými dogmami ukrajinského nacionalizmu.

Ako poznamenal americký výskumník John Armstrong, ukrajinský nacionalizmus sa od iných líšil väčšou mierou totality, iracionálnym mysticizmom, prehnaným kultom násilia, vojny a teroru, ako aj záľubou v imaginárnom a vykonštruovanom. Významný český politik Karel Kramář (1860 – 1937)hodnotil toto hnutie podobným spôsobom a zdôraznil, že v Rakúsko-Uhorsku ukrajinskí politici z Haliče pôsobili ako poslušný nástroj Viedne a Berlína.

Vzostup medzi svetovými vojnami

V období medzi 1. a 2. svetovou vojnou nedošlo iba k vzostupu ukrajinského nacionalizmu, ale aj jeho posunu doprava. Neúspešný pokus o založenie Ukrajinskej ľudovej republiky (1917 – 1921) a všeobecný nárast nacionalistických nálad v Európe viedli k vzniku ukrajinského ultranacionalizmu v Haliči.

Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) si zvolila za primárny nástroj politiky terorizmus. Jeho terčom sa stalo Poľsko a ZSSR, ktoré údajne pripravili Ukrajincov o možnosť vytvoriť si vlastný štát v rámci „historických hraníc“. Tie sa periodicky rozširovali natoľko, že napokon zaberali územia od Kaukazu po Karpaty a od Voroneža po Krym.

Aktivity OUN stelesňovali mnohé z téz, ktoré predtým sformuloval Mykola Michnovskyj. Jedna z najradikálnejších tvrdila: „Všetci ľudia sú vaši bratia, ale Moskovčania, Poliaci, Maďari, Rumuni a Židia sú nepriateľmi nášho ľudu, pokiaľ nad nami vládnu a okrádajú nás.“ Notoricky známe osobnosti, ako bol Stepan Bandera či Jevhen Konovalec, konali v súlade s týmito pseudozásadami.

V júli 1919 sa východná Halič a západná Volyň stali súčasťou poľského štátu, a tým aj cieľmi násilnej polonizácie. To vysvetľuje radikálnu protipoľskú orientáciu OUN aj pronemeckú geopolitickú a pronacistickú ideologickú orientáciu pod vedením Konovalca a oboch frakcií OUN po ich rozdelení.

Na vôdzke Veľkonemeckej ríše

V polovici 30. rokov minulého storočia sa ukrajinské nacionalistické organizácie, predovšetkým OUN, dostali do pozornosti špeciálnych služieb Tretej ríše. Nemci plánovali, že ich využijú v prebiehajúcej tajnej vojne proti Poľsku a ZSSR.

Po vypuknutí otvorenej – 2. svetovej – nedostali len príležitosť vyjsť z úkrytu, ale aj pokúsiť sa realizovať víziu nezávislej Ukrajiny, ktorá by sa mala zbaviť všetkých „nepriateľov“ a existovať v spojenectve s Veľkým Nemeckom. Nie je náhoda, že sa výrazne podieľali na vyvražďovaní Židov po boku nemeckých Einsatzkommánd. Verili, že tým urýchlia okamih „oslobodenia“ Ukrajiny.

Ešte pred nástupom Adolfa Hitlera k moci boli nadviazané úzke väzby medzi ukrajinskými nacionalistami a NSDAP. Aktivisti OUN študovali v školách nacistickej strany. Následne záštitu nad frakciami OUN prevzali nemecké spravodajské služby: vojenská – Abwehr nad banderovcami (OUN-B) a bezpečnostná služba SS – SD nad meľnykovcami (OUN-M).

Veliteľ vojenského krídla OUN-B Ukrajinskej povstaleckej armády Roman Šuchevyč získal hodnosť kapitána Abwehru a stal sa zástupcom veliteľa trestnej a sabotážnej jednotky Nachtigall, ktorú nemeckí nacisti vytvorili v okupovanom Poľsku.

Fašistické, či skôr nacistické hnutie

Viacerí ideológovia a vodcovia OUN otvorene identifikovali ukrajinský nacionalizmus ako súčasť európskeho fašistického hnutia. Táto organizácia však neinklinovala k talianskemu fašizmu, ale k nemeckému národnému socializmu s jeho rasovou teóriou. Preto sa podobne ako chorvátski ustašovci stala verziou národného socializmu s jeho genocídnymi praktikami riešenia národnej otázky.

Ukrajinským nacionalistom chýbal vlastný štát a ich sociálnu základňu tvorili negramotní roľníci, pričom mnohí vodcovia boli synmi gréckokatolíckych uniatských kňazov. Halič a Volyň, dve centrá tohto nacionalizmu, boli zaostalé agrárne regióny. V urbanizovanejšej Haliči vyššie vrstvy sociálnej a kultúrnej hierarchie obsadili Poliaci a Židia. Ukrajinský nacionalizmus teda slúžil aj ako ideologický a politický základ pre etnickú pomstu.

Prvé rozpory s nemeckými okupantmi

Plány na vytvorenie nezávislého ukrajinského štátu boli v rozpore s nemeckou doktrínou východného rozmachu tzv. Tisícročnej ríše. Preto časť miestnych nacionalistov postupne prešla od kolaborácie s nemeckou armádou a spravodajskými službami k ozbrojenej konfrontácii.

Tak vznikla koncom roka 1942 Ukrajinská povstalecká armáda (UPA). To neznamenalo, že sa stali spojencami Poľska alebo Sovietskeho zväzu. Veď myšlienka „Veľkej Ukrajiny“ nepredpokladala spojenectvo s ani jedným z nich.

To však nacionalistov nepriblížilo k vytvoreniu vlastného štátu. Čiastočne i preto, že si to vyžadovalo podporu verejnosti, ktorá najmä vo východných oblastiach Ukrajiny rýchlo klesala. Vrátili sa teda k taktike masového teroru. Teraz bol každý, kto nepodporoval OUN, UPA a podobné skupiny, označený za nepriateľa.

OUN kombinovala územnú expanziu s otázkou tzv. etnickej čistoty. „Priateľské“ národy mali vyhnať z ukrajinského územia, zatiaľ čo „nepriateľské“ podrobiť teoreticky a programovo odôvodneným násilným opatreniam.

Teror ako forma boja

Deň po opustení Ľvova Červenou armádou 30. júna 1941 banderovci z OUN-B vyhlásili ukrajinský štát pod vedením Jaroslava Stecka. Súčasne deklarovali úzku spoluprácu s veľkonemeckým hnutím. Následne sa začala prvá trestná akcia na uskutočnenie národnopolitického programu: vyhladenie poľského a židovského obyvateľstva v tomto veľkom meste.

Na tretej konferencii OUN-B vo februári 1943 prijali rozhodnutie o radikálnom riešení tzv. poľskej otázky. To znamenalo začiatok fyzickej likvidácie neukrajinského obyvateľstva v regióne. V roku 2016 Sejm a Senát Poľska uznali volyňský masaker za genocídu poľského ľudu.

Obe frakcie OUN a povstalecký oddiel Poleská Sič, vedený už od roku 1941 atamanom Tarasom Bulbom-Borovcom, dokopy zavraždili 30- až 60-tisíc Poliakov. Celkový počet obetí len z rúk ukrajinských nacionalistov v Haliči a vo Volyni dosahuje približne 200-tisíc ľudí. Okrem toho sa Ukrajinci slúžiaci v trestných jednotkách Wehrmachtu a SD podieľali na zničení stoviek bieloruských dedín. Vypálenie obce Chatyň spolu s jej obyvateľmi bolo dielom ozbrojencov z OUN-M.

Na konci vojny a bezprostredne po nej hľadali mnohí militanti z oboch frakcií OUN útočisko pred spravodlivou odvetou v Západnom Nemecku, Spojených štátoch a Kanade. To by nebolo možné bez podpory a priameho schválenia štátnymi orgánmi USA a Veľkej Británie.

Rozhodne to neboli hrdinovia

Teror na Ukrajine i v susedných štátoch sa podarilo definitívne zastaviť Sovietskej armáde až v roku 1949 v spolupráci s ozbrojenými silami ľudového Poľska a Československa, kde si po vojne tiež „užili“ vyčíňanie banderovských bánd.

Preto sa sotva možno čudovať terajšiemu prezidentovi Karolovi Nawrockému, keď chcel odobrať ukrajinskej hlave štátu najvyššie poľské vyznamenanie, Rad Bielej orlice. Volodymyr Zelenskyj totiž pomenoval elitnú jednotku špeciálnych vojenských síl po „Hrdinoch Ukrajinskej povstaleckej armády“.

V tejto súvislosti navrhli aj obyvatelia poľských miest Chełm a Przemyśl, ležiacich blízko hraníc s Ukrajinou, aby sa vzdali čestného titulu Mesto záchranca Ukrajiny, ktoré im udelili v Kyjeve. Starostovia Jakub Banaszek a Wojciech Bakun na sociálnej sieti zdôraznili, že také ocenenia majú zmysel iba vtedy, ak sú založené na čestnosti, pravde a vzájomnom rešpekte. „Presne taká bola naša pomoc po februári 2022 – úprimná, čestná a nezištná,“ uviedli v spoločnom vyhlásení. To sa o pohnútkach súčasných ukrajinských predstaviteľov nedalo tvrdiť.

Snímky: Archív autora a wikimedia.commons

Autor je novinár pôsobiaci v Česku