K 100. výročiu narodenia (24. 11. 1924 – 15. 5. 1978)
Sú ľudia, ktorí akoby priťahovali nepriazeň akejkoľvek totalitnej moci a vždy sa dostanú do jej osídiel. Medzi takéto osobnosti so smutným osudom patrí spisovateľ a novinár Karol Guliš, do života ktorého zasiahla moc Slovenského štátu, krutých 50. rokov i normalizácie.
Karol Guliš sa narodil 24. novembra 1924 v Bratislave. Študoval tu na gymnáziu, kde bol jeho spolužiakom a blízkym priateľom neskorší básnik Gustáv Hupka, ktorý si na neho v rozhlasovej relácii Vášnivá zvedavosť v roku 1997 zaspomínal: „Karol Guliš je výnimočný zjav v našom novinárstve a v našej kultúre vôbec. Do školy si Karol Guliš nosil tašku plnú kníh. Pravdaže, nie učebníc. Boli to knihy svetových autorov a reportérov a rôzne detektívky. Novinárska vášeň ho robila zvedavým. Vedel dobre po nemecky a po maďarsky. Už v tom období sa zaujímal o dejiny Grékov a Rimanov a vyhľadával myšlienky a výroky slávnych filozofov a politikov. Všímal si slávne postavy ľudských dejín, ich život a rôzne kuriozity, ktoré dokázal veľmi vtipne použiť vo svojej novinárskej tvorbe.“
Karol Guliš napokon gymnázium nedokončil, pretože už počas štúdia začal pracovať ako redaktor v časopise Veselé noviny, ktorý viedol populárny novinár a bohém Emo Bohúň. Po zániku časopisu Bohúň začal vydávať ďalší časopis, ABC magazín. Spolu s ním v redakcii pracoval aj Karol Guliš, ktorý sa v ňom na začiatku apríla 1944 prvýkrát zrazil s totalitnou mocou. Emo Bohúň v časopise zaviedol grafologickú prílohu, v ktorej istému Dr. J. T., Bánovce, prorokoval, že je úplne mravne spustnutý a ohlúpnutý človek, a preto biedne zhynie. ÚŠB v Dr. J. T., Bánovce, úplne správne identifikovala prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa, ktorý v Bánovciach slúžil pravidelne ako kňaz sväté omše. Redaktori časopisu boli zatknutí, Emo Bohúň a redaktor Vladimír Pospíšil odsúdení na niekoľkomesačné väzenie a Karol Guliš strávil tri dni vo vyšetrovacej väzbe. Túto udalosť zaznamenáva hlásenie nemeckej tajnej služby SD: „Prípad redaktora Ema Bohúňa, bývalého riaditeľa Slovenskej tlačovej kancelárie, vykričaného Čechoslováka, je typický pre tento postoj slovenských bezpečnostných orgánov (t. j. benevolentný proti kritikom režimu – pozn. J. B.). Bohúň bol zatknutý pred Veľkou nocou 1944, pretože ním vedený časopis ABC v grafologickej rubrike istému Dr. J. T., Bánovce, teda zjavne Dr. Jozefovi Tisovi, prorokoval, že je úplne mravne spustnutý a ohlúpnutý človek, a preto biedne zhynie. Za Bohúňa, prepusteného skutočne ešte pred Veľkou nocou, intervenoval potom generálny tajomník Zväzu novinárov Ján Adamy, pravdepodobne so súhlasom alebo na pokyn generálneho tajomníka Hlinkovej strany a šéfredaktora Slováka Dr. Aladára Kočiša. Na pokyn ministra vnútra Macha bol však Bohúň 13. 4. 1944 opätovne zadržaný a dopravený do Ilavy.“
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, Karol Guliš sa dostal z Bratislavy na povstalecké územie, kde vo Zvolene pôsobil ako redaktor časopisu Hlas národa. Začiatkom októbra 1944 ho vyslali ako člena spravodajskej skupiny Mamut na územie Protektorátu. Mali tam nadviazať spoluprácu s ilegálnou skupinou Josefa Tobiáša v Jilemnici, zorganizovať spravodajskú sieť a vykonávať sabotážne akcie. Misia sa skončila neúspešne, Guliš sa vrátil v novembri späť na Slovensko a až do skončenia vojny sa skrýval najmä v Bratislave.
Politický väzeň v Jáchymove a Leopoldove
Po oslobodení Karol Guliš pracoval v obrázkovom magazíne OKO, od roku 1947 v humoristickom časopise Šibeničky. Ale ani v tomto období nemal Guliš pokoj. V marci 1946 ho na šesť týždňov zadržali príslušníci brnianskeho Vojenského obranného spravodajstva, pretože sa zastal svojej známej z odboja, obvinenej z kolaborácie.
Po prevzatí moci komunistami vo februári 1948 sa Karol Guliš dostáva do hľadáčika ŠTB. V roku 1948 ho navštívil jeho priateľ, emigrant Jaromír Tobiáš, ktorý prišiel do Československa ako kuriér americkej spravodajskej služby. Guliš sa s ním poznal z roku 1944, keď mu pomáhal pri pripravovanom atentáte na ministra vnútra Alexandra Macha. Tobiáš niekoľko nocí prespal u Guliša a ten mu sľúbil, že mu pomôže s nejakou akciou na východnom Slovensku. Dňa 5. februára 1949 bol Guliš zatknutý a zaradený v rámci Akcie Frankfurt do veľkej 29-člennej protištátnej skupiny pod vedením Živodara Tvarožka.
Väčšina obžalovaných sa navzájom ani nepoznala, to však nebránilo vtedajšej justícii vyniesť mimoriadne drakonické rozsudky, traja obžalovaní dostali absolútny trest (neskôr zmenený na doživotný žalár), ďalší tresty od 8 mesiacov do 18 rokov. Samotný Karol Guliš bol odsúdený na osem rokov a 10 000 korún pokuty. Podľa rozsudku súhlasil, že pomôže s výrobou protištátnych letákov. Pôvodne na tresty smrti boli odsúdení Živodar Tvarožek, Dušan Slávik, syn medzivojnového ministra a člena exulantskej londýnskej vlády Juraja Slávika, a Margita Boháčková. Margita Boháčková bola odsúdená na trest smrti presne rok pred Miladou Horákovou. Napriek mimoriadne tragickému osudu sa o nej nepíše a nepodarilo sa mi o nej doteraz zistiť bližšie údaje. Pravdepodobne bola prepustená z väzenia na amnestiu v roku 1960, o jej ďalších osudoch nič neviem. Samotný Karol Guliš si z trestu odsedel v brutálnych podmienkach jáchymovských lágrov, odkiaľ sa neúspešne pokúsil o útek, a v leopoldovskej pevnosti päť rokov a bol prepustený na jar roku 1954.
Redaktor Knižného magazínu
Pracoval najprv ako pomocný robotník, po niekoľkých rokoch bol tlačový redaktor v Slovenskej knihe. Pripravoval aj zábavnú stranu sobotňajšieho vydania denníka Smena, ale jeho meno nesmelo byť uverejnené. Neskôr sa stal redaktorom časopisu Knižný magazín, koncom 60. rokov dokonca jeho šéfredaktorom.
Guliš dokázal zo štvrťročníka urobiť mimoriadne príťažlivý a čitateľsky obľúbený časopis. Propagoval najzaujímavejšie knižné tituly, ktoré sa práve objavili na knižných pultoch a v pravidelných rozhovoroch spisovatelia hovorili nielen o svojej tvorbe, ale vyjadrovali sa aj o závažných spoločenských problémoch. Zaviedol niekoľko zaujímavých rubrík – napr. v rubrike Čo nenájdete v edičných plánoch upozorňoval na novinky zahraničných vydavateľstiev aj s krátkymi anotáciami či ukážkami. Knižný magazín prinášal vždy aj fejtóny, kapitoly z dejín špionáže, kuriozity o politikoch, neznáme udalosti zo zákulisia druhej svetovej vojny. Karol Guliš dokázal novinárskou schopnosťou a fantáziou urobiť z Knižného magazínu čítaný časopis na vysokej úrovni nielen obsahom a zložením príspevkov, ale aj grafickou úpravou.
Knižným magazínom sa Gulišove literárne a novinárske aktivity nekončili. Napísal množstvo fejtónov i satirických scénok a literárnych pásiem pre Československý rozhlas na Slovensku. Spolupracoval s viacerými novinami a časopismi, prispieval do obrázkového týždenníka Život, do Kultúrneho života, do Smeny, Večerníka i do Roháča. Publikoval pod niekoľkými pseudonymami ako Róbert Lorf, Stanislav Lex, Tomáš Lečko, Štefan Javor, Gustáv Kališ a p. Fejtóny, ktoré neskôr, koncom 60. rokov, vydal knižne pod názvom ABC pre zamračených, dokazujú, že aj napriek ťažkému osudu a dlhoročnému väzneniu si dokázal zachovať veselú a optimistickú povahu. V úvode knihy napísal, čo je podľa neho úlohou fejtónu: „Fejtón má byť vtipný. Ale závažný. A najmä úderný. Musí niečo riešiť. Nesmie riešiť hocičo. Je dobré, ak kritizuje, je zlé, ak neguje. Musí z neho vyžarovať optimizmus, ale nesmie lakovať na ružovo. Má mať myšlienku. Nemá však mať dekadentnú ideu. Rigorózne sa žiada, aby vychovával ako matka. Kardinálne sa zakazuje, aby bol polopatistický. A generálne sa určuje, že musí byť živý, hoci – ak sa zachovajú tieto oficiálne pravidlá, mohol by sa narodiť iba ako mŕtve dieťa. Za tejto situácie je priam šialenstvom vydať zbierku fejtónov. Ba šťastie: bláznov živí Boh.“
Karol Guliš koncom 60. rokov vydal ešte dve knihy. Kým ABC pre zamračených je kniha plná vtipu a šarmu, úplne iný rozmer majú dve ďalšie Gulišove knihy – Bomba pre excelenciu a Poviedky pod kyvadlom.
V Bombe pre excelenciu sa venuje druhej svetovej vojne a všíma si, ako zasiahla do života bežných ľudí. Niektoré jeho poviedky majú autobiografický charakter a námety čerpajú z jeho ilegálnej protifašistickej činnosti za Slovenského štátu ako poviedka Rozlúčka. Poviedka Bomba pre excelenciu, ktorá dala názov celej knižke, rozpráva o neúspešnom atentáte na ministra vnútra Alexandra Macha v septembri 1944, teda už po vypuknutí SNP, ktorého bol svedkom. Atentátnici Vladimír Meč, Ján Šmída a Jaromír Tobiáš u neho niekoľko nocí prespali v jeho bratislavskom byte. Akcia sa nevydarila, pretože ich niekto prezradil. Poviedka Pravidlá konšpirácie je príbeh o dvoch nemeckých agentoch vysadených do Veľkej Británie, aby tam vykonali teroristické útoky, napr. vyhodili do povetria Westminsterskú katedrálu. Próza svojou nečakanou pointou je svedectvom, že ak by bol osud ku Gulišovi milosrdnejší, mohol byť dôstojným partnerom svetovým majstrom špionážnych románov. Ako ťažko sa vyrovnávali ľudia s hrôzami fašizmu a vojny, tlmočia poviedky Apollostrasse, súmrak, 19.30 a Prekliata čata.
Hrdinovia ďalšej knižky Poviedky pod kyvadlom sú zase obyčajní ľudia, postihnutí krutosťou osudu a vysunutí na perifériu života.
Karol Guliš sa ako bývalý politický väzeň angažoval aj v roku 1968. Jeho názory a snahy vybudovať demokratickú spoločnosť na pluralitnom základe presahovali ciele a zámery obrodného procesu vedeného komunistickou stranou. Dožadoval sa dôsledných rehabilitácie všetkých perzekvovaných ľudí v politických procesoch i potrestanie vinníkov, o čom svedčí, že sa zapojil aj do práce novovznikajúcej Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv, ktorej aktivity propagoval aj v Knižnom magazíne. Karol Guliš bol v septembri 1969 v plnom rozsahu rehabilitovaný, pretože jeho činnosť ani podľa zákonov v 50. rokoch nebola trestným činom.
Zapálenie sviečok ako trestný čin
Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 a po nastupujúcej normalizácii sa Karol Guliš opäť dostáva do nemilosti režimu. Je odvolaný z funkcie šéfredaktora Knižného magazínu, neskôr musí časopis opustiť a pracuje ako propagačný referent Slovenského knižného veľkoobchodu.
Na druhé výročie okupácie, 20. augusta 1970, zapálil v okne svojho bytu tri sviečky a niekto ho udal, že takto protestoval proti tzv. internacionálnej pomoci štátov Varšavskej zmluvy pred dvoma rokmi. Proti Gulišovi sa začalo trestné stíhanie pre poburovanie, v rámci ktorého sa prešetrovala aj jeho novinárska a spisovateľská činnosť v 60. rokoch. Guliš sa bránil jemu charakteristickým spôsobom; podľa neho by sa: „…vytvoril príznačný precedens, v zmysle ktorého každý slobodný občan v našej socialistickej vlasti by sa najprv musel pozrieť do kalendára, či si v byte – vo svojom vlastnom byte! – z rozmaru, zo smútku či z dobrej nálady môže zapáliť sviečky.“ Po zdĺhavom vyše dvojročnom vyšetrovaní napokon k súdnemu procesu neprišlo, pretože na Gulišov prípad sa vzťahovala amnestia prezidenta republiky, ktorú vyhlásil pri príležitosti 25. výročia tzv. víťazného februára roku 1973.
Potom Karol Guliš bol už len tieňom dovtedy pracovitého, vitálneho, veselého človeka. Bol v invalidnom dôchodku a sporadicky si privyrábal ako brigádnik. Zomrel úplne zabudnutý 15. mája 1978.
Po Karolovi Gulišovi zostalo v knižnej podobe rozsahom síce skromné dielo, spolu necelých 500 strán malého formátu, ale zanechal rozsiahle množstvo drobných príspevkov roztratených v novinách, časopisoch a možno aj v rozhlasovom archíve. Svedčia o veľkom talente autora, ktorý sa vinou krutých dejinných udalostí nemohol plne rozvinúť a uplatniť.
Na Karola Guliša sme takmer zabudli, jeho meno sa neuvádza ani v encyklopédiách a v slovníkoch slovenských spisovateľov, Biografický lexikón Slovenska mu venuje niekoľko riadkov a len tak mimochodom jednou kratučkou vetičkou spomenie, že bol päť rokov väznený. Spomienku na neho zanechal vo svojich knihách jeho novinársky súputník a priateľ Ján Čomaj. Ale nové štúdie Filipa Paučíka vzbudzujú nádej, že Karol Guliš nezostane zabudnutou postavou slovenskej literatúry a dostane sa mu spravodlivého zhodnotenia.
Snímky: Slovenské literárne centrum
